znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 184/2010-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., H., Česká republika, a akad. mal. a soch. M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv zaručených v čl. 46, čl. 47, čl. 48 a čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 148/2009 zo 6. augusta 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 51/08-194 z 19. februára 2009, ako aj rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 12 C 170/2001-134 z 15. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., a akad. mal. a soch. M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2009 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.– S. H., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), a akad. mal. a soch. M. T., B. (ďalej spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   v   čl.   46,   čl.   47,   čl.   48   a   čl.   51   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 148/2009 zo 6. augusta 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 51/08-194 z 19. februára 2009,   ako   aj   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 12 C 170/2001-134 z 15. decembra 2006.

Podaniami doručenými ústavnému súdu   3. novembra 2009 a 16. novembra 2009 sťažovatelia svoju sťažnosť doplnili a zmenili.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   17.   decembra   1999   podali   sťažovatelia okresnému súdu návrh na začatie konania, ktorým sa domáhali „vyslovenia neplatnosti právneho úkonu absolútne neplatného“ – kúpnej zmluvy uzatvorenej 23. septembra 1998 medzi predávajúcim JUDr. J. J., správcom konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti Ž., spol. s r. o. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a kupujúcimi Ľ. K. a E. P. (ďalej len „žalovaní v 2. a 3. rade), predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – dielne a garáže nachádzajúce sa na parc. č. 13461/7, katastrálne územie B. – N. M., zapísanej na liste vlastníctva   číslo   890   (ďalej   len   „nehnuteľnosť“).   Dôvodom   absolútnej   neplatnosti   tejto kúpnej zmluvy mala byť podľa sťažovateľov chýbajúca vkladuschopná listina preukazujúca vlastnícke právo k nehnuteľnosti svedčiace v prospech žalovaného v 1. rade ako jednej zo zmluvných strán tejto kúpnej zmluvy, na ktorej majetok bol rozhodnutím Mestského súdu v Bratislave   sp.   zn.   38   K   111/95   z   1.   februára   1996   vyhlásený   konkurz   a   za   správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. J. J. Súčasne sťažovatelia navrhli, aby okresný súd zaviazal žalovaných v 2. a 3. rade vypratať nehnuteľnosť.

Pred pojednávaním nariadeným na 10. február 2006 sťažovatelia žiadali okresný súd o zabezpečenie dôkazu z katastrálneho operátu Správy katastra B. III podľa § 78 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Okresný súd na ich žiadosť nereagoval, a preto jeho postup považujú sťažovatelia za porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čo malo   za   následok „porušenie   ústavného   princípu   preskúmavania   rozhodnutí   a listín týkajúcich sa základných ľudských práv“, pretože okresný súd nemohol riadne vykonať dokazovanie a sťažovateľom bolo odmietnuté vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Súčasne sťažovatelia poukázali na listinné dôkazy, ktoré predložili okresnému súdu a ktoré podľa nich preukazujú nadobudnutie ich vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a to zmluvu   o   predaji   časti   majetku   z   30.   apríla   1992   uzatvorenú   s   Federálnym   fondom národného majetku ČSFR, návrh na registráciu dodatku č. 1 zmeny spoločenskej zmluvy obchodnej spoločnosti Ž., spol. s r. o., z 23. decembra 1992 a záznam z registrácie tejto zmeny vedený Štátnym notárstvom Bratislava I pod sp. zn. RI 587/92 z 28. decembra 1992. Podľa sťažovateľov z týchto dokladov jednoznačne vyplýva, že nehnuteľnosť nebola nikdy predmetom   návrhu   na registráciu,   a teda „nikdy neboli splnené   zákonné podmienky   na prevod vlastníctva tejto nehnuteľnosti (ale aj iných) na žalovaného v 1. rade Ž., s. r. o.“, v dôsledku čoho tento žalovaný nemohol platne previesť vlastnícke právo na žalovaných v 2. a 3. rade. Sťažovatelia na podporu   svojich tvrdení v konaní pred okresným súdom   tiež poukázali   na   rozhodnutia,   ktoré   podľa   nich   priamo   súviseli   s   predmetom   sporu,   a   to rozsudok krajského súdu sp. zn. 27 S 17/98 zo 6. októbra 1998, rozsudok najvyššieho súdu sp.   zn.   M-Sždov   4/99   z   30.   mája   2001   a   rozhodnutie   Krajského   úradu   v   Bratislave, katastrálneho odboru sp. zn. Katastr. 41-621-2/99-LK z 12. novembra 2001, ktoré okresný súd „odmietol akceptovať a nevyhodnotil“.

