znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 185/04-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   Daniely   Krpelanovej,   bytom   D.   K.,   zastúpenej   advokátom JUDr.   J.   S.,   Advokátska   kancelária,   B.   B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 511/99 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   511/99 p o r u š i l základné právo Daniely Krpelanovej, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Daniele Krpelanovej p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie   v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Daniele   Krpelanovej p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 14 010   Sk   (slovom   štrnásťtisícdesať   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Žilina povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. S., Advokátska kancelária, B. B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 26. októbra 2004 č. k. I. ÚS 185/04-18 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť Daniely Krpelanovej, bytom D. K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   S.,   Advokátska   kancelária,   B.   B.,   vo   veci   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 511/99.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 5. apríla 1996 (správne má byť 8. apríla   1999)   okresnému   súdu   žalobu   proti   Krajskému   riaditeľstvu   Policajného   zboru Žilina   (ďalej   len   „odporca“)   o určenie,   že   pracovný   pomer   trvá,   uloženie   povinnosti prideľovať   prácu   a zaplatiť   náhradu   mzdy.   Okresný   súd   do   dňa   podania   sťažnosti ústavnému súdu „... nevytýčil žiadne pojednávanie a to aj napriek tomu, že som podala žiadosť... o vytýčenie termínu pojednávania dňa 20. 10. 2003, ako aj žiadosť o podanie informácie   o konaní   9. 7. 2004   z dôvodov   opätovného   nevytýčenia   konkrétneho   dátumu pojednávania, čo hodnotím ako zbytočné prieťahy.“

3.   Sťažovateľka   okrem   vyslovenia   porušenia   základných   práv   podľa   označených článkov ústavy a dohovoru a prikázania okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, pretože „... Porušovanie mojich ľudských práv navodzuje stav právnej neistoty, nepriaznivo vplýva na   môj   psychický   stav,   situácia   v ktorej   som   sa   ocitla   mi   sťažuje   vyporiadať   si   svoje majetkové pomery, nakoľko sa síce stále cítim byť zamestnankyňou Krajského riaditeľstva PZ SR v Žiline, ale práca mi nie je prideľovaná a nie je mi vyplácaná výplata. Finančné zadosťučinenie, ktoré zároveň požadujem, chápem aj ako satisfakciu za to, že Okresný súd v Žiline by mal podľa zákona dbať o to, aby ochrana práv všetkých účastníkov v konaní, v ktorom prislúchajú určité úkony súdu, bola rýchla a účinná“. Zároveň žiadala, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 1. decembra 2004 písomne vyjadril okresný súd (Spr 3532/04) a k tomu vyjadreniu zaujal stanovisko 14. decembra 2004 právny zástupca sťažovateľky.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených dokladov, z písomných vyjadrení účastníkov konania   a spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   14   C   511/99   ústavný   súd   zistil   nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Sťažovateľka zastúpená advokátom podala 8. apríla 1999 na okresnom súde proti odporcovi návrh na začatie konania v uvedenej veci (pozri bod 2 I. časti odôvodnenia).Okresný súd 12. apríla 1999 vyzval sťažovateľku na uhradenie súdneho poplatku za návrh a predloženie vyčíslenia jej mzdy (požadované splnené 26. apríla 1999).

Okresný súd 4. júna 1999 zaslal návrh odporcovi na vyjadrenie. Odporca 8. júla 1999 spolu s vyjadrením predložil okresnému súdu pracovnú zmluvu, dohody o zmene pracovnej zmluvy a upozornenie adresované sťažovateľke na skončenie pracovného pomeru. Dňa   20.   októbra   2003   sťažovateľka   urgovala   vytýčenie   termínu   pojednávania a 17. apríla   2004   nahliadla   do   súdneho   spisu.   Sťažovateľka   12.   júla   2004   upozornila okresný súd na prieťahy v konaní a žiadala podať informáciu o stave konania.

Opatrením predsedu   okresného súdu zo dňa 1. októbra 2004 boli veci zo senátu 14 C po JUDr. H. pridelené sudcovi JUDr. V. K..

Okresný súd 20. októbra 2004 vytýčil termín pojednávania na 25. november 2004. Na tomto pojednávaní bola vec meritórne rozhodnutá (návrh sťažovateľky zamietnutý).

