znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 184/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť H. Z., B., a F. B., Česká republika, zastúpených obchodnou spoločnosťou Č., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. Š., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu cti a ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Listiny základných práv a slobôd, základného práva vlastniť   a   pokojne   užívať   svoj   majetok   a   na   ochranu   pred   neoprávnenými zásahmi do vlastníctva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   11   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím   Obvodného pozemkového úradu v Nových Zámkoch sp. zn. ObPÚ-34-11/4214/AF z 2. februára 2011, rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 23 Sp 10/2011-27 z 29. júna 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 135/2011 z 26. septembra 2012, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 23 Sp 10/2011-27 z 29. júna 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 135/2011 z 26. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. Z. a F. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2013   doručená sťažnosť H.   Z.,   B.,   a F.   B.,   Česká   republika   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených obchodnou spoločnosťou Č., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. Š., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu cti a ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 10 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok a na ochranu pred neoprávnenými zásahmi do vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Nových Zámkoch (ďalej len „pozemkový   úrad“)   sp. zn. ObPÚ-34-11/4214/AF   z   2.   februára   2011   (ďalej   len „rozhodnutie pozemkového úradu z 2. februára 2011“), rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Sp 10/2011-27 z 29. júna 2011 (ďalej len „rozsudok z 29. júna 2011“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr 135/2011 z 26. septembra 2012 (ďalej len „rozsudok z 26. septembra 2012“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom krajského súdu z 29. júna 2011 a rozsudkom najvyššieho súdu z 26. septembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia si uplatnili reštitučné nároky podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k   pozemkom   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“) na pozemky, ktoré podľa ich tvrdenia v čase ich prechodu do vlastníctva štátu v rozhodnom období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 vlastnícky patrili ich právnym predchodcom.

Pozemkový úrad prvýkrát rozhodol o uplatnenom reštitučnom nároku sťažovateľov rozhodnutím č. j. OPÚ-186-08/6934/EN z 18. februára 2008 (ďalej len „prvé rozhodnutie pozemkového úradu“) tak, že sťažovatelia nespĺňajú podmienku oprávnenej osoby podľa ustanovenia   §   2   zákona   č.   503/2003   Z.   z.,   a   preto   sa   im   nenavracia   vlastnícke   právo k nehnuteľnostiam ani nepriznáva nárok na náhradu. Krajský súd v konaní o opravnom prostriedku sťažovateľov proti prvému rozhodnutiu pozemkového úradu podľa tretej hlavy piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   svojím   rozsudkom č. k. 23 Sp 56/2008-18   z   13.   augusta   2008   (ďalej   len   „prvý   rozsudok   krajského   súdu“) potvrdil prvé rozhodnutie pozemkového úradu. Na odvolanie sťažovateľov najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Sžo 241/2008 z 2. apríla 2009 (ďalej len „uznesenie z 2. apríla 2009“) zmenil potvrdzujúci prvý rozsudok krajského súdu tak, že prvé rozhodnutie pozemkového úradu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Pozemkový úrad aj po vrátení veci druhýkrát rozhodol o uplatnenom reštitučnom nároku   sťažovateľov   rozhodnutím   z   2.   februára   2011   tak,   že   sťažovatelia   nespĺňajú podmienku oprávnenej osoby podľa ustanovenia § 2 zákona č. 503/2003 Z. z., a preto sa im nenavracia vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ani nepriznáva nárok na náhradu. Krajský súd rozsudkom z 29. júna 2011 (v konaní o opravnom prostriedku sťažovateľov podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku) potvrdil rozhodnutie pozemkového úradu z 2. februára 2011. Na odvolanie sťažovateľov najvyšší súd uznesením z 26. septembra 2012 potvrdil rozsudok krajského súdu z 29. júna 2011.

Podľa sťažovateľov rozhodnutie pozemkového úradu z 2. februára 2011, rozsudok krajského súdu z 29. júna 2011, ako aj rozsudok najvyššieho súdu z 26. septembra 2012 sú založené na   nesprávnych   skutkových   a právnych   záveroch   a nedostatočne   odôvodnené, a tým porušujú ich označené základné a iné práva.

