znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 185/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv vlastniť majetok a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ako aj porušenia ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, a základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 CoE 113/2009-50 z 25. septembra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 62 Er 934/2008-16 z 1. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej   len   „ústavný   zákon“),   a   základného   práva   zaručeného   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoE 113/2009-50 z 25. septembra 2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 62 Er 934/2008-16 z 1. júla 2009 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že krajský súd uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola exekúcia (vykonávaná súdnym exekútorom na   základe   poverenia   okresného   súdu   č.   5309   047992   z   19.   mája   2008   na   návrh sťažovateľky ako oprávnenej) vyhlásená za neprípustnú a exekučné konanie bolo zastavené.

Exekučným titulom bolo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie – platobný výmer vydaný   správcom   konkurznej   podstaty   poisťovne   P.,   družstevná   zdravotná   poisťovňa   v konkurze, B. (ďalej len „úpadca“), č. 475/2005 z 24. mája 2005 proti povinnému K. P. (ďalej   aj   „povinný“)   o   vymoženie   sumy   184,16   €   s príslušenstvom   z   titulu   dlžného poistného zo zdravotného poistenia a poplatku z omeškania z dlžného poistného.

Túto   pohľadávku   proti   povinnému   spolu   s   inými   pohľadávkami   úpadcu   voči platiteľom   a   samoplatcom   poistného   zo   zdravotného   poistenia   zmluvne   nadobudla sťažovateľka na základe zmluvy o postúpení pohľadávok úpadcu.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že okresný súd a krajský súd „... rozhodovali nad rámec svojej zákonnej právomoci...

Sťažovateľ   má   za   to,   že   KS   TN   Uznesením   2 (uznesenie   krajského   súdu,   pozn.) rozhodoval vo veci na základe skutočnosti, v ktorej mu zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc   správneho   rozhodnutia,   resp.   danú   skutočnosť   bol   za   zákonom   taxatívne stanovených podmienok oprávnený posudzovať iný orgán…

podkladom pre Uznesenie 1 a Uznesenie 2 (uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu, pozn.) bolo posudzovanie skutočnosti, ktorá v rámci riadnych opravných prostriedkov patrila do oblasti verejnej správy, resp. za taxatívne stanovených zákonných podmienok, v rámci mimoriadnych opravných prostriedkov, do preskúmavacej pôsobnosti krajských súdov, …

V prípade Sťažovateľa bol predmetným správnym rozhodnutím Platobný výmer, na ktorého   preskúmavanie   zákonnosti   by   však   boli   za   taxatívne   vymedzených   zákonných podmienok (napr.   dodržanie zákonnej   2-mesačnej prekluzívnej   lehoty)   príslušné krajské súdy. Dovoľujeme si poukázať jednak na skutočnosť, že Povinný svoje právo domáhať sa súdneho   preskúmania   Platobného   výmeru   v   zákonom   stanovenej   dvojmesačnej   lehote nevyužil, ako aj na skutočnosť, že uvedená lehota je prekluzívna a jej márnym uplynutím toto právo Povinného zaniklo. OS TN ako prvostupňový exekučný súd a KS TN ako odvolací exekučný súd neboli oprávnení ex offo a navyše po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty dodatočne preskúmavať Rozhodnutia správneho orgánu – Platobného výmeru...

bol správca   konkurznej podstaty   zdravotnej poisťovne oprávnený vydať   Platobný výmer. Platobný výmer predstavuje exekučný titul…

Keďže správca konkurznej podstaty ako orgán s delegovanou správnou právomocou bol   oprávnený   iniciovať   správne   konanie   vydaním   Platobného   výmeru...,   nemožno považovať… ním vydaný právoplatný a vykonateľný Platobný výmer za nulitný právny akt... V zmysle právnej teórie a praxe, nulita nastáva vtedy, ak vady dosahujú takú závažnú mieru,   že už nemožno hovoriť   o   právnom akte.   Takéto   nulitné rozhodnutie   by bolo   od začiatku neplatné a nikto by nebol povinný ho rešpektovať. V záujme právnej istoty je však potrebné autoritatívne potvrdenie nulity...

má Sťažovateľ za to, že nemohlo ísť o natoľko jednoznačné porušenie zákona, aby bol   súd   oprávnený   vyhlásiť   Platobný   výmer,   navyše   bez   toho   -   aby   Platobný   výmer autoritatívne zrušil v zmysle ust. § 250j ods. 3 druhej vety OSP, za nulitný právny akt. Sťažovateľ má za to, že uvedený postup súdov bol nenáležitý aj z dôvodu, že k predmetnému vyhláseniu nulity došlo v rámci konania pred exekučnými súdmi, ktoré danú problematiku neboli oprávnené posudzovať.“.

