znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 184/2015-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   augusta   2015v senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Milana   Ľalíkaa Petra   Brňáka   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Tatra   Real   Trade,   a.   s.,   Dunajská   25,Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Pavlom   Malichom,   Advokátska   kancelária,Dunajská   25,   Bratislava,   vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   20ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,ako aj ustanovení čl. 1 ods. 1, čl. 5, čl. 12 ods. 1, čl. 55 a čl. 64a Ústavy Slovenskejrepubliky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 Cob 126/2012 zo 16. septembra2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 38 Cb 130/2010-823 z 20. júna2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti Tatra Real Trade, a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právona spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   a základné   právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   20   ods.   1   ÚstavySlovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   16   Cob   126/2012zo 16. septembra   2014   v spojení   s rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín   č.   k.38 Cb 130/2010-823 z 20. júna 2012 v žalobe zamietajúcej časti p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 Cob 126/2012 zo 16. septembra2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 38 Cb 130/2010-823 z 20. júna2012 v tomto rozsahu a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania z r u š u j e   a v e cv r a c i a   Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne   j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti Tatra Real Trade,a. s., trovy konania v sume 275,96 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Pavla Malichado dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra2014   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Tatra   Real   Trade,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),v ktorom namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj ustanovení čl. 1 ods. 1, čl. 5, čl. 12 ods. 1,čl. 55 a čl. 64a ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 16 Cob 126/2012 zo 16. septembra 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súduTrenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 38 Cb 130/2010-823 z 20. júna 2012 v konanío zaplatenie sumy 1 914 813,12 € s príslušenstvom.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom proti žalovanému mestu Trenčínv konaniach vedených menovanými všeobecnými súdmi v predmetnej veci (bod 1), v ktorejbolo jeho žalobe čiastočne vyhovené rozsudkom okresného súdu č. k. 38 Cb 130/2010-823z   20.   júna   2012.   Krajský   súd   namietaným   rozsudkom   sp.   zn.   16   Cob   126/2012zo 16. septembra 2014 potvrdil „rozsudok súdu prvého stupňa“.

3. Podľa názoru sťažovateľa „Rozsudok Krajského súdu v napadnutej časti, v spojení so zodpovedajúcou časťou Rozsudkom Okresného súdu, odporuje príslušným ustanoveniam Ústavy SR, Listiny, ako aj Dohovoru z dôvodu, že:

a) sa ním potvrdilo rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým sa nevyhovelo žalobe v prevažnej časti, za situácie, kedy súd prvého stupňa i odvolací súd jasne a zrozumiteľne neodôvodnili, z akého dôvodu rozhodol týmto spôsobom, v dôsledku čoho sú napadnuté rozhodnutia   nepreskúmateľné,   pričom   súdy   nedávali   ústavne   konformné   odpovede na právne a skutkovo relevantné námietky sťažovateľa vznesené v súdnom konaní...

b)   sa   rozhodlo   v   rozhodnutí   súdu   prvého   stupňa   i   odvolacieho   súdu   v rozpore s ústavným   princípom   rovnosti   pred   zákonom,   keď   sťažovateľovi   bolo   napriek   jeho námietkam priznané nerovné postavenie v súkromnoprávnom vzťahu medzi podnikateľom a jednotkou územnej samosprávy (Mesto Trenčín), ako aj porušenie princípu rovnocennosti vlastníckych práv...

c) sa rozhodlo v rozhodnutí odvolacieho súdu o náhrade trov odvolacieho konania za tri   ústne   pojednávania,   počas   ktorých   sa   len   čítal   rozsudok   okresného   súdu,   teda spôsobom, ktorý nebol predvídateľný a zrozumiteľne odôvodnený, v dôsledku čoho je v tejto časti rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné, čo je v rozpore s ústavným princípom práva na súdnu ochranu účastníkov konania a

d) že všeobecné súdy nechránili jeho vlastnícke právo – a to aj vo forme legitímneho očakávania   a slobodu hospodárskej súťaže.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces obchodnej spoločnosti Tatra Real Trade, a. s... garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., ako aj v čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 55, čl. 5 ako aj čl. 64a Ústavy SR, v   spojení   s   čl.   1   ods.   1   Ústavy...,   rozsudkom   Krajského   súdu...   zo   16.   09.   2014, sp. zn. 16Cob/126/2012-1005,   v spojení s rozsudkom   Okresného   súdu... zo dňa   20.   06. 2012, sp. zn. 38Cb/130/2010-823, porušené bolo.