Okresný súd 15. decembra 2006 vyniesol v právnej veci sťažovateľov rozsudok č. k. 12 C 170/01-134 (ďalej len „rozsudok z 15. decembra 2006“), ktorým ich žalobu zamietol. Podľa sťažovateľov sa okresný súd v odôvodnení tohto rozsudku pridržiaval iba vyjadrení žalovaných a poukazujúc na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 170/96 zo 14. mája 1997 (o určení, že sťažovateľ vniesol majetok do spoločnosti Ž., spol. s r. o., zmenou spoločenskej zmluvy z 23. decembra 1992) a sp. zn. 6 Obo 62/03 z 24. septembra 2003 (o zamietnutí   žaloby   sťažovateľov   o   vylúčenie   nehnuteľnosti   z   konkurznej   podstaty) a rozhodnutie Štátneho notárstva   B. I sp.   zn. RI   587/92 z 28. decembra 1992 dospel   k záveru, že tieto sú dostatočné na preukázanie prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zo sťažovateľov   na obchodnú   spoločnosť   Ž.,   spol. s   r.   o.   Sťažovatelia   sú   toho názoru,   že uvedené   rozsudky   predložené   v   napadnutom   konaní   ako   dôkazy   nikdy   neboli „záznamuschopnými listinami“ spôsobilými vyvolať zmenu vlastníctva k nehnuteľnosti ani rozhodnutiami, na základe ktorých by okresný súd mal mať vyriešenú predbežnú otázku vlastníctva nehnuteľnosti.

Proti   rozsudku   z   15.   decembra   2006   podali   sťažovatelia   odvolanie.   Krajský   súd rozsudkom č. k. 6 Co 51/08-194 z 19. februára 2009 (ďalej len „rozsudok z 19. februára 2009) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Podľa sťažovateľov krajský súd „porušil   právo   sťažovateľov   na   spravodlivé   súdne   konanie,   lebo   nerešpektoval   rozsah a dôvody odvolania, ktorými bol a je odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O. s. p. viazaný“. Porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidia sťažovatelia aj v tom, že krajský súd „nepreskúmal   vady   súdu   prvého   stupňa,   na   ktoré   sťažovatelia   poukázali   vo   svojom odvolaní...“.

Vo svojej argumentácii sťažovatelia tiež poukázali na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 170/96 zo 14. mája 1997, ktorý je podľa ich názoru rozsudkom zmätočným a nulitným,   ktorým   nebolo   a   nemohlo   byť   rozhodnuté   o   vlastníctve   nehnuteľnosti obchodnou   spoločnosťou   Ž.,   spol.   s   r.   o.   V   uvedenom   rozsudku   najvyšší   súd   podľa sťažovateľov len určil, že sťažovateľ zmenou spoločenskej zmluvy z 23. decembra 1992 o založení spoločnosti Ž., spol. s r. o., „vniesol majetok v rozsahu podľa čl. IV bod 5 zmeny spoločenskej zmluvy“. Súčasne sťažovatelia poukázali na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 62/03 z 24. septembra 2003, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 81 Cb 80/97-859 z 9. decembra 2002 o zamietnutí žaloby sťažovateľov o vylúčenie nehnuteľnosti z konkurznej podstaty úpadcu Ž., spol. s r. o. Vo výrokoch týchto rozsudkov podľa tvrdenia sťažovateľov «nie je označená ani jedna nehnuteľnosť, teda tieto rozsudky nikdy neboli a nebudú „záznamuschopnými listinami“ spôsobilými na prevod vlastníctva v katastri».

Proti rozsudku z 19. februára 2009 podali sťažovatelia dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 148/2009 zo 6. augusta 2009 odmietol (ďalej len „uznesenie zo 6. augusta 2009) ako procesne neprípustné. Dôvodnosť podanej sťažnosti zakladá podľa sťažovateľov najmä stanovisko najvyššieho súdu uvedené v odôvodnení tohto uznesenia, podľa ktorého „skutočnosť, že dovolatelia nesúhlasia s tým, ako súdy vyhodnotili vykonané dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.“.

