znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 185/2014-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť B. B., zastúpeného spoločnosťou AK-TARABČÁK s. r. o., Hlavná 13, Prešov, konajúcou konateľom a advokátom JUDr. Jozefom Tarabčákom, vo veci namietaného   porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 36 ods.   1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Tpo 9/2013 zo 6. júna 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. B. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 12. júla 2013 doručená   sťažnosť   B.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich v sťažnosti označených základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   (ďalej   len,,dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len  ,,krajský   súd“)   sp.   zn. 9 Tpo 9/2013   zo 6. júna   2013   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“   alebo   „napadnuté uznesenie“) a postupom, ktorý mu predchádzal.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi bolo uznesením   vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru,   odboru kriminálnej   polície   Prešov   ČVS:   ORP-867/1-OVK-PO-2012   z   20.   mája   2013   vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na skutkovom základe v tomto uznesení uvedenom. Okrem toho uznesením vyšetrovateľa Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru,   odboru   kriminálnej   polície   Prešov ČVS: ORP 867/1-OVK-PO-2012 z 9. augusta 2012 bolo začaté trestné stíhanie a toho istého dňa   bolo   aj   vznesené   obvinenie   proti   sťažovateľovi   pre   prečin   porušovania   domovej slobody podľa   §   194   ods.   1   a   2   písm.   b)   Trestného   zákona   a   následne uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia Policajného zboru Prešov – juh, ČVS:   ORP-13/JU-PO-2013   z   24.   januára   2013   bolo   začaté   trestné   stíhanie a 26. februára 2013   vznesené   obvinenie   proti   sťažovateľovi   pre   prečin   nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v označených uzneseniach.

3. Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 0 Tp 49/2013 z 24. mája 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) vzal sťažovateľa do väzby, a to z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), keďže z pohľadu konajúceho súdu   vyplynula   dôvodná   obava,   že   pri   ponechaní   na   slobode   by   sťažovateľ   mohol pokračovať v trestnej činnosti. Okresný súd podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku neprijal peňažnú záruku v sume 5 000 € a taktiež podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal   ani   písomný   sľub   sťažovateľa   ako   náhradu   väzby.   Z   predložených   príloh k sťažnosti   ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   osobná   sloboda   sťažovateľa   bola   obmedzená 22. mája 2012 o 8.45 h.  

4.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd napadnutým   uznesením   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   zákona   zamietol   ako nedôvodnú.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   uznesením   krajského   súdu   boli   porušené   jeho označené základné práva, súčasne však napáda celé konanie, ktoré vydaniu napadnutého uznesenia predchádzalo. V tejto súvislosti v podstatnom uviedol:

«Podľa § 71 ods. 1 Tr. poriadku môže byť obvinený vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz   zistené   skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné stíhanie,   bol   spáchaný,   má   znaky   trestného   činu,   sú   dôvody   na   podozrenie,   že   skutok spáchal obvinený   a vyplýva obava,   že budú naplnené dôvody v písm.   a)   – c)   Tr.   por. Dôkazy, ktoré by nasvedčovali zistenia podľa § 71 ods. 1 Tr. por. však musia byť vykonané zákonným spôsobom. V tomto prípade však uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané na základe   úkonov,   ktoré   boli   vykonané   v rozpore   so   zákonom   a   preto   sú   procesne nepoužiteľné.

Podľa § 213 ods. 3 Tr. por. ak oznámi obhajca policajtovi, že sa chce zúčastniť vyšetrovacieho úkonu podľa ods. 2 policajt je povinný včas mu oznámiť čas, miesto konania úkonu a druh úkonu okrem prípadu, keď vykonanie úkonu nemožno odložiť a vyrozumenie obhajcu nemožno zabezpečiť....

