znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 185/06-10 Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8.   júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. K., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava V v konaniach vedených pod sp. zn. 18 E 2066/02 a sp. zn. 18 E 356/95 a takto ⬛⬛⬛⬛ r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2006 doručená sťažnosť Ing. R. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 18 E 2066/02 a sp. zn. 18 E 356/95.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že vo veci sp. zn. 18 E 2066/02 podal na okresnom   súde „návrh   na   nariadenie   výkonu   rozhodnutia   na   zaplatenie   prednostnej pohľadávky výživného za január 1996 v sume 1 400 korún (...)“. Keďže povinný nevlastnil žiadny   postihnuteľný   majetok,   sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne „podaním   z 31.   1.   2006   požiadal   súd   o zastavenie   exekúcie   voči   firme   P.“ a súčasne požiadal, „aby spis 18 E 2066/02 spojil súd s konaním 18 E 356/95“, v rámci ktorého by bolo   možné   podľa   právneho   názoru   sťažovateľa „vymáhať   zo   starobného   dôchodku povinného“ (otca   sťažovateľa)   pohľadávku   uplatnenú   v rámci   konania   vedeného   pod sp. zn. 18 E 2066/02. Okresný súd sťažovateľovmu návrhu nevyhovel lebo „súd nemôže veci spojiť z dôvodu, že spolu nesúvisia“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nasledovný nález: „1. Základné právo Ing. R. K. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v konaniach Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 18 E 2066/02 a 18 E 365/95 porušené b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   V sa   prikazuje   výživné   za   január   1996   dovymôcť v rámci právoplatne nariadeného VR 18 E 356/95.

3. Ing. R. K. sa priznáva suma 10 000 Sk ako primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jeho základného práva, ktorú mu je povinný Okresný súd Bratislava V zaplatiť v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava V je povinný uhradiť Ing. R. K. trovy konania a trovy právneho zastúpenia do rúk advokátky v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“ ⬛⬛⬛⬛ II.

Nahliadnutím   do   súdnych   spisov   okresného   súdu   sp.   zn.   18   E   2066/02 a sp. zn. 18 E 365/95 ústavný súd zistil nasledovné relevantné skutočnosti:

A.

Vo veci sp. zn. 18 E 2066/02 sa začalo konanie 29. mája 2001 na návrh sťažovateľa na výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu povinného (spoločnosti P., s. r. o., B.), resp. na ďalší návrh sťažovateľa zo 17. mája 2002 predajom hnuteľných vecí vo vlastníctve povinného.   Exekučným   titulom   bol   právoplatný   a vykonateľný   rozsudok   okresného   súdu č. k. 11 C 50/96-73 z 15. novembra 2000 (sťažovateľ c/a spoločnosť P., s. r. o., o zaplatenie 1 400 Sk s príslušenstvom). Okresný súd vo veci 29. mája 2002 nariadil výkon rozhodnutia. Sťažovateľ 13. októbra 2003 urgoval pokračovanie v konaní. Okresný súd 7. júla 2005 oznámil právnej zástupkyni sťažovateľa, že zisťuje majetok povinného, a 27. júla 2005 jej oznámil,   že   povinný   nemá   žiadny   postihnuteľný   hnuteľný   majetok.   Sťažovateľ   podaním z 2. septembra   2005   doručeným   okresnému   súdu   5. septembra   2005   požiadal,   aby   bol vymáhaním pohľadávky poverený exekútor, a na výzvu okresného súdu zo 7. septembra 2005   oznámil   súdu   7.   novembra   2005   meno   exekútora,   prostredníctvom   ktorého   chce zabezpečiť výkon exekúcie („A. M., Exekútorský úrad B.“). Okresný súd 10. novembra 2005 vyznačil   v registri   skončenie   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   18   E   2066/02   ako   vec   skončená „inak“ a podanie sťažovateľa z 2. septembra 2005 zapísal ako nový návrh v oddelení Er. Veci pridelil sp. zn. 36 Er 1748/2005.

B.

Vo veci sp. zn. 36 Er 1748/2005 (sťažovateľ c/a spoločnosť P., s. r. o.) vydal okresný súd 16. novembra 2005 poverenie č. 5105008681 súdnej exekútorke na vymoženie uloženej povinnosti   1   400   Sk,   trov   konania   a trov   exekúcie.   Vec   bola   u exekútora   vedená   pod sp. zn. Ex 116/05. Exekučným titulom bol už vyššie uvedený rozsudok okresného súdu z 15. novembra 2000.

Podaním z 31. januára 2006 (doručeným okresnému súdu 1. februára 20006) právna zástupkyňa   sťažovateľa   navrhla   zastaviť   exekučné   konanie,   lebo   povinný   nemal   žiadny majetok, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou. Súčasne žiadala spojiť vec vedenú pod sp.   zn.   18   E   2066/02   s vecou   vedenou   pod   sp.   zn.   18   E   356/95.   Exekútorský   úrad 21. februára   2006   navrhol   okresnému   súdu   zastaviť   exekúciu   na   základe sťažovateľovho návrhu doručeného exekútorskému úradu 31. januára 2006. Okresný súd uznesením   č. k. 36 Er   1748/2005-24   z 21.   apríla   2006   zastavil   exekúciu   vedenú   pod sp. zn. 36 Er 1748/2005, Ex 116/05.

