znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 187/06-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   8.   júna 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   F.   R.,   bytom   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 179/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. októbra 2005   doručené podanie Ing.   F.   R.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 179/04 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že: «Dňa 26. 2. 2004 mi bola spôsobená škoda B., a. s., so sídlom B., ktorá vznikla poruchou na ich na vodovodnom potrubí umiestnenom v zemi pred mojím rodinným domom v B. (vyššie uvedená adresa). V dôsledku tejto poruchy mi zatopilo môj rodinný dom vodou a poškodilo tak jednak samotnú stavbu, ale aj niektoré veci nachádzajúce sa v tom čase v dome. (...).

Písomne som požiadal zodpovedného o náhradu škody listom zo dňa 2. 3. 2004, kde som vyčíslil požadovanú sumu a rozpísal po položkách. Požadovaná suma činila 171.300,- Sk.   Na   to   som   bol   poučený   zodpovedným,   že   nahlási   túto   škodovú   udalosť   u   svojho poisťovateľa – v K., a. s. - ako poistnú udalosť a tento poskytne z ich poistky peniaze, ktorými mi vzniknutú škodu nahradia. Stalo sa tak dňa 12. 3. 2004.

Onedlho,   dňa   5.   4.   2004,   som   obdržal   od   žalovaného   kópiu   prípisu   zo   dňa 23. 3. 2004, ktorým žiadal poisťovateľ zodpovedného – K., a. s. - doplniť niektoré údaje ohľadom predmetnej poistnej udalosti. Čo bolo som mohol poskytnúť ja, som spísal a zaslal žalovanému listom zo dňa 28. 4. 2004. Tu som opätovne po jednotlivých položkách uviedol požadovanú náhradu a konečnú sumu som opravil na 173.500,- Sk. Keďže som môj list nazval ako urgenciu náhrady ním spôsobenej škody rovnako tak zodpovedný urgoval svojho poisťovateľa.

Vzhľadom k tomu, že do júna sa opäť nič neudialo a nečinnosť zodpovedného za škodu presahovala hranice mojej trpezlivosti napísal som dňa 10. 6. 2004 (odoslaný dňa 14. 6.   2004) posledný   list   -   predžalobnú   upomienku,   na   ktorú   mi   však   žalovaný   už nezareagoval   nijako,   iba   som   dňa   15.   6.   2004   obdržal   na   vedomie   oznámenie   jeho poisťovne,   že   nakoľko   nepovažuje   škodu   za   preukázanú   zakladá   spis   bez   poskytnutia plnenia. Tieto dva listy sa samozrejme minuli, pretože deň po tom, čo som odoslal moju predžalobnú upomienku som dostal uvedené oznámenie na vedomie, čo však nepovažujem za ukončenie celej veci, pretože to nebolo oznámenie pre mňa, ako poškodeného (ja nie som s K. v právnom vzťahu), ale pre zodpovedného, ako partnera pre danú poisťovňu. Na moju poslednú výzvu však zodpovedný nezareagoval a preto som napokon v auguste 2004 doručil na jeho miestne príslušný súd, ktorým je Okresný súd Bratislava II žalobný návrh, ktorým som označil zodpovedného – B., a. s. za žalovaného a v petite som žiadal nahradiť mi spôsobenú   škodu v   plnom rozsahu spolu s   príslušenstvom,   pretože ja   som si musel   na uvedenie do pôvodného stavu požičať peniaze, ktoré som musel i s úrokom vrátiť a teda laxný prístup zodpovedného mi naďalej spôsoboval ďalšiu škodu.

To som však netušil, že oslovený súd svojím nekonaním bude spôsobovať ďalšie prieťahy vo veci, pretože kým vôbec začal konať uplynulo ďalších 6 mesiacov. Na to som

25. 1. 2005 podal príslušnému súdu sťažnosť na jeho nečinnosť, na ktorú mi odpovedala JUDr. M. Š., poverená zastupovaním predsedníčky a to listom zo dňa 7. 2. 2005, v ktorom sa zaručila, že na priebeh predmetného konania vedeného u nich pod sp. zn. 11 C 179/2004 bude osobne dozerať, pretože posúdila moju sťažnosť za oprávnenú. Čiže prieťahy v konaní skonštatovala aj ona sama. Prisľúbila, že zákonná sudkyňa bola na prieťahy upozornená ako aj na potrebu konať vo veci plynulo a bez zbytočných prieťahov. (...).