Pri vykonávaní výsluchov poškodenej B. K. a D. B. 15.5.2013, resp. 17.5.2013 toto ustanovenie   nebolo   dodržané   a   výsluchy   boli   vykonané   nezákonne.   Obhajca   listom z 13.8.2012 požiadal vyšetrovateľa, aby bol o všetkých úkonoch včas upovedomený v zmysle § 213 Trestného poriadku. Vyšetrovateľ doručil do kancelárie obhajcu v popoludňajších hodinách dňa 13.5.2013 vyrozumenie o tom, že dňa 15.5.2013 o 13.00 hod. vykoná výsluch poškodenej.   Pri   preberaní   zásielky   bol   osobou   splnomocnenou   na   preberanie   zásielok upozornený,   že   obhajca   je   celý   týždeň   mimo   Prešov.   V   ten   istý   deň   listom   odoslaným elektronickou poštou z kancelárie obhajcu bol vyšetrovateľ požiadaný o presunutie termínu výsluchu.   Podobne   dňa   15.5.2013   –   napriek   vyššie   uvedenému   upozorneniu   a   žiadosti doručil do kancelárie obhajcu vyšetrovateľ ďalšie upovedomenie o termíne výsluchu svedka D. B. na 17.5.2013. Dňa 16.5.2013 bol opäť elektronicky požiadaný o presunutie termínu. Elektronické podania obhajcu však v trestnom spise založené nie sú, hoci boli zaslané na adresu... s predmetom správy „k čís. ORP-867/1-OVK-PO-12 – B. B.“. Napriek uvedenému boli úkony vykonané, hoci pre ich vykonanie neboli splnené podmienky, pretože nešlo o neodkladné úkony, ktoré by nebolo možné odložiť a ani nešlo o prípad, že by obhajcu – pri dostatočnom predstihu – včas nebolo možné upovedomiť, aby mohol zabezpečiť na úkonoch účasť obhajcu – substitúta. Taktiež nešlo o včasné oznámenie, ak by malo ísť o neodkladný úkon.... Vzhľadom na nezákonné výsluchy a obsah spisu v rozpore s vyhl. 618/2005 Z. z., na základe ktorých bolo vydané napadnuté uznesenie, je aj toto uznesenie postihnuté vadou a je vydané v rozpore so zákonom....

Na výsluch dňa 22.5.2013 bol obvinený predvedený, pričom na predvedenie neboli splnené dôvody. Pred predvedením nebol obvinený riadne a včas predvolaný na výsluch, teda ani nebol upozornený na následky nedostavenia sa. Podľa § 120 ods. 2 Tr. por. môže byť   obvinený   predvedený   aj   bez   predchádzajúceho   predvolania,   ak   je   to   potrebné pre úspešné vykonanie úkonu, najmä ak sa skrýva, nemá trvalé bydlisko, ak mu nie je možné doručiť predvolanie na adrese, ktorú uviedol. Žiadny z týchto dôvodov nebol naplnený, preto aj predvedenie bolo nezákonné.

  V   spise   je   založené   predvolanie   na   24.4.2013   (bez   dátumu),   obvineným nepodpísaná doručenka a záznam z 18.4.2013 referentov OKP H. a S.. V tomto zázname však nie je uvedené, akú zásielku sa pokúšali doručiť – predvolanie na ktorý deň – preto tento pokus nemožno považovať za preukázaný a nemožno ho považovať ani za taký pokus, na základe ktorého a po ktorom by malo nasledovať predvedenie.

Takto   vykonané   predvedenie   je   nezákonné   a   v   zmysle   §   2   ods.   12   Tr.   por.   naň nemožno prihliadať. Na základe nezákonného predvedenia bolo vykonané aj nezákonné zadržanie podľa § 86 Tr. por....

Podľa § 72 ods. 2 Tr. por. návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému.   Prokurátor   podal   návrh   na   väzbu   22.5.2013,   avšak   tento   nedoručil bezodkladne obvinenému ani obhajcovi, ale urobil tak až pred začatím výsluchu. Porušil tým právo na obhajobu a náležitú prípravu....

Uznesenie   sudcu   pre   prípravné   konanie   o   vzatí   do   väzby   bolo   vyhotovené   a   aj obhajcom prevzaté 5.6.2013. Až v tento deň sa obhajca mohol dozvedieť o dôvodoch väzby a   až   následne   mohol   pripraviť   odôvodnenie   sťažnosti,   podanej   po   vyhlásení   uznesenia sudcom   pre   prípravné   konanie.   Odôvodnenie   sťažnosti   bolo   dňa   6.6.2013   v   ranných hodinách   doručené   do   podateľne   súdu.   Medzitým   už   dňa   6.6.2013   bol   spis   odstúpený z OS Prešov na KS Prešov, kde bol doručený o 9:59 hod a pridelený sudcovi, ktorý dňa

