znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 184/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D., s. r. o., Česká republika, zastúpenej JUDr. R. L., konateľ a advokát, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a platobným   rozkazom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   č.   k.   36   Rob/152/2011-12 z 11. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu nedostatku právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012 doručená sťažnosť spoločnosti D., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods.   3 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a platobným rozkazom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 36 Rob/152/2011-12 z 11. januára 2012 (ďalej aj „platobný rozkaz“ alebo „rozhodnutie“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľke   bola   predmetným   platobným rozkazom uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi P., k. s., N., správcovi úpadcu S., s. r. o., N.,   2 000   €   s príslušenstvom   v lehote   15   dní „alebo   v tej   istej   lehote   podať   odpor s odôvodnením   vo   veci   samej   na   tomto   súde“.   Proti   platobnému   rozkazu   podala sťažovateľka 17. februára 2012 odpor (§ 172 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov – ďalej len „OSP“), ktorým navrhla, „aby súd vo veci rozhodol tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne...“.

3. Podľa názoru sťažovateľky „Okresný súd... postupoval pri vydávaní platobného rozkazu... z hľadiska vykonaného dokazovania povrchne a konal na základe dôkazov bez skutočnej dôkaznej sily.“

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom postupom okresného súdu a vydaním platobného rozkazu č. k. 36 Rob/152/2011-12 z 11. januára 2012, zakázal okresnému   súdu   pokračovať   v porušovaní   označených   práv,   priznal   jej   finančné zadosťučinenie „v sume 5.000,- EUR“ a zaviazal okresný súd uhradiť jej trovy konania „vo výške 237,34 EUR“.

5. Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti dopytom na okresnom súde zistil, že tento (po podaní odporu) ešte vo veci nekonal.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

10. Citované ustanovenie zákona o ústavnom súde je vyjadrením ústavnej zásady subsidiarity konania o ústavných sťažnostiach zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy. Ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť výlučnou úlohou ústavného súdu, ten v tejto súvislosti predstavuje inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

11.   Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   zistil   (bod   2),   že   namietané   porušenie označených základných práv postupom a rozhodnutím okresného súdu ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je predčasné, pretože sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému   súdu   podala   proti   platobnému   rozkazu   odpor,   o ktorom   dosiaľ   okresný   súd nerozhodol (v danom prípade ešte nezačal konať, pozn.). Sťažovateľka bude mať možnosť v prípadnom   ďalšom   konaní   na   okresnom   súde   uplatniť   si   požadovanú   ústavnoprávnu ochranu.

12. Z čl. 127 ústavy vyplývajú aj samotné kompetencie ústavného súdu ako orgánu ochrany   ústavnosti,   ktorý   poskytuje   ochranu   základným   právam   a slobodám   len   vtedy, pokiaľ základné práva neboli rešpektované ostatnými orgánmi verejnej moci. Zo zásady subsidiarity ústavnej sťažnosti tak vyplýva princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do činnosti ostatných orgánov verejnej moci, čo znamená, že ústavná sťažnosť je krajným prostriedkom   na   ochranu   práva   nastupujúcim   vtedy,   keď   náprava   pred   týmito   orgánmi verejnej moci už nie je štandardným spôsobom možná (napr. I. ÚS 135/2011).

13. Vzhľadom na už uvedené (body 9 – 12) ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012