znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 186/08-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2010 zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Ladislava Orosza o prijatej sťažnosti Ing. V. S., B., zastúpeného JUDr. J. G., Advokátska kancelária, B., vo veci   namietaného porušenia jeho základných   práv garantovaných   čl.   46   ods.   1 a čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práv garantovaných čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 17 ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 220/2007 zo 14. februára 2008, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 41/2007 z 27. júna 2007, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. V. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Cdo 220/2007 zo 14. februára 2008   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   220/2007 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing.   V.   S.   trovy konania v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. V. S. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2008 doručená sťažnosť Ing. V. S. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním zo 16. mája 2008, ktorou sa domáhal zrušenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 220/2007 zo 14. februára 2008 a rozsudku Krajského súdu v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 15 Co 41/2007 z 27. júna 2007 s tvrdením, že nimi boli porušené jeho základné práva garantované čl. 46 ods. 1 a čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), ako aj práva garantované čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právo podľa čl. 17 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“).

2.   Sťažovateľ   v ústavnej   sťažnosti   namietané   porušenie   svojich   základných   práv videl v niekoľkých aspektoch. Zásah do práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces videl hlavne v reštriktívnom poňatí prípustnosti a dôvodnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a zamieňaní si týchto pojmov v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu a zásah do práva na slobodu prejavu a šírenia informácií   videl   v meritórnom   rozhodnutí   krajského   súdu,   ktorý   mu   uložil   povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni za niečo, čo on považoval za hodnoverné so skutočnosťou, a teda právne dovolené. Uviedol, že cieľom jeho kritiky nebolo poškodiť žalujúce učiteľky, ale oznámiť isté informácie a myšlienky týkajúce sa výchovno-vzdelávacích procesov na G. J. v B.,   teda   otázky   verejného záujmu a tlakom   verejného mienenia   primäť učiteľov   tento nesporný fakt zmeniť.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„a/ Uznesením Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn. 3 Cdo 220/2007 zo dňa 14.02.2008,   došlo   k porušeniu   základných   ľudských   práv   a slobôd   sťažovateľa,   ako   aj v konaní ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a čl. 26 ods. 1, 2, 4 Ústavy SR, v náväznosti na čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. b/ Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn. 3 Cdo 220/2007   zo   dňa   14.02.2008   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici z 27.6.2007 sp. zn. 15 Co 41/2007 a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

c/ Najvyšší súd SR v Bratislave je povinnný uhradiť Ing. V. S. trovy konania v sume 6.732,- Sk (šesťtisícsedemstotridsaťdva) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., B.“

4. Ústavný súd uznesením z 22. mája 2008 sťažnosť prijal na ďalšie konania a na návrh sťažovateľa odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí až do rozhodnutia vo veci samej.

5.   Na   výzvu   sa   k ústavnej   sťažnosti   vyjadril   predseda   najvyššieho   súdu,   ktorý uviedol, že „nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutia senátu najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje nezávisle a nestranne, avšak pokiaľ má vysloviť svoj názor, tak sa domnieva, že najvyšší súd v ktorejkoľvek veci, ktorú je oprávnený posudzovať v dovolaní, by sa nemal sám   zbavovať   možnosti   preskúmať   ju   z   hľadiska,   či   jeho   právny   názor   skôr   vyslovený v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, ktorým bola vec vrátená súdu prvého stupňa na nové prejednanie, bol v napadnutom rozhodnutí rešpektovaný“.

Podľa jeho názoru aj nariadenie dokazovania v určitom smere dôležité pre vyriešenie právnej   otázky   je   relevantné   na   posúdenie,   či   nižšie   postavený   súd   rešpektoval   názor najvyššieho súdu, či zameranie dokazovania bolo naozaj také, aby sa   vyriešila dôležitá právna   otázka.   Pri   takomto   postupe   by preto   nemal najvyšší   súd   skúmať iba   formálnu stránku prípustnosti dovolania, ale zaoberať sa vecou meritórne, či napadnuté rozhodnutie je vecne správne, a tak posúdiť dôvodnosť dovolania v intenciách § 238 ods. 2 v spojení s   §   242   a nasl.   OSP.   Ponechával   preto   na   úvahu   ústavnému   súdu,   či   z tohto   hľadiska nedošlo   k porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv   tak,   ako   ich   uviedol v sťažnosti, keď najvyšší súd jeho dovolanie odmietol.