6.6.2013 o 12:00 hod na neverejnom zasadnutí rozhodol o zamietnutí sťažnosti obvineného. Z okresného súdu však odôvodnenie sťažnosti bolo zaslané na KS Prešov až dňa 10.6.2013 o   6:49   hod   faxom   a   poštou   (č.   l.   43),   teda   až   štyri   dni   po   podaní   odôvodnenia,   keď o sťažnosti už bolo rozhodnuté. Ak by z OS Prešov bolo odôvodnenie zaslané na KS Prešov hneď po jeho doručení, mohol sa sťažnostný súd s dôvodmi oboznámiť.

Podľa   rozvrhu   práce   KS   Prešov   na   r.   2013,   čl.   2.3   väzobné   veci   zapisované do registra Tpo a Tos, v ktorých už Krajský súd konal, sa po ich opätovnom predložení pridelia   senátu,   predsedom   ktorého   je   sudca,   ktorý   bol   v   pôvodnom   konaní   sudcom spravodajcom.  ...   Vec prijatá Krajským súdom v Prešove dňa   6.6.2013 na   rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu 0Tp 49/2013 z 24.5.2013, bola pridelená v rozpore s rozvrhom práce   KS   Prešov   na   r.   2013   a   preto   o   sťažnosti   nerozhodoval   zákonný   sudca   (senát). Vec mala byť pridelená podľa čl. 2.3 rozvrhu práce na r. 2013 senátu, predsedom ktorého je sudca, ktorý bol v pôvodnom konaní 5Tpo 6/2013 spravodajcom.»    

5.   Okrem   uvedeného   sťažovateľ   v   ústavnej   sťažnosti   namietal   aj   skutočnosť,   že okresný súd a krajský súd rozhodli o uvalení väzby bez toho, aby bolo riadne „zistené, že sú tu skutočnosti, nasvedčujúce tomu, že skutok bol spáchaný obvineným a tiež dôvodná obava, že bude   pokračovať   v trestnej   činnosti...“.   Napokon   námietky   sťažovateľa   smerovali   aj k výsluchu poškodenej pri rozhodovaní o väzbe na súde prvého stupňa, keď sťažovateľ nebol pri takomto úkone prítomný, a z toho dôvodu hodnotí takto vykonané dokazovanie ako nezákonné, ktoré nemôže byť podkladom pre rozhodnutie o vzatí do väzby.  

6. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených základných práv podľa   ústavy,   listiny   a   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   a   postupom,   ktorý   mu predchádzal, zrušil napadnuté uznesenie, priznal sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v sume 4 000 € a náhradu trov konania.  

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci, ale aj právnickými osobami a fyzickými osobami.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov   vrátane   Trestného   poriadku.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. V súlade s uvedeným ústavný súd v zásade nezasahuje do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Výnimkou   sú   prípady,   kedy   dochádza   rozhodnutím   alebo   postupom   všeobecného   súdu k porušeniu   základných   práv   a   slobôd   garantovaných   ústavou,   resp.   práv   a   slobôd zaručených   dohovorom   ako   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Právo   na   osobnú slobodu garantované tak ústavou, ako aj dohovorom zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie   voľný,   ničím   neobmedzený   pohyb   človeka,   ktorý   sa   môže   podľa   vlastného rozhodnutia   zdržiavať   na   určitom   mieste   alebo   slobodne   z   tohto   miesta   odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07).

11.   Ústavný   súd   v   prípade   namietaného   porušenia   základného   práva   na   osobnú slobodu   musí   uplatniť   určitú   revíznu   právomoc,   avšak   bez   toho,   aby   sám   hodnotil skutočnosti,   ktoré   viedli   všeobecný   súd   k   tomu,   že   uprednostnil   určité   rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však   konať   ako   všeobecný   súd   tretej   alebo   štvrtej   inštancie;   takéto   konanie   by   bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02). Keďže úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných   rozhodnutiach ústavne akceptovateľným spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú   znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich v danej situácii možno pokladať za udržateľné (m. m. III. ÚS 271/07).

12.   Vychádzajúc   z   týchto   ústavne   relevantných   úvah   ústavný   súd   prikročil k preskúmaniu dôvodov uvedených v ústavnej sťažnosti v korelácii s napádaným uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal.

