znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 186/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., T., zastúpeného advokátom Mgr. P. O., T., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 91/09 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 62/2011 a jeho rozsudkom z 29. novembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 25. januára 2012 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 62/2011 a jeho rozsudkom z 29. novembra 2011 (ďalej len  ,,rozsudok   krajského   súdu“).   Súčasne   namietal   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 91/09.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v procesnom postavení žalobcu bol účastníkom konania o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zo strany Ministerstva školstva,   vedy,   výskumu   a   športu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ministerstvo“). Nesprávny úradný postup podľa názoru sťažovateľa spočíval v tom, že ministerstvo ako orgán   oprávnený   vykonávať   dozor   nad   dodržiavaním   všeobecne   záväzných   právnych predpisov   mu   neposkytlo   inú   právnu   pomoc   voči   Právnickej   fakulte   Univerzity Komenského v Bratislave (ďalej len,,právnická fakulta“ alebo,,univerzita“), ktorej činnosť voči   sťažovateľovi   ako   študentovi   externého   štúdia   bola   v   rozpore   so   zákonom č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o vysokých školách“). Protiprávna činnosť fakulty mala podľa sťažovateľa spočívať v nelegálnom vyberaní skrytých poplatkov za externé štúdium cez tretie subjekty, čo v rozhodnom čase zákon o vysokých školách neumožňoval. Podanou žalobou sa domáhal, aby súd zaviazal žalovanú Slovenskú republiku (za ktorú konalo ministerstvo) zaplatiť mu nemajetkovú ujmu 50 000 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 91/09   z 29. októbra 2010 žalobu zamietol a na odvolanie sťažovateľa krajský súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

3. Na preukázanie porušenia základných práv sťažovateľ argumentuje vo viacerých rovinách. Prvá časť sťažnostnej argumentácie je zameraná na tvrdené porušenie jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tomto smere sťažovateľ uvádza: «,Ak by sa súd dôslednejšie zaoberal skutkovým aj právnym stavom, potom by dospel k   právnemu   názoru,   že   dôvody   uvedené   v   rozhodnutí   dekana   o   vylúčení   sťažovateľa zo štúdia sú len simulačného (tzv. zastieracieho) charakteru. Dôvod vylúčenia, ktorým bol oficiálne   „nesplnenie   podmienok   študijného   programu“,   nevyjadroval   objektívnu skutočnosť.

Sťažovateľ ako študent PraF nesplnil podmienky študijného programu z objektívnych dôvodov, na ktorých neniesol žiadnu vinu. Týmto objektívnym dôvodom bola skutočnosť, že nepodpísal obchodnú (inominátnu) zmluvu s tretím subjektom - spol. K., s. r. o., cez ktorú PraF vyberala nelegálne poplatky od študentov, v dôsledku čoho sa sťažovateľ nemohol riadne   zúčastňovať   študijného   programu   v   Konzultačnom   stredisku   PraF   v priestoroch spol. K., zo strany riaditeľa spol. K. mu bolo bránené zúčastňovať sa prednášok a skúšok, príslušníci z OO PZ v Galante privolávaní riaditeľom tejto spoločnosti už od zahájenia IV. semestra bránili sťažovateľovi vstupovať na akademickú pôdu v konzultačnom stredisku, dokonca dňa 26.10.2005 ho vyviedli na príkaz riaditeľa spol. K. z konzultačného strediska a na   trvalo   mu   zakázali   vstup   do   týchto   priestorov,   dekan   V.   mu   po   tomto   incidente zabezpečil   výučbu   v   budove   PraF   v B.,   avšak   za   „diskriminačných   podmienok",   t.   j. zámerne nezosúladil už nové termíny prednášok pre sťažovateľa s už dávnejšie určenými termínmi skúšok, hoci dekanovi bolo z početných sťažností sťažovateľa známe, že v dôsledku vyššie uvedených udalostí sťažovateľ nemohol vykonať vo IV. semestri (II. ročník) skúšky z troch predmetov, a že jeho spolužiaci už pred zahájením skúškového obdobia v poslednom semestri,   ktorý   bol   dokonca   o   polovicu   skrátený,   mali   vykonané   skúšky   z   polovice predmetov   posledného   ročníka,   pretože   ich   absolvovali   v   konzultačnom   stredisku   po prednáškach.

Z   vyššie   uvedeného   je   zrejmé,   že   sťažovateľovo   vylúčenie   zo   štúdia   bolo   aktom pomsty za to, že ako jediný študent z triedy odmietol uzatvoriť obchodnú zmluvu so spol. K.. Táto zmluva mala tejto spoločnosti zabezpečiť finančnú čiastku vo výške 105 000,-Sk za tri roky štúdia.

