znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 187/04-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť I. K. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 364/96 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti I. K. K. vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 364/961   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 26. októbra 2004 č. k. I. ÚS 187/04-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 364/96 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 19. mája 2000 na okresnom súde dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 29. októbra 2004 sp. zn. 4 Co 430/99. Sťažovateľ namieta, že „od tejto doby už prešli takmer 4 roky (...),   ale   o tomto   mojom   dovolaní   doposiaľ   nebolo   kasačným   súdom   rozhodnuté“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že k prieťahom dochádza v napadnutom konaní pred okresným súdom,   pretože   tento   súd   nepripravil „podklady   pre   konečné   rozhodnutie“.   Sťažovateľ poukázal   i na   to,   že   vyčerpal   aj   právne   prostriedky   nápravy   tým,   že   na   prieťahy v napadnutom konaní podal sťažnosť podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov, avšak k náprave nedošlo.

Vzhľadom   na   uvedené   relevantné   skutočnosti   sťažovateľ   uviedol,   že „žiadam Ústavný súd SR (...) aby v konečnom verdikte vo svojom ústavnom náleze rozhodol takto:

1.) Vyslovuje,   že základné a ľudské právo I.   K.   K.   podľa ods.   2),   čl.   48 Ústavy SR v kontexte   s ods.   1),   čl.   6   Eur.   Dohovoru   a priamo   aj   toto   právo,   postupom Okresného   súdu   v Bardejove   v konaní   vedenom   u neho   pod   č.   k.   11   C   364/96 porušené bolo.

2.) Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove, aby v konaní vedenom pod č. k. 11 C 364/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3.) Priznáva I. K. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 tis. Sk (slovom stotisíc korún slovenských), ktoré je mu Okresný súd v Bardejove povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.) Ukladá Okresnému súdu v Bardejove povinnosť uhradiť I. K. K. trovy tohto súdneho konania vo výške 8 800.– Sk (slovom osemtisícosemsto korún slovenských), ktoré je mu povinný Okresný súd v Bardejove vyplatiť v hotovosti alebo šekovou poukážkou do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia (...)“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. V. P., listom z 9. mája 2005 sp. zn. Spr. 41/05 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 23. mája 2005.

2. 1. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...). Zo sťažnosti vyplýva, že po dobu takmer štyroch rokov nebolo rozhodnuté o jeho dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove sp.   zn.   4 Co 430/99 zo dňa 29. 10. 2004. Tým došlo k prieťahom zavineným týmto súdom, lebo práve okresný súd je povinný pripravovať podklady pre konečné rozhodnutie vyšších súdov. K náprave, podľa sťažovateľa,   nedošlo,   aj   keď   využil   právne   prostriedky   podľa   §   17   ods.   1   zákona č. 80/1992 Zb. tým, že na prieťahy v konaní podal sťažnosť.

Vychádzajúc z obsahu spisu tohto súdu sp. zn. 11 C 364/96, treba prisvedčiť tej časti sťažnosti sťažovateľa, v ktorej tvrdí, že v konaní po tom, čo dňa 19. 5. 2000 podal dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 29. 10. 1999 č. k. 4 Co 430/99 došlo k prieťahom, lebo súd v čase od 31. 7. 2000 do 5. 2. 2003 bol nečinný. Nečinnosťou súdu vzhľadom   najmä   na   jej   dĺžku,   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky i práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tak v tejto časti sťažnosti I. K. K. navrhujem vyhovieť. Podľa nášho názoru nemožno vyhovieť zvyšnej časti sťažnosti. O dovolaní sťažovateľa bolo totiž Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozhodnuté uznesením zo dňa 22. marca 2005 sp. zn. 2 Cdo 231/2004, ktoré dňom 25. 4. 2005 sa stalo právoplatným   a tak   neprichádza   vyhovieť   návrhu   sťažovateľa prikázať   Okresnému   súdu Bardejov konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

K prieťahom, a tým aj k porušeniu ústavného práva sťažovateľa, došlo v dovolacom konaní.   Ako   je   to   zrejmé   z uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 22. marca 2005 sp. zn. 2 Cdo 231/2004 sťažovateľ tento mimoriadny opravný prostriedok využil napriek tomu, že pre podanie dovolania neboli splnené zákonné podmienky (strana 8 a 9   citovaného   rozhodnutia)   a preto   dovolací   súd   dovolanie   odmietol.   Vzhľadom   na uvedené   sme   tak   toho   názoru,   že   na   účinnú   nápravu   stačí   v tomto   prípadné   samotné vyslovenie porušenia ústavného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bez priznania finančnej náhrady. Podľa výsledku konania navrhujem I. K. K. nepriznať náhradu trov konania (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde), lebo žalobca v konaní je v prevažnej miere neúspešný. Dodávam, že pred podaním tejto sťažnosti sťažovateľ nevyužil svoje právo podľa ustanovenia § 17 ods. 1   zákona   č.   80/1192   Zb.   v znení   neskorších   predpisov,   čo   nesporne   má   význam   na rozhodnutie o náhrade trov konania.

