SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 184/2016-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátomJUDr. Tiborom Timárom, Advokátska kancelária Timar & Partners, s. r. o., Štúrova 42,Šaľa, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 3 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 464/2014 z 30. novembra 2015a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniesvojich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)a na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajskéhosúdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 464/2014 z 30. novembra 2015 (ďalejaj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania (žalobcom) vo vecio zaplatenie sumy 348,26 € z titulu náhrady škody proti obchodnej spoločnosti vedenej naOkresnom súde Galanta (ďalej aj „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 194/2012. Okresný súdrozsudkom z 20. mája 2014 rozhodol tak, že konanie v časti uplatnenej sumy s prísl. zastavilz dôvodu čiastočného plnenia zo strany vedľajšieho účastníka (poisťovňa) a vo zvyšnej častižalovanej istiny v sume 168,84 € s prísl. jeho žalobu zamietol. V poslednom výrokurozhodol o tom, že účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania. Sťažovateľ protivýrokom rozsudku o zamietnutí žaloby a nepriznaní trov konania podal odvolanie.
3. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu, pričomvychádzal v odôvodnení aj z toho, že sťažovateľ„neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenie, na základe ktorého by vznikol záväzok žalovaného, resp. vedľajšieho účastníka zaplatiť mu celú uplatnenú sumu ako náhradu škody spôsobenú na jeho motorovom vozidle pri dopravnej nehode...“.
4. Sťažovateľ ďalej uvádza, že v jeho veci„bola nesprávne posúdená konkurencia noriem jednoduchého hmotného práva podľa Občianskeho zákonníka a v druhom rade samotná aplikácia jednoduchého práva bola svojvoľná“a podľa neho je na mieste,„aby sa ústavný súd touto sťažnosťou zaoberal, a nepostupoval tak, že sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na hodnotu sporu... týkajúcu sa bagatelizovaných nárokov... a to z dôvodu, že ide o otázku významného právneho záujmu a je potrebná ingerencia Ústavného súdu...“.
5. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje aj na iné rozhodnutia krajských súdovv obdobných prípadoch (napr. Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 28/2011, v ktoromdošlo k stotožneniu sa s aplikáciou právneho názoru vysloveného v náleze Ústavného súduČeskej republiky sp. zn. II. ÚS 2221/07), podľa ktorých mal krajský súd v danej veci taktiežpostupovať, ale napriek tejto judikatúre rozhodol úplne inak, ako to požadoval v odvolaníproti rozhodnutiu samotný sťažovateľ (v tejto súvislosti poukazuje aj na iné rozhodnutiaústavného súdu vo vzťahu k naplneniu princípu právnej istoty a spravodlivému súdnemukonaniu). V danom prípade„krajský súd iba mechanicky aplikoval ustanovenia o bezdôvodnom obohatení na ustanovenia o náhrade škody...“, čím došlo k porušeniuzákladného práva na súdnu ochranu„podľa čl. 36 ods. 1 Ústavy SR a k zásahu do práva garantovaného v čl. 11 Listiny...“(správne má byť čl. 36 ods. 1 listiny, pozn.).
6. Sťažovateľ na základe uvedeného žiada vydať nález, ktorým by ústavný súdvyslovil porušenie základných práv podľa označených článkov ústavy a listiny (uvedenýchv bode 1) napadnutým rozsudkom krajského súdu s tým, aby bol tento rozsudok zrušenýa vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Domáha sa aj náhrady trov konaniav sume 338,38 €.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovanáv kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, čo v danom prípade ústavným súdom zistené nebolo (pozriodôvodnenie napadnutého rozsudku s. 6 až s. 8).
11. Sťažovateľ najmä namieta, že krajský súd napadnutým rozsudkom v jeho vecirozhodol odlišne ako v iných prípadoch, čím mali byť porušené jeho označené základnépráva podľa ústavy a listiny, pričom žiadal, aby sa jeho vecou ústavný súd zaoberal ajnapriek tomu, že ide o bagateľnú sumu (pozri bližšie body 4 a 5).
12. Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľa (body 3 až 6) konštatuje, žejeho sťažnosť treba považovať na prvý pohľad za zjavne neopodstatnenú. Je nepochybné, žev prípade sťažovateľa ide o vec s nízkou hodnotou sporu (168 € s prísl.), teda o bagateľnúvec, čo tvrdí aj sám sťažovateľ. Jeho odlišné právne posúdenie predmetnej veci, rozdielneod právneho názoru vysloveného všeobecnými súdmi aj na základe záverov znalca eštenemôže samo osebe zakladať porušenie označených článkov listiny a ústavy, ak navyšeústavnému súdu ani neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).
13. Predmetom konania pred všeobecnými súdmi je teda „bagateľná vec“, za ktorú sanapr. podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku považuje peňažné plnenieneprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobokminimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ústavný súd súčasne zistil, že táistá advokátska kancelária zastupujúca sťažovateľa v tomto konaní bola už raz riadnepoučená vo veci iného sťažovateľa vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 94/2014,že ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutívydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bolautomaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva, ak navyše nejde o žiadny výnimočnýprípad, ako to vyplýva z tejto sťažnosti.
14. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že aj v tejto veci námietkysťažovateľa vyjadrujú iba odlišný právny názor na preukázaný skutkový stav, avšak beztoho, aby indikovali relevantný ústavnoprávny rozmer, t. j. vecnú súvislosť týchto námietoks namietaným porušením označených práv podľa ústavy a listiny. V tejto veci nie sú podľajeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, keďžesťažovateľ sa sťažnosťou domáha ochrany svojich práv podľa ústavy a listiny v konanío takú sumu, ktorá je podľa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu, ako ajvšeobecných súdov zjavne bagateľná (pozri m. m. II. ÚS 149/09, IV. ÚS 94/2014,II. ÚS 757/2014, II. ÚS 60/2015 a tam uvedenú judikatúru). Ústavný súd preto jehosťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. marca 2016