znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 186/2014-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. Š., zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie č. 9, Bratislava, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Er 2126/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Š. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. novembra 2013 doručená sťažnosť A. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 2126/2012.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd viedol konanie vo veci exekúcie sťažovateľky proti povinnému F. Š. (bývalému manželovi) o vymoženie uloženej povinnosti umožniť sťažovateľke užívať byt v rodinnom dome nachádzajúcom sa v B. až do právoplatnosti   skončenia   konania   o   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov. V súvislosti s uvedeným konaním sťažovateľka uvádza, že okresný súd porušil zákonom ustanovené povinnosti v zmysle § 50 ods. 2 druhej vety v spojení s § 50 ods. 3 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov,   keď   pri   rozhodovaní   o   námietkach   povinného   proti   exekúcii nerozhodol   v   zákonom   ustanovenej   lehote   60   dní   odo   dňa   ich   doručenia   tomuto   súdu a zároveň   uvedené   rozhodnutie   doručil   po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozhodnutia o námietkach   exekútorovi   poverenému   vykonaním   exekúcie   len   na   základe   urgencie sťažovateľky.

3. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd pri predbežnom prerokovaní   prijal   jej   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   následne   o   nej   rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 2126/2012 porušil jej základné   právo   ustanovené   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a   aby   jej   v   tejto   súvislosti   priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 600 €, ktoré je jej okresný súd povinný vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   nálezu.   Sťažovateľka   v   závere   petitu požaduje   náhradu   trov   konania   zo   strany   okresného   súdu   tak,   ako   budú   vyčíslené v písomnom   vyhotovení   nálezu   ústavného   súdu,   na účet   jej   právnej   zástupkyne,   a   to do 15 dní odo dňa doručenia nálezu.

4. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. V zmysle uvedeného   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

5. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný   súd   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (mutatis   mutandis   rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra). Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

6. Zo sťažnosti, ktorej obsahom a rozsahom je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že po tom, ako sťažovateľka viackrát urgovala rozhodnutie o jej námietkach, okresný súd začal následne vo veci konať a uznesením č. k. 15 Er 2126/2012-32 z 15. mája 2013 o týchto námietkach povinného proti exekúcii rozhodol.

7. V súvislosti s namietaným porušením práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vyplýva záver, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní či nerozhodnutie v zákonnej lehote má nevyhnutne za následok aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05). V tomto prípade ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods.   2 ústavy, preto nevyslovil   porušenie tohto základného   práva,   ale   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   I.   ÚS   17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

V danom prípade dĺžka exekučného konania vo fáze rozhodovania o námietkach povinného trvala iba 1 rok, čiže nedosiahla takú kvalifikovanú úroveň, ktorá by mohla znamenať porušenie tohto základného práva (III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04).

8. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

9. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia   či   náhrady   trov   konania je viazané na vyslovenie porušenia   základného práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014