znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 187/03-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., bytom S. B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 3 prvej vety a čl. 36 písm. b) a c) Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 29. júna 2000 č. k. 17 Co 106/00-211 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústavný súd“)   bola 4.   augusta 2003   doručená   sťažnosť   J.   Š.,   bytom   S.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 3 prvej vety a čl. 36 písm. b) a c) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 29. júna 2000 č. k. 17 Co 106/00-211 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Obsahom   sťažnosti   sťažovateľa   je   nesúhlas   s   dôvodmi   výpovede   zo   strany   jeho bývalého   zamestnávateľa   Východoslovenských   vodární   a   kanalizácií,   štátneho   podniku Košice,   odštepného   závodu   Spišská   Nová   Ves,   resp.   podľa   podania   sťažovateľa z 24. septembra   2003   v označení:   Podtatranská   vodárenská   spoločnosť,   a.   s.,   Hraničná 662/17, Poprad. Sťažovateľ 31. augusta 1998 podal Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie neplatnosti tejto výpovede. Okresný súd túto žalobu zamietol. Sťažovateľ sa v zákonnej lehote proti rozhodnutiu okresného súdu odvolal. Krajský   súd   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   určil,   že   predmetná výpoveď je neplatná. Bývalý zamestnávateľ sťažovateľa voči rozhodnutiu odvolacieho súdu podal   dovolanie   na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ktorý   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd následne preskúmal napadnutý rozsudok aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a rozsudok okresného súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa,   napadnutým   rozsudkom   ako   vecne správny potvrdil. Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 2. augusta 2000.

Na   základe   uvedeného   a   dôvodiac   neopodstatnenosťou   predmetnej   výpovede   sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu „tak, že určuje, že výpoveď daná sťažovateľovi listom zo dňa 27. 4. 1998 č. 1270/98 je neplatná“, uložil   jeho   bývalému   zamestnávateľovi,   aby   sťažovateľovi   nahradil   trovy   konania, a zároveň aby rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu,   pričom   zákon o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03).

Pretože   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   2.   augusta 2000, bola predmetná sťažnosť podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v sťažnosti uvedených.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2003