Rozsudok   Krajského   súdu...   zo   16.   09.   2014,   sp.   zn.   16Cob/126/2012-1005, v napadnutej   časti   potvrdzujúcej   rozsudok   Okresného   súdu...   zo   dňa   20.   06.   2012, sp. zn. 38Cb/130/2010-823,   ktorý   zamietol   žalobu   sťažovateľa   v   časti   o zaplatenie 1.659.800,84 EUR s 3,982 % ročným úrokom... do zaplatenia, v spojení s príslušnou časťou rozsudku Okresného súdu... sa zrušuje a vec sa vracia v napadnutej časti Okresnému súdu... na ďalšie konanie.

Krajský súd... a Okresný súd... sú povinné spoločne a nerozdielne nahradiť Tatra Real Trade, a. s. ako sťažovateľovi trovy konania vo výške 10.222,10 EUR...“

5. Podľa § 29 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona o ústavnom súde“) si ústavný súdvyžiadal vyjadrenie účastníkov konania.

5.1   Krajský   súd   nepovažuje   ústavnú   sťažnosť   za   dôvodnú.   Je   toho   názoru,   žesťažovateľ   nebol   na   svojich   právach   ukrátený.   Odkázal   na   závery   svojho   rozhodnutiaa zdôraznil,   že   sťažovateľ   sa   iba   nestotožňuje   s právnym   posúdením   veci   všeobecnýmisúdmi,   čo   však   nemôže   viesť   k úsudku   o nedostatočnom   odôvodní   jeho   rozhodnutia.V rovnakom duchu sa vyjadril aj okresný súd.

5.2 Všetci účastníci súhlasili s upustením od ústneho pojednávania.

6.1 Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa podanou žalobouna súde   3.   mája   2010   domáhal   voči   žalovanému   mestu   jednak   vydania   bezdôvodnéhoobohatenia   v sume   248 871,25   €,   ktorú   mu   zaplatil   formou   zábezpeky   a preddavkovna zrealizovanie vecného bremena a kúpy nehnuteľností, a jednak náhrady škody v sume1 689 320,25 € za zmarený obchodný prípad, pre vadu stavebného pozemku, ktorý mal byťprevedený a na ktorom bol dodatočne vyhlásený významný archeologický nález. Vyčíslenáškoda   mala   vzniknúť   čiastočne   už   vynaložením   nákladov   do   predmetných   pozemkovna výstavbu   pozemných   garáží   (761 799,77   €)   a čiastočne   predstavovala   ušlý   ziskv dôsledku nemožnosti využívania vložených investícií pre pochybenie žalovaného mesta.

6.2 Okresný súd po vykonanom dokazovaní vydal 20. júna 2012 rozsudok, ktorýmprávny vzťah medzi účastníkmi   konania považoval   za občianskoprávny (nie   obchodno-právny)   spor, žalobe   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   v sume   225 492,92   €   s prísl.vyhovel   a vo   zvyšnej   sume   žalobu   zamietol   z dôvodu   premlčania   nároku,   pretožeod zloženia   zábezpeky   (24.   novembra   2006) do   jej   uplatnenia   na   súde   (3.   mája   2010)uplynula 3-ročná premlčacia doba na jeho uplatnenie v zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 a 2Občianskeho zákonníka. Okresný súd žalobu o náhradu škody v celom rozsahu zamietol,pretože ju nepovažoval za dôvodnú. Vychádzal zo zistenia, že aj sťažovateľ ako žalobcamusel   predpokladať   existenciu   archeologického   nálezu   na   predmetnom   pozemku,   takžeu žalovaného   v dôsledku   absolútnej   neplatnosti   predmetných   zmlúv   pre   ich   rozporso zákonom   (nebol   daný   súhlas   mestského   zastupiteľstva)   neboli   preukázané   základnépredpoklady vzniku zodpovednosti podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

6.3 Krajský súd na odvolanie obidvoch účastníkov rozsudok okresného súdu potvrdila priznal   žalovanému   mestu   náhradu   trov   konania   vo   výške   32 338,70   €.   Stotožnil   sas právnym názorom okresného súdu vo všetkých smeroch, od posúdenia vzťahu účastníkovkonania   ako   občianskoprávneho,   cez   neplatnosť   zmlúv   o zriadení   vecného   bremenaa budúcej kúpnej zmluvy, až po nepreukázanie základných predpokladov vzniku   škodyna strane žalovaného s konštatovaním, že súd prvého stupňa sa vecou dôkladne zaoberal,vysporiadal   sa   so   všetkými   skutkovými   a právnymi   skutočnosťami,   ktoré   bolipre rozhodnutie právne významné, ako aj tvrdeniami odvolateľov, ktoré boli totožné s tými,ktoré   opätovne   uviedli   v podanom   odvolaní.   V podrobnostiach   preto   odkázal   už   lenna odôvodnenie napadnutého rozsudku.