Sťažovatelia poukázali aj na to, že závery najvyššieho súdu v namietanom rozsudku sú v rozpore so závermi najvyššieho súdu vyslovenými v jeho uznesení z 2. apríla 2009 (ktorým   bol   zmenený   prvý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdzujúci   prvé   rozhodnutie pozemkového úradu v tejto reštitučnej veci tak, že prvé rozhodnutie pozemkového úradu bolo   zrušené   a   vec   mu   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie,   v   ktorom   bolo   vydané   touto sťažnosťou namietané rozhodnutie pozemkového úradu z 2. februára 2011).

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 10 Sžr/135/2011 zo dňa 26. septembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k 23Sp/10/2011-27 zo dňa 29. júna 2011 bolo porušené právo Sťažovateľov na súdnu a inú ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 36 ods. 1 Listiny a právo Sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo Sťažovateľov na ochranu cti a ľudskej dôstojnosti podľa článku 10 Listiny a článku 19 Ústavy SR a právo Sťažovateľov vlastniť a pokojne užívať svoj majetok chránený pred neoprávnenými zásahmi doň zakotvené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, v čl. 11 ods. 1 Listiny a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Nových zámkoch č. k. ObPÚ-34- 11/4214/AF zo dňa 02. 02. 2011 bolo porušené právo Sťažovateľov na ochranu cti a ľudskej dôstojnosti podľa článku 10 Listiny a článku 19 Ústavy SR a právo Sťažovateľov vlastniť a pokojne užívať svoj majetok chránený pred neoprávnenými zásahmi doň zakotvené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, v čl. 11 ods. 1 Listiny a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 10 Sžr/135/2011 zo dňa 26. septembra 2012 ako i rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sp/10/2011-27 zo dňa 29. júna 2011 a rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Nových zámkoch č. k. ObPÚ-34-11/4214/AF zo dňa 02. 02. 2011 ruší a vec vracia Obvodnému pozemkovému úradu v Nových zámkoch na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť Sťažovateľom trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľov rozhodnutím pozemkového úradu z 2. februára 2011 a rozsudkom krajského súdu z 29. júna 2011

Proti namietanému rozhodnutiu pozemkového úradu z 2. februára 2011 bol prípustný a   sťažovateľmi   aj   využitý   opravný   prostriedok,   na   základe   ktorého   bolo   uvedené rozhodnutie preskúmané krajským súdom. Taktiež proti namietanému rozsudku krajského súdu   z 29.   júna   2011   bol   prípustný   a sťažovateľmi   aj   využitý   opravný   prostriedok, na základe ktorého bol uvedený rozsudok preskúmaný najvyšším súdom.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   zakotvený v čl. 127   ods.   1   ústavy   nie   je v   jeho   právomoci   preskúmanie   namietaného   rozhodnutia pozemkového   úradu   z   2.   februára   2011   ako   ani namietaného   rozsudku   krajského   súdu z 29. júna 2011, pretože na základe prípustného opravného prostriedku ich preskúmanie patrilo do právomoci všeobecných súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľov rozsudkom najvyššieho súdu z 26. septembra 2012

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu 26. septembra 2012, ktorý je   podľa   nich   arbitrárny,   založený   na   nesprávnych   skutkových   a   právnych   záveroch a nedostatočne odôvodnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v uznesení z 2. apríla 2009, ktorým bola vec vrátená pozemkovému úradu na ďalšie konanie, uviedol: „V preskúmavanej veci je základnou otázkou posúdenie, či dotknuté nehnuteľnosti v čase ich prechodu na štát boli vo vlastníctve Z.   B. – otca navrhovateľov   1)   a   2)   a   teda,   či   spĺňajú   zákonné   podmienky   pre   priznanie   postavenia oprávnených osôb podľa § 2 ods. 2 písm. c) zákona.

