SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 184/2015-35
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. augusta 2015v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíkaa Petra Brňáka prerokoval sťažnosť spoločnosti Tatra Real Trade, a. s., Dunajská 25,Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Malichom, Advokátska kancelária,Dunajská 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,ako aj ustanovení čl. 1 ods. 1, čl. 5, čl. 12 ods. 1, čl. 55 a čl. 64a Ústavy Slovenskejrepubliky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 Cob 126/2012 zo 16. septembra2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 38 Cb 130/2010-823 z 20. júna2012 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo spoločnosti Tatra Real Trade, a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 Cob 126/2012zo 16. septembra 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k.38 Cb 130/2010-823 z 20. júna 2012 v žalobe zamietajúcej časti p o r u š e n é b o l i.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 Cob 126/2012 zo 16. septembra2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 38 Cb 130/2010-823 z 20. júna2012 v tomto rozsahu a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a v e cv r a c i a Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti Tatra Real Trade,a. s., trovy konania v sume 275,96 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Pavla Malichado dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra2014 doručená sťažnosť spoločnosti Tatra Real Trade, a. s. (ďalej len „sťažovateľ“),v ktorom namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj ustanovení čl. 1 ods. 1, čl. 5, čl. 12 ods. 1,čl. 55 a čl. 64a ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 16 Cob 126/2012 zo 16. septembra 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súduTrenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 38 Cb 130/2010-823 z 20. júna 2012 v konanío zaplatenie sumy 1 914 813,12 € s príslušenstvom.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom proti žalovanému mestu Trenčínv konaniach vedených menovanými všeobecnými súdmi v predmetnej veci (bod 1), v ktorejbolo jeho žalobe čiastočne vyhovené rozsudkom okresného súdu č. k. 38 Cb 130/2010-823z 20. júna 2012. Krajský súd namietaným rozsudkom sp. zn. 16 Cob 126/2012zo 16. septembra 2014 potvrdil „rozsudok súdu prvého stupňa“.
3. Podľa názoru sťažovateľa „Rozsudok Krajského súdu v napadnutej časti, v spojení so zodpovedajúcou časťou Rozsudkom Okresného súdu, odporuje príslušným ustanoveniam Ústavy SR, Listiny, ako aj Dohovoru z dôvodu, že:
a) sa ním potvrdilo rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým sa nevyhovelo žalobe v prevažnej časti, za situácie, kedy súd prvého stupňa i odvolací súd jasne a zrozumiteľne neodôvodnili, z akého dôvodu rozhodol týmto spôsobom, v dôsledku čoho sú napadnuté rozhodnutia nepreskúmateľné, pričom súdy nedávali ústavne konformné odpovede na právne a skutkovo relevantné námietky sťažovateľa vznesené v súdnom konaní...
b) sa rozhodlo v rozhodnutí súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu v rozpore s ústavným princípom rovnosti pred zákonom, keď sťažovateľovi bolo napriek jeho námietkam priznané nerovné postavenie v súkromnoprávnom vzťahu medzi podnikateľom a jednotkou územnej samosprávy (Mesto Trenčín), ako aj porušenie princípu rovnocennosti vlastníckych práv...
c) sa rozhodlo v rozhodnutí odvolacieho súdu o náhrade trov odvolacieho konania za tri ústne pojednávania, počas ktorých sa len čítal rozsudok okresného súdu, teda spôsobom, ktorý nebol predvídateľný a zrozumiteľne odôvodnený, v dôsledku čoho je v tejto časti rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné, čo je v rozpore s ústavným princípom práva na súdnu ochranu účastníkov konania a
d) že všeobecné súdy nechránili jeho vlastnícke právo – a to aj vo forme legitímneho očakávania a slobodu hospodárskej súťaže.“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces obchodnej spoločnosti Tatra Real Trade, a. s... garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., ako aj v čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 55, čl. 5 ako aj čl. 64a Ústavy SR, v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy..., rozsudkom Krajského súdu... zo 16. 09. 2014, sp. zn. 16Cob/126/2012-1005, v spojení s rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 20. 06. 2012, sp. zn. 38Cb/130/2010-823, porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu... zo 16. 09. 2014, sp. zn. 16Cob/126/2012-1005, v napadnutej časti potvrdzujúcej rozsudok Okresného súdu... zo dňa 20. 06. 2012, sp. zn. 38Cb/130/2010-823, ktorý zamietol žalobu sťažovateľa v časti o zaplatenie 1.659.800,84 EUR s 3,982 % ročným úrokom... do zaplatenia, v spojení s príslušnou časťou rozsudku Okresného súdu... sa zrušuje a vec sa vracia v napadnutej časti Okresnému súdu... na ďalšie konanie.