Súčasne   sťažovatelia   poukázali   na   vadami   postihnuté   rozhodovanie   konajúcich súdov, „keď rozhodovali o neplatnosti kúpnej zmluvy namiesto toho, že mali rozhodovať o vypratanie nehnuteľnosti (vydanie veci)“, pričom „riešili neplatnosť kúpnej zmluvy iných účastníkov   na   strane   kupujúcich“, než ktorá   bola predmetom   ich   žalobného návrhu   zo 17. decembra 1999. Navyše, podľa sťažovateľov nebolo potrebné preukazovať naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), keďže sa domáhali vypratania nehnuteľnosti. K uvedeným námietkam najvyšší súd uviedol, že „na základe žaloby žalobcov v 1/ a 2/ rade súdy oboch nižších stupňov skúmali platnosť kúpnej zmluvy z 23. septembra 1998 (nie kúpnej zmluvy z 30. júna 1998). Svedčí o tom priebeh celého konania, okruh jeho účastníkov a obsah rozhodnutí, zrušenia ktorých sa dovolatelia domáhajú. Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že pokiaľ by aj súdy (teoreticky) rozhodli o niečom inom, než bolo navrhované, nezaložili by tým procesnú vadu konania v zmysle   §   237   O.   s.   p.“. S   citovanými   dôvodmi   odmietnutia   dovolania   sťažovatelia nesúhlasia.

Na základe uvedeného podľa sťažovateľov okresný súd, krajský súd aj najvyšší súd rozhodli v ich právnej veci v rozpore so zákonom a nespravodlivo.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd na základe dôvodov uvedených v sťažnosti po jej prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie rozhodol takto:

„Najvyšší súd, krajský súd a okresný súd porušili základné právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces garantované v čl. 51, 48, 47 a 46 ústavy.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2009 z 18. septembra 2009, rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Co 51/2008-194 z 19. februára 2009 a rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 170/2001-134 z 15. decembra 2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. Ústavný   súd   sťažovateľom   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 8 000,- EUR, pre každého, ktoré im je najvyšší súd, krajský súd a okresný súd II povinný vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Najvyšší súd, krajský súd a okresný súd sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu trov konania vo výške 468,95 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia v petite sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47, čl. 48 a čl. 51 ústavy rozsudkom okresného súdu z 15. decembra 2006, ktorým bol   zamietnutý   ich   návrh   na   určenie,   že   kúpna   zmluva   uzatvorená   medzi   žalovaným v 1. rade a žalovanými v 2. a 3. rade,   predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,   je   absolútne   neplatná,   a   zároveň   v   ňom   ďalším   výrokom   okresný   súd zamietol   ich   žalobu o   vypratanie nehnuteľnosti   voči   žalovaným   v   2.   a   3.   rade,   ako   aj rozsudkom   krajského   súdu   z   19.   februára   2009,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok z 15. decembra 2006 a uznesením najvyššieho súdu z 18. septembra 2009, ktorým bolo odmietnuté   ich   dovolanie.   K   porušeniu   označených   práv   malo   dôjsť   v   dôsledku nesprávnych, nespravodlivých a arbitrárnych záverov všeobecných súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci uvedených v napadnutých rozhodnutiach.

II.A   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46,   čl.   47,   čl.   48 a čl. 51 ústavy rozsudkom okresného súdu z 15. decembra 2006

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku okresného súdu z 15.   decembra   2006   odvolanie.   Sťažovatelia   odvolanie   podali   a   krajský   súd   o   ňom rozsudkom   rozhodol.   Z   toho   vyplýva,   že   sťažovatelia   mali   k   dispozícii   účinný   právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov   v   časti   namietajúcej   porušenie   ich   základných   práv   rozsudkom   okresného súdu z 15. decembra 2006 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu čl. 46, čl. 47, čl. 48 a čl. 51 ústavy rozsudkom krajského súdu z 19. februára 2009

Podľa   aktuálnej   judikatúry   ústavného   súdu   v   prípade   podania   mimoriadneho opravného   prostriedku   sa   považuje   ústavná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).V súlade s už uvedenou   judikatúrou a vzhľadom na zistenie ústavného súdu, že najvyšší   súd   sa   nezaoberal   meritórnym   preskúmaním   rozsudku   krajského   súdu z 19. februára 2009 na základe sťažovateľmi podaného dovolania, ktoré bolo odmietnuté ako procesne neprípustné, považoval ústavný súd v tomto prípade za zachovanú aj lehotu na podanie sťažnosti proti   tomuto rozsudku   krajského súdu. S   prihliadnutím   k uvedenému ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu námietok sťažovateľov vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom krajského súdu z 19. februára 2009.