Z   ustanovenia   §   1   zákona   č.   128/1946   Zb.   jednoznačne   vyplýva,   že   majetkové prevody a iné majetkoprávne konania v období po 29. 09. 1938 pod tlakom okupácie alebo politickej perzekúcie sú neplatné ex tunc. Iba v prípade, že nadobúdateľ F. S. bol osobou štátne   spoľahlivou   a   bude   preukázané,   že   odplata   poskytnutá   v   roku   1939   pozemno- knižnému vlastníkovi A. B. a jeho manželke bola primeraná a k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo z podnetu pôvodného vlastníka alebo prevažne v jeho záujme by bolo možné prevod vlastníctva dotknutých nehnuteľností na F. S. považovať za platný.

Pretože v čase uskutočnenia prevodu nehnuteľnosti boli pravdepodobne súčasťou územia Maďarska, v záujme zistenia skutočného stavu je potrebné dožiadaním príslušného archívu na území Maďarskej republiky zisťovať, či sa kúpna zmluva u nich nenachádza. Osoba F. S., nadobúdateľa dotknutých nehnuteľností, je pre odporcu i krajský súd neznáma.   Hoci   v   pozemno-knižnej   vložke   č.   X.   k.   ú.   N.   V.   je   poznamenané   uplatnenie reštitučného   nároku   Z.   B.   proti   F.   S.,   nie   je   zrejmé,   na   ktorom   súde   bol   tento   nárok uplatnený, pretože podľa § 10 ods. 1 zákona č. 128/1946 Zb. bol pre rozhodnutie o nároku príslušný okresný súd, u ktorého má osoba, proti ktorej nárok smeruje, svoj všeobecný súd, alebo podľa voľby oprávneného, okresný súd, v obvode ktorého je vec, o vrátenie ktorej ide. Na uplatňovanie reštitučného nároku Z. B., otcom navrhovateľov 1) a 2) nepriamo svedčia tieto doklady: Uznesenie Okresného súdu v Leviciach č. 14/52/46 zo dňa 04. 09. 1946, ktorým boli pozemno-knižní vlastníci A. B. a jeho manželka I. vyhlásení za mŕtvych a Výmer   Okresnej   správnej   komisie   v   Leviciach   č.   7998/1948   zo   dňa   04.   11.   1948 o nekonfiškácii majetku A. B. a osvedčenie o slovenskej národnosti Z. B. z 11. 10. 1947. Z administratívneho spisu odvolací súd zistil, že odporca nevykonal všetky dôkazy, ktorými by bolo možné objasniť skutočný stav veci. Jeho jednoznačný záver, že dotknuté nehnuteľnosti boli odňaté F. S. spochybňujú v správnom konaní predložené listinné dôkazy, ktoré však odporca pri hodnotení dôkazov nevzal do úvahy a nezaujal k nim žiadny právny záver. Nedostatky v zisťovaní skutočného stavu veci sú dôvodom, pre ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s. p. zmenil rozsudok Krajského súdu v Nitre, zrušil rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa názoru odvolacieho súdu okrem už spomínaného zisťovania existencie kúpnej zmluvy v príslušnom maďarskom archíve, bude potrebné doplniť dokazovanie o zistenie začatia   a   priebehu   reštitučného   konania   podľa   zákona   č.   128/1946   Zb.   aj   v   ďalších archívoch (Levice, Slovenský národný archív, štátny archív) a vykonané dôkazy vyhodnotiť postupom podľa § 34 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení...“