V zmysle § 30 ods. 1, 2 zákona o ústavnom súde prehlasujem, že netrvám, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie. (...)“

2. 2. Sťažovateľ vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:

„ad 1) K listu žalovaného sp. zn. Spr. 41/05, zo dňa 9. V. 2005

- bardejovský súd bol v tomto konaní, bez ohľadu na jeho výsledok, ktorý je bez právneho významu a pomeru k veci, nečinný viac, ako dva a pol roka v kuse a to hovorí za všetko! Je nesporné,   že   dlhodobý   stav   právnej   neistoty   tu   nesporne   trval!   Preto   tu   nie   je   možné súhlasiť so stanoviskom odporcu v tejto veci (v dovolaní – pozn.), okrem ods. 2) na str. 2., kde   sa   už   vzhľadom   na   ukončenie   celého   sporu,   momentálne   nevyžaduje   jeho   ďalšia činnosť;

-   moje   dovolanie   bolo   mnou   podané   celkom   oprávnene,   lebo   ho   zákon,   najmä s prihliadnutím na existujúce v ňom vady konania, plne umožňoval (viď §-236 a nasl. OSP s dôrazom na jeho § 237), preto odmietam v tejto súvislosti názor žalovaného, že na účinnú nápravu   postačuje   v tomto   mojom   prípade   iba   samotné   vyslovenie   porušenia   môjho ústavného   práva,   vyplývajúceho   najmä   z ods.   2),   čl.   48   Ústavy   SR   bez   priznania   mi finančnej náhrady. Znovu zdôrazňujem, že neexistuje tu žiadna príčinná súvislosť medzi existujúcim porušením môjho ľudského práva a konečným rozhodnutím, t. j. výsledkom pred kasačným   súdom   SR,   ktorý   môjmu   dovolaniu   nevyhovel   a nezrušil   mnou   napadnuté rozhodnutia súdov nižších stupňov. (...);

- ďalej namietam, že nie je pravdou, že ja som v tomto konaní nevyužil dané mi právo sťažovať sa podľa zákona čís. 80/92 Zb. o štátnej správe súdov. Aj keď to nie je vonkoncom potrebné, stalo sa to mojimi sťažnosťami, zo dňa 21. III. 03 a následne aj 17. VII. 04. ad 2) K ústnemu pojednávaniu a trovám zastúpenia V zmysle §-30 zákona o konaní pred ústavným súdom netrváme na tom, aby sa o tejto veci konalo ústne pojednávanie pred ústavným súdom, ale na druhej strane žiadame priznať trovy právneho zastúpenia a v spojení s tým súčasne Vám oznamujem aj číslo advokátovho účtu (...).“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 364/96:

Dňa 19. mája 2000 podal sťažovateľ na okresnom súde dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Co 430/99 z 29. októbra 1999 (v spojení s rozhodnutím okresného súdu č. k. 11 C 364/96-50 z 18. februára 1999).

Dňa 3. júla 2000 okresný súd vyzval Okresný úrad Bardejov (ďalej len „okresný úrad“), aby sa vyjadril k dovolaniu.

Dňa   31.   júla   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   okresného   úradu k dovolaniu sťažovateľa.

Dňa 5. februára 2003 uznesením okresného súdu bol sťažovateľ vyzvaný, aby doplnil svoje dovolanie.

Dňa 10. marca 2003 sťažovateľ reagoval na výzvu súdu a doručil okresnému súdu doplnenie svojho dovolania.

Dňa 10. marca 2003 okresný súd vyzval žalovaných: Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), okresný úrad a Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   na   vyjadrenie   sa   k dovolaniu sťažovateľa.