Krajský   súd   rozsudkom   z   19.   februára   2009   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu z 15. decembra   2006,   pričom   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   stotožnil   so   závermi okresného   súdu,   ktorý   zamietol   žalobu   sťažovateľov   z   dôvodu   nedostatku   naliehavého právneho záujmu na tomto určení podľa § 80 písm. c) OSP, pretože dospel k záveru, že právoplatným určením neplatnosti tejto kúpnej zmluvy by sa obnovil právny stav pred jej uzavretím, teda do katastra nehnuteľností by bola opätovne zapísaná obchodná spoločnosť Ž., spol. s r. o., a na právnom postavení sťažovateľov by sa tým nič nezmenilo. Keďže kúpna zmluva je na základe uvedeného platným právnym úkonom, žalovaní v 2. a 3. rade ju oprávnene užívajú, nebolo možné vyhovieť ani žalobe o vypratanie nehnuteľnosti.

Sťažovatelia   v   tomto   konaní   namietali,   že   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní v predmetnej veci nemali rozhodovať o neplatnosti kúpnej zmluvy z 23. septembra 1998, ale o vyprataní nehnuteľnosti, ktorého sa svojou žalobou domáhali.

V rámci konania o vypratanie nehnuteľnosti je pre rozhodovanie všeobecných súdov podstatné vyriešenie predbežnej otázky, a to zistenie právneho dôvodu vypratania veci, resp. otázky   právneho   vzťahu   žalobcu   k   veci,   ktorej   vypratania   sa   svojou   žalobou   domáha. Právnym dôvodom vypratania veci musí byť pritom jej vlastníctvo, resp. spoluvlastníctvo alebo oprávnená držba a uvedený dôvod musí existovať a svedčiť v prospech žalobcu aj v čase uplatňovaného nároku. Až ustálenie záveru o tejto prejudiciálnej otázke podmieňuje prijatie rozhodnutia týkajúceho sa vypratania nehnuteľnosti.

Podľa § 135 ods. 1 OSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného   súdu   alebo   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktoré   sa   týkajú   základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol   spáchaný   trestný   čin,   priestupok   alebo   iný   správny   delikt   postihnuteľný   podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Podľa § 135 ods. 2 OSP inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   v   predmetnom   konaní   o   vypratanie nehnuteľnosti musel ako predbežnú otázku vyriešiť otázku právneho vzťahu sťažovateľov k nehnuteľnosti. Pre ustálenie záveru o právnom vzťahu sťažovateľov k nehnuteľnosti bolo vzhľadom   na   uvedené   podstatné   vyriešiť   otázku,   či   v   čase   uzatvorenia   kúpnej   zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti mal žalovaný v 1. rade (správca konkurznej podstaty Ž., spol. s. r. o.) oprávnenie ju uzavrieť.

Krajský   súd   v   súlade   s   §   135   ods.   2   OSP   duplicitné   dokazovanie   vo   veci, či nehnuteľnosť v tom čase patrila do konkurznej podstaty spoločnosti Ž., spol. s r. o., nevykonával, pretože považoval túto otázku rovnako ako okresný súd za vyriešenú, a to právoplatným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 81 Cb 80/97 z 9. decembra 2002, ktorým krajský   súd   zamietol   žalobu   sťažovateľa,   ktorou   si   uplatnil   nárok   na   vylúčenie   vecí   z konkurznej podstaty úpadcu – obchodnej spoločnosti Ž., spol. s r. o. Rozsudok krajského súdu z 9. decembra 2002 bol potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 62/03 z 24. septembra 2003.

