znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 184/2014-9

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sži 2/2012 z 30. januára 2013 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 12. marca 2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústava“),   práva   na   súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   a   základného   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručeného   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sži 2/2012 z 30. januára 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupuje   v   postavení žalobkyne v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) pod sp.   zn.   1   S   227/2012,   predmetom   ktorého   je   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia krajského súdu, ktorým ako odvolací orgán rozhodol o odvolaní proti zamietnutiu žiadosti sťažovateľky o poskytnutie informácií. Keďže konanie prebieha na totožnom súde, proti ktorému smeruje žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, sťažovateľka očakávala, že dôjde   k   vylúčeniu   krajského   súdu   a   spor   bude   prikázaný   inému   vecne   príslušnému krajského súdu.

3. Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobnom návrhu krajský súd uznesením sp. zn. 1 S 227/2012 zo 14. novembra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)   zaviazal   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   vznesenú   námietku zaujatosti.   Proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, s tvrdením, že námietku zaujatosti nepodala, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že potvrdil uznesenie krajského súdu ako vecne správne.

4. Podľa sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením nesprávne právne posúdil návrh podaný sťažovateľkou ako námietku zaujatosti, hoci toto podanie nebolo dostatočne určité a nespĺňalo náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   neposkytol   sťažovateľovi   súdnu   ochranu v zákonom predpokladanej kvalite, keď dezinterpretoval skutkový stav, ignoroval tvrdenia sťažovateľa a nesprávne aplikoval ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, všetko z dôvodu, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti a v podanom odvolaní voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 11. 2012,   sp.   zn.   1S   227-2012   výslovne   uviedol   že   jeho   podanie   nepredstavuje   námietku zaujatosti podľa ust. § 15a OSP. Navyše, upovedomenie sťažovateľa obsiahnuté v žalobe nebolo a stále nie je možné posúdiť ako vznesenie námietky v zmysle ust. §15a OSP, pretože dané upovedomenie neobsahuje také prvky, ktoré by mohli napĺňať zákonom definované náležitosti   námietky   zaujatosti   sudcu   (§   15a   ods.   3   OSP,   „na   podanie   námietky,   ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne“).

Tvrdíme teda, že porušovateľ porušil právo sťažovateľa na súdu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že:

a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.»

5. Sťažovateľka v sťažnosti taktiež poukázala na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré podľa nej v skutkovo a právne zhodných veciach prijali odlišný právny názor.

6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu, zruší uznesenie najvyššieho súdu, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 66 €, ako aj úhradu trov konania.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom upravujú ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,   odôvodnenie   návrhu   a   navrhované   dôkazy.   Návrh   musí   podpísať   navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

11.   Po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť sťažovateľky   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.   Na základe podaného návrhu na začatie konania je síce zrejmé, akej veci sa týka, kto ho podáva a proti komu   smeruje,   i to,   akého   rozhodnutia   sa   sťažovateľka   domáha,   avšak   sťažovateľka k ústavnej sťažnosti nepriložila uznesenie najvyššieho súdu, proti ktorému návrh smeruje a ktorého   ústavnú   konformitu   má   ústavný   súd   posúdiť.   Ústavná   sťažnosť   je   preto v celkovom   kontexte   neúplná   a   nepreskúmateľná.   Uvedené   vedie   ústavný   súd   k   už vyslovenému záveru, že sťažnosť nespĺňala všeobecné kritériá návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

12. Ústavný súd pripomína, že uvedený nedostatok zákonom predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, II. ÚS 151/06, I. ÚS 442/2012). Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).

13. Nad rámec uvedeného ústavný súd tiež poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľky mohol odmietnuť aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Podstatou podanej ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľky, že krajský súd i najvyšší súd svojimi rozhodnutiami o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok porušili jej označené základné práva tým, že zle vyhodnotili jej návrh ako námietku zaujatosti, pričom sťažovateľka sama svoj návrh posúdila ako podnet na nutnú delegáciu podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, na základe ktorého mal konajúci súd konať sám ex offo a bez vyrubenia súdneho poplatku.

14. Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti sa už uvedenou námietkou   sťažovateľky   zaoberal   a   pri   predbežnom   prerokovaní   viacerých   sťažností nenašiel nič, čo by mohlo signalizovať porušenie označených základných práv. Ústavný súd poukazuje   na   odôvodnenia   svojich   predošlých   rozhodnutí   o   skutkovo   totožných sťažnostiach   sťažovateľky   (napr.   II.   ÚS   635/2013,   II.   ÚS   63/2014),   stotožňuje   sa s odôvodnením týchto rozhodnutí, ktoré boli sťažovateľke riadne doručené, a preto na ne v plnom rozsahu odkazuje.

15. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

16.   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014