Najvyšší súd v namietanom rozsudku poukázal na svoje skoršie uznesenie z 2. apríla 2009, ktorým bola vec vrátená pozemkovému úradu na ďalšie konanie, a uviedol: „Ako vyplýva z pripojeného administratívneho spisu a napokon aj z odôvodnenia rozhodnutia odporcu,   odporca   postupujúc   v   intenciách   zrušujúceho   rozhodnutia   odvolacieho   súdu, doplnil dokazovanie a listami z 27. 05. 2009 a zo 04. 06. 2009 sa znova obrátil na MV SR, Slovenský   národný   archív,   ako   aj   na   Štátny   archív   v   Nitre   a   jeho   pobočky   v   Nových Zámkoch a Leviciach so žiadosťou o zaslanie dokladu č. 448 zo dňa 16. 8. 1946, na základe ktorého bolo podľa zákona č. 128/1946 Zb. v PKV vl. č. 800 – kat. územie N. poznamenané zavedenie reštitučného konania proti F. S., a opakovane tiež o zaslanie kúpnej zmluvy zo dňa 21. 04. 1939. Výsledok takto doplneného dokazovania je zachytený v jeho rozhodnutí. Základnou   otázkou   preto   zostáva,   či   z   výsledkov   takto   doplneného   dokazovania, ktoré odporca vykonal plne v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu a z dôkazov, ktoré   sa   podarilo   získať,   možno   prijať   záver,   že   navrhovatelia   nespĺňajú   podmienku oprávnenej   osoby   podľa   ustanovenia   §   2   zákona,   a   preto   sa   im   vlastnícke   právo   k predmetným nehnuteľnostiam nenavracia, ani nepriznáva náhrada v zmysle § 6 zákona. Je pritom nesporné, že ďalšie dôkazy, napr. kúpnu zmluvu z 21. 04. 1939, už v tejto veci vzhľadom na časový odstup nie je možné získať.

V zmysle predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu bolo úlohou odporcu v ďalšom konaní doplniť dokazovanie v zmysle vyššie uvedeného a získané dôkazy vyhodnotiť   postupom   podľa   §   34   ods.   5   zákona   č.   71/1967   Zb.   v   platnom   znení,   t.   j. vyhodnotiť   ich   podľa   svojej   úvahy,   a   to   každý   dôkaz   jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich vzájomnej súvislosti. Podľa názoru odvolacieho súdu odporca postupoval v súlade s týmto zákonným   ustanovením   a   vyhodnotil   všetky   dôkazy,   ktoré   sa   mu   podarilo   zadovážiť, spôsobom,   ktorý   odôvodňuje   výsledok   obsiahnutý   vo   výrokovej   časti   rozhodnutia...“ Tiež konštatoval,   že sa „stotožnil   so   záverom   odporcu,   že   získané   dôkazy postačujú   na prijatie   záveru,   že   kúpna   zmluva   z   21.   04.   1939   nebola   absolútne   neplatným   právnym úkonom v zmysle ustanovenia § 1 zákona č. 128/1946 Zb...“.

Najvyšší   súd   v   napadnutom   rozsudku   vymedzil   dôvody,   pre   ktoré   sa „stotožnil so záverom   odporcu,   že   získané   dôkazy   postačujú   na   prijatie   záveru,   že   kúpna   zmluva z 21. 04.   1939   nebola   absolútne   neplatným   právnym úkonom v zmysle ustanovenia   §   1 zákona   č.   128/1946   Zb“,   takto: «...   nadobúdateľ   F.   S.   bol   osobou   štátne   spoľahlivou, odplata poskytnutá v roku 1939 pozemno-knižnému vlastníkovi A. B. a jeho manželke bola primeraná a k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo z podnetu pôvodného vlastníka alebo prevažne v jeho záujme. Ako je uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia, a potvrdzuje to aj obsah administratívneho   súpisu,   nadobúdateľ   nehnuteľností   F.   S.   bol   promovaným   a   činným hospodárom, oficiálnym gazdom, ktorý absolvoval strednú školu lesného hospodárstva a v tej dobe mal zamestnanie, ktoré veľmi dobre vynášalo, okrem toho mal súkromný statok aj v okrese S. Navyše štát v zastúpení Hospodárskym odborom Správnej komisie Ostrihomskej stolice uznesením z 09. 05. 1939 číslo: 345/1939 zamietol žiadosť roľníckeho spoločenstva obce   Nová   Vieska   na   uplatnenie   predkupného   práva,   pričom   v   odôvodnení   tohto rozhodnutia je uvedené, že „Nadobúdateľ (t. j. F. S.) je promovaným hospodárom, preto podľa pravidiel pozemkovej politiky je pri nadobúdaní nehnuteľností zvýhodnenou osobou“. Možno ešte doplniť citáciou z listu kráľovského hospodárskeho inšpektora Ostrihomskej stolice   z   10.   07.   1939,   adresovaného   ministrovi,   že   „z   hľadiska   pozemkovo-politického neexistuje žiadna prekážka, aby bol právny úkon kúpy a predaja dr. B. – S. zobraný na vedomie“.   Z uvedeného   možno   jednoznačne   vyvodiť   záver,   že   F.   S.   bol   osobou   štátne spoľahlivou.   Z   dokladov,   ktoré   odporcovi   poskytol   Maďarský   národný   archív,   možno rovnako vyvodiť, že predaj sa uskutočnil z podnetu predávajúcich a cena bola ustálená pri dražbe, takže nie je dôvod pochybovať o jej primeranosti a okrem toho kúpu schválil hosp. odbor   Správnej   komisie   Ostrihomskej   stolice.   Nie   bez   významu   je   v   tejto   súvislosti   aj skutočnosť, že išlo o predaj pozemkov, ktoré neboli dlhodobo vo vlastníctve rodiny, ale ku ktorým predávajúci nadobudli vlastnícke právo podľa kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 29. júla 1933.

