SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 185/03-34
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. P., trvale bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. R. M., B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I z 24. októbra 2002 sp. zn. 7 Ntv 108/02 a uznesením Krajského súdu Košice zo 7. novembra 2002 sp. zn. 7 To 152/02 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ing. P. P. o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2003 doručená sťažnosť Ing. P. P., trvale bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich „zákl. práv a slobôd zakotvených v čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a násl.“ uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie justičnej polície Policajného zboru odboru, vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti v Bratislave, sp. zn. VKE-10/OVOZTČ-BA-2002, uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. 1 Kv 82/02, uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 7 Ntv 108/02 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 7 To 152/02.Zo sťažnosti a k nej priložených písomností vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 21. októbra 2002 sp. zn. VKE-10/OVOZTČ-BA-2002 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona (ďalej len „TZ“) v jednočinnom súbehu s trestným činom podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 TZ. Sťažovateľ podal proti uvedenému rozhodnutiu sťažnosť, ktorú krajská prokuratúra uznesením z 22. októbra 2002 sp. zn. 1 Kv 82/02 zamietla.
Sťažovateľ bol uznesením okresného súdu z 24. októbra 2002 sp. zn. 7 Ntv 108/02 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku (ďalej len „TP“) vzatý do väzby. Proti tomuto uzneseniu o vzatí do väzby podal sťažnosť, ktorá bola uznesením krajského súdu zo 7. novembra 2002 sp. zn. 7 To 152/02 zamietnutá.
Vzhľadom na to, že sťažnosť ani po jej doplneniach sťažovateľom neobsahovala náležitosti požadované ustanoveniami § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorých splnenie je predpokladom začatia konania pred ústavným súdom, ústavný súd vyzval sťažovateľa listom z 15. apríla 2003 na odstránenie nedostatkov sťažnosti do 21 dní od doručenia tejto výzvy.
Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu reagoval odpoveďou z 25. apríla 2003 a v stanovenej lehote zaslal splnomocnenie na zastupovanie pred ústavným súdom pre advokáta JUDr. R. M. a zároveň uviedol, že: „Vzhľadom k tomu, že som t. č. vo väzbe a môj kontakt s advokátom je obmedzený a podlieha režimu väzby, by som si dovolil požiadať súd, aby túto situáciu zohľadnil a podľa možností predĺžil dobu, ktorú určil na odstránenie nedostatkov. Rovnako by som rád požiadal, aby súd poslal kópiu môjho podania advokátovi na adresu v plnomocenstve.“
Ústavný súd vyhovel uvedenej žiadosti sťažovateľa a fotokópie všetkých jeho podaní zaslal zásielkou z 30. apríla 2003 jeho právnemu zástupcovi JUDr. R. M., ktorého zároveň vyzval na odstránenie nedostatkov podania sťažovateľa do 15 dní od doručenia výzvy pod následkom odmietnutia sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Právny zástupca sťažovateľa listom, ktorý bol doručený ústavnému súdu 22. mája 2003, z dôvodu svojej práceneschopnosti požiadal ústavný súd o predĺženie lehoty na odstránenie nedostatkov sťažnosti do 30. mája 2003. Ústavný súd listom z 22. mája 2003 uvedenej žiadosti právneho zástupcu vyhovel.
Právny zástupca sťažovateľa napokon v podaní z 30. mája 2003, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 3. júna 2003, podania sťažovateľa nasledovne doplnil: „Vo veci samej navrhujeme vydať tento nález: 1. Uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 Ntv 108/02 z 24. 10. 2002, ktorým bol Ing. P. P. podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodov § 67 ods.1, písm. b/ c/ Tr. por. vzatý do väzby, a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To 152/02 zo 7. 11. 2002 bol porušený čl. 17 ods. 1, 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c/Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. 2. Obe horeuvedené rozhodnutia sa zrušujú. 3. Vec rozhodnutia o návrhu krajského prokurátora v Košiciach na vzatie do väzby Ing. P. P. sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Košice I.“
Právny zástupca sťažovateľa okrem koncipovania uvedeného „petitu“ sťažnosti, ktorým vymedzil jej predmet, túto sťažnosť už nijako neodôvodnil. Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu o uvalení väzby z 24. októbra 2002 a k uzneseniu krajského súdu zo 7. novembra 2002, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby, sťažovateľ vo svojich podaniach namietal, že nebol riadne oboznámený s dôvodmi pozbavenia osobnej slobody, pretože s týmito sa mohol oboznámiť len počas výsluchu pred sudcom 24. októbra 2002, a to „len rýchlym prečítaním“. Sťažovateľ namietal, že konanie pred okresným súdom o jeho vzatí do väzby nie je možné považovať za nezávislé, naopak, bolo „závislé na verejnej mienke“, pretože okresný súd čerpal podľa sťažovateľa informácie z denníka SME.
