znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 186/06-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8.   júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť B. G., bytom Š., zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom   na   Okresnom   súde   Pezinok   pod   sp. zn. 5   C   406/00   a na   Krajskom   súde v Bratislave pod sp. zn. 4 Co 119/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 30. mája 2006 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 5. júna 2006, označeným ako „Sťažnosť“ B. G., bytom Š. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpená advokátom JUDr. P. A., B., namieta porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 5   C   406/00   a na   Krajskom   súde   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod sp. zn. 4 Co 119/03.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie vyššie uvedených   článkov   ústavy,   listiny   a   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 5 C 406/00-51 z 9. októbra 2002 a rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 119/03-78 z 9. februára 2006 s tým, aby boli oba rozsudky zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100   000   Sk,   ako   aj   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   advokátom.   Zároveň   žiada   aj odloženie vykonateľnosti citovaných rozsudkov.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd napriek viacerým výzvam sťažovateľky, ktorá bola v konaní pred všeobecným súdom odporkyňou, v rozpore s ustanovením § 114 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku nedoručil sťažovateľke prílohy návrhu na začatie konania, pričom   toto porušenie   zákona odmietol   napraviť aj krajský   súd   ako súd odvolací.   Oba všeobecné súdy rozhodli bez vykonania akéhokoľvek listinného dôkazu, hoci v rozsudku okresného súdu   sa   v rozpore so   skutočnosťou   konštatuje vykonanie písomného dôkazu. Podľa názoru sťažovateľky uvedeným postupom okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu   označených   základných   práv.   Rozsudok   krajského   súdu   bol   sťažovateľke doručený 12. apríla 2006.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 119/03-78 z 9. februára 2006 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 406/00-51 z 9. októbra 2002.

II.

Podľa čl. 127 ods.1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods.1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   53   ods.   1   a   2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Ústavný   súd   neodmietne   prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Na   prerokovanie   a rozhodnutie   tej   časti   podanej   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči rozsudku okresného súdu č. k. 5 C 406/00-51 z 9. októbra 2002, nie je daná právomoc ústavného   súdu.   Ako   to   totiž   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak ochranu týmto právam a slobodám neposkytuje všeobecný súd. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľky mal krajský súd ako súd odvolací, čím je vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči   rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 119/03-78 z 9. februára 2006. Podstatou tejto časti sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého došlo k porušeniu jej procesného práva na doručenie príloh návrhu na začatie konania v zmysle § 114 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto pochybenie nenapravil ani krajský súd v odvolacom konaní.

Z ustanovenia   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   je   prípustné dovolanie   voči   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   pokiaľ   je   postihnuté   niektorou z vád uvedených v tomto ustanovení. Konkrétne podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku sa za takúto vadu považuje aj to, keď postupom súdu bola účastníkovi odňatá možnosť   konať   pred   súdom.   Podľa   ustálenej   judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní výkon jeho procesných práv vyplývajúcich zo zákona.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   sťažovateľka   mohla   podať   voči rozsudku krajského súdu dovolanie opierajúce sa o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.   Keďže tak   v zákonnej jednomesačnej   lehote   neurobila, treba podanú sťažnosť považovať za neprípustnú pre nevyčerpanie tohto opravného prostriedku, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv účinne poskytuje a na použitie ktorého bola sťažovateľka priamo oprávnená.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať žiadosťou sťažovateľky o odklad vykonateľnosti rozsudkov všeobecných súdov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2006