znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 186/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou Č., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokátky JUDr. A. Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 34 Cb 66/2001-912 z 3. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   a.   s., o d m i e t a   ako   podanú   zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpenej obchodnou spoločnosťou Č., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. A. Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov v   konaní podľa   čl.   47   ods.   3 ústavy   a práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 34 Cb 66/2001-912 z 3. decembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podanou krajskému súdu 4. júla 2001   sa   žalobca   –   obchodná   spoločnosť   B.,   a.   s.,   domáhala   voči   sťažovateľovi   ako žalovanému zaplatenia sumy 150 mil. Sk s príslušenstvom. Súdne konanie o tejto žalobe je vedené krajským súdom pod sp. zn. 34 Cb 66/2001.

Krajský súd rozsudkom č. k. 34 Cb 66/2001-778 z 11. januára 2012 zamietol žalobu v   celom   rozsahu   a   zaviazal   žalobcu   na   náhradu   trov   konania   sťažovateľovi   v   sume 243 191,96 €.

Žalobca   zmluvou   o   postúpení   pohľadávok   zo   14.   februára   2012   postúpil   ním uplatňovanú pohľadávku v konaní vedenom krajským súdom obchodnej spoločnosti I., s. r. o.,   a   podaním   doručeným   krajskému   súdu   16.   februára   2012   navrhol   vstup   obchodnej spoločnosti I., s. r. o., na svoje miesto ako nového žalobcu v spojení so súhlasom tejto spoločnosti so vstupom do konania.

Podaním doručeným krajskému súdu 19. marca 2012 sťažovateľ navrhol, aby podľa § 141a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) uložil žalobcovi (ktorým bola toho času ešte obchodná spoločnosť B., a. s.) povinnosť platiť preddavky na trovy konania.

Uznesením sp. zn. 4 Obo 25/2012 z 30. júla 2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozhodol   o   vstupe   nového   žalobcu   obchodnej   spoločnosti INKASA, s. r. o., na miesto pôvodného žalobcu obchodnej spoločnosti B., a. s.

Podaním   doručeným   krajskému   súdu   23.   novembra   2012   žalobca   –   obchodná spoločnosť I., s. r. o., požiadala o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, v ktorom okrem   iného   uviedla,   že   jej   finančný   majetok   nepostačuje   na   zaplatenie   akéhokoľvek súdneho poplatku a ani na zloženie preddavku na trovy konania, ako to navrhuje sťažovateľ v podaní doručenom krajskému súdu 19. marca 2012.

Krajský súd uznesením č. k. 34 Cb 66/2001-912 z 3. decembra 2012 (ďalej len „uznesenie z 3. decembra 2012“ alebo „napadnuté uznesenie“) podľa § 138 OSP priznal žalobcovi – obchodnej spoločnosti I., s. r. o., oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku v celom rozsahu.

O   návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal   uloženia   povinnosti   žalobcovi   platiť preddavky na trovy konania, rozhodol krajský súd uznesením č. k. 34 Cb 66/2001-914 doručeným sťažovateľovi 2. januára 2013 tak, že návrh sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ namietal porušenie ním označených základných a iných práv uznesením krajského   súdu   o   priznaní   oslobodenia   od   platenia   súdneho   poplatku   žalobcovi z 3. decembra 2012, ktoré je podľa neho arbitrárne, svojvoľné, nedostatočne odôvodnené, a tým porušujúce ním označené práva. Sťažovateľ vo svojej rozsiahlej argumentácii okrem iných uviedol:

«Napádané   rozhodnutie   je   zjavne   svojvoľné,   neobsahuje   riadne   odôvodnenie a nedosahuje   kvalitatívne   štandardy   stanovené   Ústavou   a   medzinárodnými   zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná...

Napádané   rozhodnutie   je   zjavne   svojvoľné   a   zároveň   arbitrárne   z   toho   dôvodu, že konajúci súd v texte Napadnutého rozhodnutia neodôvodnil splnenie všetkých podmienok obsiahnutých v hypotéze právnej normy uvedenej v § 138 ods. 1 OSP...