Vzhľadom na to považoval krajský súd v súlade s § 159 ods. 2 OSP otázku určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorej vypratania sa sťažovatelia domáhali, za vyriešenú a uvedený právny záver za pre neho záväzný. Súčasne v otázke týkajúcej sa určenia, či nehnuteľnosť patrila v čase uzavretia kúpnej zmluvy do konkurznej podstaty spoločnosti Ž., spol. s r. o. vznikla podľa § 159 ods. 3 OSP prekážka veci rozhodnutej (rozsudky boli napadnuté sťažnosťou   sťažovateľa, ktorú   ústavný   súd   odmietol   uznesením   č. k.   IV.   ÚS 154/04-36 z 12. mája 2004, pozn.).

Uvedený   postup   a   následný   právny   záver   týkajúci   sa   existencie   prekážky   veci rozhodnutej vo vzťahu k otázke určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ku ktorému krajský súd dospel vo svojom rozhodnutí, je v súlade s § 135 ods. 2 a § 159 ods. 2 a 3 OSP, ako   aj   v   súlade   s   ustálenou   judikatúrou   všeobecných   súdov.   Rovnako   tak   je   v   súlade s judikatúrou všeobecných súdov aj právny záver krajského súdu týkajúci sa neexistencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľov na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, podľa ktorého ani vyriešenie otázky určenia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti by   neznamenalo   úplné   vyriešenie   obsahu   spornosti   daného   právneho   vzťahu   z   dôvodu neexistencie vlastníckeho vzťahu sťažovateľov k predmetnej nehnuteľnosti, a preto v tomto prípade určovacia žaloba nie je opodstatnená.

Z   rozsudku   z   19.   februára   2009   vyplýva,   že   krajský   súd   preskúmal   rozsudok z 15. decembra 2006 a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Ústavný súd nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, ktorý   by   nemal   oporu   v   zákone.   Napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nie   je   zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, a preto je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné. Nevyhovenie odvolacím dôvodom, ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   taktiež   nezistil,   aby   postupom   krajského   súdu   či   jeho   rozhodnutím mohlo   dôjsť   k   porušeniu   ďalších   sťažovateľmi   označených   práv.   Napokon   ani samotní sťažovatelia neuviedli relevantné súvislosti, aj keď sú zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom,   ktoré   by   mohli   naznačovať   porušenie   označených   práv,   medzi   ktorými sťažovatelia v petite sťažnosti uviedli základné práva podľa čl. 46 ods. 2, 3 a 4, čl. 47 a čl. 48 ústavy.

Ústavný   súd   zároveň   nezistil   skutočnosti,   ktoré   by signalizovali porušenie čl.   51 ods. 1 ústavy, ktorý okrem iného ustanovuje, že základného práva podľa čl. 46 ústavy sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú. Článok 51 ústavy obsahuje interpretačné pravidlo, a nie je nositeľom základného práva alebo slobody.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu čl. 46, čl. 47, čl. 48 a čl. 51 ústavy uznesením najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009

Proti rozsudku z 19. februára 2009 podali sťažovatelia dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší   súd   uznesením   zo   6.   augusta   2009.   Ústavný   súd   preskúmal   rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov ako procesne neprípustné podľa §   238   ods.   1   až   3   OSP,   pretože   smerovalo   proti „takému   potvrdzujúcemu   rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné“.

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   zo   6.   augusta   2009   sa najvyšší súd podrobne venoval posúdeniu existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 OSP ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom zdôraznil, že „nie je významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád“.

K   jednotlivým   dôvodom   dovolania   podľa   §   237   OSP   najvyšší   súd   zaujal   toto stanovisko:

„Dovolatelia namietajú, že v konaní im bola odňatá možnosť pred súdom konať... Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť nevykonaním   nimi   navrhovaného   dokazovania,   ďalej   neuvedením   podrobných   dôvodov nevykonania navrhovaných dôkazov, nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov, sčasti nevysvetlením dôvodov rozhodnutia a tiež vecne nesprávnym rozhodnutím.

