znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 186/07-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   októbra   2007 predbežne prerokoval sťažnosť Z. M., O., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. L. P., D., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 49 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 5 Tos 12/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2007 doručená sťažnosť Z. M., O., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   49   a čl.   50   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Trnave   (ďalej   len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Tos 12/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 6. augusta 2007.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 59/04 z 8. septembra 2004 bol sťažovateľ uznaný vinným pre pokračujúci trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 2 Trestného zákona, trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a b), ods. 2 písm. d) Trestného zákona, trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a 2 Trestného zákona a trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona. Bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 To 27/05 z 12. mája 2005   bol   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o treste   a spôsobe   jeho   výkonu   ohľadne sťažovateľa zrušený a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní ôsmich rokov a dvoch mesiacov so zaradením do druhej nápravnovýchovnej skupiny. Krajský súd tak rozhodol na základe odvolania prokurátora, pričom odvolanie sťažovateľa zamietol.

2. Sťažovateľ podal 12. decembra 2005 okresnému súdu návrh na obnovu konania v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 T 59/04. Konanie o obnove bolo vedené pod sp. zn. 1 Nt 14/05. Uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Nt 14/05 z 15. novembra 2006 bol návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý. Podľa názoru okresného súdu neboli   dané podmienky na povolenie obnovy   konania,   keďže   ani   po   vykonaní   ďalšieho dokazovania nevyšli najavo nové okolnosti a skutočnosti, ktoré by odôvodňovali povolenie obnovy konania. Poškodené zotrvali na svojich doterajších výpovediach, ktorými v plnom rozsahu opätovne usvedčovali sťažovateľa a ani ďalší vypočutí svedkovia nepreukázali, že by   sa   skutky   stali   inak,   ako   to   bolo   uvedené   v právoplatnom   odsudzujúcom   rozsudku. Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sťažnosť   a namietal,   že   vypočutí svedkovia   jednoznačne   potvrdili,   že   k týraniu   nedošlo   v takej   miere,   ako   je   uvedené v právoplatnom odsudzujúcom rozsudku. Uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 12/2007 zo 7. júna 2007 bola sťažnosť zamietnutá.

3. Podľa názoru sťažovateľa uvedené uznesenie krajského súdu treba považovať za nesprávne,   keďže   krajský   súd   z viacerých   hľadísk   vyhodnotil   svedecké   výpovede nesprávnym   spôsobom.   Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesením   krajského   súdu   došlo k porušeniu základných práv vyplývajúcich z čl. 49 a čl. 50 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie uvedených ustanovení ústavy krajským súdom, zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tos 12/2007 zo 7. júna 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd dôkazy vykonané v rámci konania o obnove nesprávne vyhodnotil, lebo pri ich správnom vyhodnotení bolo potrebné dospieť k odlišným záverom o vine sťažovateľa, ako v právoplatnom odsudzujúcom rozsudku.

Napriek   takto   formulovanej   podstatnej   sťažnostnej   námietke   sťažovateľ   tvrdí,   že malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv vyplývajúcich z čl. 49 a čl. 50 ods. 1 ústavy. Takéto právne posúdenie je podľa názoru ústavného súdu nesprávne prima facie.

Článok 49 ústavy možno považovať za ústavné vyjadrenie zásady „nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege“. Sťažovateľ bol trestne stíhaný a právoplatne odsúdený pre trestné   činy,   ktoré   sú   uvedené   v osobitnej   časti   Trestného   zákona   a majú   svoje   presne definované skutkové podstaty. Sťažovateľ teda nebol odsúdený za taký trestný čin, ktorý nie je v Trestnom zákone obsiahnutý a definovaný v konkrétnej skutkovej podstate. Preto vôbec neprichádza   do   úvahy   možnosť   porušenia   tohto   ustanovenia   ústavy   právoplatným odsúdením sťažovateľa, resp. nepovolením obnovy konania.

Článok   50   ods.   1   ústavy   vyjadruje   zásadu,   podľa   ktorej   len   súd   je   oprávnený rozhodovať   o vine   a treste.   Toto   ustanovenie   ústavy   by   mohlo   byť   porušené   napríklad vtedy, keby o vine a treste rozhodol orgán, ktorý by nemal charakter zákonom ustanoveného nezávislého a nestranného súdu. Je teda zrejmé, že ani k porušeniu tohto základného práva vo veci sťažovateľa nedošlo. Sťažovateľ ani len netvrdí, že by ho bol odsúdil orgán, ktorý nemožno považovať za súd.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007