7. Po vykonanom rozbore sťažovateľom napadnutých rozhodnutí všeobecných súdovústavný   súd   zistil,   že   návrh   sťažovateľa   je   opodstatnený.   Pritom   pod   opodstatnenosťouústavnej sťažnosti   treba v konaní pred   ústavným   súdom podľa   čl.   127   ústavy rozumieťpodmienku, že napadnutými rozhodnutiami bolo porušené základné právo alebo slobodasťažovateľa v predmetnom súdnom konaní a v ňom vynesenými rozhodnutiami.

8.1 Ústavný súd je oprávnený preskúmať správnosť aplikácie podústavného právaa zasiahnuť   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   za   predpokladu,   že   (i)   prikonkurencii noriem uskutočnia nesprávny výber právnej normy (ii), pri konkurencii jejmožných   alternatívnych   interpretácií   vyberú   nesprávnu   interpretačnú   alternatívu   a   (iii)urobia svojvoľnú aplikáciu podústavného práva.

8.2   K porušeniu   práva   na   spravodlivý   proces   môže   dôjsť   aj   v dôsledkunerešpektovania požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré má zaručiť jehotransparentnosť a kontrolovateľnosť a vylúčiť svojvôľu.

8.3   Porušenie   ústavou   zaručených   základných   práv   sa   všeobecný   súd   dopustí   ajvtedy, pokiaľ formalistickým výkladom noriem podústavného práva odoprie autonómnemuprejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľalivo svojej právnej sfére vyvolať. Ako sa ústavný súd vo svojej judikatúre už vyslovil, právnyformalizmus všeobecných súdov a nimi vnášané prehnané nároky na formuláciu zmluvynemožno   z ústavnoprávneho   hľadiska   akceptovať,   lebo   evidentne   zasahujú   do   zmluvnejslobody občana vyplývajúcej z priority občana nad štátom, ako je upravený v čl. 2 ods. 1ústavy, a z princípu zmluvnej voľnosti v zmysle čl. 2 ods. 3 ústavy. Tomu zodpovedajú tiežpríkazy, ktoré zákonná úprava dáva sudcovi pri výklade zmluvných ustanovení, keď sajednoznačne stanoví priorita skutočnej vôle účastníkov zmluvy nad formálnym prejavomtejto vôle (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. § 266 Obchodného zákonníka). Vôľuje   preto   nutné   posudzovať   z vonkajších   okolností   spojených   s podpisom   a realizáciouzmluvného vzťahu, teda následným konaním účastníkov po podpise zmluvy.

8.4   Verejný   záujem   je   na   ústavnej   rovine   stotožnený   so   záujmom   smerujúcimk všeobecnému prospechu majetkovému alebo inému (nie individuálnemu či kolektívnemu– m. m. I. ÚS 402/08, bod 33) a mal by byť výslovne formulovaný vo vzťahu ku konkrétneposudzovanej   situácii   podľa   určitých   hodnotových   hľadísk   (napr.   ekonomických,ekologických a pod.).

9.1 V nadväznosti na ustanovenie § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka kogentná právnanorma obsiahnutá v § 261 vyjadruje spôsob úpravy obchodno-záväzkových vzťahov, t. j.ustanovuje   podmienky,   po   splnení   ktorých   sa   obligatórne   uplatní   úprava   Obchodnéhozákonníka   v záväzkových   vzťahoch   ako lex specialis k   všeobecnej   úprave   vykonanejv Občianskom zákonníku (§ 488 a nasl. Občianskeho zákonníka).

