znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 185/03-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. P., trvale bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. R.   M.,   B.,   vo   veci   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a 3   Ústavy Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   z 24.   októbra   2002   sp.   zn. 7 Ntv 108/02 a uznesením Krajského súdu Košice zo 7. novembra 2002 sp. zn. 7 To 152/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2003   doručená   sťažnosť   Ing.   P.   P.,   trvale   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojich „zákl. práv a slobôd zakotvených v čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a násl.“ uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej   republiky,   sekcie   justičnej   polície   Policajného   zboru   odboru,   vyšetrovania obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti   v Bratislave,   sp.   zn.   VKE-10/OVOZTČ-BA-2002, uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. 1 Kv 82/02, uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 7 Ntv 108/02 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 7 To 152/02.Zo sťažnosti a k nej priložených písomností vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 21. októbra 2002 sp. zn. VKE-10/OVOZTČ-BA-2002 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie   pre   trestný   čin   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny a teroristickej   skupiny   podľa   §   185a   ods.   1   Trestného   zákona   (ďalej   len   „TZ“) v jednočinnom súbehu s trestným činom podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 TZ. Sťažovateľ podal   proti   uvedenému   rozhodnutiu   sťažnosť,   ktorú   krajská   prokuratúra   uznesením z 22. októbra 2002 sp. zn. 1 Kv 82/02 zamietla.

Sťažovateľ bol uznesením okresného súdu z 24. októbra 2002 sp. zn. 7 Ntv 108/02 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku (ďalej len „TP“) vzatý do väzby. Proti tomuto uzneseniu o vzatí do väzby podal sťažnosť, ktorá bola uznesením krajského súdu zo 7. novembra 2002 sp. zn. 7 To 152/02 zamietnutá.

Vzhľadom na to, že sťažnosť ani po jej doplneniach sťažovateľom neobsahovala náležitosti   požadované   ustanoveniami   § 20   a   §   50   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“),   ktorých   splnenie   je   predpokladom   začatia   konania   pred   ústavným súdom, ústavný súd vyzval sťažovateľa listom z 15. apríla 2003 na odstránenie nedostatkov sťažnosti do 21 dní od doručenia tejto výzvy.

Sťažovateľ   na   výzvu   ústavného   súdu   reagoval   odpoveďou   z 25.   apríla   2003   a v stanovenej   lehote   zaslal   splnomocnenie   na   zastupovanie   pred   ústavným   súdom   pre advokáta JUDr. R. M. a zároveň uviedol, že: „Vzhľadom k tomu, že som   t. č. vo väzbe a môj   kontakt   s advokátom   je   obmedzený   a podlieha   režimu   väzby,   by   som   si   dovolil požiadať súd, aby túto situáciu zohľadnil a podľa možností predĺžil dobu, ktorú určil na odstránenie   nedostatkov.   Rovnako   by   som   rád   požiadal,   aby   súd   poslal   kópiu   môjho podania advokátovi na adresu v plnomocenstve.“

Ústavný súd vyhovel uvedenej žiadosti sťažovateľa a fotokópie všetkých jeho podaní zaslal zásielkou z 30. apríla 2003 jeho právnemu zástupcovi JUDr. R. M., ktorého zároveň vyzval na odstránenie nedostatkov podania sťažovateľa do 15 dní od doručenia výzvy pod následkom odmietnutia sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Právny zástupca sťažovateľa listom, ktorý bol doručený ústavnému súdu 22. mája 2003, z dôvodu svojej práceneschopnosti požiadal ústavný súd o predĺženie lehoty na odstránenie nedostatkov sťažnosti do 30. mája 2003. Ústavný súd listom z 22. mája 2003 uvedenej žiadosti právneho zástupcu vyhovel.

Právny   zástupca   sťažovateľa   napokon   v   podaní   z 30.   mája   2003,   ktoré   bolo ústavnému súdu doručené 3. júna 2003, podania sťažovateľa nasledovne doplnil: „Vo veci samej navrhujeme vydať tento nález: 1. Uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 Ntv 108/02 z 24. 10. 2002, ktorým bol Ing. P. P. podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodov § 67 ods.1, písm. b/ c/ Tr. por. vzatý do väzby, a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To 152/02 zo 7. 11. 2002 bol porušený čl. 17   ods.   1,   2,   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   čl.   5   ods.   1   písm.   c/Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. 2. Obe horeuvedené rozhodnutia sa zrušujú. 3.   Vec   rozhodnutia   o návrhu   krajského   prokurátora   v Košiciach   na   vzatie   do   väzby Ing. P. P. sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Košice I.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   okrem   koncipovania   uvedeného   „petitu“   sťažnosti, ktorým   vymedzil   jej   predmet,   túto   sťažnosť   už   nijako   neodôvodnil.   Vo   vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu o uvalení väzby z 24. októbra 2002 a k uzneseniu krajského súdu zo 7. novembra 2002, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby, sťažovateľ vo svojich podaniach namietal, že nebol riadne oboznámený s dôvodmi pozbavenia osobnej slobody, pretože s týmito sa mohol oboznámiť len počas výsluchu   pred   sudcom   24.   októbra   2002,   a to „len   rýchlym   prečítaním“. Sťažovateľ namietal, že konanie pred okresným súdom o jeho vzatí do väzby nie je možné považovať za nezávislé, naopak, bolo „závislé na verejnej mienke“, pretože okresný súd čerpal podľa sťažovateľa informácie z denníka SME.

