znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 185/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. Č., U., právne zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   sp.   zn.   2   T/168/2008   a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/98/2011 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 Tdo 62/2011   a jeho   uznesením z 22. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Č.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2012 doručená sťažnosť P. Č. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 2 T/168/2008 a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/98/2011 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2011 (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu“)   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Tdo 62/2011   a jeho   uznesením   z 22.   februára   2012   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že sťažovateľ bol v dôsledku   zavineného konania pri dopravnej nehode, ktorej bol účastníkom, napadnutým rozhodnutím okresného súdu uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za spáchanie ktorého mu súd uložil trest odňatia slobody v trvaní 1 roka s podmienečným odkladom na dobu 18 mesiacov a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 1 roka. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom č. k. 3 To/98/2011-547   z 3.   októbra   2011   zrušil   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   v celom   rozsahu a rozhodol o uznaní sťažovateľa vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona, za spáchanie ktorého mu uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom na dobu 1 roka. Najvyšší súd sťažovateľom podané dovolanie uznesením sp. zn. 3 Tdo 62/2011 z 22. februára 2011 odmietol.

3.   Sťažovateľ   koncentroval   svoje   sťažnostné   výhrady   na   postup   a rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, ktoré ustálili skutkový stav veci, teda priebeh a zavinenie za vznik   udalosti   dopravnej   nehody,   na   podklade   predovšetkým   znaleckých   zistení vyjadrených znalcom z odboru cestnej dopravy v znaleckom posudku. Sťažovateľ predložil ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu   skutkových   a z nich   vyplývajúcich   aj právnych okolností posudzovaného deja. V sťažnosti najmä uvádza: „Ja som sa mohol maximálne dopustiť priestupku, pretože som mal o viac ako 20 % prekročiť povolenú rýchlosť... Ak by vodička vošla do križovatky a uvedomiac si, že nedala prednosť, mohla a mala zastaviť, bol by som ju obišiel. Ona však nedala prednosť a môj predpoklad, že zastaví, nevyšiel. Medzi prekročenou   rýchlosťou   a následkom   nie   je   príčinná   súvislosť.   Táto   bola   celkom   iste prerušená   protiprávnym   konaním   vodičky,   ktorá   nedala   prednosť   v jazde.“ Postupu a rozhodnutiam   všeobecných   súdov   sťažovateľ   vytkol   predovšetkým   nesprávne   právne posúdenie zisteného skutkového stavu veci, ktoré vyústilo do porušenia jeho základných práv v trestnom konaní. Tvrdí, že „Konaním pred vyšetrovateľom, prokurátorom a súdmi, došlo   k porušeniu   práva,   aby   moja   vec   bola   spravodlivo   prejednaná,   aby   ju   prejednal nezávislý a nestranný súd v zmysle § 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Odvolací a dovolací súd porušili moje právo na účinný prostriedok nápravy podľa Čl. 13 Dohovoru. Domnievam sa, že došlo aj k porušeniu Čl. 7 Dohovoru – Uloženie trestu.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením   Najvyššieho   súdu   SR,   sp.   zn.   3   Tdo   62/2011   zo   dňa   22.   2.   2012, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 3 To 98/2011 zo dňa 3. 10. 2011 a rozsudkom Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou, sp. zn. 2 T 168/2008 zo dňa 7. 7. 2011 bolo porušené právo P. Č.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Tdo 62/2011 zo dňa 22. 2. 2012, Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 3 To 98/2011 zo dňa 3. 10. 2011 a Rozsudok Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou, sp. zn. 2 T 168/2008 zo dňa 7. 7. 2011 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Bánovciach nad Bebravou, aby vo veci konal a rozhodol. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi zadosťučinenie vo výške 1.000 €... a trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 €...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)].   Návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.A K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu

7.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

10.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé   súdne   konanie   (ktorého   porušenie   sťažovateľ   namieta,   pozn.)   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   sa   možno   domáhať   v   medziach   a   za   podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11.   Najvyšší   súd   v   uznesení   sp.   zn.   5   Tdo   47/2011   z   10.   novembra   2011 v podstatnom uviedol:

«Najvyšší   súd...   na   základe   podaného   dovolania   zistil,   že...   podané   dovolanie   je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku., lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. Dovolanie   umožňuje   oprávneným   osobám   namietať   zásadné   porušenie procesnoprávnych a hmotnoprávnych ustanovení v rozhodnutiach súdov, a to z dôvodov, ktoré sú taxatívne upravené v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. n/ Trestného poriadku.

