znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 185/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. B., B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu Z. s. r. o. v konkurze, B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 453/2011-368 z 23. októbra   2012   v   znení   opravného   uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   2   Cob 453/2011-368 z 13. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu Z. s. r. o. v konkurze, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2013 doručená sťažnosť JUDr. E. B., B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu Z. s. r. o. v konkurze, B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. M., B., ktorou namieta porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 453/2011-368 z 23. októbra 2012 v znení opravného uznesenia krajského súdu č. k. 2 Cob 453/2011-368 z 13. decembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Sťažovateľ bol navrhovateľom v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava 3 pod č. k. 22 Cb 85/2008 proti odporcovi T... o zaplatenie 132.775,67 € (4.000.000,- Sk). Okresný súd... rozsudkom č. k. 22 Cb 85/2008 zo dňa 26. 11. 2009 zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 80.936,62 € s 13 % úrokom z omeškania od 23. 3. 2006 do zaplatenia, v sume 3.943,50 € konanie zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol (v sume 47.895,56 €).

Na   základe   odvolania   odporcu   v   časti   výroku,   ktorým   bol   zaviazaný   zaplatiť navrhovateľovi sumu 80.936,62 € s 13 % úrokom z omeškania od 23. 3. 2006 do zaplatenia, Krajský súd... uznesením č. k. 2 Cob 72/2010 zo dňa 14. 12. 2010 prvostupňový rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd... v ďalšom konaní o zaplatenie istiny 80.936,62 € s prísl. rozsudkom č. k.   22   Cb   85/2008   zo   dňa   25.   8.   2011   rozhodol,   že   odporca   je   povinný   zaplatiť navrhovateľovi   sumu   40.735,01   €   s 13   %   úrokom   z   omeškania   ročne   od   23.   3.   2006 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamieta (v sume 40.201,61 €). Zároveň súd rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 2 O. s. p. a § 146 ods. 2 O. s. p.

Na   základe   odvolania   odporcu   v   časti   výroku,   ktorým   bol   zaviazaný   zaplatiť navrhovateľovi   sumu   40.735,01   €   s   13   %   úrokom   z   omeškania   ročne   od   23.   3.   2006 do zaplatenia, Krajský súd... rozsudkom č. k. 2 Cob 453/2011-368 zo dňa 23. 10. 2012 rozsudok Okresného súdu... 22 Cb 85/2008-202 zo dňa 25. 8. 2011 v napadnutej časti zmenil   tak,   že   žalobu   zamieta.   Zároveň   zaviazal   navrhovateľa   zaplatiť   odporcovi   trovy prvostupňového a odvolacieho konania v sume 21.210,39 €...

Opravným uznesením Krajský súd... č. k. 2Cob 453/2011-368 zo dňa 13. 12. 2012 vydal opravné uznesenie, podľa ktorého vo výroku rozsudku 2 Cob 453/2011-368 zo dňa

23. 10.   2012,   Krajského   súdu...,   má   byť   správne   označené   číslo   konania   rozsudok Okresného   súdu Bratislava   3   č.   k.   22 Cb 85/2008-307 zo dňa 25.   8.   2011.   Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 7. 1. 2013.“

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktoré odôvodňuje takto: „Súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie je povinnosť súdu riadnym a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodniť rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.

Štruktúra   odôvodnenia   rozsudku   je   v   priamej   spojitosti   so   základným   právom na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...   Ak   súd   pri   odôvodňovaní   rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 ods. 2 O. s. p., dochádza k tomu, že rozsudok je nespreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ako aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym spôsobom. Z výkladu ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že k jeho porušeniu dochádza nielen čiastočnou či úplnou absenciou dôvodov súdneho rozhodnutia, ale aj nedostatočným vysporiadaním   sa   s   podstatnými   argumentmi   účastníkov   konania,   ktoré   sú   v   rozpore so závermi súdu.

Rozsudok Krajského súdu... neobsahuje dostatočné zdôvodnenie, pretože... neuvádza ako sa vo veci odvolania odporcu vyjadril navrhovateľ... nevysvetľuje, ktoré skutočnosti súd považuje za preukázané a ktoré nie a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.“

Sťažovateľka poukazuje na to, že krajský súd v rozsudku uviedol dôvody odvolania odporcu, ale už «neuviedol skutočnosti uvedené vo vyjadrení navrhovateľa k odvolaniu odporcu   zo   dňa   10.   1.   2012...   ale   sa   obmedzil   len   na   prednes   právnej   zástupkyne navrhovateľa na pojednávaní dňa 23.   10.   2012...   „že sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení a žiada rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.“

Krajský   súd...   neuviedol   vyjadrenie   navrhovateľa,   v   ktorom   žiadal   aby   odporca v tomto spore preukázal, že je vecne legitimovaný na uplatnenie nároku z bezdôvodného obohatenia   vzniknutého   navrhovateľovi   prevzatím   preddavkovej   odplaty   na   nájomnom od spoločnosti E., a. s. vo výške 1.227.183,- Sk (40.735,01 €) s tým, že vecnú legitimáciu odporcu nemožno vyvodiť len z jeho postavenia vlastníka administratívnej budovy súp. č. 2977... v B., vedenej na LV č. 3357, k. ú. N.

