znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 184/2011-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., S., a P. B., obaja právne zastúpení advokátkou JUDr. Z. M., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia ich práv upravených v čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2, čl. 11, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C/113/2009 a jeho rozsudkom zo 14. októbra 2009 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 47/2009 a jeho rozsudkom z 15. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. a P. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2010 doručená sťažnosť P. B. a P. B. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich práv upravených v čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2, čl. 11, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C/113/2009   a jeho rozsudkom zo 14. októbra 2009 a postupom Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 47/2009 a jeho rozsudkom z 15. marca 2010.

2. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietajú porušenie označených práv postupom okresného   súdu   a krajského   súdu   tým   spôsobom,   že   pri   hodnotení   dôkazov   a platných zákonov   nezobrali   do   úvahy   dôvody   prevodu   nehnuteľnosti   [zlý   zdravotný   stav   otca sťažovateľov   (v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   odporca,   pozn.),   vymoženie   istiny v exekučnom konaní] a finančné plnenie dlhov otcom sťažovateľov podľa jeho finančných možností   voči   navrhovateľovi.   Na   druhej   strane   navrhovateľ   vo   vzťahu   k otcovi sťažovateľov postupoval v rozpore s ústavne garantovanými základnými ľudskými právami na zachovanie ľudskej dôstojnosti, na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia a s právom, že nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu,   keď   v objekte   obývanom   otcom   sťažovateľov   a jeho   rodinou   nezabezpečil dodávku elektrickej energie a tepla vo vykurovacom období. Sťažovatelia ďalej tvrdia, že ich otec nemal úmysel ukrátiť navrhovateľa ako veriteľa a pri uzavretí darovacej zmluvy postupoval v súlade s ustanovením § 123 Občianskeho zákonníka.

3. Sťažovatelia tvrdia, že okresný súd a krajský súd označené dôkazy vo svojich rozhodnutiach nezohľadnili. Ďalej namietali skutočnosť, že krajský súd nedal na odvolacie dôvody   sťažovateľov   žiadnu   odpoveď,   nezohľadnil   výpovednú   hodnotu   dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa, iba ich prevzal a sám ani neposúdil a neaplikoval žiadnu právnu normu, v dôsledku čoho je potrebné považovať postupy oboch súdov za svojvoľné a založené na extrémnom nesúlade právnych záverov s vykonanými skutkovými zisteniami a v rozpore s označenými právami podľa ústavy, listiny a dohovoru.

4.   Z uvedených   dôvodov   sťažovatelia   navrhli,   aby ústavný súd   vo   veci   rozhodol nálezom, ktorým sťažnosti vyhovie a vysloví porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 2 ods. 2, čl. 11, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu krajským súdom a jeho rozsudkom sp. zn. 16 Co 47/2009 z 15. marca 2010, zruší rozsudok okresného súdu sp. zn. 29 C 113/2009 zo   14.   októbra   2009   a rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   16   Co   47/2009   z   15.   marca 2010, vec vráti na ďalšie konanie a prizná sťažovateľom náhradu trov konania.

II.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a   o   postavení   jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05 a ďalšie).

6. Ústavný súd preto skúmal, či postupom a rozsudkom okresného súdu a krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených základných práv a slobôd.

6. 1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov postupom a rozsudkom okresného súdu ústavný súd uvádza, že podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V danom prípade je takýmto súdom v systéme všeobecného súdnictva krajský súd. Rešpektujúc subsidiárnu právomoc ústavného súdu odmietol ústavný súd túto časť sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci.

6. 2 V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľov postupom a rozhodnutím krajského súdu sťažovatelia namietali predovšetkým skutočnosť, že krajský súd nezohľadnil odvolacie dôvody sťažovateľov, nedal na ne žiadnu odpoveď, neposúdil výpovednú hodnotu dôkazov vykonaných okresným súdom. Namietali tiež, že postup súdu bol svojvoľný a arbitrárny a jeho   právne závery, ktoré prevzal z rozhodnutia okresného súdu, v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a bez právneho základu. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 16 Co 47/2009 z 15. marca 2010 vyplýva, že krajský súd svoje rozhodnutie takto odôvodnil:

„Odvolací   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   spolu   s konaním,   ktoré   mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a odvolanie žalovaných nedôvodné.