C.

Konanie vo veci sp. zn. 18 E 356/95 začalo na okresnom súde na základe návrhu sťažovateľa z 31. marca 1995 (doručeného súdu 4. apríla 1995), ktorým žiadal nariadiť výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy povinného Š. D. Exekučným titulom bol právoplatný a vykonateľný rozsudok Obvodného súdu B. 5 č. k. 7 C 209/92-63 zo 17. decembra 1993 v spojení s rozsudkom Mestského súdu v B. č. k. 8 Co 106/94-97 zo 7. septembra 1994 (vo veci platenia výživného sťažovateľovi povinným od 1. júna 1993). Okresný súd 29. mája 1995   uznesením   č.   k.   18   E   356/95-5   nariadil   výkon   rozhodnutia   zrážkami   na   plat a nemocenské dávky povinného u jeho platiteľa mzdy (spoločnosti P., s. r. o.) od 1. marca 1995 vo výške 1 400 Sk mesačne. Právna zástupkyňa sťažovateľa 18. apríla 2005 navrhla, aby   pohľadávka   bola   zrážaná   zo   starobného   dôchodku   povinného   vyplácaného   mu   S., ústredím v B. (ďalej len „S.“).

Okresný súd uznesením z 3. mája 2005 upovedomil S. o uznesení z 29. mája 1995 o nariadení výkonu rozhodnutia a vyzval ju pokračovať v zrážkach z dôchodku povinného. S. 7. septembra 2005 oznámila okresnému súdu, že povinný je poberateľom starobného dôchodku. Okresný súd 7. decembra 2005 zaslal S. uznesenie z 3. mája 2005 (aj opravné uznesenie z 5. augusta 2005) na vykonanie zrážky z dôchodku povinného. Okresnému súdu bolo 19. januára 2006 doručené oznámenie S. z 5. januára 2006 pre sťažovateľa o začatí zrážania nedoplatku povinného od 6. októbra 2005 z jeho starobného dôchodku. Právna zástupkyňa sťažovateľa 1. februára 2006 žiadala okresný súd o spojenie veci vedenej pod sp. zn. 18 E 2066/02 s vecou vedenou pod sp. zn. 18 E 356/95. Okresný súd uznesením č. k. 18   E   356/95-79   z 1.   marca   2006   rozhodol,   že „návrhu   oprávneného   na   spojenie konania (...) na spoločné konanie nevyhovuje“. Svoje rozhodnutie súd odôvodnil tým, že „ide   o dve   konania,   odlišujúce   sa   jednak   v osobách   účastníkov,   exekučnom   titule a pridelenia veci do dvoch odlišných senátov“. Právna zástupkyňa sťažovateľa 23. februára 2006 požiadala okresný súd, aby „postúpil spis na ďalšie vymáhanie exekútorovi (...) aby tento oznámil platiteľovi starobného dôchodku povinného (...) SPÚ B. ďalšie zrážky z jeho dôchodku na súdom právoplatne nariadený VR“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   posúdenia   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   bolo zisťovanie, či   v sťažovateľom   napadnutých   konaniach   vedených   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 18 E 2066/02 a pod sp. zn. 18 E 356/95 existujú dôvody brániace v zmysle vyššie uvedených ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.A.

V konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 18 E 2066/02 (pozri vyššie bod II. A odôvodnenia) sťažovateľ 5. septembra 2005 požiadal okresný súd o ďalšie vymáhanie jeho pohľadávky prostredníctvom exekučného konania a 7. novembra 2005 oznámil meno exekútora, prostredníctvom ktorého chcel zabezpečiť výkon exekúcie. Z uvedeného dôvodu okresný   súd   ukončil   vymáhanie   sťažovateľovej   pohľadávky   formou   súdneho   výkonu rozhodnutia a 16. novembra 2005 poveril súdnu exekútorku vymáhaním súdom uloženej povinnosti. Konanie o novom návrhu sťažovateľa bolo vedené pod sp. zn. 36 Er 1748/2005 (pozri vyššie bod II. B odôvodnenia).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04).Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o porušení tohto základného   práva   dozvedieť.   Začiatok   zákonnej   lehoty   je   teda   v prípade   tohto   práva vymedzený   subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa   dozvedieť   sa   o jeho   porušení. Posúdenie tejto možnosti je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

Pokiaľ   ide   o konkrétne   okolnosti   rozhodujúce   pre   plynutie   zákonnej   lehoty   na podanie   sťažnosti,   z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a zo   spisu   okresného   súdu sp. zn. 18 E 2066/02   vyplýva,   že   rozhodujúcou   skutočnosťou   pre   počítanie   zákonom ustanovenej lehoty je deň   prejavu vôle sťažovateľa smerujúceho k zmene právnej formy vymáhania jeho pohľadávky z 5. septembra 2005, keď bol jeho návrh doručený okresnému súdu. Ústavný súd pritom nezistil z obsahu sťažnosti sťažovateľa žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby zákonnú lehotu dvoch mesiacov počítal v danej veci od neskoršieho času, než je čas, keď bol jeho návrh doručený okresnému súdu.