Krajský súd... a Okresný súd... sú povinné spoločne a nerozdielne nahradiť Tatra Real Trade, a. s. ako sťažovateľovi trovy konania vo výške 10.222,10 EUR...“
5. Podľa § 29 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona o ústavnom súde“) si ústavný súdvyžiadal vyjadrenie účastníkov konania.
5.1 Krajský súd nepovažuje ústavnú sťažnosť za dôvodnú. Je toho názoru, žesťažovateľ nebol na svojich právach ukrátený. Odkázal na závery svojho rozhodnutiaa zdôraznil, že sťažovateľ sa iba nestotožňuje s právnym posúdením veci všeobecnýmisúdmi, čo však nemôže viesť k úsudku o nedostatočnom odôvodní jeho rozhodnutia.V rovnakom duchu sa vyjadril aj okresný súd.
5.2 Všetci účastníci súhlasili s upustením od ústneho pojednávania.
6.1 Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa podanou žalobouna súde 3. mája 2010 domáhal voči žalovanému mestu jednak vydania bezdôvodnéhoobohatenia v sume 248 871,25 €, ktorú mu zaplatil formou zábezpeky a preddavkovna zrealizovanie vecného bremena a kúpy nehnuteľností, a jednak náhrady škody v sume1 689 320,25 € za zmarený obchodný prípad, pre vadu stavebného pozemku, ktorý mal byťprevedený a na ktorom bol dodatočne vyhlásený významný archeologický nález. Vyčíslenáškoda mala vzniknúť čiastočne už vynaložením nákladov do predmetných pozemkovna výstavbu pozemných garáží (761 799,77 €) a čiastočne predstavovala ušlý ziskv dôsledku nemožnosti využívania vložených investícií pre pochybenie žalovaného mesta.
6.2 Okresný súd po vykonanom dokazovaní vydal 20. júna 2012 rozsudok, ktorýmprávny vzťah medzi účastníkmi konania považoval za občianskoprávny (nie obchodno-právny) spor, žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 225 492,92 € s prísl.vyhovel a vo zvyšnej sume žalobu zamietol z dôvodu premlčania nároku, pretožeod zloženia zábezpeky (24. novembra 2006) do jej uplatnenia na súde (3. mája 2010)uplynula 3-ročná premlčacia doba na jeho uplatnenie v zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 a 2Občianskeho zákonníka. Okresný súd žalobu o náhradu škody v celom rozsahu zamietol,pretože ju nepovažoval za dôvodnú. Vychádzal zo zistenia, že aj sťažovateľ ako žalobcamusel predpokladať existenciu archeologického nálezu na predmetnom pozemku, takžeu žalovaného v dôsledku absolútnej neplatnosti predmetných zmlúv pre ich rozporso zákonom (nebol daný súhlas mestského zastupiteľstva) neboli preukázané základnépredpoklady vzniku zodpovednosti podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
6.3 Krajský súd na odvolanie obidvoch účastníkov rozsudok okresného súdu potvrdila priznal žalovanému mestu náhradu trov konania vo výške 32 338,70 €. Stotožnil sas právnym názorom okresného súdu vo všetkých smeroch, od posúdenia vzťahu účastníkovkonania ako občianskoprávneho, cez neplatnosť zmlúv o zriadení vecného bremenaa budúcej kúpnej zmluvy, až po nepreukázanie základných predpokladov vzniku škodyna strane žalovaného s konštatovaním, že súd prvého stupňa sa vecou dôkladne zaoberal,vysporiadal sa so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré bolipre rozhodnutie právne významné, ako aj tvrdeniami odvolateľov, ktoré boli totožné s tými,ktoré opätovne uviedli v podanom odvolaní. V podrobnostiach preto odkázal už lenna odôvodnenie napadnutého rozsudku.