Prvostupňový súd v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie, zistil správne závery, ktoré   aj   premietol   do   svojho   rozhodnutia,   na   zisteniach   ktorých   sa   nič   nezmenilo   ani v priebehu odvolacieho konania a odvolací súd na ne poukazuje.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ak   sa   odvolací   súd   v celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

K odvolacím   námietkam   žalovaných   odvolací   súd   poukazuje   na   dostatočné vyhodnotenie dôkazov prvostupňovým súdom, ako aj vykonané potrebné dokazovanie, ktoré má oporu v zistenom skutkovom stave.

Ust. § 132 O. s. p. predpokladá, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo.

Otázky   spojené   s prevádzaním   a hodnotením   dôkazov   upravuje   Občiansky   súdny poriadok, ktorý ukladá súdu, aby po prevedenom dokazovaní dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy   tak   jednotlivo,   ako   aj   v ich   vzájomných   súvislostiach   a aby   rozhodol   vo   veci   na základe   zisteného   skutkového   stavu,   pričom   len   jemu   prislúcha   rozhodnúť   o tom,   ktoré z dôkazov navrhované účastníkmi prevedie a ktoré nie, avšak je vecou súdu, ako s rozporom s prevedenými dôkazmi naloží. Je však aj jeho povinnosťou prevedený dôkaz odporujúci dôkazom ostatným v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. hodnotiť a zdôvodniť.

Prvostupňový   súd   v   dostatočnom   rozsahu   vykonal   dokazovanie,   a to   výsluchom účastníkov, výsluchom svedka M. B., oboznámením obsahu spisu 10C 574/00, exekučným spisom Ex 157/07, spisom súdu 14 C 319/08, oboznámením darovacou zmluvou, pričom zistil potrebný skutkový stav, z ktorého vyvodil aj správne právne závery. Správne zistil, že v prípade darcu a žalovaných ide o blízkych príbuzných, keďže ide o synov žalobcu (správne malo byť uvedené   synov darcu,   pozn.), pričom zákonodarca   v ust.   § 42a ods.   2   O.   z. predpokladá, že takýto úmysel musel byť druhej strane známy. V takomto prípade, ak teda ide   o právny   úkon   medzi   dlžníkom   a osobou   jemu   blízkou   alebo   právny   úkon   urobený dlžníkom v prospech osoby jemu blízkej, nemusí žalujúci veriteľ tvrdiť ani preukazovať, že žalovanému   musel   byť   úmysel   dlžníka   ukrátiť   veriteľa,   známy.   Zákon   v tomto   prípade predpokladá, že žalovaný o úmysle dlžníka vedel, iba ak by žalovaný preukázal, že v dobe právneho   úkonu   dlžníkov   úmysel   ukrátiť   veriteľa   i pri   náležitej   starostlivosti   nemohol poznať.

Prvostupňový   súd   sa   riadne   so   všetkými   podmienkami   žalovaného   nároku vyporiadal,   ako   aj   s dôkazmi   predkladanými   účastníkmi   a   správne   konštatoval,   že   mal preukázaný   úmysel   dlžníka   ukrátiť   veriteľa   vzhľadom   na   krátke   časové   hľadisko   medzi vyhláseniami druhostupňového rozhodnutia a uzavretím darovacej zmluvy, rovnako tak aj zistenie   o tom,   že   otec   žalovaných   ako   dlžník   v rozhodnom   období   nedisponoval   iným hnuteľným majetkom a že k právnemu úkonu došlo medzi dlžníkom a jeho blízkymi osobami. Žalovaní nepreukázali, že nepoznali úmysel otca ukrátiť žalobcu.

Z tohto   dôvodu   bol   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vecne   správny   a odvolací   súd ho v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný súd považuje uvedené odôvodnenie krajského súdu za dostatočné na to, aby potvrdenie   rozsudku   okresného   súdu   nemalo   znaky   svojvoľnosti   a arbitrárnosti.   Podľa názoru ústavného súdu krajský súd oprávnene využil ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   v situácii, keď sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením okresného súdu s odvolaním sa na dostatočný rozsah vykonaného dokazovania a jeho odôvodnené právne závery.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom a rozhodnutím   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľmi   označených ústavnoprocesných pravidiel, ktoré by signalizovalo možnosť vyslovenia porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd v nadväznosti na tento svoj záver, že keďže nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ostatných sťažovateľmi označených základných práv,   sťažnosť   odmietol   aj   vo   zvyšnej   časti   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti. Vzhľadom   na   uvedené   bolo   už   potom   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011