V zmysle § 374 ods. l Trestného poriadku dovolanie už pri jeho podaní musí byť odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži k revízii skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa, s výnimkou uvedenou v ustanovení § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Námietka   nesprávnosti   skutkových   zistení,   prípadne   nesúhlas   s   tým,   ako   súd   hodnotil vykonané dôkazy, nemôže zakladať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku.

Tento dôvod dovolania je daný iba v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom   právnom   posúdení   skutku   alebo   na   inom   nesprávnom   hmotnoprávnom posúdení. Nie je možné s poukazom na dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené, s výnimkou uvedenou v ustanovení § 371 ods. 3 Tr. por.

Dovolacie   námietky   obvineného   týkajúce   sa   správnosti   a   úplnosti   dokazovania a skutkových zistení sú mimo rámec obvineným uplatneného dovolacieho dôvodu, a preto k ním Najvyšší súd nijako nemohol prihliadať.

Najvyšší súd konštatuje, že bol správny a v súlade so zákonom postup Krajského súdu v Trenčíne,   keď zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa a sám vo veci rozhodol v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolací súd tak postupuje, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozhodnutí správne zistený. Pritom nové rozhodnutie krajského súdu bolo pre obvineného priaznivejšie. Týmto postupom nedošlo ani k porušeniu práva na obhajobu, ani Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Toto   rozhodnutie   má   náležitosti   predpokladané zákonom, bolo riadne odôvodnené v súlade s § 163 ods. 3 Tr. por. Rovnako nepovažuje Najvyšší súd za procesnú chybu pri vyhotovení rozhodnutia, ak odvolací súd po zrušení rozhodnutia prvostupňového súdu v odôvodnení poukáže na skoršie rozhodnutie, pokiaľ sa pri   rozhodovaní   o   tomto   výroku   spravoval   rovnakými   úvahami.   Takéto   rozhodnutie nemožno len na základe uvedeného postupu považovať za nezákonné a nepreskúmateľné. Z hľadiska právneho posúdenia zisteného skutku Najvyšší súd uvádza, že krajský súd správne právne posúdil súdom prvého stupňa zistený skutkový stav a s jeho závermi sa stotožňuje aj Najvyšší súd. Podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu (2 Tz 6/2006), ak vodič   reaguje   nesprávne   na   nebezpečnú   situáciu,   ktorú   vyvolal   iný   účastník   cestnej premávky porušením jej pravidiel a v dôsledku toho nezabráni dopravnej nehode, hoci pri správnej reakcii bolo možné nehode predísť, možno ho robiť zodpovedným za nehodu iba potiaľ,   pokiaľ   mu   na   voľbu   nesprávneho   riešenia   vzniknutej   situácie   možno   pričítať zavinenie. Aj keď nehodu takto spoluzaviní nesprávnou reakciou na vzniknutú situáciu, spravidla nemožno posudzovať jeho konanie ako porušenie dôležitej povinnosti v zmysle § 138 písm. h/ Tr. zák. Tieto skutočnosti bral pri svojom rozhodnutí krajský súd do úvahy a na   základe   vyššie   spomenutého   dospel   k   správnemu   právnemu   posúdeniu   zisteného skutku.

Pokiaľ obvinený vo svojom dovolaní poukazoval aj na konanie poškodenej a jej podiel na dopravnej nehode. Najvyšší súd k tomu uvádza, že v zmysle obžalovacej zásady je trestné stíhanie pred súdmi možné len na základe obžaloby podanej prokurátorom. Súd nemá oprávnenie, aby dával pokyny orgánom činným v trestnom konaní, koho majú trestne stíhať.   Najvyšší   súd   v   posudzovanej   veci   mohol   v   dovolacom   konaní   v   súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom preskúmavať právnu kvalifikáciu konania obvineného Č., voči ktorému sa konanie vedie a na ktorého bola podaná obžaloba, avšak nie konanie poškodenej Š., ktorá v tomto konaní nevystupuje v pozícii obvinenej. Nie je totiž kritériom zákonnosti výroku o vine trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., z ktorého   bol   ako   účastník   dopravnej   nehody   uznaný   za   vinného   vodič   jedného   vozidla, okolnosť,   či   bol,   alebo   nebol   stíhaný   a   odsúdený   tiež   vodič,   ktorý   sa   mal   na   vzniku dopravnej nehody spolupodieľať. Spoluzavinenie poškodenej na vzniku dopravnej nehody však konajúce súdy pri rozhodovaní o vine a treste obvineného Č. brali do úvahy.

