znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 186/04-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť I. K. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 75/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 75/99   p o r u š i l   právo I. K. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   jeho   právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. I. K. K.   p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 321 Sk (slovom sedemtisíctristodvadsaťjeden slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bardejov povinný vyplatiť   na   účet   jeho právneho   zástupcu advokáta JUDr.   V.   P.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e..

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 2. decembra 2004 č. k. I. ÚS 186/04-20 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti, ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 75/99 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.   1.   Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   podal   7.   júna   2000   na okresnom súde dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   z 28.   apríla   2004   č.   k.   8   Co   35/04-55.   Sťažovateľ   namieta,   že o jeho   uvedenom dovolaní „nie   je   rozhodnuté   dodnes“.   Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   vyčerpal   aj právne prostriedky nápravy tým, že na prieťahy v napadnutom konaní podal sťažnosť podľa § 17 ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, „ale vôbec to nepomohlo, lebo s vydaním definitívneho rozhodnutia kasačný súd sa neponáhľa a ani sa ponáhľať nemôže, pretože   tu   ľahostajne   koná   prvostupňový   súd,   ktorý   mu   doposiaľ   nepredložil   žiadne podklady na rozhodnutie!“

Vzhľadom   na   uvedené   relevantné   skutočnosti   sťažovateľ   uviedol,   že: „Žiadam Ústavný súd SR, aby (...) konečným verdiktom vo svojom ústavnom náleze rozhodol takto:

1.) Vyslovuje,   že základné a ľudské práva I.   K.   K.   podľa (...)   čl. 48,   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky v kontexte s ods. 1), čl. 6 Európskeho Dohovoru a priamo aj toto právo, postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom u neho pod č. k. 7 C 75/99 porušené bolo.

2.) Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove, aby v konaní vedenom pod č. k. 7 C 75/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3.) Priznáva I. K. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 tis. Sk (slovom šesťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je mu Okresný súd v Bardejove povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.) Ukladá Okresnému súdu v Bardejove povinnosť uhradiť I. K. K. trovy tohto konania vo   výške   8   800.–   Sk   (slovom   osemtisícosemsto   korún   slovenských),   ktoré   je   mu povinný Okresný súd v Bardejove vyplatiť v hotovosti alebo šekovou poukážkou do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia (...).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. V. P., listom z 25. februára 2005 sp. zn.   Spr.   39/05   a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 24. marca 2005.

2.   1.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   podal   chronológiu   úkonov vykonaných predovšetkým okresným súdom a uviedol nasledovné relevantné skutočnosti: „(...)   Vychádzajúc z (...) chronológie   jednotlivých   úkonov   som nútený   akceptovať tvrdenie sťažovateľa, že v konaní, po tom, čo sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešov zo dňa 10. 4. 2000 č. k. 4 Co 69/00-26 došlo k porušeniu jeho práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   článku   6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to z dôvodu, že Okresný súd Bardejov v období od 27. 7. 2001 až do 20. 9. 2002 a od 4. 11. 2002 do 7. 1. 2004 bol vo veci nečinný. Navrhujem preto, aby Ústavný súd SR vyslovil, že uvedené práva postupom Okresného súdu Bardejov u sťažovateľa porušené boli a to napriek tomu, že nezodpovedá pravde tvrdenie sťažovateľa o vyčerpaní právneho prostriedku nápravy v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 80/1192 Zb. v znení neskorších predpisov. Vzhľadom však k tomu, že dovolacie konanie je už právoplatne skončené, čím zanikla právna neistota na strane sťažovateľa, navrhujem zamietnuť sťažnosť sťažovateľa I. K. K. v časti, pokiaľ sa domáha, aby Ústavný súd SR prikázal vo veci konať a aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie. Podľa nášho názoru už samotné vyslovenie, že k porušeniu práva na strane sťažovateľa došlo, treba považovať za dostatočnú a účinnú nápravu. Zároveň navrhujem sťažovateľovi nepriznať náhradu trov konania (...).