Z   dokladov,   ktoré   sa   týkajú   uplatňovania   reštitučného   nároku   Z.   B.,   otcom navrhovateľov 1) a 2), v rokoch 1946-1948 a ktoré sú citované v rozhodnutí odporcu, správny orgán vyvodil, že z nich síce vyplýva, že Dr. Z. B. robil úkony na získanie pozemkov evidovaných v pozemkovoknižnej vložke č. 800 do svojho vlastníctva, ale rozhodnutie o určení vlastníctva v prospech neho resp. rozhodnutie o zrušení kúpnej zmluvy zo dňa 21. 4. 1939 nie je k dispozícii ani v štátnych archívoch a nedoložili ho ani žiadatelia, navyše vlastníctvo v tomto období sa nadobúdalo zápisom do pozemkovej knihy, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Pre   uplatnenie   reštitučného   nároku   podľa   zákona   č.   503/2003   Z.   z.,   tzn.   pre preukázanie aktívnej legitimácie v reštitučnom konaní sa ako základnou požiadavkou javí požiadavka preukázať príslušnosť ku skupine originálne oprávnených osôb vymedzených okruhom pôvodných vlastníkov podľa § 2 ods. 1, resp. podľa odseku 2 iných osôb, ktorých reštitučný   nárok   je   derivatívne   odvodený   od   práv   pôvodných   vlastníkov,   čo   sa navrhovateľom v tomto prípade nepodarilo a takýto záver nevyplynul ani z rozsiahleho dokazovania vykonaného správnym orgánom.

Na základe uvedeného odvolací súd mohol iba konštatovať, že krajský súd vo svojom rozsudku správne preveril skutkový stav zistený odporcom a v súlade so zákonom potvrdil právne závery odporcu ako správne a zákonné. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľov, že rozhodnutia odporcu aj krajského súdu sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov;   rozhodnutie   odporcu   má   všetky   formálne   i   obsahové   náležitosti   rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku, vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené.

Na   základe   zisteného   skutkového   stavu,   uvedených   právnych   skutočností, po vyhodnotení,   námietok   navrhovateľov,   ako   aj   s   prihliadnutím   na   závery   obsiahnuté v predchádzajúcom rozhodnutí, odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil...»

Podstatnou otázkou pre posúdenie reštitučného nároku sťažovateľov v namietanom konaní   bolo   to,   či   vlastníkom   pozemkov   v   čase   ich   odňatia   štátom   boli   právni predchodcovia sťažovateľov, a teda či sťažovatelia sú oprávnenými osobami na uplatnenie si reštitučných nárokov podľa zákona č. 503/2003 Z. z.