Predseda krajského súdu v stručnom vyjadrení navrhoval sťažnosť zamietnuť, lebo napadnutými   rozhodnutiami   nedošlo   k namietanému   porušeniu   označených   základných práv. Obidvaja predsedovia všeobecných súdov netrvali na ústnom pojednávaní.

6. Ústavný súd si vyžiadal namietané rozhodnutia všeobecných súdov a relevantný spis, z ktorých zistil tieto skutočnosti:

7. Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 23. júna 2003 č. k. 1 C 29/2001-225, uložil sťažovateľovi povinnosť zdržať sa v budúcnosti verejných tvrdení, že žalobkyne 1, 2 a 3 sú zodpovedné za smrť jeho syna M., ďalej ho zaviazal v lehote   15   dní   zaslať   žalobkyniam   a riaditeľovi   G.   J.   v B.   PhDr. M.   G.   písomné ospravedlnenie   tohto   znenia: „Dňa   4.   9.   2000   som   v budove   G.   J.   v B.   rozdával   text, z ktorého vyplývalo, že pani učiteľky K., P. a K. šikanujú deti a spoluobvinil som ich zo smrti svojho syna M.   S.   Uvádzam, že k tomuto tvrdeniu som nemal žiadne hodnoverné podklady.   Pani   učiteľke   V.   K.,   pani   učiteľke   M.   P.   a pani   učiteľke   T.   K.   sa   týmto ospravedlňujem.   Ing.   V.   S.,   podpis.“ Zároveň   súd   prvého   stupňa   uložil   sťažovateľovi povinnosť   v lehote   3   dní   zaplatiť   žalobkyniam   1,   2   a   3   nemajetkovú   ujmu   v   sume 50 000 Sk   každej   zvlášť   a nahradiť   im   trovy   konania   vo   výške   30   504   Sk   na účet   ich právnej   zástupkyne   JUDr.   E.   K.   Vo   zvyšku   žalobu   zamietol.   Na   základe   vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je dôvodná len v tej časti, v ktorej sa žalobkyne domáhali ochrany osobnosti v súvislosti s rozširovaním otvoreného listu distribuovaného verejne v budove gymnázia 4. septembra 2000, pretože v prípade posudzovaného výroku musel súd prvého stupňa konštatovať, že ide o tvrdenie, ktorého pravdivosť sa nepotvrdila ani   počas   trestného   konania,   ani   vykonanou   inšpekciou   a ani   v priebehu   dokazovania v súdnom konaní o ochranu osobnosti.

8. Krajský   súd   na   odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 15 Co 284/2003 zo   4.   februára   2004   rozsudok   okresného   súdu   v časti   o jeho   povinnosti   zdržať   sa v budúcnosti verejných tvrdení,   že žalobkyne sú zodpovedné za smrť jeho syna M. S., zamietol,   v časti   o povinnosti   sťažovateľa   zaslať   list   určeného   znenia   a o náhrade nemajetkovej ujmy rozsudok okresného súdu potvrdil a v časti o trovách konania zmenil tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