13.   Podľa   čl.   17   ods.   1   ústavy   osobná   sloboda   sa   zaručuje.   Listina   garantuje v čl. 8 ods. 1 obsahovo totožné právo.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z   dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť   dodržať   zmluvný   záväzok.   Obsahovo   totožné   právo   je   garantované i listinou v čl. 8 ods. 2.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a   rozhodnúť   o   väzbe   alebo   o   jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Listina v čl. 36 ods. 1 zakotvuje obsahovo totožné právo.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14.   Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   po   rekapitulácii   procesných uznesení,   ktorými   bolo   začaté   trestné   stíhanie   a   následne   vznesené   obvinenie   proti sťažovateľovi, zhrnul dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku takto: „V   súčasnom   štádiu   trestného   konania   je   obvinený   B.   B.   dôvodne   podozrivý   zo spáchania skutkov, pre ktoré mu vyššie uvedenými uzneseniami bolo vznesené obvinenie. Toto dôvodné podozrenie vyplýva najmä z výpovede poškodenej B. K., ktorá je v súlade s doposiaľ zabezpečenými dôkazmi. Vyplýva z neho, že obvinený má poškodenú sústavne osobne   prenasledovať,   kontaktovať   ju   prostredníctvom   elektronickej   komunikácie a s použitím GPS zariadenia sledovať jej pohyb. Z odpisu registra trestov som zistil, že obvinený bol v minulosti trikrát súdne trestaný, z toho v dvoch prípadoch v ostatných 10- tich   rokoch.   Vo   všetkých   prípadoch   pre   trestné   činy   ublíženia   na zdraví   a   výtržníctva, v jednom prípade pre trestný čin nebezpečného vyhrážania....

Skutočnosť,   že   obvinený   je   dôvodne   podozrivý   zo   spáchania   trestných   činov kladených mu za vinu, spoločne s faktom, že túto trestnú činnosť mal páchať po dlhšiu dobu odôvodňujú   obavu,   že   v   prípade   jeho   prepustenia   na   slobodu   by   mohol   pokračovať v páchaní trestnej činnosti, ku ktorej má zjavne sklony. Nebolo tiež možné prehliadnuť tú skutočnosť, že už dňa 09.08.2012 podal prokurátor návrh na vzatie obvineného do väzby z rovnakého dôvodu ako v prejednávanej veci, ktorý návrh bol na tunajšom súde vedený pod sp.   zn.   0Tp/73/2012.   Sudca   pre   prípravné   konanie   uznesením   zo   dňa   10.08.2012 nahradil   väzbu   obvinenému   písomným   sľubom   a   zároveň   mu   zakázal   stýkať   sa   s poškodenou   B.   K.   a   úmyselne   sa   k   nej   priblížiť   na   vzdialenosť   menšiu   ako   5   metrov. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom jeho oznámenia. Z uvedeného je zrejmé, že ak bolo obvinenému vznesené obvinenie pre skutky, ktorých sa mal dopúšťať v dobe mesiaca jún   2012   do   26.02.2013,   resp.   dňa   09.05.2013,   mal   sa   týchto   dopúšťať   aj   po   tom,   čo písomne   sľúbil,   že   sa   nedopustí   trestnej   činnosti   a   povedie   riadny   život   (č.   l.   3   spisu sp. zn. 0Tp/73/2012). Nakoniec skutočnosť, že obvinený už v minulosti bol opakovane súdne trestaný pre násilnú trestnú činnosť taktiež nenasvedčuje tomu, že by v jeho prípade išlo o mimoriadne vybočenie z inak riadneho spôsobu života....

Pretože   súčasne   bol   dodržaný   zákonný   postup   v   zmysle   ust.   §   87   ods.   1,   2 Tr. poriadku rozhodol som tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Osobná   sloboda   obvineného   bola   obmedzená   momentom   jeho   zadržania   dňa 22.05.2013 o 08.45, od ktorej doby až do rozhodnutia o jeho vzatí do väzby obmedzenie jej osobnej slobody nepretržite trvalo. Preto som určil, že lehota väzby začala plynúť týmto okamžikom.