V zmysle § 30 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov netrvám, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávania. (...)“

2. 2. Sťažovateľ vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu okrem iného uviedol, že:

«(...) Je chvályhodné, že čelný funkcionár Okresného súdu v Bardejove si v konaní vedenom u tohto súdu pod č. k. 7 C 75/99 už konečne z hľadiska prieťahov priznáva to, čo v doterajších kauzách tvrdošijne popieral, ale napriek tomu sa nemôžem s ním stotožniť a síce s jeho tzv. faktami, ktorými on argumentuje v snahe vyhnúť sa dôsledkom plynúcich zo spravodlivého zadosťučinenia, pretože:

1) Nie je pravdou, že ja ako sťažovateľ som nevyužil dostupný prostriedok možnej nápravy, ktorý mi poskytuje §-17 zákona o štátnej správe súdov čís. 80/92 Zb., aj keď podľa samotnej konštantnej judikatúry ústavného súdu to ani nie je potrebné (viď napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 26/95, podľa ktorého uplatnenie ochrany ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je podmienené využitím žiadostí,   či sťažnosti v zmysle predom cit. zákona. A na dôvažok je treba ešte dodať, že takéto niečo nevyžaduje ani ustálená súdna prax ESĽP v Štrasburgu s jej konštantnou judikatúrou, už nehovoriac o tom, že ja som skutočne podal písomnú sťažnosť na prieťahy v konaní dňa 24. III. 03, ale aj napriek tomu celý zbytok roka 2003 a potom ešte do 7. I. 04, bardejovský súd nebol v tejto veci vôbec činný.

2) Moja ústavná sťažnosť v tejto veci na prieťahy v konaní, zo dňa 27. I. 04 bola ústavnému súdu doručená hneď v nasledujúci deň, ale dovolacie konanie bolo kasačným súdom ukončené až po jej podaní, a to takmer po 8-mich mesiacoch. (...) nemožno prijať záver, že iba samotné vyslovenie porušenia práva ústavným súdom na mojej strane, je treba považovať za dostatočnú a účinnú nápravu. Tvrdím, že ja každé svoje podanie na súde považujem za významné!

3) V zmysle zákona o konaní pred ústavným súdom, netrváme s naším p. advokátom, aby sa o tejto prijatej sťažnosti Ústavným súdom SR konalo ústne pojednávanie, ale trváme na priznaní vzniklých trov tohto súdneho konania pred ústavným súdom. (...)»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 75/99:

Dňa 3. februára 1999 podal sťažovateľ na okresnom súde žalobu o zaplatenie 14 932 Sk   proti   Národnému   úradu   práce   Bratislava   (ďalej   len   „odporca“).   Okresný   súd 9. septembra 1999 rozsudkom   č. k. 7 C 75/99-17 žalobný návrh zamietol. Krajský súd uznesením z 10. apríla 2000 č. k. 4 Co 69/00-26 odmietol odvolanie sťažovateľa proti uvedenému   rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   neskoro   podané.   Proti   tomuto   uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie 7. júna 2000. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 75/99 v období po podaní tohto dovolania.

Dňa 18. júla 2000 Krajská prokuratúra v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) požiadala okresný súd o zapožičanie spisu sp. zn. 7 C 75/99 (ďalej len „spis“), ktorý musí byť   predložený   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“).

Dňa   31.   júla   2000   dala   sudkyňa   okresného   súdu   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby oznámila krajskej prokuratúre, že spis jej nemôže byť zapožičaný z dôvodu, že sťažovateľ podal vo veci dovolanie.

Dňa 3. augusta 2000 doručila krajská prokuratúra okresnému súdu opätovnú žiadosť o predloženie spisu.

Dňa 6. novembra 2000 súd vyzval sťažovateľa, aby predložil splnomocnenie pre svojho právneho zástupcu na zastupovanie v dovolacom konaní.

Dňa 16. novembra 2000 doručil sťažovateľ okresnému súdu odpoveď na výzvu súdu, v ktorom žiadal, aby mu súd právneho zástupcu v dovolacom konaní ustanovil.

Dňa 27. novembra 2000 súd vyzval sťažovateľa, aby predložil potvrdenie o svojom príjme.

Dňa 5. decembra 2000 sťažovateľ doručil okresnému súdu doklad o svojom príjme.Dňa 26. januára 2001 súd vyzval sťažovateľa, aby predložil dovolanie, ktoré spĺňa zákonom ustanovené náležitosti.

Dňa 29. januára 2001 sudkyňa okresného súdu vydala uznesenie č. k. 7 C 75/99-39, ktorým nepriznala sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   8.   februára   2001   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   doplnenie   dovolania v zmysle výzvy súdu z 26. januára 2001.

Dňa 20. februára 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 75/99-39.

Dňa   21.   februára   2001   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   predložil   dôvody   svojho odvolania.

Dňa 22. februára 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu doplnenie dôvodov svojho odvolania.

Dňa 28. februára 2001 dala sudkyňa okresného súdu úpravou kancelárii pokyn, aby doručila spis krajskému súdu s odvolaním sťažovateľa proti uzneseniu č. k. 7 C 75/99-39.Dňa 9. marca 2001 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenom odvolaní.

Dňa 17. júla 2001 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 163/01-45 z 31. mája 2001, ktorým bolo napadnuté uznesenie potvrdené.