Podľa sťažovateľky okresný súd a krajský súd „rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili“.

Sťažovateľka ďalej uviedla: «Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. I. ÚS 415/08-19 zo dňa 10. 12. 2008 uvádza v súvislosti s údajnou neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne   vydať   platobné   výmery   ako   exekučné   tituly   voči   Povinnému   skutočnosť,   že „absenciu   takéhoto   oprávnenia   prináležalo   skúmať   jedine   na   základe   opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom, a nie okresnému súdu v posudzovanom exekučnom konaní.“...

V nadväznosti na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 415/08-19 zo dňa 10. 12. 2008 si dovoľujeme poukázať tiež na skutočnosť, že s vyššie uvedeným právnym názorom Ústavného   súdu   SR   sa   stotožnil   aj   odvolací   Krajský   súd   v   Trenčíne,   a   to   v   Uznesení Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5CoE/34/2009-79 zo dňa 26. 05. 2009.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4CoE/l13/2009-50 zo dňa 25. 09. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 62Er/934/2008-16 zo dňa 01. 07. 2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva Sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   ako   aj   k   porušeniu   vlastníckeho   práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4CoE/l13/2009-50 zo dňa 25. 09. 2009   v spojení   s Uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   sp.   zn   62Er/934/2008-16 zo   dňa 01. 07. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   Sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v   Trenčíne   a   Okresný   súd   Trenčín   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

Sťažovateľka pripojila k sťažnosti uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu, ktoré podľa vyznačenej doložky nadobudli právoplatnosť 13. novembra 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného   zákona   ústavné   zákony,   iné   zákony   a   ďalšie   právne   predpisy,   ich   výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny   každý   sa   môže   domáhať   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Porušenie   označených   základných   a   iných   práv   vidí   sťažovateľka   v   namietanej nesprávnosti   právnych   záverov   v   uznesení   okresného   súdu   a   uznesení   krajského   súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení a v ich nedostatočnom odôvodnení.

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný zákonom ustanovený prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľka využila, keď proti uzneseniu okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že svojím uznesením   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu.   Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Právomoc ústavného súdu je daná len vo vzťahu k preskúmaniu možnosti porušenia označených práv sťažovateľky uznesením krajského súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných a iných práv uznesením krajského súdu (a uznesením okresného súdu) v tom, že krajský súd (ani okresný súd) neboli oprávnené v exekučnom konaní preskúmávať právoplatné správne rozhodnutie, ktoré bolo exekučným titulom, pretože ich preskúmanie bolo možné jedine v rámci správneho súdnictva.   Sťažovateľka   poukazovala   aj   na   to,   že   okrem   neexistencie   právomoci označených súdov preskúmať správne rozhodnutie v exekučnom konaní uvedené učinili navyše po uplynutí prekluzívnej lehoty, v rámci ktorej bolo preskúmanie možné v rámci správneho súdnictva. Vzhľadom na uvedené okresný súd a krajský súd neboli oprávnené vysloviť záver o nulitnosti tohto správneho rozhodnutia a na základe tohto záveru vyhlásiť exekúciu   za   neprípustnú   a   zastaviť   ju.   Podľa   sťažovateľky   označené   súdy   dospeli k nesprávnym záverom aj vo vzťahu k meritórnym dôvodom, pre ktoré dospeli k záveru o nulitnosti exekučného titulu, keď podľa ich názoru (na rozdiel od názoru sťažovateľky) správca konkurznej podstaty úpadcu nebol oprávnený vydať správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   o   niekoľkých   predchádzajúcich   sťažnostiach sťažovateľky analogického skutkového a právneho obsahu s posudzovanou sťažnosťou už rozhodoval ústavný súd svojimi skoršími uzneseniami (napr. uznesenia sp. zn. I. ÚS 359/09, I. ÚS 80/2010, I. ÚS 179/2010).