Obvineným ponúknutý písomný sľub som nepovažoval za dostatočný na nahradenie väzby, pretože ako je to uvedené vyššie, obvinený už mal jeden sľub prijatý súdom, navyše v krátkej dobe po jeho prijatí, porušiť. Preto som ho ako nahradenie väzby neprijal. Taktiež ponúknutá   peňažná   záruka   v   sume   5.000,-   Eur   sa   nejaví   byť   v   tomto   štádiu   konania dostačujúcou na nahradenie inštitútu väzby, z ktorého dôvodu som ju ako nahradenie väzby neprijal.“  

15.   Krajský   súd   sa   v   napadnutom   uznesení   stotožnil   s   odôvodnením   uznesenia okresného súdu, zrekapituloval podstatnú časť jeho argumentácie a naostatok zdôraznil, že „Sudca pre prípravné konanie vypočul obvineného, vypočul poškodenú B. K., oboznámil obsah   vyšetrovacích   spisov.   Poukázal   na   skutočnosti,   ktoré   vyplývajú   z jednotlivých dôkazov, ktoré boli vykonané v tomto štádiu konania a dospel k správnemu záveru, že tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obv. B. B.. U obv. B. B. tak, ako je to uvedené v uznesení o jeho vzatí do väzby, existuje materiálny predpoklad pre jeho vzatie do väzby.

Vzhľadom na osobu obvineného a charakter trestnej činnosti správne postupoval sudca pre prípravné konania s poukazom, že už raz bol písomný sľub prijatý, že takýto písomný sľub je nedostatočný a tento písomný sľub neprijal....

Vzhľadom   na   charakter   trestnej   činnosti   a   jej   rozsah,   krajský   súd   sa   stotožnil so záverom   sudcu   pre   prípravné   konanie,   že   táto   ponúknutá   peňažná   záruka   nie   je dostačujúcou na nahradenie väzby....

Obvinený bol zadržaný dňa 22.5.2013 o 8,45 hod. Návrh na vzatie obvineného do väzby bol podaný dňa 22.5.2013 o 19.00 hod. Sudca pre prípravné konanie rozhodol dňa 24.5.2013. Lehoty uvedené v § 87 Tr. por. boli dodržané.“.

16.   Ústavný   súd   nevidí   dôvod   argumentáciu   krajského   súdu   v   spojitosti s odôvodnením uznesenia okresného súdu, ktorý rozhodoval o vzatí sťažovateľa do väzby, spochybňovať.   Konajúce   súdy   vyhodnocovali   dôvodnosť   trestného   stíhania   sťažovateľa a dôvody   jeho   väzby,   ako   aj   dodržanie   zákonných   a   ústavných   lehôt.   Je   nepochybnou právomocou   všeobecných   súdov   posúdenie   skutkových   a   právnych   otázok   (v   rámci prvostupňového   a   druhostupňového   konania)   relevantných   na   rozhodnutie   o   vzatí obvineného   do   väzby.   Na   podklade   zákonne   vykonaných   dôkazov   orgánmi   činnými v trestnom   konaní   konajúce   súdu   dospeli   ku   skutkovým   zisteniam,   na   základe   ktorých napokon rozhodli o vzatí sťažovateľa do väzby a ústavný súd nevidí dôvod takto prijaté rozhodnutia revidovať.

17.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   preskúmal   aj   zákonnosť a ústavnosť trestného konania z hľadiska dodržania lehôt pozbavenia osobnej slobody a ani z   tohto   hľadiska   nezistil   žiadne   porušenie   zákonnosti   a   ústavnosti,   či   už   zo   strany vyšetrovateľa, prokuratúry alebo aj konajúcich všeobecných súdov. Ústavné (i zákonné) lehoty pre rozhodovanie o väzbe v súvislosti s maximálnou dĺžkou obmedzenia osobnej slobody boli dodržané.