9.   Na   základe   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 M Cdo 4/2005 z 22. novembra 2005 uvedený rozsudok okresného súdu   v spojení s rozsudkom krajského súdu vo výroku, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaslať žalobkyniam 1, 2 a 3 a riaditeľovi G. J. v B. písomné ospravedlnenie v znení uvedenom vo výroku tohto rozsudku, ako aj v časti, v ktorej bol zaviazaný zaplatiť žalobkyniam 1, 2 a 3 nemajetkovú ujmu v sume 50 000 Sk každej zvlášť, zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Vo zvyšku mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky zamietol. Dovolací súd tak rozhodol s odôvodnením, že z napadnutých rozhodnutí súdov nižších stupňov nevyplývalo, akú kvalifikovanú ujmu u žalobkýň zásah sťažovateľa do   práva na ochranu ich   osobnosti   skutočne vyvolal, a preto záver súdu   o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške určenej odvolacím súdom považoval za predčasný, pretože   nebolo   preukázané   splnenie   všetkých   podmienok   uvedených   v   §   13   ods.   3 Občianskeho zákonníka pre priznanie týchto nárokov. Ďalej poukázal na tú skutočnosť, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že listy boli sťažovateľom adresované pedagogickému zboru G. J. v B., ako aj študentom tohto gymnázia a že tieto listy nerozširoval len samotný sťažovateľ,   ale   aj   jeho   dvaja   plnoletí   synovia.   V tomto   smere   vyčítal   súdom,   že   túto nespornú   skutočnosť   v súvislosti   s uloženou   povinnosťou   zaslania   ospravedlnenia žalobkyniam nezohľadnili a nijako ju nevyhodnotili. Súčasne sa mu javilo neadekvátnym zaslanie ospravedlnenia riaditeľovi G. J. v B. z dôvodu, že jeden z listov, distribuovaním ktorého   malo   dôjsť   k neoprávnenému   zásahu   do   osobnostných   práv   žalobkýň,   bol adresovaný nie riaditeľovi, ale pedagogickým pracovníkom gymnázia. Z týchto dôvodov považoval najvyšší súd mimoriadne dovolanie, čo sa týka uloženia povinnosti sťažovateľovi zaslať list určeného znenia (ospravedlnenie) a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, za dôvodné, a preto v tejto časti zrušil rozsudky súdov oboch stupňov. Mimoriadne dovolanie v časti, v ktorej smerovalo proti výrokom rozsudkov oboch súdov o nevyhovení žalobe, zamietol z dôvodu jeho procesnej neprípustnosti, pretože sťažovateľ, ktorý podal podnet na podanie   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   nebol   týmito   výrokmi   negatívne dotknutý na svojich právach.

10.   Okresný súd uznesením   č.   k. 1 C 29/2001-366 zo 7. decembra 2006 zastavil z dôvodu   čiastočného   späťvzatia   žaloby   konanie   v časti   náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch v sume 150 000 Sk pre každú zo žalobkýň a rozsudkom z toho istého dňa č. k. 1 C 29/2001-369 uložil sťažovateľovi povinnosť v lehote 15 dní zaslať žalobkyniam písomné ospravedlnenie tohto znenia: „Dňa 4. 9. 2000 som v budove G. J. v B. rozdával text, z ktorého vyplývalo, že pani učiteľky V. K., M. P. a T. K. šikanujú deti a spoluobvinil som ich zo smrti svojho syna M. S.. Uvádzam, že k tomuto tvrdeniu som nemal žiadne hodnoverné podklady. Pani učiteľke V. K., pani učiteľke M. P. a pani učiteľke T. K. sa týmto ospravedlňujem.   Ing.   V.   S.,   podpis.“ Zároveň   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   v tej   istej lehote zaplatiť žalobkyniam 1, 2 a 3 nemajetkovú ujmu v sume 50 000 Sk každej zvlášť a v lehote 3 dní nahradiť im trovy konania vo výške 4 500 Sk každej z nich a 21 907,50 Sk na účet ich právnej zástupkyne JUDr. E. K. V odôvodnení rozsudku uviedol, že otvorené listy adresované jednak pedagogickému zboru G. J. v B.,   ako   i   študentom   tohto gymnázia, ktoré boli 4. septembra 2000 verejne rozširované v budove, obsahovali tvrdenia, ktorých pravdivosť sa nepotvrdila ani počas trestného konania, ani vykonanou inšpekciou a ani   v priebehu   dokazovania   vykonaného   v konaní   pred   súdom.   Obsah   listov   bol difamujúci a vo vzťahu k žalobkyniam neoprávnený. Bol toho názoru, že týmto konaním sťažovateľ zasiahol do osobnostných práv žalobkýň chránených Občianskym zákonníkom. Sťažovateľovi preto uložil povinnosť žalobkyniam sa ospravedlniť. Vzhľadom na konanie sťažovateľa   a všetky   jeho   verejné   prejavy,   ktorými   uvedený   otvorený   list   sprevádzal, ospravedlnenie nepovažoval za postačujúce a priznal žalobkyniam aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za primeranú nemajetkovú ujmu považoval náhradu vo výške 50 000 Sk pre každú zo žalobkýň. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP.

