znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 186/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cob 31/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára 2010   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   G.,   a.   s.,   Česká   republika   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cob 31/09.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Dňa 30. novembra 2009 bol našej spoločnosti doručený rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 22. novembra 2009, sp. zn. 14 Cob 31/09, ktorým Krajský súd v Žiline ako odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 2. decembra 2008, č. k. 9 Cb 130/07-100, a rozhodol o trovách odvolacieho konania.

Rozsudkom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   zo   dňa   2.   decembra   2008,   č.   k. 9 Cb 130/07-100,   súd   zamietol   žalobu   našej   spoločnosti   a   rozhodol   o   trovách prvostupňového konania.

Našou žalobou sme sa domáhali voči R. S. - RP – W. s miestom podnikania... D. K..., ako   žalovanému   našich   nárokov   na   zaplatenie   leasingových   splátok   vyplývajúcich   zo zmluvy   o finančnom prenájme   s následnou   kúpou   prenajatej   veci č.   901908 (ďalej   len „leasingová zmluva“).

Súd prvého stupňa našu žalobu zamietol na tom základe, že leasingová zmluva bola uzatvorená   medzi   žalovaným   a   organizačnou   zložkou   spoločnosti   G.,   B.,   a   žalobca nepreukázal, že organizačná zložka mala oprávnenie na uzatváranie leasingových zmlúv vo svojom mene, keďže ako taká nemá právnu subjektivitu, a teda spôsobilosť brať na seba práva a povinnosti. Okresný súd ďalej uviedol, že to, že zahraničná osoba má oprávnenie podnikať na území Slovenskej republiky nemení nič na tom, že organizačná zložka nemá právnu   subjektivitu.   Súd   prvého   stupňa   preto   vyhodnotil   leasingovú   zmluvu   uzatvorenú organizačnou zložkou ako neplatný právny úkon.

Naša spoločnosť sa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolala z tých dôvodov, že   označenie   našej   spoločnosti   v   leasingovej   zmluve   obsahuje   plné   obchodné   meno právnickej osoby, ako aj jej právnej formy (G., a. s.) a v ďalšom texte je údaj o zápise tejto zahraničnej osoby v Obchodnom registri vedenom Mestským súdom v Prahe v oddiele B vo vložke č. 5125. Z leasingovej zmluvy vyplýva, že naša spoločnosť bola riadne identifikovaná a   označená,   pretože   obchodné   meno   zahraničnej   osoby   je   GMAC,   a.   s.   Za   úplným obchodným menom zahraničnej osoby nasleduje ešte označenie organizačnej zložky. Z tejto skutočnosti   nemožno   vyvodiť   záver,   že   táto   organizačná   zložka   uzatvorila   leasingovú zmluvu vo vlastnom mene.

Uvedené   právne   hodnotenie   sme   podopreli   aj   konštantnou   judikatúrou,   a   to rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   5   Obo   17/2000,   sp.   zn. 6 Obo 158/97,   ktoré   sa   týkali   našej   spoločnosti,   ako   aj   rozhodnutím   publikovaným v časopise Zo súdnej praxe pod č. 57/1996.

K odvolaniu našej spoločnosti rozhodol Krajský súd v Žiline ako odvolací súd tak, že rozsudok   potvrdil   na   tom   základe,   že   v   leasingovej   zmluve   pod   skratkou   „G.“   bola jednoznačne označená len organizačná zložka. Uvedené, vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu neperfektné a neurčité označenie zmluvnej strany v danom prípade nemohlo viesť k inému vyhodnoteniu,   než   ktoré   vyvodil   okresný   súd,   že   účastníkom   právneho   úkonu   žalovanej zmluvy bola označená organizačná zložka bez právnej subjektivity s následkom absolútnej neplatnosti takto uzavretej zmluvy podľa § 38 Občianskeho zákonníka.