Konanie pred krajským súdom 7. novembra 2002 o sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného   súdu   sp.   zn.   7   Ntv   108/02   podľa   presvedčenia   sťažovateľa   nebolo   zákonné a spravodlivé, pretože podľa jeho tvrdenia ani v tomto štádiu konania nepoznal dôvody pozbavenia osobnej slobody a obvinenia zo spáchania trestného činu, napadnuté uznesenia neboli dostatočne zdôvodnené a v konaní pred krajským súdom nebola zaručená „rovnosť zbraní“.

Priebeh doterajšieho konania podľa názoru sťažovateľa „možno z hľadiska vývoja postupov   či   uznesení pokladať   za nespravodlivý, nerešpektujúci   prezumpciu   neviny a dokonca „výsostne účelový“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   ods.   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.   (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ústavy osobná sloboda sa zaručuje (ods. 1). Nikoho nemožno stíhať alebo   pozbaviť   slobody   inak,   ako   z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanovuje   zákon   (...) (ods. 2). Obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá (...). (ods. 3).

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: (písm. c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám   vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde,   pričom   prihliadal   na   dôvody   namietaného   porušenia   ľudských   práv a základných   slobôd   (základných   práv   a   slobôd)   podľa   označených   článkov   ústavy   a dohovoru, tak ako ich vo svojej sťažnosti uviedol sťažovateľ.

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu garantovaného v čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy a v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru uznesením Okresného súdu Košice I z 24. októbra 2002 sp. zn. 7 Ntv 108/02 a uznesením Krajského súdu v Košiciach zo 7. novembra 2002 sp. zn. 7 To 152/02.

Z citovaných ustanovení čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“.   V tomto   bode   dohovor   v zásade   odkazuje   na   vnútroštátne   právo   a ukladá povinnosť   vyhovieť   jeho   hmotnoprávnym   a procesným   ustanoveniam.   Okrem   toho požaduje, aby každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, bolo zlučiteľné s účelom čl. 5, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (napr. K. - F. c. Nemecko, 1997).Európsky   súd   pre   ľudské   práva   opakovane   uviedol,   že   pokiaľ   ide   o   „dôvodné podozrenie (raisons plausibles de soupconner /reasonable suspicion)“, ktoré uvádza čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a ktoré je podmienkou sine qua non regulárnosti držania vo väzbe, toto ustanovenie nepredpokladá, že polícia zhromaždila dostatočné dôkazy pre vznesenie obvinenia buď v okamihu zatknutia, alebo počas zadržania (napr. Erdagöz c. Turecko, 1997, Brogan a ďalší c. Spojené kráľovstvo, 1988). K tomu, aby podozrenie bolo dôvodné, musia existovať skutočnosti alebo informácie spôsobilé presvedčiť objektívneho pozorovateľa, že daná osoba mohla spáchať trestný   čin   (pozri cit.   Erdagöz,   ďalej Campbell a Hartley   c. Spojené kráľovstvo, 1990).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami, ktoré   sťažovateľ   uvádzal   v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo skutočnosť,   ktoré   by   mohli   spochybniť   právne   závery   okresného   súdu   o existencii relevantnosti   uvedených   zákonných   dôvodov   väzby   alebo   by   sa   inak   javili   ako   zjavne neodôvodnené   či   svojvoľné.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   z obsahu   predmetnej   sťažnosti sťažovateľa,   ktorý   bol   kvalifikovane právne zastúpený,   nie sú   zrejmé žiadne konkrétne skutočnosti,   z ktorých   by   vyplývalo,   že   by   všeobecný   súd   v danej   veci   nerešpektoval prezumpciu neviny a že by bol „závislý na verejnej mienke“. Na tvrdenú skutočnosť, že by okresný   súd   pri   rozhodovaní   o väzbe „čerpal   informácie   z denníka   SME“,   sťažovateľ ústavnému súdu neponúkol žiadne dôkazy.