7. Po vykonanom rozbore sťažovateľom napadnutých rozhodnutí všeobecných súdovústavný súd zistil, že návrh sťažovateľa je opodstatnený. Pritom pod opodstatnenosťouústavnej sťažnosti treba v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy rozumieťpodmienku, že napadnutými rozhodnutiami bolo porušené základné právo alebo slobodasťažovateľa v predmetnom súdnom konaní a v ňom vynesenými rozhodnutiami.
8.1 Ústavný súd je oprávnený preskúmať správnosť aplikácie podústavného právaa zasiahnuť do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov za predpokladu, že (i) prikonkurencii noriem uskutočnia nesprávny výber právnej normy (ii), pri konkurencii jejmožných alternatívnych interpretácií vyberú nesprávnu interpretačnú alternatívu a (iii)urobia svojvoľnú aplikáciu podústavného práva.
8.2 K porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj v dôsledkunerešpektovania požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré má zaručiť jehotransparentnosť a kontrolovateľnosť a vylúčiť svojvôľu.
8.3 Porušenie ústavou zaručených základných práv sa všeobecný súd dopustí ajvtedy, pokiaľ formalistickým výkladom noriem podústavného práva odoprie autonómnemuprejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľalivo svojej právnej sfére vyvolať. Ako sa ústavný súd vo svojej judikatúre už vyslovil, právnyformalizmus všeobecných súdov a nimi vnášané prehnané nároky na formuláciu zmluvynemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnejslobody občana vyplývajúcej z priority občana nad štátom, ako je upravený v čl. 2 ods. 1ústavy, a z princípu zmluvnej voľnosti v zmysle čl. 2 ods. 3 ústavy. Tomu zodpovedajú tiežpríkazy, ktoré zákonná úprava dáva sudcovi pri výklade zmluvných ustanovení, keď sajednoznačne stanoví priorita skutočnej vôle účastníkov zmluvy nad formálnym prejavomtejto vôle (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. § 266 Obchodného zákonníka). Vôľuje preto nutné posudzovať z vonkajších okolností spojených s podpisom a realizáciouzmluvného vzťahu, teda následným konaním účastníkov po podpise zmluvy.
8.4 Verejný záujem je na ústavnej rovine stotožnený so záujmom smerujúcimk všeobecnému prospechu majetkovému alebo inému (nie individuálnemu či kolektívnemu– m. m. I. ÚS 402/08, bod 33) a mal by byť výslovne formulovaný vo vzťahu ku konkrétneposudzovanej situácii podľa určitých hodnotových hľadísk (napr. ekonomických,ekologických a pod.).
9.1 V nadväznosti na ustanovenie § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka kogentná právnanorma obsiahnutá v § 261 vyjadruje spôsob úpravy obchodno-záväzkových vzťahov, t. j.ustanovuje podmienky, po splnení ktorých sa obligatórne uplatní úprava Obchodnéhozákonníka v záväzkových vzťahoch ako lex specialis k všeobecnej úprave vykonanejv Občianskom zákonníku (§ 488 a nasl. Občianskeho zákonníka).