Zjavná svojvoľnosť Napadnutého rozhodnutia vyplýva i z toho, že konajúci Krajský súd Bratislava žiadnym spôsobom nezdôvodnil aplikáciu tzv. neurčitých právnych pojmov uvedených v § 138 ods.   1 OSP,   t.   j.   pojmov „svojvoľné uplatňovanie práva“, „zrejme bezúspešne uplatňovanie práva“, „odôvodnenosť oslobodenia pomermi účastníkov“... Napádané rozhodnutie je zjavne svojvoľné i z toho dôvodu že konajúci súd v texte Napadnutého rozhodnutia neodôvodnil žiadnym spôsobom odklon od existujúcej judikatúry v otázke oslobodenia podnikateľov od súdnych poplatkov...

Napadnutým   rozhodnutím   došlo   k   neprípustnému   odňatiu   práva   Sťažovateľa na zaplatenie preddavku na trovy konania podľa § 141 OSP, nakoľko sa navodil umelo právny stav: i) aby návrhu Sťažovateľa na priznanie práva na zaplatenie preddavkov trov konania   nebolo   možné   vyhovieť   a   ii)   aby   bol   Súčasný   navrhovateľ   neoprávnene zvýhodnený,   keďže   vymáhanie   sporných   pohľadávok   voči   Sťažovateľovi   mu   bude protiprávne umožnené bez znášania poplatkovej povinnosti a prakticky bez rizika (resp. s výrazne   nižším   rizikom)   neskoršej   náhrady   trov   konania,   čím   dochádza   tiež   k   odňatiu základného práva Sťažovateľa na zachovanie rovnosti pri súdnej ochrane jeho práv podľa článku 47 ods. 3 Ústavy...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:„Rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 34Cb 66/2001-912 zo dňa 3. 12. 2012 bolo porušené právo Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo Sťažovateľa na zachovanie rovnosti pri súdnej ochrane jeho práv podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   napadnuté   rozhodnutie   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 34Cb 66/2001-912 zo dňa 3. 12. 2012 ruší a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   nahradiť   Sťažovateľovi   trovy   konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sústredil   na   posúdenie,   či   sťažnosť nebola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 3. decembra 2012, ktorým bolo v konaní, kde je sťažovateľ žalovaným, priznané oslobodenie od súdneho poplatku žalobcovi.

Krajský súd v uvedenom konaní napadnutým uznesením rozhodoval vo veci žiadosti žalobcu   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ktorého   účastníkom   je   iba   poplatník, t. j. osoba,   ktorá   iniciovala   poplatkový   úkon,   resp.   osoba   viazaná   povinnosťou   zaplatiť súdny poplatok. S ohľadom na to možno konštatovať, že sťažovateľ nebol účastníkom tejto časti   konania,   kde   krajský   súd   rozhodoval   o   žiadosti   žalobcu   o   priznanie   oslobodenia od súdneho poplatku, a preto nie je osobou, ktorej práva by mohli byť v príčinnej súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu dotknuté.

Sťažovateľ   nemal v   napadnutom   súdnom   konaní v   relevantnom čase (v   tej   časti konania, v rámci ktorého došlo   k vydaniu   napadnutého uznesenia) procesné postavenie účastníka konania, nemohol v tejto časti konania uplatňovať svoje procesné práva a plniť procesné   povinnosti.   Z   toho   dôvodu   nemohlo   v   posudzovanej   časti   konania   dochádzať k porušovaniu jeho základných práv alebo slobôd (napr. m. m. II. ÚS 205/04).

Skutočnosť, že oslobodenie žalobcu od súdneho poplatku sa nevyhnutne prejavilo aj v rozhodovaní krajského súdu o návrhu sťažovateľa na uloženie povinnosti žalobcovi zaplatiť   preddavok   na   trovy   konania,   nezakladá   možnosť   porušenia   označených   práv sťažovateľa samotným napadnutým uznesením.

Pretože   sťažnosť   ústavnému   súdu   podal   sťažovateľ,   ktorý   nie   je   aktívne   vecne legitimovaný   na   jej   podanie,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   ide   o   sťažnosť   podanú neoprávnenou osobou, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013