Právni   predchodcovia   sťažovateľov   uzavreli   21.   apríla   1939   kúpnu   zmluvu   ako predávajúci   s F.   S.   ako   kupujúcim,   predmetom   ktorej   bol   prevod   vlastníckeho   práva   k pozemkom   uplatňovaným   v   reštitučnom   konaní.   Na   základe   tejto   kúpnej   zmluvy   bol vykonaný v pozemkovej knihe zápis vlastníckeho práva v prospech kupujúceho. Takýto zápis vlastníckeho práva v prospech F. S. trval aj v rozhodnom období, keď došlo k odňatiu vlastníckeho práva k predmetným pozemkom v prospech štátu.

Podľa sťažovateľov kúpna zmluva z 21. apríla 1939 je ex lege absolútne neplatná v zmysle zákona č. 128/1946 Sb. o neplatnosti niektorých majetkovo-právnych rokovaní z doby   neslobody   a   o   nárokoch   z   tejto   neplatnosti   a   z   iných   zásahov   do   majetku vznikajúcich   (ďalej   len   „zákon   č.   128/1946   Sb.“),   a   preto   pozemky   boli   v   rozhodnom období vlastníctvom sťažovateľov, resp. ich predchodcov a k ich odňatiu došlo im, a nie osobe, ktorá bola evidovaná ako vlastník v pozemkovej knihe. Týmto je podľa sťažovateľov preukázané,   že   sú   osobami   oprávnenými   na   uplatnenie   si   reštitučných   nárokov   podľa zákona č. 503/2003 Z. z.

Z obsahu už citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (ako aj   prvého   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   2.   apríla   2009)   vyplýva,   že   tento   meritórne posudzoval   náležitosti   platnosti   kúpnej   zmluvy   z   21.   apríla   1939   v   zmysle   zákona č. 128/1946   Zb.   a dospel   k   záveru,   že   dôkazy   vykonané   v   konaní   o   ich   reštitučných nárokoch „postačujú na prijatie záveru, že kúpna zmluva z 21. 04. 1939 nebola absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle ustanovenia § 1 zákona č. 128/1946 Zb...“.

Podstatou argumentácie sťažovateľov je práve namietanie tohto záveru najvyššieho súdu vysloveného pri meritórnom posudzovaní platnosti kúpnej zmluvy, resp. preskúmavaní tohto meritórneho posudzovania učineného pozemkovým úradom a odobreného krajským súdom.

Sťažovatelia   namietajú   nesprávnosť   skutkových   a   právnych   záverov   učinených na základe   vykonaných   dôkazov,   ktoré   boli   podľa   nich   hodnotené   rozporne,   ako   aj nedostatočné   odôvodnenie   namietaného rozsudku   najvyššieho súdu.   Podľa   sťažovateľov na rozdiel   od   najvyššieho   súdu   z   vykonaného dokazovania   je   zrejmé,   že   boli   naplnené zákonné kritéria na prijatie záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy z 21. apríla 1939.

Sťažovatelia   s   poukazom   na   to,   že   ich   právni   predchodcovia   boli   osobami židovského   pôvodu,   argumentujú,   že   kúpnu   zmluvu   uzavreli   pod   tlakom   okupácie   (či politickej   perzekúcie)   spočívajúcej   v   existujúcej   a   reálne   očakávateľnej   perzekúcii židovského obyvateľstva v Maďarskom kráľovstve (ku ktorému patrilo v čase uzavretia kúpnej   zmluvy   časť   územia   Československa,   kde   došlo   k   uzavretiu   zmluvy   a   kde   sa nachádzali aj dotknuté pozemky). Ďalej sťažovatelia argumentovali, že vykonané dôkazy nepreukázali ani dôvody, pre ktoré by mala byť napriek uvedenému kúpna zmluva platná, t. j. štátnu spoľahlivosť kupujúceho, primeranosť odplaty alebo uzavretie kúpnej zmluvy z podnetu alebo v prevažnom záujme predávajúcich.