9.2 Účastníci rozhodujúcich zmlúv jasne deklarovali inkriminovanou investičnouakciou zabezpečenie verejných potrieb a záujmov vo vzťahu ku konkrétne budovanýmparkovacím miestam pod verejným priestranstvom, v dôsledku čoho výslovne založiliobligatórnu pôsobnosť Obchodného zákonníka na posudzovanie vzťahov medzi nimi. Tentoverejný záujem nepochybne smeroval k všeobecnému prospechu všetkých obyvateľovmesta Trenčín i jeho návštevníkov, čo vyplynulo nielen z textu predmetných zmlúv, ale ajz výpovede bývalého primátora mesta, či z diskusie poslancov v mestskom zastupiteľstvepri ich prerokúvaní a schvaľovaní; v tomto smere argumenty všeobecných súdov (napr.okresného súdu, že zvýšenie parkovacích miest nebolo potrebné, či krajského súdu, že„garáže mali slúžiť pre potreby nadzemnej časti projektu a pre potreby, prípadne návštevníkov obchodného domu – teda nie pre verejnosť“) sú vnútornerozporné a skutočne svojvoľné, ktoré nemôže racionálne, logicky a triezvo uvažujúci človeklogicky pochopiť, lebo popierajú účel, zmysel a význam akýchkoľvek parkovacíchnehnuteľností v každom meste či obci. Na základe takejto svojvoľnej úvahy dospeli súdyk nesprávnemu záveru, že v danej veci išlo u sťažovateľa iba o záujem súkromný,v dôsledku toho vylučujúci použitie Obchodného zákonníka.
10.1 Vôľa účastníkov zmluvy zohráva pri jej vytváraní a interpretácii zásadnú úlohu,preto opäť nemožno akceptovať svojvoľný právny formalizmus okresného súdu (aprobovanýkrajským súdom) a ním vnášané „svojské“ nároky na formuláciu zmlúv z hľadiska(ne)určitosti dohody o budúcej kúpnej zmluvy; jeho úvaha „... že dohoda zmluvných strán o dobe, dokedy mala byť zmluva uzavretá, nie je známa, je neurčitá a tým aj podľa § 37 ods. 1 OZ absolútne neplatná“ nie je správna, pretože z nej jasne vyplynulo, že „predávajúci, teda žalované mesto, do 5 dní odo dňa doručenia rozhodnutia o kolaudácii stavby sťažovateľa, pripraví návrh kúpnej zmluvy“ (čl. V/5 zmluvy č. 319/2007), čím podľa názoruústavného súdu nevznikajú žiadne pochybnosti o tom, kedy najskôr mohla byť uzavretákúpna zmluva o prevode zastavaných pozemkov a kedy teda mohla byť aj actio nata.
10.2 Dohoda o budúcej kúpnej zmluve či už v režime Občianskeho zákonníka, aleboObchodného zákonníka (porovnaj § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 289Obchodného zákonníka) musí mať obsahové a formálne náležitosti, ktoré má mať uzatváranákúpna zmluva. Pokiaľ ide o čas jej uzavretia, stačí, ak je určený deň, keď zaviazaná zmluvnástrana má povinnosť ju uzavrieť a druhá zmluvná strana má právo žiadať, aby zaviazanástrana zmluvu uzavrela. Táto oprávnená osoba potom musí žiadať od tohto dňa, v lehotáchurčených Občianskym zákonníkom (§ 50a ods. 2) a Obchodným zákonníkom (§ 290), ouzavretie hlavnej zmluvy, a to buď pod následkom zániku práva (§ 583 Občianskehozákonníka) alebo jeho premlčania (§ 292 Obchodného zákonníka).
10.3 Aj z týchto súvislostí vyplýva, že výklad o neurčitosti dohody o budúcej kúpnejzmluve všeobecnými súdmi bol svojvoľný a v danom prípade aj v rozpore s ústavnýmprávom zakotveným v čl. 2 ods. 3 ústavy.
11.1 Záver všeobecných súdov, že následné úkony primátora boli neplatné pre rozporso zákonom, sa tiež musel opierať o rozumný výklad dotknutého príslušného zákonnéhoustanovenia. Zmyslom ochrany legality v súkromnej sfére nie je len ochrana záujmov jednejzmluvnej strany, teda iba žalovaného mesta, ale predovšetkým, ochrana obidvochzmluvných strán podľa ústavnej zásady pacta sunt servanda (čl. 2 ods. 3 ústavy).
11.2 K porušeniu ústavou zaručených práv v tomto smere dochádza neprípustným,resp. formalistickým výkladom, ktorý odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strándôsledky, ktoré strany takýmto prejavom zamýšľali. Všeobecný súd preto nemôže v súdnomkonaní posudzovať vec spôsobom, ktorý nerešpektuje vôľu strán a ich zmluvnú slobodu akozákladný pilier súkromného práva. Právny úkon je potrebné vykladať s prihliadnutímna vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov.