Najvyšší súd považoval za potrebné ešte uviesť, že nie je nevyhnutnou podmienkou, aby súd zakázal výkon takej činnosti, v súvislosti s výkonom ktorej sa obvinený dopustil trestnej činnosti. Je len na uvážení súdu, či po zvážení všetkých okolností jednotlivo, či v ich súhrne pristúpi aj k uloženiu tohto trestu.»

12.   Krajský   súd   v   rozsudku   sp.   zn.   2   To/9/2011   z 9.   marca   2011   v podstatnom uviedol:

«Krajský súd preskúmal napadnutý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch, preskúmal i správnosť a zákonnosť konania, ktoré mu predchádzalo a po oboznámení sa s vykonanými dôkazmi, odvolaniu obžalovaného musel čiastočne prisvedčiť.

V prvej rade je potrebné konštatovať, že okresný súd vykonal rozsiahle dokazovanie, sám vykonal rekonštrukciu dopravnej nehody, podrobne vypočul znalca z odboru dopravy, a vykonal   aj   všetky   ostatné   dôkazy,   pričom   skutkové   závery   tak,   ako   ich   uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku vykonanému dokazovaniu zodpovedajú. Bolo teda bez pochybností preukázané za akých okolností došlo k predmetnej dopravnej nehode, za akých technických, a výhľadových pomerov zo strany vozidla obžalovaného i vozidla poškodenej. Bez pochybností zostalo, že obžalovaný prekročil v inkriminovanú dobu povolenú rýchlosť, pričom v zmysle zásady in dubio pro reo je potrebné túto ustáliť na rýchlosť 71 km/hod, ako aj to, že poškodená vošla do križovatky, v ktorej bola povinná dať prednosť vjazde vozidlám jazdiacim   po   hlavnej   ceste.   Je   teda   dostatočne   preukázané,   že   na   uvedenej   dopravnej nehode majú svoj podiel obaja účastníci, resp. obe vozidlá. Krajský súd však pripomína, že pre   rozhodnutie   o   vine   či   nevine   obžalovaného,   resp.   o   jeho   podiele   je   rozhodujúce posúdenie technických príčin dopravnej nehody z právneho hľadiska. Pritom je potrebné vziať   do   úvahy   schopnosti   oboch   vodičov,   ktorí   pre   rozhodnutie   na   riešenie   dopravnej situácie majú čas merateľný v zlomkoch sekundy či niekoľko málo sekúnd. V tomto prípade minimálny čas na rozhodnutie pre zabránenie dopravnej nehody mal práve obžalovaný a podstatne viac poškodená.

Poškodená   ako   vyplýva   zo   znaleckého   posudku   a   rekonštrukcie   podľa   názoru krajského súdu sa nedostatočne presvedčila o dopravnej situácii na hlavnej ceste vľavo a vošla   do   vozovky   s   vozidlom,   ktorého   akcelerácie   je   všeobecne   v   porovnaní s modernejšími vozidlami malá. Je síce pravdou, že sa so svojim vozidlom dostala až do protismerného jazdného pruhu, ale vytvorila nebezpečnú situáciu, aj keď nevytvorila podľa znalca   náhlu   prekážku,   pri   ktorej   by   nebol   schopný   žiadny   vodič   zabrániť   dopravnej nehode.

Na druhej strane však prednosť vjazde na hlavnej ceste ešte neznamená, že takýto vodič nie je povinný brať ohľad na konkrétnu dopravnú situáciu a na vodičov resp. vozidlá ktoré porušili dopravné predpisy. Ak tento vodič reaguje nesprávne na nebezpečnú situáciu, ktorú   vyvolal   iný   účastník   cestnej   premávky   porušením   jej   pravidiel,   takže   nezabránil dopravnej nehode, i keď pri správnej reakcii bolo možno nehode zabrániť je z právneho hľadiska vinný. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný mal dva spôsoby ako nehode zabrániť, reagoval však i v dôsledku prekročenia povolenej rýchlosti oneskorene a nesprávne. Takúto nesprávnu reakciu v tomto konkrétnom prípade však nie je možno považovať za porušenie dôležitej povinnosti v zmysle § 138 písm. h/ Tr. zák.»