Keďže sťažovateľ 5. septembra 2005 požiadal, resp. zvolil si inú formu vymáhania jeho   pohľadávky   a vo   svojej   sťažnosti   namietal   porušenie   ním   označeného   základného práva výlučne v konaní vedenom pod sp. zn. 18 E 2066/02, a nie aj v konaní vedenom pod sp.   zn.   36   Er   1748/2005   (ktoré   začalo   z jeho   iniciatívy   poverením   vydaným   okresným súdom   exekútorovi   16.   novembra   2005),   je   potrebné   jeho   sťažnosť   kvalifikovať   ako sťažnosť podanú oneskorene (sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 11. apríla 2006), t. j. po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty na jej podanie, a z uvedeného dôvodu ju v tejto časti odmietnuť.B.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 18 E 356/95 (pozri vyššie bod II. C odôvodnenia) sú účastníkmi konania sťažovateľ ako oprávnený a povinným subjektom je Š. D. Exekučný titul je v tejto veci iný ako vo veci vedenej pod sp. zn. 18 E 2066/02. Pohľadávka sťažovateľa uplatnená v tomto konaní bola uspokojená   (resp.   jej   uspokojovanie   pokračuje)   vykonaním   zrážok   S. zo   starobného dôchodku   povinného   v zmysle   uznesenia   okresného   súdu   z 29. mája   1995   o nariadení výkonu rozhodnutia v spojení s jeho uzneseniami z 3. mája 2005 a 5. augusta 2005, o čom bol sťažovateľ informovaný oznámením S. z 5. januára 2006.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 47/96) „Účelom práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy   SR je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa súdnej alebo inej právnej ochrany.“

Vychádzajúc   z predmetu   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 18 E 356/95   ústavný   súd   konštatuje,   že   právna   neistota   sťažovateľa   bola t. č. odstránená pokračovaním vo vymáhaní pohľadávky od povinného, tentoraz zrážaním ostávajúcej časti nedoplatku na výživnom zo starobného dôchodku povinného. O odstránení stavu svojej právnej neistoty sa sťažovateľ dozvedel z písomnej informácie S. oznámenej mu 5. januára 2006.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými orgánmi   verejnej moci   (v tomto prípade   okresným   súdom)   ešte trvalo.   Ak v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k porušovaniu   označeného základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza   pritom   z toho,   že   účelom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   (pozri   napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 11. apríla 2006,   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu aj v konaní vedenom pod sp. zn. 18 E 356/95. Z obsahu súdneho spisu v predmetnej veci jednoznačne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už tvrdené porušovanie označeného základného práva sťažovateľa na okresnom súde netrvalo. Tento skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

C.

Sťažovateľ   ďalej   žiadal,   aby   ústavný   súd   okresnému   súdu   prikázal „výživné   za január 1996 dovymôcť v rámci právoplatne nariadeného VR 18 E 356/95“. Ústavný súd poznamenáva,   že   v súvislosti   s touto   požiadavkou   (uvedenou   v bode   2   petitu   sťažnosti) sťažovateľ nenamietal porušenie žiadneho základného práva.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd uznesením č. k. 18 E 356/95-79 z 1. marca 2006   nevyhovel   návrhu   sťažovateľa   na   spojenie   konania   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 18 E 2066/02   s vecou   vedenou   pod   sp.   zn.   18   E   356/95   (pozri   bod   II.   C. odôvodnenia).

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležíte   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené,   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Uznesenie   okresného   súdu   z 1.   marca   2006   nie   je   zjavne   svojvoľné   a zjavne nedôvodné. Okresný súd vychádzal z existujúceho skutkového stavu a aplikoval naň na vec sa   vzťahujúce   ustanovenia   platného   práva,   pričom   svoj   postup   v odôvodnení   riadne vysvetlil.

Ústavný súd teda na základe zásady subsidiarity obsiahnutej v čl. 127 ods. 1 ústavy nemá právomoc konať ako súd ďalšieho stupňa o predmetnom rozhodnutí okresného súdu, resp. ukladať mu povinnosti týkajúce sa vedenia (spôsobu) konania pred ním. Z uvedeného dôvodu   ústavný   súd   predmetnú   požiadavku   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd už o jeho žiadosti   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a náhrady   trov   konania nerozhodol, lebo ich poskytnutie je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy (resp. § 56 ods. 4 a § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) viazané na vyhovenie sťažnosti.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 8. júna 2006