11.   Na   odvolanie   sťažovateľa   krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 41/2007 z   27.   júna   2007,   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku   o povinnosti sťažovateľa   zaslať   žalobkyniam   písomné   ospravedlnenie   v znení   uvedenom   v rozsudku prvostupňového   súdu   potvrdil   a   vo   výroku   o náhrade   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch zmenil tak, že žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.   Odvolací   súd   zhodne   so   súdom   prvého   stupňa   bol   toho   názoru,   že   uvedením nepravdivých   tvrdení   v otvorenom   liste   adresovanom   G.   J.   v B.   a jeho   študentom a publikáciou neprípustných hodnotiacich úsudkov o žalobkyniach, ktoré boli učiteľkami jeho nebohého   syna,   bolo   zasiahnuté do   osobnostných   práv   žalobkýň chránených   §   11 a nasl.   Občianskeho   zákonníka.   Preto   v časti   ospravedlnenia   ako   primeraného zadosťučinenia   v zmysle § 13   ods.   2   Občianskeho zákonníka považoval rozsudok   súdu prvého stupňa za vecne správny. Nestotožnil sa však so záverom súdu prvého stupňa, že v prerokovávanej veci sú splnené podmienky, za ktorých je možné žalobkyniam priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za dostačujúce považoval poskytnutie morálnej satisfakcie formou ospravedlnenia, pretože žalobkyne nepreukázali, že by bola znížená ich občianska bezúhonnosť, česť, vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti v značnej miere tak, ako to predpokladá ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Keďže žalobkyne v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno, rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola žalobkyniam priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, zmenil a žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 2 OSP vzhľadom na čiastočný úspech účastníkov v konaní.

12. Uvedený rozsudok napadol dovolaním sťažovateľ, jeho prípustnosť odôvodnil ustanovením § 238 ods. 2 OSP a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP. Namietal, že súdy nerešpektovali právny názor najvyššieho súdu už vysloveného v tejto veci, ako i to, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je v súlade s § 157 ods. 1 a 2 OSP, keď v ňom nie sú spomenuté dôkazy potvrdzujúce jeho hodnotiaci úsudok, napr.   o šikane   na   škole,   nespravodlivom   hodnotení   jeho   syna   a pod.   V ďalšej   časti dovolania   podrobne   rozobral   kolíziu   práva   na   slobodu   prejavu   s právom   na   ochranu osobnosti z aspektu čl. 10 ods. 1, čl. 17 listiny, čl. 10 dohovoru, čl. 19 a čl. 26 ústavy. Na základe uvedeného žiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konania.

13.   Žalobkyne vo vyjadrení k dovolaniu   sťažovateľa   uviedli,   že   dovolanie   nie je v danej veci prípustné. Odôvodnenie prípustnosti dovolania ustanovením § 238 ods. 2 OSP bez uvedenia, v ktorej konkrétnej časti sa tak malo stať, považovali za vágne a nekonkrétne, ktoré nenapĺňa zákonné predpoklady obsahu dovolania podľa § 241 ods. 1 OSP. Trvali na tom, že nižšie súdy rešpektovali právny názor najvyššieho súdu, preto žiadali dovolanie sťažovateľa „zamietnuť“.

14. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 220/2007 zo 14. februára 2008 dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol a zaviazal ho zaplatiť žalobkyniam z titulu náhrady trov   konania   sumu   4   450   Sk.   Najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   sťažovateľovi   k časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bola žaloba proti nemu zamietnutá (náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch), chýbala subjektívna stránka prípustnosti tohto opravného prostriedku a k ostatným výrokom chýbala tzv. objektívna prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 a § 238 OSP, ktorú nezakladalo ani prípadne nesprávne právne posúdenie veci či tvrdená tzv. iná vada konania, lebo k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom   dôvode   môže   pristúpiť   najvyšší   súd   iba   vtedy,   keď   je   dovolanie   z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad však nešlo.

15. Na výslovne uvedenú námietku sťažovateľa týkajúcu sa prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP najvyšší súd uviedol, že „ustanovenie § 238 ods. 2 OSP umožňuje podať dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu len vtedy, ak odvolací súd nerešpektoval záväzný   právny   názor   dovolacieho   súdu,   ktorý   už   vyslovil   v danej   veci.   Táto   procesná situácia nastáva výhradne vtedy, ak dovolací súd vysloví svoj právny názor (v zrušujúcom rozhodnutí) ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny predpis má byť aplikovaný a ako konkrétne ho treba interpretovať). Z tohto hľadiska za záväzný právny názor v zmysle § 238 ods. 2 OSP nemožno považovať všeobecné pokyny dovolacieho súdu pre ďalší postup súdov po procesnej stránke (napr. na doplnenie dokazovania za účelom zistenia skutkového stavu), ale ani odvolacím súdom vyslovené úvahy inej než procesnej povahy, ktoré mali slúžiť   len   ako   námet   na   ďalšie   zameranie   pozornosti   súdu   prvého   stupňa   bez   znakov kategorického právneho pokynu, či bezpodmienečného právneho príkazu, ako treba vec rozhodnúť.   Pokiaľ   dovolací   súd   svoje   úvahy   takto   neformuluje,   nejde   o ním   vyslovený záväzný právny názor v tejto veci v zmysle § 238 ods. 2 OSP.

V posudzovanej veci dovolací súd svoj skorší zrušujúci rozsudok odôvodnil iba tým, že   výsledky   vykonaného   dokazovania   nedávali   dostatočný   podklad   pre   rozhodnutie odvolacieho   súdu,   a pokiaľ   tento   vyhovel   žalobe,   rozhodol   predčasne.   Dovolací   súd poukázal na smer, akým by sa malo ďalšie konanie uberať a ktoré skutočnosti by mali byť ešte objasnené, ale jeho závery zaujaté v tomto rozhodnutí nemajú znaky vyššie uvedeného imperatívu.   Prípustnosť   dovolania   sťažovateľa   proti   potvrdzujúcemu   výroku   rozsudku odvolacieho súdu preto nebolo možné vyvodiť ani z § 238 ods. 2 OSP.“.

16.   Ústavný   súd   si   v súlade   s ustanovením   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   vyžiadal   od   účastníkov   konania   súhlas   s upustením   od   ústneho pojednávania, lebo   dospel   k záveru,   že   od   ústneho   pojednávania už   nemožno   očakávať ďalšie objasnenie veci.

17. Potom, ako si ústavný súd overil, že ústavná sťažnosť je prípustná, bola podaná včas   oprávneným   a riadne   zastúpeným   sťažovateľom   a aj   v ostatnom   spĺňala   náležitosti vyžadované zákonom o ústavnom súde, pristúpil k jej meritórnemu prerokovaniu, pričom dospel k záveru, že v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu je opodstatnená.