18.   Nemožno   sa   stotožniť   ani   s   tou   časťou   argumentácie   sťažovateľa,   že   úkony v prípravnom konaní boli vykonané nezákonne len z toho dôvodu, že sa ich jeho obhajca nezúčastnil. Samotný právny zástupca sťažovateľa nepopiera, že o vykonaní jednotlivých úkonov   bol   oboznámený,   avšak   nezúčastnil   sa   ich   pre   kolíziu   na   vlastnej   strane. Skutočnosť,   že   sám   tieto   úkony   nevyhodnotil   ako   neodkladné   a   očakával   ich   odklad, nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť skutkové okolnosti prerokovávanej veci (napríklad prehodnocovať povahu neodkladného úkonu), tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej   sťažnosti.   Takýto   postup   ústavného   súdu   by   bol   nielen   v   príkrom   rozpore   s uvedenými   úlohami   ústavného   súdu,   ale   popieral   by   základnú   zásadu   bezprostrednosti trestného   konania,   ktorá   vytvára   najlepšie   predpoklady   na   zistenie   materiálnej   pravdy. Každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (II. ÚS 81/99). Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť sa proti   obvineniu   zo   spáchania   trestného   činu   a   tiež   sa   brániť   proti   tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka trestného   konania.   Obsahu   a   účelu   priznaného   zákonného   a   ústavného   práva   musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo priznané   (I.   ÚS   17/99).   Ústavný   súd   v   posudzovanej   veci   nezistil,   aby   akýmkoľvek procesným   postupom   konajúcich   súdov   bola   účelovo   vytvorená   nepriaznivá   procesná situácia   a   také   podmienky   pre   sťažovateľa,   ktoré   by   mu   bránili,   resp.   ho   podstatným spôsobom obmedzovali pri reálnom uplatnení práva na obhajobu.

19. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že mu reálne nebolo umožnené sťažnosť proti   uzneseniu   okresného   súdu   odôvodniť,   a   to   z   dôvodu   jej   neskorého   predloženia krajskému súdu, čo malo za následok, že krajský súd sa nezaoberal písomným odôvodnením jeho sťažnosti, ústavný súd poukazuje na § 187 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého sa sťažnosť podáva do troch dní od oznámenia uznesenia. Okresný súd rozhodol o väzbe sťažovateľa 24. mája 2013 a od tohto dňa plynula trojdňová lehota na podanie sťažnosti. Sťažovateľ podal prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť priamo do zápisnice o výsluchu, a to po vyhlásení uznesenia, jeho odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku. Písomné odôvodnenie sťažnosti však sťažovateľ doplnil až 6. júna 2013, teda po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti, pričom je z ústavnoprávneho hľadiska irelevantné, že až v tom čase bolo sťažovateľovi doručené písomné vyhotovenie uznesenia. Lehota na podanie sťažnosti plynie od jeho oznámenia a v tejto lehote bolo sťažovateľovi plne umožnené využiť svoje právo na obhajobu a sťažnosť písomne odôvodniť. Neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, že s dôvodmi väzby sa mohol oboznámiť až po doručení písomného vyhotovenia uznesenia, keďže   sťažovateľ   i   jeho obhajca   boli   prítomní   na   vyhlásení   uznesenia,   ktoré   súd   vždy odôvodní a súčasne poučí účastníkov o opravnom prostriedku. Krajský súd pri rozhodovaní o podanej sťažnosti sťažovateľa bol povinný hľadieť aj na iné zásady trestného konania, predovšetkým na zásadu rýchlosti konania, a nemohol vyčkávať s rozhodnutím pre prípad, že sa obhajca rozhodne sťažnosť dodatočne písomne odôvodniť po uplynutí lehoty na jej podanie.

20. Vo vzťahu k namietanému čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa ktorého všetci účastníci sú si   v   konaní   podľa   odseku   2   rovní,   ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   jeho   doterajšej rozhodovacej   činnosti   sa   táto   zásada   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných podmienok   a   rovnakého   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje súd (pozri aj PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Rovnosť medzi obvineným   a   prokurátorom   v   trestnom   konaní   je   relatívna   vzhľadom   na   rozdiel   v   ich procesnom   a   najmä   faktickom   postavení,   ktorý   vyplýva   z   ich   rozdielnych   funkcií a možností   (napr.   za   prokurátorom   stojí   štátny   aparát   a   donucovacia   štátna   moc).   Ich rovnosť   je   potom   priliehavejšie   vyjadriteľná   ako   zásada   rovnosti   zbraní   tvoriaca   prvok spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, charakterizovaná v judikatúre k dohovoru. Ide o právo, aby každá strana súdneho konania mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane [napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. februára 1997, § 53 (mutatis mutandis III. ÚS 186/02)]. Ústavný súd v namietanom konaní (rozhodovaní   o   vzatí   do   väzby),   aj   vzhľadom   na už   vyslovené (body   16 až 19) nevzhliadol   žiadnu   možnosť   vyslovenia   porušenia   zásady   rovnosti   na   úkor   sťažovateľa garantovanú čl. 47 ods. 3 ústavy ani porušenia práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