Dňa 2. apríla 2003 okresný úrad doručil vyjadrenie k dovolaniu sťažovateľa. Dňa 9. mája 2003 ministerstvo vnútra doručilo vyjadrenie k dovolaniu sťažovateľa. Dňa   6.   októbra   2003   okresný   súd   uznesením   č.   k.   11   C   364/96-93   ustanovil sťažovateľovi advokátku JUDr. E. H. za právnu zástupkyňu pre dovolacie konanie. Dňa 12. novembra 2003 JUDr. E. H. podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 11 C 364/96-93.

Dňa 22. decembra 2003 okresný súd zrušil svoje uznesenie č. k. 11 C 364/96-93. Dňa 31. decembra 2003 okresný súd ustanovil sťažovateľovi advokáta JUDr. J. T. za právneho zástupcu pre dovolacie konanie.

Dňa 23. februára 2004 podal sťažovateľ prostredníctvom okresného súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) doplnok k svojmu dovolaniu. Dňa   11.   marca   2004   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   doplnok   k svojmu dovolaniu.

Dňa   15.   marca   2004   bol   spis   okresného   súdu   sp.   zn.   11   C   364/96   doručený najvyššiemu súdu, aby rozhodol o dovolaní sťažovateľa.

Dňa   19.   marca   2004   bol   najvyššiemu   súdu   doručený   sťažovateľov   doplnok k dovolaniu z 11. marca 2004.

Dňa 30. augusta 2004 najvyšší súd vrátil spis sp. zn. 11 C 364/96 okresnému súdu bez rozhodnutia z dôvodu, že pre mimoriadny opravný prostriedok zákon vyžaduje osobitné náležitosti, preto má byť dovolanie podané prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu. Dňa 13. septembra 2004 ustanovený právny zástupca sťažovateľa JUDr. J. T. prevzal výzvu okresného súdu, aby v lehote 15 dní zaslal súdu kvalifikované dovolanie.

Dňa 1. októbra 2004 právny zástupca sťažovateľa oznámil súdu, že nie je schopný splniť termín, v ktorom mal podať kvalifikované dovolanie.

Dňa   18.   októbra   2004   právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   súdu   dovolanie   proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Co 430/99 z 29. októbra 2004.

Dňa   25.   októbra   2004   bol   spis   okresného   súdu   sp.   zn.   11   C   364/96   opätovne doručený najvyššiemu súdu, aby rozhodol o dovolaní sťažovateľa.

Dňa   15.   apríla   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn.   2   Cdo   231/2004   z 22.   marca   2005,   ktorým   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa odmietol. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 25. apríla 2005.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 364/96 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   pokiaľ   existujú   ústavne   relevantné dôvody, ktorými je nečinnosť súdu možné ospravedlniť (napr. I. ÚS 119/03).

Ústavný súd už vo veci   sp.   zn. II.   ÚS   191/02 uviedol,   že v konaní o návrhu na obnovu konania - v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania - nie je aplikovateľný čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej   sa   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   pretože   nejde o rozhodovanie   o občianskom   práve   alebo   záväzku   a odstránenie   stavu   právnej   neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím vo veci.

Takéto rozhodnutie už totiž bolo vydané v pôvodnom konaní v zmysle § 159 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   čo   predstavuje   prekážku   veci rozhodnutej.   Prekážka   veci   rozhodnutej   odpadne   len   nadobudnutím   právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania podľa § 235 ods. 1 OSP, keď súd bez ďalšieho návrhu vec znovu prejedná (mutatis mutandis III. ÚS 111/03).

Po   zadovážení   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   návrh sťažovateľa na obnovu konania bol uznesením Okresného súdu Bardejov z 18. februára 1999 č. k. 11 C 364/96-50 zamietnutý, pričom krajský súd uznesením z 29. októbra 1999 sp. zn. 4 Co 430/99 z 29. októbra 1999 uvedené rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, a teda pôvodné prvostupňové rozhodnutie zostalo naďalej právoplatné, a preto v napadnutej veci naďalej trvá prekážka rozhodnutej veci (res iudicata), ktorá môže byť odstrániteľná až právoplatným povolením obnovy konania (§ 235 ods. 1 OSP).

Ústavný súd však pripomína, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/03).

Vzhľadom na to, že účel v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je možné dosiahnuť v prípade, že vec je v čase posudzovania ústavným súdom právoplatne skončená, ústavný súd sťažnosti nevyhovel (mutatis mutandis I. ÚS 24/03).

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa tohto článku ústavy a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa uvedeného článku dohovoru napadnutým postupom okresného súdu nebolo porušené.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2005