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   511/99   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z   22.   novembra   2004   uviedol: „1) Pokiaľ ide o vecnú stránku – návrh bol podaný 8. 4. 1999, sudca rozhodol 25. 11. 2004 a návrh   zamietol.   Pripájam   aj   stanovisko   sudcu.   Ústavný   súd   mal   spis   k dispozícii   – k faktorom z toho vyplývajúcich nemám čo dodať. 2) Úkony – sudca prevzal vec 16. 9. 2004, 20. 10. 2004 stanovil termín pojednávania, 25. 11. 2004 bol termín a vec meritórne rozhodnutá...“

K doterajšiemu   postupu   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   sa   predseda okresného   súdu   nevyjadril,   pripojil   len   stanovisko   t.   č.   vo   veci   konajúceho   sudcu: „... Prieťahy   v konaní   boli   spôsobené   mimoriadnou   pracovnou   zaneprázdnenosťou prejednávajúcej   sudkyne,   ako   aj jej   zlým zdravotným stavom a nepriaznivými osobnými pomermi.“

3.   Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   v reakcii (zo 14. decembra   2004)   na   toto   vyjadrenie   okresného   súdu   o.   i.   uviedla: „...   Samotný porušovateľ základných práv – Okresný súd v Žiline v predmetnom vyjadrení priamo uznal, že došlo k prieťahom v konaní, ktoré sa však pokúša ospravedlniť tým, že boli spôsobené mimoriadnou pracovnou zaneprázdnenosťou pôvodnej zákonnej sudkyne JUDr. H., ako aj jej zlým zdravotným stavom a nepriaznivými osobnými pomermi a že akonáhle bola vec pridelená sudcovi JUDr. V. K., veci sa dali do pohybu.

Tu by som chcel uviesť, že sťažnosť smeruje proti Okresnému súdu v Žiline ako súdnemu orgánu zastupujúcemu štát a nie proti jednotlivým sudcom, z čoho vyplýva, že spomínané   argumenty   Okresného   súdu   v Žiline   neobstoja   a napadnutý   súd neospravedlňujú.   Štát,   resp.   súd je povinný vytvoriť vhodné podmienky na spravodlivý súdny proces.

Faktom je, že Okresný súd v Žiline od podania návrhu na začatie konania t. j. 08. 04. 1999, do 25. 11. 2004 ani len nevytýčil akýkoľvek termín pojednávania, čo je viac ako päť rokov   a to   aj napriek   podaniu   žiadosti o vytýčenie   termínu   pojednávania   (20. 10. 2003) a žiadosti o podanie informácií o konaní (09. 07. 2004). Čiže máme zato, že Okresný súd v Žiline sa dopustil prieťahov v súdnom konaní a že sa nemôže spomínanými tvrdeniami zbaviť   (a   v konečnom   dôsledku   ani   akýkoľvek   iný   súd)   zodpovednosti   za   porušovanie základných ľudských práv.“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia je pracovnoprávny spor, ktorý sa začal 8. apríla 1999 a bol rozhodnutý na súde prvého stupňa až 25. novembra 2004, a to na prvom a jedinom pojednávaní uskutočnenom vo veci. Predmetom   sporu   (pozri   bod   2   I.   časti   tohto   odôvodnenia)   je   určenie   platnosti   (resp. neplatnosti) rozviazania pracovného pomeru (t. j. jeho existencie), umožnenie výkonu práce a náhrada mzdy.

4.2.   Ústavný   súd je toho názoru, že uvedená   dĺžka konania v posudzovanej veci nebola závislá od zložitosti právneho sporu vedeného v konaní pred okresným súdom ani vyvolaná správaním sťažovateľky.

4.3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej pracovnoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v období od 1. júla 1999 (doručené vyjadrenie odporcu) do 20. októbra 2004 (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní päť rokov a troch mesiacov, keď okresný súd nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu v merite veci (t. j. bol nečinný).

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v personálnych   problémoch,   ktoré   mali   byť objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

4.4.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. Keďže okresný súd vo veci 25. novembra 2004 vo veci meritórne rozhodol, návrh sťažovateľky   na   prikázanie   mu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   sa   stal   neaktuálnym a ústavný súd sa ním nezaoberal.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1. Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk z dôvodov uvedených v bode 3 I. časti odôvodnenia nálezu.

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri body 4.1 až 4.3 tejto časti) považuje za primerané vo výške 60 000 Sk.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnej sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom. Advokát vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, písomné vypracovanie sťažnosti zo 14. septembra 2004 a stanovisko zo 14. decembra 2004 k vyjadreniu okresného súdu. Odmena   určená   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony spolu s režijným paušálom   ku   každému   úkonu   (136   Sk   v zmysle   § 19 ods.   3   vyhlášky   a uznesenia Predsedníctva   Slovenskej   advokátskej   komory)   predstavujú   sumu   14   010   Sk   po zaokrúhlení.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   preto   v tejto   časti   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2005