znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 185/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   V.,   J.   V.   a P.   H.,   všetci   bytom   H.,   zastúpených advokátom JUDr. J. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Bardejov   pod sp. zn. 8 C 196/97 a Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 1 Co 302/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V., J. V. a P. H.   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2007 doručená   sťažnosť   M.   V.,   J.   V.   a P.   H.,   všetci   bytom   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“, „sťažovateľka“   spolu   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom   Okresným   súdom   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp. zn.   8 C 196/97 a Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 Co 302/2006. Sťažnosť bola doručená do podateľne ústavného súdu osobne.

Zo   sťažnosti   a z   jej   doplnenia   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 8 C 196/97   z 26.   septembra   2006   bolo   určené,   že   sťažovatelia   sú   povinní   vypratať   byt v prospech žalobcu. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 302/2006 zo 7. mája 2007 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Oba rozsudky nadobudli právoplatnosť 28. mája 2007. Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu 27. júna 2007 dovolanie, ktoré z hľadiska jeho prípustnosti opierajú o ustanovenie § 237 písm. a) a f) Občianskeho súdneho poriadku. V čase podania sťažnosti spis okresného súdu sp. zn. 8 C 196/97 ešte nebol predložený Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na   rozhodnutie o dovolaní. Keďže ide o potvrdzujúci rozsudok krajského súdu, ohľadom ktorého nie je prípustné dovolanie podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku, podávajú sťažovatelia aj sťažnosť   ústavnému   súdu.   Sťažovatelia   vo   všetkých   uvedených   podaniach   namietajú porušenie označených základných práv podľa ústavy a dohovoru. V sťažnosti uviedli, že v priebehu konania na všeobecnom súde predložili celý rad dôkazov, najmä listinných, ako aj   skutočnosti   vyplývajúce   z ich   účastníckych   výpovedí,   ktoré   však   všeobecné   súdy ignorovali. Ďalej namietali aktívnu legitimáciu žalobcu a posúdenie otázky bytovej náhrady. Konkrétne tvrdili, že žalobcovi nevzniklo členstvo v bytovom družstve a sporný družstevný byt   mu bol pridelený v rozpore s právom. Súdy však dôkazy v tomto smere vyhodnotili účelovo, resp. niektoré z nich opomenuli. Družstevný byt môže byť pridelený iba členovi družstva a členstvo vzniká za podmienok upravených stanovami bytového družstva, pričom otázka prijatia za člena a zaplatenie zápisného a členského podielu musí byť jednoznačne preukázaná, a to aj príslušnou dokumentáciou bytového družstva. Kým členstvo sťažovateľa bolo nepochybne preukázané príslušnými listinami,   údajné členstvo   žalobcu   sa   o takéto dôkazy   neopiera.   Odôvodnenia   rozsudkov   všeobecných   súdov   sú   nepresvedčivé a rozporuplné, keď bez bližšieho vysvetlenia obišli skutočnosť,   že u všetkých ostatných členov bytového družstva sú doložené príslušné listiny, len v prípade žalobcu je to inak. Svedkovia si nepamätali, aby bolo rozhodnuté o prijatí žalobcu za člena bytového družstva. Napriek tomu však bolo konštatované, že žalobca bol prijatý za člena bytového družstva 29. mája   1986.   Hoci   predstavenstvo   bytového   družstva   uvedeného   dňa   zasadalo   a hoci existuje zápisnica z tohto zasadnutia obsahujúca aj rozhodnutia o prijatí viacerých osôb za členov   družstva,   meno   žalobcu   sa   tam   nenachádza.   Všeobecné   súdy   sa   odvolávajú   na výpoveď svedka, ktorý si mal pamätať, že sa rozhodlo aj o prijatí žalobcu. Pritom svedok na zasadnutí predstavenstva 29. mája 1986 nebol prítomný. V zápisnici z 26. júna 1986 nie je uvedené ani meno žalobcu, a preto je otázne, ako mohla byť toho istého dňa uzavretá so žalobcom   dohoda   o odovzdaní   a prevzatí   bytu.   Sťažovatelia   sú   spoločnými   nájomcami sporného   družstevného   bytu,   keďže   sú   spoločnými   členmi   bytového   družstva   a majú uzavretú nájomnú zmluvu. S touto skutočnosťou sa však všeobecné súdy po právnej stránke nijako nevysporiadali. Rovnako nerozhodli o práve nájomcov na primeraný náhradný byt. Všeobecné   súdy   pri   svojom   rozhodovaní   akceptovali   iba   dôkazy   jedného   z účastníkov a dôkazy druhého účastníka, ktoré nekonvenovali výroku rozsudku, už obišli, a ani sa s nimi nevysporiadali. Ďalej sa všeobecné súdy nevysporiadali ani s viacerými ďalšími skutkovými nezrovnalosťami. Ide napríklad o skutočnosť, že v čase, keď žalobcovi mal byť v rámci stabilizácie   sporný   družstevný   byt   pridelený,   súčasne   si   staval   rodinný   dom   s použitím štátneho   stabilizačného   príspevku.   Ďalej,   hoci   žalobca   predložil   dodatočne   dohodu o prenájme   bytu   z 1.   júna   1986,   všeobecné   súdy   odmietli   znalecky   posúdiť   pravosť podpisov   a pečiatky,   i keď   sťažovatelia   namietali,   že   tento   dokument   bol   antidatovaný. Preukázalo sa, že hoci jednotné roľnícke družstvo používalo v rokoch 1985 a 1986 okrúhlu pečiatku, na dohode z 1. júna 1986 je pozdĺžna pečiatka.