Podľa   §   1   zákona   č.   128/1946   Sb.   akékoľvek   majetkové   prevody   a   akékoľvek majetkovoprávne konania, či sa týkajú majetku hnuteľného alebo nehnuteľného, verejného, alebo súkromného, sú neplatné, pokiaľ k nim došlo po 29. septembri 1938 pod tlakom okupácie alebo politickej perzekúcie, ibaže ten, na koho majetok prešiel, alebo kto uzavrel iné   majetkovoprávne   úkony,   je   osoba   štátne   spoľahlivá   a   bude   preukázané,   že k majetkovému   prevodu   alebo   k   inému   majetkovoprávnemu   úkonu   došlo   za   primeranú odplatu   alebo   z   podnetu   pôvodného   vlastníka   (oprávneného),   alebo   v   jeho   prevažnom záujme.

Podľa zákona č. 128/1946 Sb. mali osoby oprávnené nárok na vrátenie nehnuteľností, ktoré im boli protiprávnym spôsobom odňaté v rozhodnom období vymedzenom citovaným zákonom.   Obsahom   takéhoto   nároku   bolo   právo   na   vrátenie   veci   alebo   právo na prinavrátenie do predošlého stavu, alebo právo na peňažnú náhradu vo výške všeobecnej ceny. V § 8 zákona č. 128/1946 Sb. je uvedené, že sa nárok premlčuje v troch rokoch. Z dôvodovej   správy   k   tomuto   zákonu   vyplývalo,   že   zákonodarca   mal   na   mysli   lehotu prekluzívnu, po uplynutí ktorej už nemožno právny úkon s právnym účinkom vykonať.

Ústavný súd v súlade s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov, ako i ústavného súdu (nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 495/2011-50 z 9. februára 2012) v prvom rade konštatuje, že samotnou účinnosťou zákona č. 128/1946 Sb. nedošlo ex lege k obnoveniu vlastníckych práv osôb, ktoré tieto práva stratili v dobe neslobody (od 29. septembra 1938 do 4. mája 1945), ale oprávnené osoby si svoj nárok na vrátenie vlastníctva museli uplatniť na súde v zákonom ustanovenej premlčacej, resp. prekluzívnej lehote, inak sa ich nárok premlčal.

Vzhľadom   na   uvedenú   judikatúru   všeobecných   súdov,   ako   i   ústavného   súdu z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je zrejmé, akými úvahami sa spravoval pri výklade a aplikácii zákona č. 503/2003 Z. z., keď dospel k záveru, že mu prináleží (resp. odobril záver, že pozemkovému úradu prináležalo) meritórne posudzovať platnosť právneho úkonu kúpnej zmluvy z 21. apríla 1939 podľa zákona č. 128/1946 Sb.

Pokiaľ najvyšší súd odvodzoval právo na meritórne posudzovanie označenej kúpnej zmluvy zo skutočnosti, že v súvislosti s ňou bolo začaté reštitučné konanie podľa zákona č. 128/1946 Sb., pričom nebolo zistiteľné, či a akým spôsobom bolo ukončené [čo môže nasvedčovať tomu, že štát v období spadajúceho do rozhodného obdobia podľa zákona č. 503/2003 Z. z. nemal záujem o navrátenie vlastníctva pôvodnému vlastníkovi, hoci podľa zákona   č.   128/1946   Sb.   by   spĺňal   zákonné   podmienky,   a   to   z   dôvodu,   že   v   dôsledku následného revolučného vývoja sám prejavil vôľu získať tento majetok, a takýto postup treba považovať za postup porušujúci všeobecne uznávané ľudské práva a slobody v zmysle § 3 ods. 1 písm. p) zákona č. 503/2003 Z. z.], potom takýto extenzívny výklad a aplikáciu zákona   č.   503/2003   Z.   z.   v   okolnostiach   danej   veci   a vzhľadom   na   ostatnú   judikatúru všeobecných súdov (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 203/2008 z 5. mája 2009) nie je namieste hodnotiť ako ústavne nekonformný.