Ak ministerstvo školstva ako kompetentný orgán za existencie nelegálneho vyberania tzv. skrytých poplatkov od externých študentov svojou nečinnosťou de facto legalizovalo túto nezákonnú činnosť PraF a následne všeobecné súdy svojimi rozhodnutiami zamietli žalobu   sťažovateľa,   potom   z   ich   strany   prišlo   k   narušeniu   ochrany   základných   práv   a slobôd sťažovateľa...

Z celého postupu ministerstva školstva a následne po podaní žaloby aj všeobecných súdov v danej veci možno vyvodiť odôvodnený záver, že prišlo k účelovému výkladu práva, t. j. rabulistike.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa v žalobnom návrhu podstatou tohto účelového výkladu práva je manipulácia s právnou normou, pri ktorej sa účel a obsah právnej normy viac alebo menej popiera kvôli presadeniu záujmu toho, komu na prospech slúži alebo má slúžiť účelový výklad...

Keďže   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   vychádza   taktiež   z   nesprávneho   právneho posúdenia   veci,   čím   sa   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   zásadne poprel ich účel a význam, možno hovoriť o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu. Odôvodnenie odvolacieho súdu pri posudzovaní aplikácie príslušných zákonov v danom prípade nebolo vykonané ústavne konformným spôsobom. Z tohto dôvodu možno považovať konanie pred týmto súdom za nenaplnenie sťažovateľových ústavných práv.»

4.   Druhá rovina   sťažnostnej   argumentácie   smeruje   k   preukázaniu porušenia   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v   prvostupňovom   konaní,   ako   aj   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o   jeho   odvolaní. Sťažovateľ uvádza, že konanie trvalo takmer 3 roky, pričom nešlo o skutkovo ani právne náročnú vec, on sám svojím konaním nijako neprispel k prieťahom v konaní, naopak, podľa jeho názoru súdy v jeho veci nepostupovali v súlade so zásadou hospodárnosti, rýchlosti, efektívnosti a účinnosti súdneho konania. Uviedol, že na prieťahy v konaní podal sťažnosti predsedovi okresného súdu, krajského súdu, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), pričom tieto boli tak na úrovni predsedu okresného súdu, ako aj predsedu krajského súdu vyhodnotené ako dôvodné. Túto časť sťažnostnej argumentácie sťažovateľ   ukončil   tým,   že ,,Právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   síce   odstránilo niekoľko mesačnú právnu neistotu sťažovateľa, avšak svojimi účinkami nebolo spôsobilé naplniť garanciu jeho základných práv a slobôd vyjadrených v hlave II. ústavy.“.  

5. Posledná rovina sťažnostnej argumentácie sa týka namietaného porušenia práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ v tomto smere uvádza: ,,Právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   orgánu verejnej moci je právom, ktoré tvorí pohľadávku voči štátu. Dlžníkom sa v takomto prípade stáva   štát.   V   dôsledku   porušenia   sťažovateľovho   ústavného   práva   na   súdnu   ochranu zo strany odvolacieho súdu prišlo následne aj k nemožnosti úspešne vymôcť pohľadávku voči   dlžníkovi.   Ústavnoprávne   je   právo   na   náhradu   škody   garantované   čl.   46   ods.   3 a precizované v zákone č. 514/2003 Z. z. Prakticky možno konštatovať, že táto pohľadávka vytvorila aktívum, a preto predstavuje vlastníctvo v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu. Vzhľadom   k   tomu,   že   odvolací   súd   sa   stotožnil   s   nesprávnou   aplikáciou   príslušných právnych noriem zo strany súdu prvého stupňa, nedostalo sa sťažovateľovi úspechu pri uplatnení svojho nároku. V kontexte vyššie uvedeného postupu odvolacieho súdu možno túto skutočnosť považovať aj za porušenie čl. 1 dodatkového protokolu.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho označené práva (bod 1 odôvodnenia) postupom okresného súdu a krajského súdu porušené boli, a aby zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom mu prikáže   konať   bez   zbytočných   prieťahov.   Žiadal   priznať   aj   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov konania v sume 269,58 €.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

III.

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom krajského súdu

9.   Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   tento   vo   vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (m.   m.   II.   ÚS   21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10. Úloha ústavného súdu sa pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   (resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie) rozhodnutím súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s   ústavou   a dohovorom   najmä v tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   sú dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne   s   priamym   dopadom   na   niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

11. Vychádzajúc z týchto kritérií ostalo v právomoci ústavného súdu posúdiť, či rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, mohlo dôjsť k zásahu do   označených práv sťažovateľa. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol podstatné   dôvody   rozsudku   okresného   súdu,   dôvody   odvolania   sťažovateľa,   vyjadrenie žalovaného a na vlastné odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku uviedol:

,,Pokiaľ   ide   o   namietaný   postup,   resp.   nečinnosť   ministerstva   pri   vybavovaní podania navrhovateľa zo dňa 23.11.2005 podľa zákona č. 152/1998 Z. z. sťažnostiach, stotožnil sa odvolací súd so záverom súdu prvého stupňa, že v prípade tohto podania ani podľa jeho obsahu (§ 17 ods. 2 zák. č. 152/1998 Z. z.) nešlo o sťažnosť v zmysle § 3 zákona č. 152/1998 Z. z., pretože z nej nevyplývalo, že by sa ňou navrhovateľ domáhal ochrany svojich   práv   alebo   právom   chránených   záujmov,   ani   neupozorňoval   na   konkrétne nedostatky, ani na porušenie právnych predpisov, ktorých odstránenie si vyžaduje zásah orgánu verejnej správy, ale, ako správne konštatoval aj súd prvého stupňa, navrhovateľ ním len reagoval na výzvu ministra školstva na podanie trestných oznámení a spoluprácu s orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní,   uverejnenú   okrem   iného   aj   v   denníku   SME   dňa 18.11.2005 a zaslal v tejto súvislosti ministrovi kópie jeho podaní ako informáciu. Preto, keď ministerstvo toto jeho podanie ako sťažnosť neevidovalo a následne ani nevybavilo, správne súd prvého stupňa uzavrel, že z jeho strany nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Správne súd prvého stupňa vyhodnotil postup ministerstva aj vo vzťahu ku sťažnosti navrhovateľa zo dňa 17.9.2006 adresovanej J. M., tak, že táto jeho sťažnosť sa týkala akademických práv a povinností študenta podľa § 70 a 71 zák. č. 131/2002 Z. z., resp. organizácie štúdia fakulty, spadajúcich podľa § 23 písm. c) a § 23 ods. 2 písm. d) zákona č. 131/2002   Z.   z.   o   vysokých   školách,   do   samosprávnej   pôsobnosti   právnickej   fakulty. Pokiaľ   teda   ministerstvo   dňa   29.9.2006   postúpilo   sťažnosť   navrhovateľa   v   zmysle   §   9 zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach na priame vybavenie rektorovi univerzity, dospel aj odvolací súd k záveru, že postupovalo správne.

V   tejto   súvislosti   navrhovateľ   nedôvodne   namieta,   že   došlo   k   postúpeniu   jeho sťažnosti priamo porušovateľovi, nakoľko sťažnosť nesmerovala proti rektorovi univerzity, ale proti postupom právnickej fakulty, resp. jej dekanovi, ktorý zodpovedá za svoju činnosť aj pri výkone samosprávnej pôsobnosti podľa § 23 ods. 1, písm. c/ zákona (rozhodovanie vo veciach týkajúcich sa akademických práv a povinností študentov zapísaných na štúdium podľa   študijných   programov   uskutočňovaných   na   fakulte)   rektorovi   podľa   §   28   ods.   1 zákona o vysokých školách, ktorý je dekanovi najbližšie nadriadený orgán na prešetrenie sťažnosti voči nemu v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 152/1998 Z.Z.. Odvolací súd sa preto stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany ministerstva ani pri vybavovaní sťažnosti zo dňa 17.9.2006 nedošlo...

Jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu je existencia príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi škodnou udalosťou (nesprávnym úradným postupom či nezákonným rozhodnutím) a vzniknutou ujmou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama   väzba   vzťahov   (objektívnych   súvislostí),   v   rámci   ktorého   jeden   jav   (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom či nezákonným rozhodnutím a škodou (ujmou) vzťah príčiny a následku; ak bola príčinou škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o jej skutkové posúdenie vo všetkých konkrétnych súvislostiach,   pritom   nie   je   rozhodujúce   časové   hľadisko,   ale   vecná   súvislosť   príčiny a následku, časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992); príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (R 7/1979).

V   postupnom   slede   javov   je   každá   príčina   niečím   vyvolaná   (sama   je   následkom niečoho) a každý ňou spojený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť   pôsobenia   príčiny   na   následok,   pri   ktorej   príčina   priamo   -   bezprostredne predchádza   následku   a   vyvoláva   ho.   Vzťah   príčiny   a   následku   musí   byť   preto   priamy, bezprostredný,   neprerušený,   nestačí,   ak   je   iba   sprostredkovaný.   Pri   zisťovaní   príčinnej súvislosti   treba   v   dôsledku   toho   skúmať,   či   v   komplexe   skutočností   prichádzajúcich   do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Pri   skúmaní   možnej   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným   postupom a vznikom   navrhovateľom   uplatňovanej   ujmy,   dospel   súd   prvého   stupňa   k   správnemu záveru, že navrhovateľ jej existenciu nepreukázal, keďže mu škoda (ujma) vznikla z dôvodu neukončenie   štúdia,   resp.   jeho   vylúčením   zo   štúdia,   a   teda   nie   v   dôsledku   nečinnosti odporcu pri vybavovaní jeho sťažnosti zo dňa 23.11.2005 a 17.9.2006. Tu treba zdôrazniť, že   aj   v   prípade   vybavenia   sťažností   ministerstvom   by   nemal   navrhovateľ   garantované ukončenia   bakalárskeho   či   magisterského   štúdia,   ktoré   nezáviseli   od   vybavenia   jeho sťažností,   ale   od   dosiahnutia   potrebného   počtu   kreditov   a   úspešného   absolvovania záverečných   skúšok,   a   preto   navrhovateľ   nedôvodne   odvodzuje   z   nečinnosti   odporcu následky   v   podobe   nemožnosti   ukončenia   jeho   bakalárskeho   a   magisterského   štúdia a následnej nemožnosti zamestnania sa ako príslušníka v právnej službe Ozbrojených síl SR, resp. advokátskeho koncipienta.“  

12. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade nemohol porušiť jeho označené práva. Krajský súd dal sťažovateľovi v napadnutom rozsudku podrobnú odpoveď na to, prečo v jeho veci neboli splnené   zákonné   podmienky   na   vznik   zodpovednosti   za   škodu,   ktorej   náhradu   žalobou požadoval.   Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   nevykazuje   všeobecný   charakter a primeraným   spôsobom   reaguje   aj   na   odvolacie   námietky   sťažovateľa.   Krajský   súd aplikujúc jednoduché (podústavné) právo dospel k záveru, že sťažovateľovi nevznikol nárok na   náhradu   škody   v   dôsledku   namietaného   nesprávneho   úradného   postupu   a   z   ním uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy vyhovieť žalobe. Zaoberal sa pritom všetkými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu, pričom uzavrel, že zo strany ministerstva nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, a podrobne odôvodnil   aj absenciu príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a sťažovateľom uplatňovanou náhradou nemajetkovej ujmy.

13. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14. Ústavný súd k dôvodom rozsudku krajského súdu len stručne dodáva, že prípadná ujma   sťažovateľovi   mohla   vzniknúť   nie   v   súvislosti   s   nečinnosťou   ministerstva,   ale v súvislosti s rozhodnutím dekana právnickej fakulty o jeho vylúčení zo štúdia, ktoré však bolo predmetom súdneho prieskumu na úrovni všeobecných súdov v inom konaní (krajský súd pod sp. zn. 2 S 198/07 a odvolací najvyšší súd sp. zn. 8 Sžo 482/2009), ktoré konanie bolo zastavené, a tieto   rozhodnutia   sťažovateľ neúspešne napadol   aj na ústavnom   súde (II. ÚS 311/09, III. ÚS 411/2010).

15.   K tvrdenému zásahu do práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd   súčasne   porušil   ústavno-procesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie   tej   časti   sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia. Bez ohľadu na uvedené však možno uviesť, že krajský súd v merite veci konal a rozhodoval   o   nároku   sťažovateľa   na   náhradu   škody,   vo   vzťahu   ku   ktorému   ústavne akceptovateľným   a   riadne   odôvodneným   postupom   dospel   k   záveru   o   nenaplnení zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu na strane žalovaného. Sťažovateľ preto   nebol   a   nie   je   veriteľom   pohľadávky   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym úradným postupom ministerstva, vo vzťahu ku ktorej by požíval ochranu zaručenú čl. 1 dodatkového protokolu. Z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateľa.  

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

16. Porušenie tohto základného práva sťažovateľ namieta tak vo vzťahu k postupu okresného   súdu,   ako   aj   vo   vzťahu   k   postupu   krajského   súdu.   Podľa   stabilizovanej a konštantnej judikatúry ústavného súdu ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo.   Podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, I. ÚS 423/08). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02, I. ÚS 226/08). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu z 29. novembra 2011, ktorý bol sťažovateľovi podľa jeho tvrdenia doručený 23. januára 2012, bol potvrdený rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   bola   žaloba   sťažovateľa   zamietnutá.   Sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 23. januára 2012 a ústavnému súdu doručená 25. januára 2012. Z uvedeného vyplýva, že konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo v čase uplatnenia ochrany jeho práv prostredníctvom sťažnosti podanej ústavnému súdu skončené. Ak už teda v čase podania sťažnosti okresný súd a ani krajský súd vo veci sťažovateľa nekonali, nemohli ani porušovať   jeho   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Preto neostalo   ústavnému   súdu   iné,   ako   odmietnuť   sťažnosť   v   tejto   časti   pre   zjavnú neopodstatnenosť.   Neobstojí   v   tomto   smere   ani   sťažovateľova   námietka   o   absencii materiálneho ukončenia jeho stavu právnej neistoty, keďže, ako vyplýva z už uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by vo vzťahu k právam podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   indikovalo   jeho   ústavnú neakceptovateľnosť.

17. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012