Krajský   súd   neprihliadal   na   uvádzané   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, čo odôvodnil tým, že tieto riešia problematiku účastníka v rovine spôsobilosti konania. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Obo 17/00, podľa ktorého zo skutočnosti, že v zmluve je ako účastník označená organizačná zložka existujúcej   právnickej   osoby   (obchodnej   spoločnosti),   nemožno   dospieť   k   záveru,   že   ju uzavrela organizačná zložka vo svojom mene a nie v mene právnickej osoby, ktorej je zložkou;   krajský   súd   bol   toho   názoru,   že   v   danej   konkrétnej   veci   zo   sumáru   údajov uvádzaných v zmluve nebolo možné dôvodiť a prijať jednoznačný a nepochybný záver, že účastník   zmluvného   vzťahu   konal   nie   vo   svojom   mene,   ale   ako   organizačná   zložka zahraničnej právnickej osoby...

V   prejednávanom   prípade   súd   prvého stupňa,   ako   aj   odvolací   súd   riešili otázku platnosti leasingovej zmluvy s tým záverom, že táto zmluva je neplatná z dôvodu, že ju mala uzatvoriť organizačná zložka našej spoločnosti.

Takýto záver je nesprávny, je v rozpore s ustálenou súdnou praxou a je arbitrárny... V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že súdy sú povinné vykladať právne úkony tak, aby bola zachovaná ich platnosť (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 14. apríla 2005, sp. zn. I. ÚS 625/03, ktorý bol prevzatý súdnou praxou všeobecnými súdmi Českej republiky, napr. uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 14. decembra 2005,   sp.   zn.   22   Cdo   2531/2005).   Podľa   uvedeného   nálezu   Ústavného   súdu   Českej republiky   základným   princípom   výkladu   zmlúv   je   priorita   výkladu,   ktorý   nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné oba výklady.   Je   tak   vyjadrený   a   podporovaný   princíp   autonómie   zmluvných   strán,   povaha súkromného práva a s tým spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie zásadou. Tento výkladový argument presahuje český právny poriadok, prelína sa právnymi poriadkami západnej právnej kultúry a má charakter všeobecného právneho princípu [napr. Land, O., Beale, H. (ed.): Principles of European Contract Law. Parts I and II. 2nd ed., Kluwer Law International 2000, s. 106)...

Ďalej je potrebné zdôrazniť, že otázku označenia účastníka konania pre procesné účely riešila súdna prax, pričom v prejednávanom prípade sa súd prvého stupňa a odvolací súd od tejto ustálenej súdnej praxe podstatne odchýlili.

Poukazujeme   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 57/1996, ako aj vo vzťahu k našej spoločnosti vydané rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   5   Obo   17/00   a   sp.   zn. 6 Obo 158/97. V neposlednom rade poukazujeme aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. septembra 2008, č. k. II. ÚS 154/08-34, ktorý uvedenú problematiku v zmysle procesnej otázky riešil rovnako s opačným záverom ako súd prvého stupňa a súd odvolací.

V tejto súvislosti uvádzame, že procesná subjektivita sa odvodzuje od subjektivity právnej (§ 19 O. s. p.). Preto nevidíme žiaden dôvod pre hodnotenie rovnakej otázky iným spôsobom, ako sa to celkom nedostatočne pokúšal odôvodniť odvolací súd...

Leasingová   zmluva   v   rovnakom   znení   (z   rovnakého   obdobia,   uzatvorená   s   iným leasingovým nájomcom) bola prv posudzovaná aj Krajským súdom v Žiline v inom súdnom konaní, sp. zn. 14 Cob 10/07, a to v konaní v právnej veci navrhovateľa A. M., s. r. o. voči Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru a voči našej spoločnosti. Krajský súd v Žiline vtedy   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Žilina   zo   dňa   6.   decembra   2006,   č.   k.   11 Cb 136/05-398, na tom základe, že leasingovú zmluvu v rovnakom znení čo do označenia našej spoločnosti posúdil za platný dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva našej spoločnosti k predmetnému vozidlu. Za podstatné v tejto súvislosti považujeme práve posúdenie samotnej leasingovej zmluvy ako platnej zo strany Krajského súdu v Žiline. Tu sa navyše nejednalo len o otázku procesnú, ale o otázku hmotnoprávnu...