Ústavný   súd   preto   v   intenciách   samotných   sťažnostných   námietok   sťažovateľov preskúmal ústavnú konformnosť záverov najvyššieho súdu v otázke splnenia podmienok prinavrátenia   vlastníctva   k   sporným   pozemkom   podľa   zákona   č.   128/1946   Sb., resp. platnosti   kúpnej   zmluvy   z   21.   apríla   1939   uzavretej   na   území   Československej republiky vtedy tvoriacom súčasť Maďarského kráľovstva.

Ústavný súd zdôrazňuje svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na   skúmanie   namietanej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie   je   opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Po   preskúmaní   rozsudku   najvyššieho   súdu   26.   septembra   2012   ústavný   súd argumentáciu sťažovateľov nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri   zistení   a   hodnotení   skutkového   stavu   veci   a   pri   ustálení   právnych   záverov   mohol zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho právomocami   ustanovenými   v čl. 127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by posudzovaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   svojvoľný   alebo   v   zjavnom   vzájomnom rozpore   či   urobený   v   zrejmom   omyle   a v nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou,   či nedostatočne odôvodnený.

Pokiaľ   sťažovatelia   namietajú,   že   najvyšší   súd   listinami   vydanými   orgánmi Maďarského kráľovstva odôvodňuje štátnu spoľahlivosť kupujúceho, ústavný súd uvádza, že   aplikácia   zákona   (vrátane   zákona   č.   128/1946   Sb.)   nesmie   byť   rozporná   s   ústavou a základnými   právami   a   slobodami.   Preto   osobitne   v   otázke   posudzovania   štátnej spoľahlivosti v intenciách zákona č. 128/1946 Sb. za stavu, keď v konaní neboli zistené také dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali štátnu nespoľahlivosť kupujúceho, nie je možné záver   najvyššieho   súdu   o   štátnej   spoľahlivosti   kupujúceho   hodnotiť   ako   ústavne nekonformný.

Ústavný súd nezistil ústavnú rozpornosť, ani pokiaľ ide o záver najvyššieho súdu, keď   na   základe   vykonaných   dôkazov   ustálil,   že „predaj   sa   uskutočnil   z   podnetu predávajúcich   a cena   bola   ustálená   pri   dražbe,   takže   nie   je   dôvod   pochybovať   o   jej primeranosti“.

V závere ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že v danom prípade nedošlo k odňatiu vlastníckeho práva sťažovateľov na základe represívnych protižidovských zákonov samotným prepadnutím sporných pozemkov do vlastníctva štátu – Maďarského kráľovstva, ale právnym úkonom kúpnej zmluvy. Preto v okolnostiach danej veci sa javí nepreukázanou   aj   základná   podmienka   na   ustálenie   neplatnosti   posudzovanej   kúpnej zmluvy, a to že k jej uzavretiu došlo „pod tlakom okupácie alebo politickej perzekúcie“ spočívajúcej v rasovej perzekúcii. Skutočnosť, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy na území Maďarského kráľovstva bol platný a účinný tzv. prvý z protižidovských zákonov, ktorý obmedzoval prístup obyvateľov židovského pôvodu k niektorým povolaniam stanovením 20 %-ného   limitu   zastúpenia   obyvateľov   židovského   pôvodu   v   určených   povoleniach, nemôže viesť bez ďalšieho k všeobecnému záveru, že všetky právne úkony učinené v tomto období osobami židovského pôvodu boli učinené pod tlakom rasovej perzekúcie.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu 26. septembra 2012 a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva na ochranu cti a ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ústavy a čl. 10 listiny, základného práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok a na ochranu pred neoprávnenými zásahmi do vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu z 26. septembra 2012.

K   namietanému   porušeniu   označených   základných   a   iných   práv   sťažovateľov ústavný   súd   poznamenáva,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   namietaného   porušenia   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti, odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich základných a iných práv hmotného charakteru (čl. 19 ústavy, čl. 10 listiny, čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu), je len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru a ústavnoprocesnými   princípmi   z   perspektívy   ich   možného   porušenia   (rovnako III. ÚS 316/2011).

Ústavný súd preto odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími ich nárokmi nezaoberal.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013