11.3 Tým druhým princípom je potom aj zásadná ochrana tej osoby, ktorá robilaprávny úkon s dôverou v určitý, jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Ten, ktovyvolal určité konanie, sa nesmie ex post dovolávať chýb jednotlivých úkonov, ktoré sámspôsobil. Uplatňovanie princípu dôvery v úkony druhej zmluvnej strany je základnýmpredpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru preto treba pokladaťza elementárnu kategóriu sociálneho života, ktorá si tiež zasluhuje ochranu zo stranyvšeobecných súdov, pretože je výrazom princípu právnej istoty, ktorý predstavuje jedenz pilierov materiálneho, t. j. hodnotovo chápaného právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.
11.4 Práva a povinnosti vyplývajúce z vecných zmlúv – dohody o budúcej kúpnejzmluve a dohody o zriadení vecného bremena – sú obsahom vecnoprávnych, a niezáväzkoprávnych vzťahov a účinkov, ako to opätovne svojvoľne posúdili všeobecné súdy(postúpenie pohľadávky či prevzatie dlhu a pod.).
11.5 Podľa názoru ústavného súdu primátor mesta mohol platne podpísať „opravené“vecnoprávne zmluvy, pre ktoré mal splnomocnenie vo forme platného rozhodnutiamestského zastupiteľstva o zriadení vecného bremena a uzavretej zmluvy o budúcej kúpnejzmluve, pretože nevybočil z intencií takto prejavenej vôle mestským zastupiteľstvom;navyše, túto možnosť aprobovali aj pôvodní účastníci zmluvy v bode V/6b predmetnejzmluvy.
12.1 Porušením práva na spravodlivý proces je aj situácia, keď všeobecné súdynesprávne aplikujú kogentnú právnu normu či už podľa Občianskeho zákonníka, aleboObchodného zákonníka; takú povahu majú aj ustanovenia o bezdôvodnom obohatení.
12.2 Ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka – ktoré sa použije aj na obchodnézáväzkové vzťahy vyjadruje všeobecnú povinnosť účastníkov neplatnej (zrušenej) zmluvyvrátiť si všetko, čo dostali; ide teda o vzájomnú (synalagmatickú) povinnosť. Z uvedenéhotak vyplýva záver, že citované ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka dopadá (vzťahujesa) na všetky tie situácie, kde obidve strany fakticky plnili. Toto ustanovenie zakladá totižvzájomnú viazanosť práv a povinností obidvoch zmluvných strán v zmysle § 560Občianskeho zákonníka, keď povinnosť každej zo strán vrátiť prijaté plnenie je vzájomneviazaná na právo od druhej stany plnenie požadovať.
12.3 Pokiaľ pred uzavretím zmluvy (tu konečnej kúpnej zmluvy) poskytne jednastrana niečo, čo má byť predmetom jej budúceho záväzku zo zmluvy (preddavok alebozábezpeka na kúpnu cenu), je stanovená vyvrátiteľná domnienka, že v pochybnostiachsa plnenie poskytnuté medzi účastníkmi pred uzavretím konečnej zmluvy, z ktorej mázáväzok na plnenie najskôr vzniknúť, považuje za zálohu, t. j. za splátku na dohodnutébudúce plnenie. Pokiaľ nedôjde k uzavretiu kúpnej zmluvy, má ten, kto zálohu poskytol,právo na jej vrátenie, inak by sa druhá strana bezdôvodne obohatila, lebo právny dôvod,na základe ktorého bola záloha na kúpnu zmluvu prijatá, odpadol.
12.4 Lehoty na vrátenie tohto plnenia sa odvíjajú nie od jeho poskytnutia – ako tochybne aplikovali všeobecné súdy – ale od okamihu vzniku zodpovednostného vzťahuz bezdôvodného obohatenia, t. j. od času, kedy právny dôvod plnenia dodatočne odpadol,v danom prípade v dôsledku zistenej nemožnosti zrealizovať predmetnú stavbu, aleboodstúpením od zmlúv, či ich vypovedaním.