Ústavný súd preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal z odôvodnenia svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň odkazuje.

Zhodne   so   svojimi   predchádzajúcimi   uzneseniami   o   odmietnutí   analogických sťažností   sťažovateľky   ústavný   súd konštatuje, že   všeobecné súdy   v   rámci   exekučného konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho súdnictva skúmať správne rozhodnutie označené v   exekučnom   konaní ako   exekučný titul,   a to   práve   len z hľadiska, či   nejde o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správný akt, resp. paakt), ktoré nevyvolávajú žiadne právne   účinky. Takýto predmet   skúmania podľa   názoru   ústavného súdu   nebol žiadnym spôsobom   limitovaný   uplynutím   lehôt   na   preskúmanie   správneho   rozhodnutia   v   rámci správneho súdnictva.

Ústavný súd taktiež konštatuje, že nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti v záveroch krajského súdu (ani okresného súdu) o tom, že správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako   exekučný   titul   je ničotným správnym aktom   z dôvodu,   správca   konkurznej podstaty úpadcu nebol oprávnený vydávať individuálne správne akty (správne rozhodnutia) ako orgán verejnej správy, a teda nemohol vydať ani platný exekučný titul, na základe ktorého sťažovateľka navrhla viesť exekučné konanie.

Všeobecný   súd   môže   rozhodnúť   o   zastavení   exekúcie   kedykoľvek   v   priebehu konania, len čo na to zistí dôvody, a v súlade s tým postupoval aj krajský súd (ako i okresný súd), keď na základe záveru o nulitnosti označeného exekučného titulu exekúciu vyhlásili za neprípustnú a zastavili ju.

Ústavný súd preto po preskúmaní uznesenia krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov krajského súdu alebo ktoré by spočívali v ich nedostatočnom odôvodnení.

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľky,   že   v   obdobných   veciach   iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou   ústavného   súdu   zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo zjednocovanie   rozhodovacej   praxe   je   vecou   odvolacích   súdov,   resp.   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

Ústavný súd považuje za významné reagovať aj na argument sťažovateľky týkajúci sa odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na uznesenie č. k. I. ÚS 415/08-19 z 10. decembra 2008, ktoré sťažovateľka nesprávne označila ako nález. V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo o odlišnú právnu situáciu, keď námietky   v   sťažnosti   predostrel   účastník   konania,   ktorý   v   rámci   exekučného   konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho odlišné možnosti brániť svoje práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť v rámci odvolacieho konania proti rozhodnutiu, ktoré bolo exekučným titulom. Keďže v tejto veci išlo o odlišné okolnosti prípadu,   ústavný   súd   v   danej   veci   nemohol   prijať   identické   závery,   pretože   vychádzal z úplne   opačného   postavenia   účastníkov   konania   (v   danom   prípade   je   sťažovateľka oprávnená,   v   označenom   prípade   bol   sťažovateľ   povinný),   od   ktorých   pri   rovnakých situáciách   nemožno   spravodlivo   očakávať   využitie   identických   právnych   a   opravných prostriedkov   na   ochranu   svojich   práv,   pretože   ich   realizácia   s   najväčšou pravdepodobnosťou nevyvolá priaznivé výsledky pre oboch zároveň.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   nezistil   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   nasvedčovali možnosti porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou   v   sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo, ktoré je možné aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho základného práva uvedeného v listine, v danom prípade v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu interpretačného pravidla zakotveného v tejto právnej norme.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4 ústavy (pozri petit, resp. návrh na rozhodnutie vo veci samej v sťažnosti), ústavný súd poznamenáva,   že   obsahom   tohto   ustanovenia   ústavy   nie   je   základné   právo,   ale   len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane zákona.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť   sťažovateľky   v   časti   smerujúcej   proti   krajskému   súdu   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010