13.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu s napadnutým rozsudkom okresného súdu považoval ústavný súd za potrebné citovať aj z podstatnej   časti   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T/168/2008   zo 7. júla 2011:

„Na   základe   vykonaných   a   vyhodnotených   dôkazov   mal   súd   za   preukázané,   že obžalovaný sa dopustil   žalovaného skutku tak,   ako súd ustálil vo výrokovej časti tohto rozsudku (súd po vykonanom dokazovaní v žalovanom skutku správne označil názvy ulíc a správne   uviedol   ustanovenia   zákona   č.   315/1996   Z.   z.   o   premávke   na   pozemných komunikáciách, ktoré obžalovaný porušil). V danom prípade je obžalovaný jednoznačne a priamo usvedčený znaleckým dokazovaním, z ktorého bez pochyby vyplýva, že obžalovaný zvolil nesprávny spôsob jazdy, keď jednak nedodržal predpísanú rýchlosť jazdy a následne zmenil smer jazdy tak, že vošiel do protismerného jazdného pruhu, kde došlo k zrážke s poškodenou.   Znalec   v   žiadnom   smere   nepripustil   možnosť,   že   by   poškodená   vytvorila obžalovanému   náhlu   prekážku.   Zároveň   potvrdil,   že   aj   pri   prekročení   rýchlosti obžalovaným o viac ako 10 km/ hod., by obžalovaný zabránil nehode. Obžalovaný však povolenú rýchlosť prekročil až o 16,78 km/ hod.. Rovnako znalec potvrdil, že obžalovaný mohol nehode zabrániť aj plným brzdným spomalením. Obžalovaný však zvolil smer jazdy tak, že vošiel do protismerného jazdného pruhu, kde vrazil do vozidla poškodenej. Podľa znaleckého dokazovania, by poškodená prešla popred vozidlo obžalovaného a zaradila by sa do svojho jazdného pruhu na hlavnej ceste, čo jej však obžalovaný zmenou smeru jazdy neumožnil. Podľa súdneho znalca poškodená nevytvorila obžalovanému náhlu prekážku. Výsledky znaleckého dokazovania zároveň korešpondujú s výpoveďou poškodenej, ktorá potvrdila, že zastala pred križovatkou a následne sa s vozidlom pohla dopredu, kde z ľavej strany   uvidela   svetla   prichádzajúceho   vozidla,   pričom   zaregistrovala,   že ide   rýchlejšie, preto   pridala   a presunula   sa   do   svojho   jazdného   pruhu   na   hlavnej   ceste,   kde   však   už nepokračovala plynulé vjazde, nakoľko sa zrazila s vozidlom obžalovaného, ktorý do tohto jej   pruhu   vošiel.   V   danom prípade   nie je relevantné,   či poškodená   dokázala odhadnúť presne na metre vzdialenosť, ktorá ju delila od vozidla obžalovaného ani to, ako rýchlo sa obžalovaný približuje, teda či jeho prekročenie rýchlosti je natoľko vysoké, že križovatkou nestihne prejsť, nakoľko súdny znalec potvrdil, že nemala čas s vozidlom cúvnuť a preto zvolila správne riešenie, že pridala a zaradila sa do svojho jazdného pruhu na hlavnej ceste. Z výpovede obžalovaného vyplýva, že tento síce išiel rýchlejšie ako bola predpísaná rýchlosť, nevykonal žiadne spomalenie z dôvodov obmedzovacích značení (prechody pre chodcov, výjazd vozidiel hasičského záchranného zboru), nakoľko tieto neboli potrebné, keďže na chodníkoch nestáli žiadni chodci a keď zbadal vozidlo poškodenej, ktoré sa už čiastočne nachádzalo v križovatke, zvolil uhýbací manéver doľava, teda do protismerného jazdného   pruhu,   pričom   táto   jeho   výpoveď   bola   potvrdená   aj   znaleckým   dokazovaním a korešponduje aj s výpoveďou poškodenej, avšak takýto spôsobom jazdy bol v konečnom dôsledku   vyhodnotený   ako   nesprávny.   Popísaný   spôsob   jazdy   bol   príčinou   dopravnej nehody, pri ktorej došlo k zraneniu poškodenej. Napriek tomu, že obžalovaný sa bránil tým, že poškodená mu nedala prednosť vjazde, hoci mala túto povinnosť v zmysle dopravného značenia   na   ceste,   z   ktorej   prichádzala,   táto   skutočnosť   nemala   podiel   na   dopravnej nehode, a to s ohľadom na nesprávne zvolený spôsobom jazdy obžalovaného. Zo znaleckého posudku   je   zrejmé,   že   poškodená   prednosť   vjazde   obžalovanému   dala   vzhľadom   na povolenú rýchlosť, prednosť vjazde obžalovanému nedala len vo vzťahu k jeho výrazne prekročenej rýchlosti, ktorú však ako účastníčka cestnej premávky nie je povinná predvídať. Rovnako   sa   súd   zaoberal   tvrdením   obžalovaného,   podľa   ktorého   