Napokon   uvádzame,   že   pre   vec   samu   záväzným   spôsobom   bola   otázka   platnosti zmluvy riešená aj rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 9. júna 2006, č. k. 9 Cb 146/05-105,   ktorým   bola   naša   žaloba   na   zaplatenie   nárokov   vyplývajúcich   zo záverečného vyúčtovania voči žalovanému Romanovi Svitekovi zamietnutá. Súd v uvedenej veci výslovne uviedol, že je nepochybné, že medzi žalobcom a žalovaným existuje... právny vzťah a z toho vyplývajúca pohľadávka, nie však vtákom zmysle, ako si ju žalobca uplatnil. Keďže súd zistil, že leasingová zmluva je naďalej platná, nemohol priznať žalobcovi nároky, na ktoré by žalobcovi vzniklo právo v prípade predčasného skončenia leasingu. Žalovaný (správne žalobca) mal preto v čase rozhodovania súdu nárok len na zaplatenie omeškaných leasingových splátok a úrokov z nich...

Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a stal sa v zmysle § 159 ods. 2 O. s. p. záväzným   pre   účastníkov   (vrátane   žalovaného)   a   všetky   orgány.   Súd   prvého   stupňa a odvolací súd sa však zjavne necítili byť viazané takýmto rozhodnutím…

Nedotýkajúc sa vyššie uvedeného, ďalej k veci uvádzame, že aj v prípade, ak by súd prvého stupňa a odvolací súd posúdili zmluvu ako neplatnú, v súlade s ustálenou súdnou praxou   bolo   ich   povinnosťou   posúdiť   uplatnený   nárok   ako   nárok   z   bezdôvodného obohatenia (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 31. júla 2003, sp. zn. 25 Cdo 1934/2001, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29. apríla 2009, sp. zn. 33 Odo 1665/2006)...

Ani takto však súdy nepostupovali... Je   pravdou,   že   súčasťou   koncepcie   kontinentálneho   práva   nie   je   doktrína   o viazanosti súdov precedentami (ani to však nieje pravdou vo vzťahu k judikatúre Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ako aj k judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá sa týka základných ľudských práv a slobôd). Na druhej   strane   v   našom   systéme   existuje   požiadavka   na   spravodlivé   konanie,   ktoré   sa vykonáva v rovnakých prípadoch rovnako (požiadavka na rovnosť, a to nielen v zmysle rovnosti v konaní, článok 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj rovnosť na rovnako vykonávanú   spravodlivosť,   event.   na   súdnu   ochranu   poskytovanú   rovnakým   spôsobom, článok 12 ods. 1 prvá veta v spojení s § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Uvedená koncepcia je doktrínou jurisprudence constante.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v   jeho   veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý účastník konania má v rámci spravodlivého súdneho konania právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Okrem toho je obsahom základného práva na súdnu ochranu aj to, aby v prípade, ak sa v judikatúre všeobecných súdov, najmä najvyššieho súdu a v doktríne objavujú viaceré výklady a spôsoby používania právnej normy, ktoré sú rozhodujúce pre výrok vo veci, bolo v rozhodnutí o veci samej jednoznačne a presvedčivo vysvetlené, prečo všeobecný súd použil tie metódy výkladu, ktoré použil, aké argumenty ho viedli k tomu, že sa priklonil k vlastnému riešeniu, a nie krieseniu, ktoré už existuje v judikatúre, prípadne v relevantných doktrínach, a aké dôvody ho viedli k tomu,   že   sa   odklonil   od   existujúcej   judikatúry   z   hľadiska   predvídateľnosti   súdneho rozhodnutia (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 214/04).