21. Napokon ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietky porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že ak   bol   sťažovateľ   presvedčený   o   tom,   že   v   jeho   veci   rozhoduje   sudca,   ktorý   mal   byť z trestného konania vylúčený, mal túto námietku vzniesť bez meškania (§ 31 ods. 4 nového Trestného   poriadku),   t.   j.   priamo   pred   konajúcim   sudcom   pre   prípravné konanie,   ktorý o takejto   námietke   sám   rozhodne   v   zmysle   ustanovení   §   32   ods.   3   nového   Trestného poriadku. Proti takémuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhoduje nadriadený súd (§ 32 ods.   4 a 5 nového Trestného poriadku). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vzhľadom na už spomenutý princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

22. Navyše, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania   sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce   prideľujú   jednotlivým   senátom,   samosudcom a súdnym   úradníkom   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov a programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom   (Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej   republiky,   pozn.)   tak,   aby bola   vylúčená možnosť   ovplyvňovania   pridelenia vecí. Podľa § 51 ods. 3 zákona o súdoch ak nie je možné prideliť vec náhodným výberom a ide   o   potrebu   pridelenia   veci   na   rozhodnutie   bez   zbytočného   odkladu   v   prípadoch rozhodovania o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe... a v ďalších prípadoch ustanovených osobitným zákonom, veci sa prideľujú v súlade s rozvrhom práce spôsobom určeným v rozvrhu práce tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Sťažovateľ   poukazuje   na   rozvrh   práce   krajského   súdu,   podľa   ktorého „väzobné   veci... v ktorých už krajský súd konal sa po ich opätovnom predložení pridelia senátu, predsedom ktorého je sudca, ktorý bol v pôvodnom konaní sudcom spravodajcom“, a   namieta, že keďže   v   jeho   veci   už   rozhodoval   krajský   súd   uznesením   č.   k.   5   Tpo   6/2013-101 zo 16. apríla 2013, keď zrušil uznesenie sudcu pre prípravné konanie a prepustil obvineného na slobodu, mal aj v tejto ďalšej veci rozhodovať senát, predsedom ktorého je sudca, ktorý rozhodoval v jeho predošlej, už uvedenej veci. Ústavný súd zdôrazňuje, že preskúmavané súdne konanie, ktoré vyústilo až do   napádaného uznesenia krajského súdu o zamietnutí sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o vzatí do väzby, bolo začaté na základe nového návrhu   konajúceho   prokurátora   a   na   podklade   uznesenia   o   začatí   trestného   stíhania a vznesenia obvinenia sťažovateľa pre ďalší skutok, ktorého sa mal dopustiť. Preto v tejto súvislosti   nemožno   hovoriť   o   „opätovnom   predložení“   veci   krajskému   súdu,   ale o prerokovávaní novej veci, ktorá bola pridelená zákonnému senátu v zmysle už citovaných zásad a v súlade s rozvrhom práce.  

23. Z citovaného odôvodnenia uznesenia okresného súdu v spojitosti s napadnutým uznesením   krajského   súdu   nemožno   vyvodiť,   že   by   sa   konajúce   súdy   nevysporiadali s právne   relevantnými   argumentmi   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   väzbe   sťažovateľa, a podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   tieto   odôvodnenia   ústavnoprávne   akceptovateľné. Ústavný súd s poukazom na uvedené súčasne dopĺňa, že ani v procesnom postupe, ktorý napadnutému   uzneseniu   predchádzal,   nezistil   nič,   čo   by   signalizovalo   možné   porušenie ústavných práv sťažovateľa. Na základe všetkých uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu a postupu,   ktorý   mu   predchádzal,   sú   zlučiteľné   s   obsahom   sťažovateľom   označených základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a   3   ústavy   a   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   tomu zodpovedajúcich práv garantovaných listinou či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

24.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014