18. V prerokovávanej veci   dovolací súd podradil dovolacie námietky sťažovateľa smerujúce   výhradne   proti   nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci   a nesprávnemu procesnému postupu súdov (tzv. iná vada konania) obidvoch stupňov pod ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ale vzápätí vylúčil, že by k nim mohlo byť pri posúdení prípustnosti dovolania konštruovanej z ustanovenia § 238 ods. 2 OSP prihliadnuté. Dovolací súd vyložil, že dovolanie podľa tohto ustanovenia je prípustné len pre riešenie právnych otázok, v ktorých sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

19. Ústavný súd sa už výkladom vzťahu medzi § 238 ods. 2 a § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP v minulosti čiastočne zaoberal, a to napr. v náleze č. k. II. ÚS 18/05-51 z 8. júna 2005,   v ktorom   dospel   k záveru,   že   výklad   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   dôvod dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, „... bez znakov kategorického právneho pokynu či bezpodmienečného právneho príkazu dovolacieho súdu nižším súdom“, v zmysle §   238 ods.   2 OSP nenapĺňa prípustnosť dovolania, nemá oporu   v Občianskom   súdnom poriadku   a ani   v judikatúre   samotného   najvyššieho   súdu   (sp.   zn.   2   Cdo   104/01),   a tak porušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces v opravnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

20. Ústavný súd nemá dôvod sa od tohto záveru odchýliť ani v teraz prerokovávanom prípade, lebo názor najvyššieho súdu skutočne vedie k neprípustnemu zúženiu práva na prístup   k dovolaciemu   súdu,   pretože   z takého   výkladu   vyplýva,   že   akýkoľvek   prieskum chýb (vád) doterajšieho konania a právneho názoru odvolacieho súdu dovolací súd vykoná len za podmienky, ak „dovolací súd vysloví svoj právny názor (v zrušujúcom rozhodnutí) ako   kategorický   právny   pokyn   (napr.   ktorý   právny   predpis   má   byť   aplikovaný   a ako konkrétne ho treba interpretovať), a že z tohto hľadiska za záväzný právny názor v zmysle § 238 ods. 2 OSP nemožno považovať všeobecné, ale tiež záväzné (§ 243d ods. 1 OSP) pokyny dovolacieho súdu na ďalší postup súdov po vecnej a procesnej stránke (napr. na doplnenie dokazovania pre účely zistenia skutkového stavu a pod.)“.

21.   Právo   na   dovolanie,   resp.   mimoriadny   opravný   prostriedok,   nie   je   ústavne zaručené.   V Ústave   Slovenskej   republiky,   Listine   základných   práv   a slobôd a medzinárodných   zmluvách   o ľudských   právach   a základných   slobodách   podľa predchádzajúceho   čl.   11   (teraz   čl.   7   ods.   4)   ústavy   žiadne   také   procesné   oprávnenie zakotvené nie je. V čl. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru je zakotvené len právo na odvolanie v niektorých trestných veciach. Právo na dovolanie ako na mimoriadny opravný prostriedok ide teda nad rámec ústavne zaručených procesných oprávnení.

22. Na druhej strane však rozhodovanie súdu, či už ide o rozhodovanie o riadnom alebo   mimoriadnom   opravnom   prostriedku,   sa   nemôže   ocitnúť   mimo   ústavný   rámec ochrany základných práv jednotlivca. V demokratickom a právnom štáte sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať základné práva a slobody, úlohou súdov je poskytovať im ochranu, resp. svojbytnú a špecifickú formu ochrany, ak ide o ústavný súd.

23.   Aj   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v Štrasburgu   opakovane potvrdzuje, že čl. 6 dohovoru síce nenúti zmluvné štáty na vytváranie odvolacích alebo dovolacích   (kasačných)   súdov,   avšak   pokiaľ   tieto   jurisdikcie   existujú,   garancie   čl.   6 dohovoru musia byť rešpektované, hlavne tam, kde zaisťujú účastníkom konania účinné právo   na   prístup   k súdom   pre   účely   prerokovania   ich   práv   (za   všetky   porov.   napr. rozhodnutie z 19. decembra 1997 vo veci Brualla Gómez de la Torre v. Španielsko, č.   26737/95,   § 33 in   fine).   Európsky   súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že obmedzenie prístupu   na   súd   nebude   zlúčiteľné   s čl.   6   ods.   1   dohovoru   vtedy,   ak   nebude   sledovať legitímny cieľ a ak tu nebude existovať primeraný vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a legitímnym účelom, ktorý má byť dosiahnutý (porov. vec Kreuz v. Poľsko z 19. júna 2001, č. 28249/95, § 55).