Na to bolo síce konečne vyhlásené pojednávanie na deň 18. 4. 2005, ktoré však skončilo jeho odročením s tým, že žalovaný navrhol pribrať podaním zo dňa 3. 3. 2005 do konania vedľajšieho účastníka, K., a. s., sudkyňa k tomu nebola pripravená, potrebovala o tom   pouvažovať,   čo jej   trvalo ďalšie   dva   mesiace,   kedy   19.   5.   2005   vydala   uznesenie, ktorým pripustila pristúpenie spomínaného vedľajšieho účastníka do konania. Podaním zo dňa 2. 6. 2005 sa vedľajší účastník odvolal s tým, že súd pochybil v procesných pravidlách a   opomenul mu doručiť   výzvu   ku vstupu   do   konania ako   vedľajšieho   účastníka.   Na to zákonná   sudkyňa   ďalším   uznesením   zo   dňa   10.   8.   2005   zrušila   uznesenie,   ktorým vedľajšieho   účastníka   do   konania   pribrala.   Od   uvedeného   úkonu   nedošlo   doposiaľ   k žiadnemu ďalšiemu úkonu konajúceho súdu a to máme opäť ďalšie dva mesiace, ktoré márne uplynuli. (...).

Dnes už súd koná, resp. nič konštruktívne nevykonal celý jeden rok a dva mesiace, a škoda   spôsobená   mi   subjektom   s   jednoznačnou   zodpovednosťou   nie   je   stále   uhradená, spôsobuje mi ďalšie škody na úrokoch, ktoré musím za požičané prostriedky platiť, ako aj na mojom zdraví, pretože stres z neriešenej situácie, ktorý, ako je všeobecne známe vážne poškodzuje   zdravie   človeka.   No   a   moje   práva   na   súdnu   ochranu   mojich   oprávnených záujmov stále nie sú uspokojené, ale naopak poškodenie pretrváva vďaka monopolistickému prístupu zodpovedného, poškodzovateľa 1. rade, pretože napriek zlým skúsenostiam s jeho službami a postojom voči svojim zákazníkom, musím naďalej pokračovať v právnom vzťahu s ním, keď chcem mať zabezpečenú dodávku pitnej vody a zároveň aj vďaka chaotickej práci príslušného súdu a jeho nečinnosti. (...).

Podľa môjho mienenia, zodpovedný subjekt za škodu spôsobenú mi pri jeho činnosti mi mal bez ďalšieho preukázanú škodu nahradiť, veď jeho zamestnanec si ju bol na tvári miesta zdokumentovať a ďalej si vymáhať plnenie od jeho poisťovateľa, ak mu ho odmietol riadne plniť, pretože to nie je vzťah, od ktorého sú moje oprávnené poškodené záujmy priamo závislé. To, že spôsobuje svojím postojom vo veci prieťahy, odďaľuje uspokojenie mojich   nárokov   alibizmom,   že   potrebuje   k   tomu   súdne   rozhodnutie,   lebo   si   to   jeho zamestnanci nevedia pred svojím predstavenstvom inak obhájiť nie je rovnako argumentom k tomu, aby bolo uspokojenie mojich nárokov neustále odtláčané do budúcnosti. A rovnako tak   konajúci   súd   svojím   nečinným   postojom   a   skomplikovaním   konania   opomínaním základných povinností vyplývajúcich mu z procesných predpisov t. j. procesnými chybami a ich naprávaním, prispieva k tomu, že našou Ústavou zaručené základné práva a oprávnené nároky občanov, hlavne základné ľudské právo na súdnu ochranu a spravodlivý a plynulý proces t. j. prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v primeranej lehote, sú takto voči mne porušované. (...).