V   danom prípade   sme   presvedčení,   že označenie našej   spoločnosti   v leasingovej zmluve je dostatočné pre udržanie platnosti leasingovej zmluvy.

Označenie našej spoločnosti obsahuje obchodné meno, adresu organizačnej zložky, identifikačné číslo a zápisy v príslušných registroch, ktoré sa týkajú zahraničnej osoby, ako aj jej organizačnej zložky.

Označenie   našej   spoločnosti   na   leasingovej   zmluve   obsahuje   plné   a   správne obchodné meno našej spoločnosti – G., a. s. Takto označená osoba je subjektom práva podľa § 22 prvej vety Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého právnu spôsobilosť, ktorú má   iná   než   fyzická   zahraničná   osoba   podľa   právneho   poriadku,   podľa   ktorého   bola založená, má takisto v oblasti slovenského právneho poriadku. Spoločnosť G., a. s. svoju subjektivitu odvodzuje z ustanovenia § 56 ods. 1 Obchodného zákonníka Českej republiky č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov.

Dodatok označujúci, že sa jedná o organizačnú zložku podniku zahraničnej osoby, na veci nič nemení. Tým sa iba špecifikuje, že vec (leasingová zmluva) sa týka organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby.

Adresa uvádzaná ako registračná adresa... B., a kontaktná adresa... B., je adresou organizačnej zložky a zároveň adresou určenou na doručovanie príp. písomností. Nejedná sa   o   sídlo   účastníka   -   toto   má   zahraničná   osoba   v P.;   organizačná   zložka   podniku zahraničnej osoby ani sídlo na území Slovenskej republiky nemá a uvedené adresy ako sídlo ani označované neboli.

V   leasingovej   zmluve   sa   ďalej   uvádza   identifikačné   číslo   našej   spoločnosti. Identifikačné číslo sa používa na jednoznačnú identifikáciu právnickej osoby a podnikateľa a má evidenčný význam (§ 27 ods. 1 prvá veta zákona č. 540/2001 Z. z. o štátnej štatistike v znení neskorších predpisov). Identifikačné číslo je teda číslom prideleným zahraničnej osobe pre účely týkajúce sa Slovenskej republiky, a to na získavanie štatistických informácií potrebných   na   posudzovanie   sociálno-ekonomického   vývoja,   ako   je   to   vymedzené v ustanovení § 1 zákona č. 540/2001 Z. z. v znení zákona č. 215/2004 Z. z.

Pre   úplnosť   uvádzame,   že   z   uvedeného   dôvodu   ani   nie   je   možné   používať identifikačné číslo pridelené v Českej republike, inak by mohlo dôjsť k nesprávnemu záveru, že   sa   jedná   o   osoby   dve,   pretože   podľa   ustanovenia   §   27   ods.   3   prvá   veta   zákona č. 540/2001 Z. z. v znení zákona č. 215/2004 Z. z. každej právnickej osobe a každému podnikateľovi sa prideľuje len jedno identifikačné číslo, a teda jeden subjekt môže mať iba jedno identifikačné číslo. Aj v prípade odštepného závodu alebo inej vnútornej organizačnej jednotky sa tvorí identifikačné číslo z identifikačného čísla právnickej osoby a z poradového čísla, aby nedošlo k nežiaducemu nedorozumeniu.

Napokon sme dodržali aj ustanovenia § 21 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení   neskorších   predpisov,   a   to   čo   do   údaja   o   zápise   organizačnej   zložky   podniku zahraničnej osoby do obchodného registra, označenia zahraničného obchodného registra alebo inej evidencie, do ktorej sa zahraničná osoba zapisuje, a údaja o zápise zahraničnej osoby do tohto registra alebo do inej evidencie, ak právo štátu, ktorým sa zahraničná osoba spravuje, povinnosť zápisu do obchodného registra alebo do inej evidencie ukladá. Jediný údaj, ktorý nie je na leasingovej zmluve uvedený, je adresa sídla zahraničnej osoby.   Sme   však   presvedčení,   že   tento   nedostatok   nespôsobuje   v   okolnostiach   prípadu v žiadnom smere neurčitosť označenia našej spoločnosti, a tak nemá za následok neplatnosť leasingovej zmluvy.