9.2   Účastníci rozhodujúcich   zmlúv   jasne   deklarovali   inkriminovanou   investičnouakciou   zabezpečenie   verejných   potrieb   a záujmov   vo   vzťahu   ku   konkrétne   budovanýmparkovacím   miestam   pod   verejným   priestranstvom,   v dôsledku   čoho   výslovne   založiliobligatórnu pôsobnosť Obchodného zákonníka na posudzovanie vzťahov medzi nimi. Tentoverejný   záujem   nepochybne   smeroval   k   všeobecnému   prospechu   všetkých   obyvateľovmesta Trenčín i jeho návštevníkov, čo vyplynulo nielen z textu predmetných zmlúv, ale ajz výpovede bývalého primátora mesta, či z diskusie poslancov v mestskom zastupiteľstvepri ich prerokúvaní a schvaľovaní; v tomto smere argumenty všeobecných súdov (napr.okresného súdu, že zvýšenie parkovacích miest nebolo potrebné, či krajského súdu, že„garáže mali slúžiť pre potreby nadzemnej časti projektu a pre potreby, prípadne návštevníkov obchodného domu – teda nie pre verejnosť“) sú vnútornerozporné a skutočne svojvoľné, ktoré nemôže racionálne, logicky a triezvo uvažujúci človeklogicky   pochopiť,   lebo   popierajú   účel,   zmysel   a význam   akýchkoľvek   parkovacíchnehnuteľností v každom meste či obci. Na základe takejto svojvoľnej úvahy dospeli súdyk nesprávnemu   záveru,   že   v danej   veci   išlo   u sťažovateľa   iba   o záujem   súkromný,v dôsledku toho vylučujúci použitie Obchodného zákonníka.

10.1 Vôľa účastníkov zmluvy zohráva pri jej vytváraní a interpretácii zásadnú úlohu,preto opäť nemožno akceptovať svojvoľný právny formalizmus okresného súdu (aprobovanýkrajským   súdom)   a ním   vnášané   „svojské“   nároky   na   formuláciu   zmlúv   z hľadiska(ne)určitosti dohody o budúcej kúpnej zmluvy; jeho úvaha „... že dohoda zmluvných strán o dobe, dokedy mala byť zmluva uzavretá, nie je známa, je neurčitá a tým aj podľa § 37 ods. 1 OZ absolútne neplatná“ nie je správna, pretože z nej jasne vyplynulo, že „predávajúci, teda   žalované   mesto,   do   5   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   o kolaudácii   stavby sťažovateľa, pripraví návrh kúpnej zmluvy“ (čl. V/5 zmluvy č. 319/2007), čím podľa názoruústavného súdu nevznikajú žiadne pochybnosti o tom, kedy najskôr mohla byť uzavretákúpna zmluva o prevode zastavaných pozemkov a kedy teda mohla byť aj actio nata.

10.2 Dohoda o budúcej kúpnej zmluve či už v režime Občianskeho zákonníka, aleboObchodného   zákonníka   (porovnaj   §   50a   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   a   §   289Obchodného zákonníka) musí mať obsahové a formálne náležitosti, ktoré má mať uzatváranákúpna zmluva. Pokiaľ ide o čas jej uzavretia, stačí, ak je určený deň, keď zaviazaná zmluvnástrana má povinnosť ju uzavrieť a druhá zmluvná strana má právo žiadať, aby zaviazanástrana zmluvu uzavrela. Táto oprávnená osoba potom musí žiadať od tohto dňa, v lehotáchurčených Občianskym zákonníkom (§ 50a ods. 2) a Obchodným zákonníkom (§ 290), ouzavretie   hlavnej   zmluvy,   a to   buď   pod   následkom   zániku   práva   (§ 583   Občianskehozákonníka) alebo jeho premlčania (§ 292 Obchodného zákonníka).

10.3 Aj z týchto súvislostí vyplýva, že výklad o neurčitosti dohody o budúcej kúpnejzmluve   všeobecnými   súdmi   bol   svojvoľný   a v danom   prípade   aj   v rozpore   s ústavnýmprávom zakotveným v čl. 2 ods. 3 ústavy.

11.1 Záver všeobecných súdov, že následné úkony primátora boli neplatné pre rozporso zákonom, sa tiež musel opierať o rozumný výklad dotknutého príslušného zákonnéhoustanovenia. Zmyslom ochrany legality v súkromnej sfére nie je len ochrana záujmov jednejzmluvnej   strany,   teda   iba   žalovaného   mesta,   ale   predovšetkým,   ochrana   obidvochzmluvných strán podľa ústavnej zásady pacta sunt servanda (čl. 2 ods. 3 ústavy).

11.2 K porušeniu ústavou zaručených práv v tomto smere dochádza neprípustným,resp. formalistickým výkladom, ktorý odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strándôsledky, ktoré strany takýmto prejavom zamýšľali. Všeobecný súd preto nemôže v súdnomkonaní posudzovať vec spôsobom, ktorý nerešpektuje vôľu strán a ich zmluvnú slobodu akozákladný   pilier   súkromného   práva.   Právny   úkon   je   potrebné   vykladať   s prihliadnutímna vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov.