Dňa   27.   júla   2001   dala   sudkyňa   okresného   súdu   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby doručila uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 163/01-45 sťažovateľovi.

Dňa 20. septembra 2002 súd vyzval sťažovateľa, aby doručil súdu plnú moc pre svojho právneho zástupcu v dovolacom konaní.

Dňa 4. novembra 2002 súd doručil doplnenie dovolania odporcovi.Dňa 7. januára 2004 vydala sudkyňa okresného súdu uznesenie č. k. 7 C 75/99-51, ktorým neustanovila sťažovateľovi právneho zástupcu na jeho zastupovanie v dovolacom konaní.

Dňa 28. januára 2004 sťažovateľ doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o neustanovení právneho zástupcu.

Dňa 6. februára 2004 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenom odvolaní.

Dňa 21. mája 2004 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 35/04-55 z 28. apríla 2004, ktorým bolo potvrdené napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 75/99-51.

Dňa 11. júna 2004 súd vyzval sťažovateľa na predloženie plnej moci pre právneho zástupcu, ktorý ho bude zastupovať v dovolacom konaní.

Dňa   21.   júna   2004   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   krajskej   prokuratúry o zapožičanie spisu.

Dňa 28. júna 2004 doručil sťažovateľ okresnému súdu svoju odpoveď na uvedenú výzvu.Dňa 2. júla 2004 bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby rozhodol o dovolaní sťažovateľa.

Dňa 13. septembra 2004 bolo okresnému súdu doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 115/2004 z 2. septembra 2004, ktorým bolo dovolacie konanie zastavené. Dňa   20.   septembra   2004   bolo   uvedené   uznesenie   najvyššieho   súdu   doručené účastníkom konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 75/99 v období po podaní dovolania sťažovateľom 7. júna 2000 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka napadnutého konania nebola závislá od zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci,   treba   konštatovať,   že   na   celkovej   dĺžke   konania   mal   svoj   významný   podiel   aj sťažovateľ, najmä tým, že na okresný súd sa obrátil opakovane s podaniami, ktoré neboli úplné (napr. dovolanie bez plnomocenstva pre svojho právneho zástupcu, podanie odvolania bez   odôvodnenia   a pod.),   pričom   aj   kvôli   odstraňovaniu   týchto   nedostatkov   nemohol okresný súd riadne postupovať v konaní. V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané   obsahové   a formálne   náležitosti   (pozri   I.   ÚS   41/02).   Na   uvedené   správanie sťažovateľa   nemohol   ústavný   súd   neprihliadnuť   pri   úvahe   o priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek dôvodov nečinný v období od 27. júla 2001 do 20. septembra 2002 (trinásť mesiacov) a od 4. novembra 2002 do 7. januára 2004 (štrnásť   mesiacov).   Okresný   súd   teda   počas   dvoch   rokov   a troch   mesiacov   vo   veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako žalobca počas napadnutého súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného   v citovaných   článkoch   ústavy   a dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci, ale došlo k nim čiastočne z dôvodu nesúčinnostného správania účastníkov a predovšetkým v dôsledku postupu súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Pretože uznesením najvyššieho súdu z 2. septembra 2004 sp. zn. 3 Cdo 115/2004 bolo   napadnuté   konanie   právoplatne   skončené,   neprichádzalo   do   úvahy   v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 7 321 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia 19. novembra 2004 a podanie a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 24. marca 2005). Za jeden úkon vykonaný v roku 2004 patrí odmena v sume 4 534 Sk a režijný paušál 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) a za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena 2 501 Sk a režijný paušál 150 Sk (§   1 ods.   3,   § 11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 7 321 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 2 výroku tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk „za dlhodobé nepríjemné znášanie stavu právnej neistoty“, pričom dodal, že „mnou požadovaná satis-fakcia je adekvátne spôsobilá odčiniť na mne spáchanú krivdu i vzniklú ujmu na mojich základných a ľudských právach“.

Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy a z citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde   vyplýva,   že   ústavný   súd   môže,   avšak   nemusí   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v danom   prípade   neprichádza   do   úvahy priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   K tomuto   záveru   dospel   ústavný   súd preto,   lebo   sťažovateľ   sa   výraznou   mierou   podieľal   na   vzniku   zbytočných   prieťahov v konaní, pretože si včas nesplnil svoje zákonné povinnosti, ktoré v zásade bránili súdu konať a rozhodovať,   a tým   aj splniť účel   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri bod 2 časti III tohto nálezu).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia sú v okolnostiach prípadu dostatočnými opatreniami na nápravu stavu spôsobeného porušením označených základných práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2005