Sťažovatelia   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených základných práv podľa ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod   sp.   zn.   8   C 196/97   a krajským   súdom   pod   sp.   zn.   1   Co   302/2006   s tým,   aby   bol rozsudok okresného súdu z 26. septembra 2006 a rozsudok krajského súdu zo 7. mája 2007 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Sťažovatelia požadujú aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Napokon navrhujú vydať dočasné opatrenie, ktorým by sa odložila vykonateľnosť rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 196/97 z 26. septembra 2006. Ďalej má ústavný súd prikázať okresnému súdu pre prípad podania návrhu žalobcom na povolenie exekúcie túto nepovoliť   a žalobcovi   uložiť,   aby   sa   dočasne   zdržal   oprávnenia   priznaného   mu právoplatným rozsudkom.

2. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 302/2006 zo 7. mája 2007 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 196/97-331 z 26. septembra 2006. Podľa názoru krajského súdu vykonal okresný súd dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne zistil skutkový stav a správne rozhodol. Bolo nepochybne preukázané, že žalobcovi vzniklo členstvo v bytovom družstve od 29. mája 1986 a že zápisné, členský vklad a členský podiel za   jednotlivých   užívateľov   bytov   v deväťbytovej   jednotke   v rámci   stabilizácie   zaplatilo jednotné roľnícke družstvo. Preto nemožno spochybniť riadne členstvo žalobcu v bytovom družstve   a nadväzne   ani   splnenie   podmienok   na   vznik   práva   osobného   užívania družstevného bytu žalobcu. V konečnom dôsledku o vzniku tohto práva svedčí aj dohoda o odovzdaní   a prevzatí   bytu   uzavretá   1.   júna   1986,   ktorej   existencia   a platnosť   bola potvrdená aj svedeckou výpoveďou Ing. R. V závislosti od toho nemožno nič zmeniť na existencii nájomného pomeru žalobcu k spornému družstevnému bytu so zreteľom na to, že od   1.   januára   1992   sa   právo   osobného   užívania   družstevného   bytu   zmenilo   na   nájom družstevného bytu. Nie je právne významná otázka, či žalobca predmetný byt aj skutočne užíval, lebo len prenajímateľ bytu by mohol vyvodiť z takejto skutočnosti nejaké dôsledky, a   nie   je   právne   významná   ani   otázka   zabezpečenia   bytovej   náhrady,   lebo   sťažovatelia v spornom byte bývajú protiprávne. Nájomná zmluva svedčiaca v ich prospech nemôže byť totiž platná, ak nedošlo k zrušeniu nájomného vzťahu žalobcu. Pokiaľ ide o vznik členstva žalobcu v bytovom družstve, krajský súd nemá pochybnosti o tom, že sa tak stalo v rámci stabilizácie   pracovníkov   vtedajšieho   jednotného   roľníckeho   družstva,   ktoré   platilo   aj príslušné poplatky. Je nepochybné, že predstavenstvo bytového družstva rozhodlo o prijatí žalobcu za člena, lebo ho ako člena eviduje a rozhodnutie v tomto smere potvrdil v rámci dokazovania   na   okresnom   súde   svedok.   Problém   spočívajúci   v tom,   že   sa   nezachovala zápisnica   o zasadnutí   predstavenstva   a rozhodnutia   o prijatí   žalobcu   za   člena   bytového družstva nemôže spochybniť tú okolnosť, že žalobca je od 29. mája 1986 riadnym členom bytového družstva tak, ako to vyplýva z jeho členského spisu. Vzorové stanovy bytového družstva totiž nezakotvujú povinnosť vyhotovovať zápisnice z rozhodnutia predstavenstva o prijatí za člena. So zreteľom na všetky okolnosti treba dôjsť k záveru, že bytové družstvo takýmto spôsobom rozhodlo a žalobcu za svojho člena prijalo, a v nadväznosti na to je potom možné urobiť záver, že žalobcovi vzniklo aj právo na pridelenie družstevného bytu a na   uzavretie   dohody   o prevzatí   a odovzdaní   družstevného   bytu do   osobného   užívania. Aktívna legitimácia nájomcu družstevného bytu vo vzťahu k žalobe o vypratanie bytu je nepochybne daná, pretože táto rieši otázku jeho postavenia a užívania bytu. Nebolo zistené, že   by   vznik   členstva   žalobcu   bolo   možné   považovať   za   simulovaný   právny   úkon. Posudzovanie   investícií   vykonaných   sťažovateľmi   nie   je   predmetom   konania   a nesúvisí s tým, čo je potrebné zistiť a vyhodnotiť v predmetnej veci.