Opierajúc sa o skutočnosti uvedené v sťažnosti a opierajúc sa o skutočnosti, ktoré vyplývajú z obsahu napadnutého uznesenia okresného súdu, ktoré bolo pripojené právnym zástupcom   sťažovateľa   k   predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd   konštatuje,   že   označený všeobecný   súd   bol   príslušný   na   prijatie   napadnutého   rozhodnutia   týkajúceho   sa   väzby sťažovateľa a proti osobe, ktorá sa brala do väzby, teda proti sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie. Sťažovateľ bol vzatý do väzby pre dôvody uvedené v ustanovení § 67 ods. 1 písm. b) a c) TP, pričom uvedené väzobné dôvody v rozhodnutí okresného súdu sp. zn. 7 Ntv   108/02   sa   podľa   §   67   ods.   1   písm.   b)   TP   konkrétne   zdôvodnili   tak,   že „počas prehliadky   u Ing.   P.   bola   zaistená   jedna   originálna   zmluva   podpísaná   F.,   nakoľko   sa doposiaľ   nepodarilo   zadovážiť   pravé   zmluvy   podpísané   1.   2.   2002,   ktoré   neboli predávajúcou ani kupujúcou stranou zúčtované, je dôvodná obava, že ich zničením bude mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie“, a väzobné dôvody podľa § 67 ods. 1 písm. c) TP sa zdôvodnili tak, že „(...) existuje dôvodná obava, že v rámci spoločného konania sa bude podieľať na fáze dokončenia trestného činu podvodu tým, že bude pôsobiť na to, aby došlo k fyzickému speňaženiu pohľadávok na základe sfalšovaných zmlúv“.

K uvedeným skutočnostiam vo vzťahu k okresnému súdu ústavný súd poznamenáva, že   proti   tvrdenému   porušeniu   základných   práv   a slobôd   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť ochrany využitím jemu dostupných a aj účinných prostriedkov nápravy pred nadriadeným súdom (mutatis mutandis I. ÚS 104/02), pričom sťažovateľ to aj využil, a preto situácia, na ktorú sa sťažoval, tkvie v rozhodnutí nadriadeného súdu, t. j. v rozhodnutí krajského súdu, a nie v napadnutom uznesení okresného súdu, v prípade ktorého podľa citovanej judikatúry ústavný súd nemá právomoc.

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   základných   práv   uznesením krajského   súdu   zo   7.   novembra   2002   sp.   zn.   7   To   152/02,   ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   neuviedol   žiadnu   skutočnosť,   na   základe   ktorej   by bolo možné   usudzovať,   že   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktoré   obsahuje   podrobné odôvodnenie,   je   postihnuté   takými   nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa, ako to tvrdil vo svojej sťažnosti. Z uvedeného rozhodnutia krajského súdu nevyplýva,   že   by   sa   krajský   súd   osobitne   opieral   o akékoľvek   prednesy   krajského prokurátora, preto ani námietka sťažovateľa o „nerovnosti zbraní“ v konaní pred krajským súdom vzhľadom aj na celkové okolnosti daného prípadu nemohla byť zo strany ústavného súdu   akceptovaná.   Okrem   toho   krajský   súd   preskúmal   existenciu   všetkých   podmienok rozhodnutia   o väzbe,   pričom   sa   stotožnil   s   námietkou   o   nepreskúmateľnosti   tohto rozhodnutia okresného súdu v zmysle ustanovenia § 134 ods. 2 TP, ale nepovažoval to za taký nedostatok, pre ktorý by ho nemohol preskúmať. Krajský súd sa podrobne zaoberal jednotlivými   dôvodmi,   ktoré   viedli   okresný   súd   k vydaniu   tohto   rozhodnutia   o väzbe sťažovateľa a jeho spoluobvineného, a v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol, že: „Obaja obvinení Ing. P. P. a JUDr. Ing. J. M. sú stíhaní pre závažnú trestnú činnosť. Ide o trestnú činnosť nielen spoločensky závažnú, ale i veľmi náročnú z hľadiska zabezpečovania dôkazov. Hoci vo veci bol súdu predložený dôkazový materiál spočívajúci vo   výsluchu   mnohých   svedkov   a   najmä   listinných   dôkazov,   ako   aj   záverov   odborných skúmaní,   vyšetrovanie   tohto   prípadu   vyžaduje   ešte   ďalšie   rozsiahle   dokazovanie.   (...) Doposiaľ zhromaždené dôkazy však potvrdzujú dôvodné podozrenie zo spáchania trestnej činnosti, popísanej v uznesení o vznesení obvinenia. (...)“

Skutočnosť, že sťažovateľ sa so závermi a názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy a v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2003