24. Ústavný súd môže teda uzavrieť, že Európsky súd pre ľudské práva sa zreteľne vyslovil k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru pri posudzovaní rozhodovania súdnych článkov s podobným postavením, aké má najvyšší súd pri rozhodovaní o civilných (ale aj trestných) dovolaniach.

25.   Z uvedeného   je   teda   nepochybné,   že   samotná   existencia   dovolania   ako mimoriadneho   opravného   prostriedku   nepožíva   ústavnoprávnej   ochrany,   resp.   inými slovami, nie je povinnosťou štátu, aby taký prostriedok ochrany práv do svojho právneho poriadku   zakomponoval.   To   však   nezbavuje   súd   povinnosti   interpretovať   a aplikovať podmienky pripustenia tohto prostriedku, pokiaľ ho štát vo svojom zákonodarstve vytvoril tak, aby dodržal a zabezpečil maximum práva na spravodlivý proces. Ak v zákone existuje obmedzenie   práva   na   prístup   k súdu   v rámci   konania   o mimoriadnom   opravnom prostriedku,   je   potrebné   sledovať,   či   tieto   obmedzenia   sú   proporcionálne   ochrane základného práva, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri posudzovaní konkrétneho prípadu v rovine výkladu a aplikácie takých obmedzení. Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale práve aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Inými slovami, dovolací súd si musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia dovolania   vedomý   toho,   že   účastník   konania   ním   vždy   sleduje   ochranu   svojich subjektívnych   práv   bez   ohľadu   na   to,   aký   iný   účel   konanie   o mimoriadnom   opravnom prostriedku sleduje štát (napr. zjednocovanie judikatúry ap.). Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Podmienky pripustenia dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP preto treba vykladať tak, aby bola naplnená ústavou ustanovená povinnosť súdov poskytovať jednotlivcovi ochranu základných práv (a to v prvom rade) aj účel daného typu   dovolacieho   konania,   a   to   v rámci   jednotného   občianskeho   súdneho   konania v organizácii   všeobecných   súdov,   ktorý   musí   tvoriť   celok   prístupný   účastníkom   až   do svojho najvyššieho článku. Ak má tento systém garantovať právo   na súdnu ochranu, musí byť telesom funkčným. Preto majú jednotlivé stupne súdnej sústavy pri rozhodovaní vo veci svoju nezameniteľnú úlohu. V konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku zákonodarca zveril súdom úlohu preskúmať vec po stránke právnej a vo výnimočných prípadoch aj po stránke skutkovej (ide o systém revízny). Tomu zodpovedá aj škála právnych prostriedkov vrátane kasácie pôvodného rozhodnutia. Ustanovenie § 243d ods. 1 OSP má zaistiť, aby súd, ktorému rozhodnutie bolo zrušené a má vo veci ďalej konať, nielenže poznal, prečo dovolací súd považoval jeho rozhodnutie za chybné, ale aj čoho sa má pri ďalšom postupe vyvarovať. To je práve zmysel inštitútu viazanosti nižšieho súdu právnym názorom súdu vyššieho. V žiadnom prípade nebráni ustanovenie § 243d ods. 1 OSP súdu nižšieho stupňa, aby na základe nových skutočností dospel k rovnakým záverom; vedie ho však záväzne k tomu,   aby   neopakoval   predchádzajúce   nedostatky   procesného   i hmotnoprávneho charakteru. Analogicky v tomto smere nemožno prehliadnuť ani pozíciu ústavného súdu, ktorého rozhodnutia sú pre všeobecné súdy záväzné (čl. 125 ods. 6 ústavy).