Navrhovateľ   ďalej   uviedol   že   je   nesporné,   že   uvedenú   nehnuteľnosť   previedol navrhovateľ na odporcu Kúpnou zmluvou zo dňa 9. 9. 2004. Je nesporné, že v čl. III. bod 2. citovanej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že odporca ako kupujúci preberá všetky ťarchy, t. j. vecné bremená, záložné práva a iné ťarchy viaznuce na predmete tejto zmluvy, vrátane vecného   bremena   –   práva   nerušeného   užívania   priestorov   o   celkovej   výmere   207   m2 nachádzajúcich sa na prízemí administratívnej budovy súp. č. 2977... v B. v prospech E., a. s. Uvedený dovetok „vrátane“ dopísal na 1. strane citovanej kúpnej zmluvy sám konateľ odporcu a v tom čase aj navrhovateľa Ing. A. H. vlastnou rukou spolu s vlastným podpisom. To znamená, že kúpna cena v zmysle čl. IV. bod 1 citovanej kúpnej zmluvy predstavuje hodnotu predmetu kúpnej zmluvy tak, ako je uvedená v kúpnej zmluve. Slobodnou vôľou zmluvných strán bola jasne prejavená vôľa kupujúceho kúpiť nehnuteľnosť za kúpnu cenu uvedenú v kúpnej zmluve a to vrátane prevzatia vecného bremena – práva nerušeného užívania   priestorov   o   celkovej   výmere 207 m2 nachádzajúcich   sa   na   prízemí administratívnej budovy súp. č. 2977... v B. v prospech E., a. s.

Navrhovateľ na základe všetkých uvedených dôvodov vo svojom vyjadrení uviedol, že je   toho   názoru,   že   odporca   odkúpil   administratívnu   budovu   vrátane   vecného   bremena spočívajúceho v práve nájmu spoločnosti E., a. s. za kúpnu cenu stanovenú v kúpnej zmluve a teda na strane navrhovateľa nevzniklo, žiadne bezdôvodné obohatenia, resp. ak vzniklo, vecne legitimovaným na vydanie bezdôvodného obohatenia by bola spoločnosť E., a. s., ktorá zaplatila preddavkovo odplatu na nájomnom.».

Podľa   sťažovateľky «Sporným   právnym   názorom   v   odvolacom   konaní   bolo,   či odporca bol vecne legitimovaný na uplatnenie nároku z bezdôvodného obohatenia v sume 40.735,01   €,   ktorý bol   odporcom   jednostranne   započítaný s pohľadávkou navrhovateľa (časťou kúpnej ceny 40.735,01 €), uplatnenou v tomto konaní navrhovateľom.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   neobsahuje   žiadne   konkrétnejšie a podrobnejšie odôvodnenie o tom, prečo nie je právny názor navrhovateľa správny. Spornou skutočnosťou v odvolacom konaní, resp. celom konaní bolo, či bezdôvodné obohatenie na strane navrhovateľa v sume 40.735,01 € vôbec vzniklo, teda či uvedená čiastka bola zohľadnená v kúpnej cene podľa čl. IV. bod 1. kúpnej zmluvy zo dňa 9. 9. 2004 alebo nie.

Krajský súd vo svojom odôvodnení rozsudku sa obmedzil iba na konštatovanie, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, ale nevysvetlil, na základe akých dôkazov, resp. úvah dospel k týmto záverom. Takisto nevysvetlil, ktoré skutočnosti neboli preukázané.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí zdôvodnil opätovne len argumentáciu odporcu na str. 4 rozsudku: „Je potrebné prisvedčiť tvrdeniu odporcu, že kúpna zmluva neobsahuje ustanovenie   o   tom,   že   v   kúpnej   cene   je   zohľadnené   už   vopred   zaplatené   nájomné spoločnosťou E., a. s.“ ale k argumentácii navrhovateľa uvedenej v podaní zo dňa 10. 1. 2012   na   č.   l.   349-351   „že   kúpna   zmluva   obsahuje   ustanovenie,   že   odporca   kupuje nehnuteľnosť vrátane vecného bremena za dohodnutú cenu, a teda že v kúpnej cene je zohľadnené už vopred zaplatené nájomné spoločnosťou E., a. s.“ sa súd nevyjadril vôbec, dokonca túto skutočnosť ani neuviedol v odôvodnení rozsudku.