poškodená   mala   mať zaradený 3. rýchlostný stupeň, a preto jej prechod do jazdného pruhu nebol plynulý, no v danom prípade z výpovede súdneho znalca vyplynulo, že ak by poškodená mala taký stupeň zaradený, nebola by sa so svojím vozidlom pohla, a to s ohľadom na skutočnosť, že sa rozbiehala do kopca a rozbehnutie na 3. rýchlostnom stupni by bolo priam nemožné. Ďalej nebola potvrdená výpoveď obžalovaného vtom, že by poškodená nebola zastala, resp. spomalila, ale že mu náhle vošla do jeho jazdného pruhu. Aj v tomto prípade súd svoje závery opiera o znalecké dokazovanie a výpoveď znalca, a to v časti, kde znalec uvádza jednotlivé   rýchlosti   vozidla   poškodenej   s   poukazom   na   vzdialenosť   od   miesta   nehody, z ktorej   je   zrejmé,   že   rýchlosť   poškodenej   zodpovedá   tomu,   že   zastala   a   postupne   sa rozbiehala. Jej rýchlosť sa postupne zvyšovala, pričom zo znaleckého posudku je zrejmé, že táto rýchlosť sa postupne zvyšovala z rýchlosti 6,8 km/ hod. na 12,04 km/ hod. a následne na 15,04 km/hod. V čase stretu vozidiel spomalenie vozidla poškodenej predstavovalo 23,66 km/   hod..   Uvedené   tak   jednoznačne   potvrdzuje   skutočnosť,   že   poškodená   nevbehla obžalovanému náhle do jazdnej dráhy, ale práve naopak, snažila sa zrýchliť, aby jazdný pruh obžalovaného uvoľnila, nakoľko si všimla, že sa približuje rýchlejšie, ako by mal. V danej chvíli nemohla poškodená predpokladať, že obžalovaný prudko zmení smer jazdy a prejde do jej jazdného pruhu.   Poškodená nemohla predpokladať,   že obžalovaný zvolí nesprávny   spôsob   jazdy   a   v   konečnom   dôsledku   vytvorí   náhlu   prekážku   práve   on poškodenej.   Obžalovaný   sa tiež   bránil   tým,   že poškodená   po   nehode mala podľa   neho povedať, že sa ponáhľala, táto skutočnosť však nebola potvrdená žiadnym dôkazom a súd v danom prípade uveril poškodenej, ktorá uviedla, že do práce sa neponáhľala, nakoľko nehoda sa stala v čase o 21.35 hod., pričom poškodená išla do práce, kde jej cesta trvá asi 2-3 minúty, pričom aj s prezlečením jej to trvá cca 10 minút. Pracovná doba jej začínala o 22.00 hod., a teda od nehody mala k dispozícii 25 minút, čo svedčí pre jej výpoveď, že sa neponáhľala. Tvrdenia obžalovaného o ponáhľaní sa poškodenej, o tom, že vytvorila náhle prekážku, nedala mu prednosť vjazde a vošla do križovatky tak, že ho ohrozila, vyhodnotil súd ako obranu obžalovaného s cieľom vyviniť sa. Takejto obrane súd neuveril vzhľadom na vykonané dôkazy, a to najmä znalecké dokazovanie a výpoveď poškodenej. Pri dopravnej nehode spôsobenej obžalovaným došlo k zraneniu poškodenej, keď táto utrpela zlomeniu kĺbových výbežkov 6.   a 7.   krčného stavca,   oblúka 6.   stavca a posunutie medzi 6.   a 7. stavcom. Poškodená utrpela podvrtnutie krčnej chrbtice ťažkého stupňa, tržnú ranu na čele na ľavej strane a pomliaždenie pravého palca na ruke. Najzávažnejším bolo poranenie krčných   stavcov,   nakoľko   došlo   k   zlomenine   a   poškodeniu   stavcov.   Poškodená   bola obmedzená aj na bežnom spôsobe života najviac podvrtnutím krčnej chrbtice, ktorá musela byť fixovaná pevným lincom a po zistení pretrvávajúcej instability si zranenie vyžiadalo operačný   zákrok,   ktorým   bola   riešená   roztrhnutá   medziplatnička   a   fixácia   2   stavcov. Následne bola potrebná rehabilitačná liečba a pre intolerancie materiálu bola progresívne odstránená kovová dlážka. Zranenie poškodenej malo charakter ťažkej ujmy na zdraví. Preto súd uznal obžalovaného vinným zo spáchania žalovaného skutku, ktorý po právnej stránke kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 od. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zákona, nakoľko poškodenej z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, pričom svojím konaním zároveň porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu   zo   zákona,   v   danom   prípade   zo   zákona   č.   315/1996   Z.   z.   o   premávke   na pozemných komunikáciách platnom v čase spáchania skutku. V danom prípade teda boli naplnené všetky pojmové znaky skutkovej podstaty uvedeného prečinu, tak po subjektívnej ako aj po objektívnej stránke.“