11.3 Tým druhým princípom je potom aj zásadná ochrana tej osoby, ktorá robilaprávny úkon s dôverou v určitý, jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Ten, ktovyvolal určité konanie, sa nesmie ex post dovolávať chýb jednotlivých úkonov, ktoré sámspôsobil.   Uplatňovanie   princípu   dôvery   v úkony   druhej   zmluvnej   strany   je   základnýmpredpokladom   pre   fungovanie   komplexnej   spoločnosti.   Dôveru   preto   treba   pokladaťza elementárnu   kategóriu   sociálneho   života,   ktorá   si   tiež   zasluhuje   ochranu   zo   stranyvšeobecných súdov, pretože je výrazom princípu právnej istoty, ktorý predstavuje jedenz pilierov materiálneho, t. j. hodnotovo chápaného právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

11.4 Práva a povinnosti vyplývajúce z vecných zmlúv – dohody o budúcej kúpnejzmluve   a dohody   o zriadení   vecného   bremena   –   sú   obsahom   vecnoprávnych,   a niezáväzkoprávnych vzťahov a účinkov, ako to opätovne svojvoľne posúdili všeobecné súdy(postúpenie pohľadávky či prevzatie dlhu a pod.).

11.5 Podľa názoru ústavného súdu primátor mesta mohol platne podpísať „opravené“vecnoprávne   zmluvy,   pre   ktoré   mal   splnomocnenie   vo   forme   platného   rozhodnutiamestského zastupiteľstva o zriadení vecného bremena a uzavretej zmluvy o budúcej kúpnejzmluve,   pretože   nevybočil   z intencií   takto   prejavenej   vôle   mestským   zastupiteľstvom;navyše,   túto   možnosť   aprobovali   aj pôvodní   účastníci   zmluvy   v bode   V/6b   predmetnejzmluvy.

12.1   Porušením práva   na   spravodlivý proces je   aj situácia, keď   všeobecné   súdynesprávne aplikujú kogentnú právnu normu či už podľa Občianskeho zákonníka, aleboObchodného zákonníka; takú povahu majú aj ustanovenia o bezdôvodnom obohatení.

12.2 Ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka – ktoré sa použije aj na obchodnézáväzkové vzťahy  vyjadruje všeobecnú povinnosť účastníkov neplatnej (zrušenej) zmluvyvrátiť si všetko, čo dostali; ide teda o vzájomnú (synalagmatickú) povinnosť. Z uvedenéhotak vyplýva záver, že citované ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka dopadá (vzťahujesa) na všetky tie situácie, kde obidve strany fakticky plnili. Toto ustanovenie zakladá totižvzájomnú   viazanosť   práv   a povinností   obidvoch   zmluvných   strán   v zmysle   §   560Občianskeho zákonníka, keď povinnosť každej zo strán vrátiť prijaté plnenie je vzájomneviazaná na právo od druhej stany plnenie požadovať.

12.3 Pokiaľ pred uzavretím zmluvy (tu konečnej   kúpnej zmluvy) poskytne jednastrana niečo, čo má byť predmetom jej budúceho záväzku zo zmluvy (preddavok alebozábezpeka   na   kúpnu   cenu),   je   stanovená   vyvrátiteľná   domnienka,   že   v pochybnostiachsa plnenie   poskytnuté   medzi   účastníkmi   pred   uzavretím   konečnej   zmluvy,   z ktorej   mázáväzok na plnenie najskôr vzniknúť, považuje za zálohu, t. j. za splátku na dohodnutébudúce plnenie. Pokiaľ nedôjde k uzavretiu kúpnej zmluvy, má ten, kto zálohu poskytol,právo na jej vrátenie, inak by sa druhá strana bezdôvodne obohatila, lebo právny dôvod,na základe ktorého bola záloha na kúpnu zmluvu prijatá, odpadol.

12.4 Lehoty na vrátenie tohto plnenia sa odvíjajú nie od jeho poskytnutia – ako tochybne   aplikovali   všeobecné   súdy   –   ale   od   okamihu   vzniku   zodpovednostného   vzťahuz bezdôvodného obohatenia, t. j. od času, kedy právny dôvod plnenia dodatočne odpadol,v danom   prípade   v dôsledku   zistenej   nemožnosti   zrealizovať   predmetnú   stavbu,   aleboodstúpením od zmlúv, či ich vypovedaním.