Krajský   súd   teda   v   základnej   skutkovej   otázke,   t.   j.   existencii   bezdôvodného obohatenia 40.735,01 €, neuviedol na základe akých úvah dospel k svojim záverom, ale iba „prisvedčil tvrdeniu odporcu“.

Tieto závery prijal Krajský súd napriek skutočnosti, že voči dôkazom, ktoré odvolací súd zopakoval na pojednávaní dňa 23. 10. 2012, najmä voči Akceptácii zániku zostatku peňažného   záväzku   započítaním   zo   dňa   9.   4.   2006,   sme   vzniesli   zásadné   výhrady   už na pojednávaní prvostupňového súdu dňa 26. 11. 2009 str. 2, 3 zápisnice ako aj vo svojom Záverečnom vyjadrení zo dňa 5. 5. 2011 na str. 5.

V   rámci   našich   výhrad   sme   spochybnili   vierohodnosť   tohto   dôkazu   a   sme   toho názoru že dôkazy mohli byť produkované až počas súdneho konania a navrhli sme, aby súd na tento dôkaz neprihliadal. Toto tvrdenie okrem právnych dôvodov sme preukazovali aj tou skutočnosťou, že v čase „vyhotovenia“ dôkazu Akceptácia zániku zostatku peňažného záväzku započítaním zo dňa 9. 4. 2006 bol Ing. A. H. konateľom aj navrhovateľa aj odporcu a mal záujem na platnom a účinnom započítaní vzájomných pohľadávok navrhovateľa a odporcu, nakoľko mal vedomosť o tom, že na navrhovateľa Z. s. r. o. (pôvodný názov T. spol.   s   r.   o.)   je   podaný   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   a po vyhlásení   konkurzu   už započítanie nie je možné, pretože to vylučuje zákon o konkurze a vyrovnaní.

Sme   toho   názoru,   že   v   rámci   vyjadrenia   navrhovateľa   k   zopakovaným   dôkazom na pojednávaní dňa 23. 10. 2012, v ktorom uviedol že sa pridŕža doterajších prednesov, sa Krajský súd mal zaoberať s výhradami navrhovateľa voči vykonaným dôkazom, nakoľko ako odvolací súd zmenil rozsudok I. stupňového súdu.».

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné   právo   sťažovateľa   JUDr.   E.   B.,   B.,   Správcu   konkurznej   podstaty úpadcu: Z., s. r. o. v konkurze, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob 453/2011-368   zo   dňa   23.   10.   2012   v znení   Opravného   uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 2Cob 453/2011-368 zo dňa 13. 12. 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob 453/2011-368 zo dňa 23. 10. 2012 v znení Opravného uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob 453/2011-368 zo dňa 13. 12. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol zmenený   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 22 Cb 85/2008-202 z 25. augusta 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   §   238   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej   aj „OSP“) dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP dovolanie môže odôvodniť len tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   okrem   iného   uvádza: „Sporným   právnym   názorom v odvolacom   konaní   bolo,   či   odporca   bol   vecne   legitimovaný   na   uplatnenie   nároku z bezdôvodného   obohatenia   v   sume   40.735,01   €,   ktorý   bol   odporcom   jednostranne započítaný   s   pohľadávkou   navrhovateľa   (časťou   kúpnej   ceny   40.735,01   €),   uplatnenou v tomto konaní navrhovateľom.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   neobsahuje   žiadne   konkrétnejšie a podrobnejšie odôvodnenie o tom, prečo nie je právny názor navrhovateľa správny.“

Možno   konštatovať,   že   z   hľadiska   argumentácie   sťažovateľky   krajský   súd   vec nesprávne právne posúdil. Pri takto formulovanej námietke mala sťažovateľka právo podať proti napadnutému uzneseniu dovolanie podľa § 238 ods. 1 OSP.

Ústavou   daná   právomoc   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov   nápravy.   Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   skúmaním   podmienok   konania   o   podanej   sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľka proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie nepodala. Vzhľadom na uvedené obstojí záver, že nevyčerpala mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytol a na ktorého použitie bol oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá   neprípustnosť   jej   sťažnosti.   Sťažovateľka   ani   len   netvrdila   (tým   menej preukazovala),   že   dovolanie   nepodala   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť ako neprípustnú podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   S   prihliadnutím   na   uvedené   sa   ústavný   súd   bližšie nezaoberal ani argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu ňou označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013