Konanie pred krajským súdom 7. novembra 2002 o sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 7 Ntv 108/02 podľa presvedčenia sťažovateľa nebolo zákonné a spravodlivé, pretože podľa jeho tvrdenia ani v tomto štádiu konania nepoznal dôvody pozbavenia osobnej slobody a obvinenia zo spáchania trestného činu, napadnuté uznesenia neboli dostatočne zdôvodnené a v konaní pred krajským súdom nebola zaručená „rovnosť zbraní“.
Priebeh doterajšieho konania podľa názoru sťažovateľa „možno z hľadiska vývoja postupov či uznesení pokladať za nespravodlivý, nerešpektujúci prezumpciu neviny a dokonca „výsostne účelový“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa ods. 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 17 ústavy osobná sloboda sa zaručuje (ods. 1). Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon (...) (ods. 2). Obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá (...). (ods. 3).
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: (písm. c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 55/98).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom prihliadal na dôvody namietaného porušenia ľudských práv a základných slobôd (základných práv a slobôd) podľa označených článkov ústavy a dohovoru, tak ako ich vo svojej sťažnosti uviedol sťažovateľ.
Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu garantovaného v čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy a v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru uznesením Okresného súdu Košice I z 24. októbra 2002 sp. zn. 7 Ntv 108/02 a uznesením Krajského súdu v Košiciach zo 7. novembra 2002 sp. zn. 7 To 152/02.
Z citovaných ustanovení čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“. V tomto bode dohovor v zásade odkazuje na vnútroštátne právo a ukladá povinnosť vyhovieť jeho hmotnoprávnym a procesným ustanoveniam. Okrem toho požaduje, aby každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, bolo zlučiteľné s účelom čl. 5, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (napr. K. - F. c. Nemecko, 1997).Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že pokiaľ ide o „dôvodné podozrenie (raisons plausibles de soupconner /reasonable suspicion)“, ktoré uvádza čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a ktoré je podmienkou sine qua non regulárnosti držania vo väzbe, toto ustanovenie nepredpokladá, že polícia zhromaždila dostatočné dôkazy pre vznesenie obvinenia buď v okamihu zatknutia, alebo počas zadržania (napr. Erdagöz c. Turecko, 1997, Brogan a ďalší c. Spojené kráľovstvo, 1988). K tomu, aby podozrenie bolo dôvodné, musia existovať skutočnosti alebo informácie spôsobilé presvedčiť objektívneho pozorovateľa, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (pozri cit. Erdagöz, ďalej Campbell a Hartley c. Spojené kráľovstvo, 1990).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery okresného súdu o existencii relevantnosti uvedených zákonných dôvodov väzby alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Ústavný súd konštatuje, že z obsahu predmetnej sťažnosti sťažovateľa, ktorý bol kvalifikovane právne zastúpený, nie sú zrejmé žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že by všeobecný súd v danej veci nerešpektoval prezumpciu neviny a že by bol „závislý na verejnej mienke“. Na tvrdenú skutočnosť, že by okresný súd pri rozhodovaní o väzbe „čerpal informácie z denníka SME“, sťažovateľ ústavnému súdu neponúkol žiadne dôkazy.