12.5 Navyše, podľa § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí, že ak sú účastnícineplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali,prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanienamietať. Zákon tu vylučuje vznik neprípustnej nevyváženosti, ktorá by mohla vzniknúťtypicky   pri   kúpnej   zmluve,   ktorá   sa   potom   nezrealizovala   tak,   ako   sa   to   stalo   ajv posudzovanom prípade.

12.6   Vychádzajúc   z uvedených   úvah,   sú   potom   závery   všeobecných   súdovo premlčaní zábezpeky na kúpnu zmluvu (cenu) v sume 23 136,14 € chybné a zasahujú takaj do ústavnej ochrany vlastníckeho práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

13.1 Ústavný súd dlhodobo zastáva názor, že jedným z princípov predstavujúcichneopomenuteľnú   súčasť   práva   na   spravodlivý   proces,   je   aj   povinnosť   súdov   svojerozhodnutie   riadne   odôvodniť,   pričom   sa   musia   vysporiadať   s námietkami   uplatnenýmiúčastníkmi konania, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. Pokiaľ si súdytúto zákonnú povinnosť nesplnia, a to jednak tým, že sa zistenými skutočnosťami alebotvrdenými   námietkami   nezaoberali   vôbec,   alebo   sa   s nimi   vysporiadali   nedostatočnýmspôsobom (povrchne či všeobecne alebo súhrnne – ako sa to stalo v prejednávanej veci),založili   tým   nepreskúmateľnosť   nimi   vydaných   rozhodnutí.   Takýto   postup   nemožnoakceptovať preto, lebo by znamenal otvorenie cesty k potenciálnej ľubovôli v rozhodovaní,a znamenal by tak porušenie ústavného zákazu výkonu ľubovôle súdmi (čl. 2 ods. 2 ústavy).

13.2 Ústavný súd zastáva názor, že ak sťažovateľ opieral v žalobe svoj nárok nanáhradu   škody   aj   o neplatnosť   právneho   úkonu   a túto   situáciu   aprobuje   platné   právo   –Občiansky zákonník v § 42 a Obchodný zákonník v § 268 v spojení s § 373 a nasl.   bolona všeobecných   súdoch,   aby   sa   s týmto   názorom   sťažovateľa   v odôvodnení   svojichrozhodnutí   dôsledne   vysporiadali.   Pokiaľ   však   všeobecné   súdy   tieto   námietkydo napadnutých   rozhodnutí   nijako   nepremietli,   nemožno   považovať   ich   závero neodôvodnenosti nároku na náhradu škody iba podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníkaza komplexný, a teda za ústavne súladný.

13.3 Navyše, ak súd rozhoduje o nároku na plnenie na základe skutkových zisteníumožňujúcich podradiť uplatnený nárok pod inú hmotnoprávnu normu, než ako ju uvádzalžalobca – tu napr. zhodnotenie nehnuteľnosti mesta vnesenými investíciami sťažovateľa – jepovinnosťou   súdu   posúdiť   dôvodnosť   nároku   podľa   všetkých   do   úvahy   prichádzajúcichhmotnoprávnych ustanovení v zmysle zásady „iura novit curia“.

14. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosti sťažovateľa vyhovel,napadnutý rozsudok odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vecvrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Urobil tak v záujme racionality a efektivity, alenajmä časovej súvislosti, aby sa sťažovateľovi dostalo súdnej ochrany v primeranej dobe,pretože po kasačnom náleze ústavného súdu iba vo vzťahu k rozsudku krajského súdu bymusel tiež zrušiť rozsudok okresného súdu z dôvodov jeho nepreskúmateľnosti, či dokoncazmätočnosti, čo je pri jeho rozsahu (61 strán) skutočne raritou; podobne vyznel aj postupodvolacieho súdu, ktorý na troch pojednávaniach iba čítal tento rozsudok (to mal urobiťv rámci prípravy pojednávania), a potom vyniesol potvrdzujúci rozsudok.

15. Ústavný súd sťažovateľovi priznal aj náhradu trov v konaní pred týmto súdom,ktorú mu vyplatí krajský súd v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, pretožetento   bol   hlavnou   mierou   zodpovedný   za   doterajší   zmätočný   priebeh   konania   predvšeobecnými súdmi.

16. Vo zvyšnej časti   sťažnosti nevyhovel, lebo   ďalšie námietky môže sťažovateľuplatňovať v konaní pred okresným súdom, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie.

17.   Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   k rozhodnutiu   pripája   odlišnéstanovisko sudca Peter Brňák.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015