K námietke, že súdy nevykonali všetky žalobcami navrhované dôkazy treba uviesť, že Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v č1. 6 ods. 1 zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,   ktoré z nich budú v rámci   dokazovania   vykonané,   je   vždy   vecou   súdu (viď   §   120   ods.   1   O.   s.   p.),   a   nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových   zistení   (vedúcu   prípadne   k   vydaniu   nesprávneho   rozhodnutia),   nie   však procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p. (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je   podľa   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   prípustné   (viď   R   125/1999).   Nevykonaním   žalobcami navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu ich možnosti konať pred súdom. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov, dovolací súd uvádza, že do obsahu základného práva podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa č1.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd   nepatrí   právo   účastníka   konania   vyjadrovať   sa   k   spôsobu   hodnotenia   ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Skutočnosť, že dovolatelia nesúhlasia s tým, ako súdy vyhodnotili vykonané dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. (porovnaj R 42/1993).

Viaceré z námietok, založených na tom, že súdy nedostatočne vysvetlili svoje právne úvahy a riešenia právnych otázok (zákonu zodpovedajúce vyriešenie ktorých bolo podľa názoru žalobcov podmienkou vecne správneho rozhodnutia), sú námietkami vytýkajúcimi nedostatočné odôvodnenie, teda nepreskúmateľnosť. K tomu treba uviesť, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie   o   odvolaní   a   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom   konaní   (II.   ÚS   78/05). Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov vydaných v danej veci dospel dovolací   súd   k   záveru,   že   právo   žalobcov   na   riadne   odôvodnenie   porušené   nebolo. Odôvodnenie odvolacieho rozsudku obsahuje nielen stručné zhrnutie odvolacích námietok žalobcov a spôsob, ako sa s nimi odvolací vysporiadal, ale aj primerané právne posúdenie (a to aj v otázke preukázania naliehavého právneho záujmu žalobcov na podaní žaloby podľa   §   80   písm.   c/   O.   s.   p.).   Nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   je judikatúrou   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (viď   R   111/1998)   považovaná   za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (teda nie vady konania v zmysle § 237 O. s. p.), ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá nie je procesnou vadou so znakmi uvedenými v § 237 O. s. p. Pokiaľ   dovolatelia   zastávajú   názor   o   odňatí   možnosti   pred   súdmi   konať   tiež nesprávnym právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, že § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie   možnosti   účastníka   konať   pred   súdom   výslovne   dáva   do   súvislosti   s   faktickou činnosťou   súdu,   a   nie   s právnym   hodnotením   veci   v   napadnutom   rozhodnutí.   Právnym posúdením   veci   súd   vo   všeobecnosti   účastníkovi   neodníma   možnosť   uplatnenia   jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď R 43/2003). Právne posúdenie veci súdmi   nižších   stupňov   je   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorý   možno   úspešne   uplatniť v procesné prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie   je   procesnou   vadou   konania   v   zmysle   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   (viď   napríklad rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Cdo   102/2004,   sp.   zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003).

Záverom k tejto časti odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu treba uviesť, že ak súdy   v   danej   veci,   ako   tvrdia   dovolatelia,   nezistili   v   potrebnom   rozsahu   rozhodujúci skutkový stav, má tento nedostatok za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 O. s. p.“

K ďalším dovolacím dôvodom sťažovateľov, a to že v konaní došlo k procesnej vade konania   majúcej   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   a   že   napadnutý   rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, najvyšší súd uviedol, že tieto dôvody môžu byť úspešne uplatnené iba v procesne prípustnom dovolaní.

Na základe uvedenej argumentácie dospel najvyšší súd k záveru, že v danom prípade prípustnosť dovolania sťažovateľov nebolo možné vyvodiť ani z § 237 OSP.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   názor   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti dovolania   je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľov odmietnuť.

Otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia   najvyššieho   súdu   zo   6.   augusta   2009 s ohľadom na dôvody uvedené v sťažnosti nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky   nezlučiteľné   s   čl.   46   ods.   1   ústavy,   prípadne   aby   sa   toto   rozhodnutie   javilo neodôvodnené alebo svojvoľné.

Ústavný súd pri preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009 nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľmi v petite sťažnosti označenými základnými právami podľa čl. 46 ods. 2, 3 a 4, čl. 47, čl. 48 a čl. 51 ústavy a napadnutým uznesením najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti taktiež nešpecifikovali, akým spôsobom malo dôjsť v predmetnom konaní k porušeniu uvedených práv.

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010