12.5 Navyše, podľa § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí, že ak sú účastnícineplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali,prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanienamietať. Zákon tu vylučuje vznik neprípustnej nevyváženosti, ktorá by mohla vzniknúťtypicky pri kúpnej zmluve, ktorá sa potom nezrealizovala tak, ako sa to stalo ajv posudzovanom prípade.
12.6 Vychádzajúc z uvedených úvah, sú potom závery všeobecných súdovo premlčaní zábezpeky na kúpnu zmluvu (cenu) v sume 23 136,14 € chybné a zasahujú takaj do ústavnej ochrany vlastníckeho práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
13.1 Ústavný súd dlhodobo zastáva názor, že jedným z princípov predstavujúcichneopomenuteľnú súčasť práva na spravodlivý proces, je aj povinnosť súdov svojerozhodnutie riadne odôvodniť, pričom sa musia vysporiadať s námietkami uplatnenýmiúčastníkmi konania, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. Pokiaľ si súdytúto zákonnú povinnosť nesplnia, a to jednak tým, že sa zistenými skutočnosťami alebotvrdenými námietkami nezaoberali vôbec, alebo sa s nimi vysporiadali nedostatočnýmspôsobom (povrchne či všeobecne alebo súhrnne – ako sa to stalo v prejednávanej veci),založili tým nepreskúmateľnosť nimi vydaných rozhodnutí. Takýto postup nemožnoakceptovať preto, lebo by znamenal otvorenie cesty k potenciálnej ľubovôli v rozhodovaní,a znamenal by tak porušenie ústavného zákazu výkonu ľubovôle súdmi (čl. 2 ods. 2 ústavy).
13.2 Ústavný súd zastáva názor, že ak sťažovateľ opieral v žalobe svoj nárok nanáhradu škody aj o neplatnosť právneho úkonu a túto situáciu aprobuje platné právo –Občiansky zákonník v § 42 a Obchodný zákonník v § 268 v spojení s § 373 a nasl. bolona všeobecných súdoch, aby sa s týmto názorom sťažovateľa v odôvodnení svojichrozhodnutí dôsledne vysporiadali. Pokiaľ však všeobecné súdy tieto námietkydo napadnutých rozhodnutí nijako nepremietli, nemožno považovať ich závero neodôvodnenosti nároku na náhradu škody iba podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníkaza komplexný, a teda za ústavne súladný.
13.3 Navyše, ak súd rozhoduje o nároku na plnenie na základe skutkových zisteníumožňujúcich podradiť uplatnený nárok pod inú hmotnoprávnu normu, než ako ju uvádzalžalobca – tu napr. zhodnotenie nehnuteľnosti mesta vnesenými investíciami sťažovateľa – jepovinnosťou súdu posúdiť dôvodnosť nároku podľa všetkých do úvahy prichádzajúcichhmotnoprávnych ustanovení v zmysle zásady „iura novit curia“.
14. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosti sťažovateľa vyhovel,napadnutý rozsudok odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vecvrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Urobil tak v záujme racionality a efektivity, alenajmä časovej súvislosti, aby sa sťažovateľovi dostalo súdnej ochrany v primeranej dobe,pretože po kasačnom náleze ústavného súdu iba vo vzťahu k rozsudku krajského súdu bymusel tiež zrušiť rozsudok okresného súdu z dôvodov jeho nepreskúmateľnosti, či dokoncazmätočnosti, čo je pri jeho rozsahu (61 strán) skutočne raritou; podobne vyznel aj postupodvolacieho súdu, ktorý na troch pojednávaniach iba čítal tento rozsudok (to mal urobiťv rámci prípravy pojednávania), a potom vyniesol potvrdzujúci rozsudok.
15. Ústavný súd sťažovateľovi priznal aj náhradu trov v konaní pred týmto súdom,ktorú mu vyplatí krajský súd v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, pretožetento bol hlavnou mierou zodpovedný za doterajší zmätočný priebeh konania predvšeobecnými súdmi.
16. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel, lebo ďalšie námietky môže sťažovateľuplatňovať v konaní pred okresným súdom, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie.
17. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišnéstanovisko sudca Peter Brňák.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015