3. Z dovolania podaného sťažovateľmi 27. júna 2007 proti rozsudku krajského súdu vyplýva,   že   jeho   prípustnosť   sa   opiera   o ustanovenie   §   237   písm.   a)   a f)   Občianskeho súdneho poriadku a dôvody dovolania sa opierajú o ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) Občianskeho súdneho poriadku. Podľa sťažovateľov vo veci nemal rozhodovať súd, žalobca nebol aktívne legitimovaný, keďže na rozdiel od sťažovateľov sa nestal členom družstva.   Dôkazy   v tomto   smere   boli   vyhodnotené   nesprávne.   Nesprávnym   právnym posúdením veci a tým, že sa nevzali do úvahy všetky dôkazy, bola sťažovateľom odňatá možnosť konať pred súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 8 C 196/97, nie je v jeho právomoci konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade   proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam   mal krajský súd ako súd odvolací. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Zložitejšia   je   situácia   ohľadom   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 1 Co 302/06.

Sťažovatelia síce podali proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu dovolanie, avšak   celkom   zrejme   sú   si   vedomí,   že   prípustnosť   podaného   dovolania   je   veľmi problematická. Hoci je pravdou, že je prípustné dovolanie proti akémukoľvek rozhodnutiu odvolacieho   súdu   v prípadoch   uvedených   v ustanovení   §   237   Občianskeho   súdneho poriadku, a hoci tvrdia prípustnosť podaného dovolania s poukazom na ustanovenie § 237 písm.   a)   a f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   zo   skutkového   vymedzenia   podaného dovolania sa zdá, že v skutočnosti nesúhlasia jednak s rozsahom a hodnotením vykonaného dokazovania, ale tiež s právnymi závermi všeobecných súdov. Takto vymedzené dôvody dovolania   sú   však   relevantné   iba   v dovolacom   konaní,   prípustnosť   ktorého   vychádza z ustanovenia § 238 Občianskeho súdneho poriadku.

Vo vzťahu k uplatnenému titulu prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. a) a f) Občianskeho   súdneho   poriadku   je   v právomoci   najvyššieho   súdu   poskytnúť   ochranu označeným   základným   právam   sťažovateľov,   čo   zároveň   vylučuje   právomoc   ústavného súdu. Teda ani z tohto pohľadu nie je daná možnosť, aby o veci konal a rozhodoval ústavný súd.

Z hľadiska   namietaného   nesprávneho,   resp.   nedostatočného   zistenia   skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

V danej   veci   bolo   potrebné   vykonať   pomerne   rozsiahle   a náročné   zisťovanie skutkového stavu, ktoré bolo zrejme komplikované aj so zreteľom na to, že išlo o zisťovanie skutočností,   ktoré   sa   mali   odohrať   pred   viac   ako   dvadsiatimi   rokmi.   Po   vykonanom dokazovaní   dospeli   všeobecné   súdy   ku   skutkovým   zisteniam,   ktoré   boli   v odôvodnení rozsudku krajského súdu vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlené. Nie je úlohou ústavného súdu   skutkové   závery   všeobecných   súdov   znova   hodnotiť,   resp.   ich   dokonca prehodnocovať,   a to   tým   menej,   že   ústavný   súd   tieto   dôkazy   nevykonal.   Závery všeobecných súdov nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené, a preto niet dôvodu do nich zasahovať.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   v celom   rozsahu,   nebolo   už potrebné osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007