26. Ústavný súd, ktorého funkciou je ochrana ústavou zaručených základných práv jednotlivca,   opakuje,   že   celkom   rešpektuje   právomoc   najvyššieho   súdu   zvoliť zodpovedajúci výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ale tak, aby tento výklad v prvom rade rešpektoval ochranu základných práv jednotlivca. Tomu potom zodpovedá taký výklad a aplikácia ustanovenia § 238 ods. 2 OSP v otázke prípustnosti dovolania,   a to   aj   v súvislosti   s   §   243d   ods.   1   OSP,   ktorý   v každom   prípade   umožní meritórne posúdenie veci z hľadiska stretu odlišných právnych názorov na výklad právneho (hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho) predpisu odvolacieho a dovolacieho súdu pri rozhodovaní v tej istej veci po sebe v rámci inštančného postupu, a to pod zorným uhlom námietky dovolateľa týkajúcej sa kritiky právneho postupu odvolacieho a dovolacieho súdu tak, aby bol zrealizovaný ústavný princíp na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého integrálnou súčasťou, a nie prekážkou, sú aj citované zákonné ustanovenia.  

27.   Súhrnne   povedané,   v danej   veci   najvyšší   súd   nerešpektoval   ani   svoju predchádzajúcu   judikatúru   (rozsudok   sp.   zn.   2   Cdo   104/01),   ani   nálezovú   judikatúru ústavného súdu   (II. ÚS 18/05), a to bez toho, že by predložil dodatočne odôvodňujúcu (konkurujúcu) argumentáciu spôsobilú vyložiť, prečo sa od tejto judikatúry odchyľuje; tým došlo k porušeniu čl. 125 ods. 6 ústavy. Okrem toho odmietnutím dovolania sťažovateľa pre jeho údajnú neprípustnosť odoprel ústavný súd sťažovateľovi spravodlivosť, čím porušil čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedeným záverom ústavný súd samozrejme nijako   neprejudikuje   ako   najvyšší   súd   o dovolaní   sťažovateľa,   ktoré   bolo   z pohľadu ústavného súdu prípustné, vecne rozhodne.

28. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho   súdu   podľa   ustanovenia   §   56   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   vyhovel a napadnuté uznesenie podľa § 56 ods. 2 citovaného zákona zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

29. Návrhu sťažovateľa na zrušenie rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici za danej   situácie   nevyhovel.   Namietané   procesné   a hmotnoprávne   pochybenie   odvolacieho súdu   ako boli   sťažovateľom   vymedzené   v podanej   sťažnosti   sa   ústavný súd necítil   byť oprávnený preskúmavať, lebo sa nimi v konaní o dovolaní môže a musí zaoberať najvyšší súd, ktorý sa k vecnému postupu odvolacieho, resp. prvostupňového súdu znovu vyjadrí. V tejto fáze konania bolo totiž pre posúdenie danej veci kľúčové výlučne len to, že najvyšší súd odmietol takýto výklad podať, preto nemohlo byť (teraz) ústavným súdom hodnotené to, čo najvyšší súd zatiaľ vôbec vecne neposudzoval.

30. Ďalšími námietkami sťažovateľa sa preto ústavný súd nezaoberal, lebo už zhora uvedené a zistené dôvody zakladali nutnosť kasácie len napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.   Bol   tak   vytvorený   procesný   priestor   pre   ochranu   vecných   a procesných   práv sťažovateľa vo vnútri sústavy všeobecných súdov.   Ústavný súd preto - v duchu zásady minimalizácie   zásahov   do   súdneho   rozhodovania   a s ohľadom   na   princíp   subsidiarity   - vyvodzuje,   že   opodstatnenosť   ďalších   námietok smerujúcich   proti   nerešpektovaniu   práv garantovaných čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 17 ods. 1 listiny rozhodnutím krajského súdu bude   musieť   posúdiť   až   vo   svetle   nového   rozhodovania   najvyšší   súd   v rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa, a to tiež pri rešpektovaní platnej judikatúry, či už vlastnej, alebo ústavného, či medzinárodného (ESĽP, SD EÚ ap.) súdu.

31. Najvyšší súd je povinný uhradiť sťažovateľovi, ktorý mal v konaní úspech (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) trovy konania v sume 223,46 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2010