Na základe vyššie uvedených okolností prípadu jednoznačne konštatujem, že boli postupom zodpovedného subjektu za spôsobenú mi škodu na hmotnom majetku označeného ako   poškodzovateľa   v   1.   rade   a   rovnako   tak   postupom   a   nečinnosťou   okresného   súdu konajúceho   v začatom   konaní   označeného   ako   poškodzovateľ   v   2.   rade   porušené   moje základné, Ústavou SR zaručené práva a to:

-zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a

-zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...).

Navrhujem preto Ústavnému súdu SR po dôkladnom, ale pritom pružnom, posúdení mojej sťažnosti,   v zmysle čl.   127 ods.   2 a ods.   3 Ústavy SR   vysloviť   nasledujúcu vetu (nález):

„(...)

1) Základné právo Ing. F. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   právo   na   to,   aby   bola   jeho   záležitosť   v   primeranej   lehote prejednaná   súdom   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd postupom zodpovedného B., a. s., so sídlom B. a konajúceho Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 179/04 bolo porušené.

2)   Podľa   čl.   127   ods.   2   Ústavy   SR   Ústavný   súd   SR   prikazuje   Okresnému   súdu Bratislava   II   vo   veci   plynule   konať, bez   zbytočných   prieťahov   a   zdržať   sa   zbytočných procesných chýb a úkonov, ktoré odďaľujú konečné rozhodnutie vo veci samej.

3) Ústavný súd SR v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu primerané finančné zadosťučinenie vo výške sumy 50.000,- Sk, ktorým zaväzuje zodpovedného za spôsobenú mu škodu – B., a. s., so sídlom B., označenej sťažovateľom ako poškodzovateľ v 1. rade.“

Požadované finančné   zadosťučinenie,   ktoré   môže   v zmysle uvádzaného ústavného článku Ústavný súd SR priznať sťažovateľovi odôvodňujem ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch spočívajúcej v prežitom strese a následnom zlom psychickom stave mňa a celej mojej rodiny spôsobeným predmetnou udalosťou a prístupom zodpovedných a konajúceho súdu a z toho plynúceho pocitu bezradnosti.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 179/04, v ktorom vystupuje ako žalobca, dochádza k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   prehľadu   procesných   úkonov,   ktoré   vyplývajú   zo   súdneho   spisu   sp.   zn. 11 C 179/04, do ktorého bolo nahliadnuté, vyplýva, že okresný súd odhliadnuc od polročnej nečinnosti   v počiatočnom   štádiu   napadnutého   konania   postupuje   v napadnutom   konaní v podstate priebežne a možno konštatovať, že v danom prípade sťažnosť sťažovateľa „na nečinnosť   súdu“ z 25.   januára   2005   bola   efektívna,   teda   splnila   svoj   účel,   čo   napokon vyplýva aj z predmetnej ústavnej sťažnosti, v ktorej sa tiež uvádza, že „dnes už súd koná“. Tvrdenie sťažovateľa, že „zákonná sudkyňa sa ešte ani len nezaoberala tým, že by určila   znalca   za   účelom   znaleckého   dokazovania“, už   krátko   po   podaní   tejto   sťažnosti nebolo reálne, pretože okresný súd uznesením z 27. novembra 2005 č. k. 11 C 179/04-85 ustanovil vo veci znalca, ktorý 4. apríla 1006 doručil súdu vypracovaný znalecký posudok. Vo veci sa uskutočnili dosiaľ tri pojednávania a úkony súdu smerujú k odstráneniu stavu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž postup   dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Postup okresného súdu, aj keď nebol vždy bez prieťahov,   sa   v napadnutom   konaní zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   garantovaného   čl.   48   ods.   2 ústavy a jeho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd návrh sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy je garanciou ochrany základných práv a slobôd pred ich porušovaním verejnou mocou, a nie pred ich porušovaním fyzickými osobami alebo právnickými osobami, ktoré verejnú moc nevykonávajú   (mutatis   mutandis   I. ÚS 103/03),   preto   porušovateľom   označených základných práv v okolnostiach daného prípadu B., a. s., ani nemohla byť.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2006