14.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

15.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutých   rozhodnutí   najvyššieho   súdu a krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obidva   súdy   konali   v   medziach   svojej právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   sú obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené.

16.   Ústavný   súd   uznáva,   že   súčasťou   práva   na   spravodlivé   konanie   je   aj   právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokov   a ochranou   proti   takému   uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v tejto súvislosti najmä judikoval, že   právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Zároveň však ESĽP pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

17.   Obidva   súdy   vo   svojich   napadnutých   rozhodnutiach   v   merite   sťažovateľovej trestnej   veci   právne   vyčerpávajúcim   a ústavne   súladným   spôsobom   reflektovali   na   ním vznesené námietky, s ktorými sa primerane vysporiadali, pričom neopomenuli vo svojich rozhodnutiach aj podrobne zdôvodniť a vysvetliť svoje úvahy, ktorých závery našli svoje premietnutie   tak   vo   vykonanom   dokazovaní,   ako   aj   v   ich zákonnom   zdôvodnení. Predovšetkým záver všeobecných súdov o preukázaní viny/zavinenia sťažovateľa za vznik udalosti   dopravnej   nehody   a jeho   zdôvodnenie   predostreté   v odôvodnení   predovšetkým krajského súdu (v nadväznosti na právne závery predostreté v rozhodnutí okresného súdu, pozn.)   je   výsledkom   rozumovo   primeraného   uváženia   všetkých   vykonaných   dôkazov a z nich vyplývajúcich záverov, ktoré tento súd v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov zhodnotil samostatne a aj v ich súhrne (podľa zásady vyjadrenej v § 2 ods. 12 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov).

18.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s rozhodnutím najvyššieho súdu a rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť   medzi   napadnutými   rozhodnutiami   ani   najvyššieho   súdu,   ani   krajského   súdu a namietaným   porušením   označeného   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   preto   bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

19. Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   (iba   v jej   texte,   pozn.)   namietal   porušenie   aj ďalších   práv,   a to   podľa   čl.   7   a čl.   13   dohovoru,   pričom   ich   porušenie odvodzoval   od porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti však ústavnému   súdu   neposkytol   žiadnu   argumentáciu,   ktorá   by   mohla   byť   východiskom ústavnoprávneho posúdenia prípadného porušenia týchto práv. Vzhľadom na skutočnosť, že po ústavnom prieskume napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd nezistil sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj ním podaná sťažnosť v tejto časti namietajúcej porušenie ďalších práv zaručených ústavou a dohovorom taktiež zjavne neopodstatnená.

20.   Nad   rámec   svojej   argumentácie   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľom podaná   sťažnosť   aj   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľ   bol   kvalifikovane   zastúpený advokátom,   disponovala   podstatným   nedostatkom   spočívajúcom   vo   vade   navrhovaného petitu, v ktorom sťažovateľ neuviedol, aké základné práva, resp. slobody boli v jeho prípade porušené. Ústavný súd je totiž v súlade s ustanovením § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný   petitom   návrhu;   petit   návrhu   teda   predstavuje   podstatnú   náležitosť   podaného návrhu.

III.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012