Opierajúc sa o skutočnosti uvedené v sťažnosti a opierajúc sa o skutočnosti, ktoré vyplývajú z obsahu napadnutého uznesenia okresného súdu, ktoré bolo pripojené právnym zástupcom sťažovateľa k predmetnej sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že označený všeobecný súd bol príslušný na prijatie napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa väzby sťažovateľa a proti osobe, ktorá sa brala do väzby, teda proti sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie. Sťažovateľ bol vzatý do väzby pre dôvody uvedené v ustanovení § 67 ods. 1 písm. b) a c) TP, pričom uvedené väzobné dôvody v rozhodnutí okresného súdu sp. zn. 7 Ntv 108/02 sa podľa § 67 ods. 1 písm. b) TP konkrétne zdôvodnili tak, že „počas prehliadky u Ing. P. bola zaistená jedna originálna zmluva podpísaná F., nakoľko sa doposiaľ nepodarilo zadovážiť pravé zmluvy podpísané 1. 2. 2002, ktoré neboli predávajúcou ani kupujúcou stranou zúčtované, je dôvodná obava, že ich zničením bude mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie“, a väzobné dôvody podľa § 67 ods. 1 písm. c) TP sa zdôvodnili tak, že „(...) existuje dôvodná obava, že v rámci spoločného konania sa bude podieľať na fáze dokončenia trestného činu podvodu tým, že bude pôsobiť na to, aby došlo k fyzickému speňaženiu pohľadávok na základe sfalšovaných zmlúv“.
K uvedeným skutočnostiam vo vzťahu k okresnému súdu ústavný súd poznamenáva, že proti tvrdenému porušeniu základných práv a slobôd sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany využitím jemu dostupných a aj účinných prostriedkov nápravy pred nadriadeným súdom (mutatis mutandis I. ÚS 104/02), pričom sťažovateľ to aj využil, a preto situácia, na ktorú sa sťažoval, tkvie v rozhodnutí nadriadeného súdu, t. j. v rozhodnutí krajského súdu, a nie v napadnutom uznesení okresného súdu, v prípade ktorého podľa citovanej judikatúry ústavný súd nemá právomoc.
Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv uznesením krajského súdu zo 7. novembra 2002 sp. zn. 7 To 152/02, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ktoré obsahuje podrobné odôvodnenie, je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa, ako to tvrdil vo svojej sťažnosti. Z uvedeného rozhodnutia krajského súdu nevyplýva, že by sa krajský súd osobitne opieral o akékoľvek prednesy krajského prokurátora, preto ani námietka sťažovateľa o „nerovnosti zbraní“ v konaní pred krajským súdom vzhľadom aj na celkové okolnosti daného prípadu nemohla byť zo strany ústavného súdu akceptovaná. Okrem toho krajský súd preskúmal existenciu všetkých podmienok rozhodnutia o väzbe, pričom sa stotožnil s námietkou o nepreskúmateľnosti tohto rozhodnutia okresného súdu v zmysle ustanovenia § 134 ods. 2 TP, ale nepovažoval to za taký nedostatok, pre ktorý by ho nemohol preskúmať. Krajský súd sa podrobne zaoberal jednotlivými dôvodmi, ktoré viedli okresný súd k vydaniu tohto rozhodnutia o väzbe sťažovateľa a jeho spoluobvineného, a v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol, že: „Obaja obvinení Ing. P. P. a JUDr. Ing. J. M. sú stíhaní pre závažnú trestnú činnosť. Ide o trestnú činnosť nielen spoločensky závažnú, ale i veľmi náročnú z hľadiska zabezpečovania dôkazov. Hoci vo veci bol súdu predložený dôkazový materiál spočívajúci vo výsluchu mnohých svedkov a najmä listinných dôkazov, ako aj záverov odborných skúmaní, vyšetrovanie tohto prípadu vyžaduje ešte ďalšie rozsiahle dokazovanie. (...) Doposiaľ zhromaždené dôkazy však potvrdzujú dôvodné podozrenie zo spáchania trestnej činnosti, popísanej v uznesení o vznesení obvinenia. (...)“
Skutočnosť, že sťažovateľ sa so závermi a názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy a v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2003