Na   záver   teda   zhŕňame,   že   považujeme   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa a odvolacieho súdu za nesprávne, rozporné s ustálenou súdnou praxou a arbitrárne, pokiaľ nedostatočným spôsobom odôvodňujú svoje prekvapivé závery. Navyše aj v prípade nimi skonštatovanej neplatnosti leasingovej zmluvy sú v rozpore s ustálenou súdnou praxou a sú celkom   nepreskúmateľné,   pokiaľ   neodôvodňujú,   prečo   žalobou   uplatnené   nároky z leasingovej zmluvy (ktorá má povahu úveru) nepriznali v prípade zistenej neplatnosti tejto zmluvy titulom bezdôvodného obohatenia. Uvedené rozhodnutia tak považujme z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Zároveň sú v príčinnej súvislosti s porušením práva našej spoločnosti na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie,   ako aj na rovnosť poskytovanej súdnej ochrany.»

Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:„Základné právo sťažovateľky na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa   článku   46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené v konaní pred Krajským súdom v Žiline, sp. zn. 14 Cob 31/09.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 22. novembra 2009, sp. zn. 14 Cob 31/09, a rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 2. decembra 2008, č. k. 9 Cb 130/07-100, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Spoločnosti GMAC,   a.   s.   sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 303,31 €, ktorú je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie I., R. & K. s. r. o. so sídlom... K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľka v namietanej nesprávnosti právnych záverov rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 Cob 31/09 z 22. novembra 2009 a v jeho nedostatočnom odôvodnení.

Podľa   sťažovateľky   právne   závery   krajského   súdu   sú   odlišné   od   ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov v obdobnej otázke ako bola posudzovaná krajským súdom, a táto odlišnosť nebola krajským súdom relevantne odôvodnená.

Spornou   otázkou   bolo   posúdenie,   či   účastníkom   lízingovej   zmluvy   na   strane lízingového   prenajímateľa   je   sťažovateľka   ako   obchodná   spoločnosť   s   právnou subjektivitou alebo jej organizačná zložka bez právnej subjektivity, a to v nadväznosti na označenie   lízingového prenajímateľa   v   samotnej   lízingovej   zmluve. Krajský   súd   dospel k záveru,   že   ako   lízingový   prenajímateľ   je   v   lízingovej   zmluve   (o   ktorú   sťažovateľka opierala   svoje   nároky   uplatňované   v   súdnom   konaní)   označená   organizačná   zložka sťažovateľky,   ktorá   nemá   právnu   subjektivitu,   a   preto   zmluvu   posúdil   ako   absolútne neplatnú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov krajského súdu alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení jeho záverov.

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na odlišné závery súdov v otázke posúdenia subjektu zmluvy,   je   potrebné   dodať,   že   posúdenie   označenia   účastníka   zmluvného   vzťahu   je individuálnou skutkovou a právnou otázkou vo vzťahu ku konkrétnej zmluve a patrí do autonómnej   rozhodovacej   činnosti   konajúceho   súdu   so   zohľadnením   okolností   daného prípadu.

Ústavný súd vzhľadom na už uvedené a s ohľadom na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť   zdôrazňuje,   že   mu   neprináleží   prehodnocovať   skutkové   a   právne   závery všeobecných súdov, a v tomto prípade krajského súdu, ktoré nie sú v takej miere rozporné a neodôvodnené, že by to dosahovalo ústavnoprávny rozmer a zadávalo možnosť porušenia označených práv sťažovateľky.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľky odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010