znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 184/09-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí a čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 14 ods. 2 a čl. 18   Dohovoru   o právach   dieťaťa   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   sp.   zn. 23 C 68/05 z 2. mája 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 18. novembra 2008 sp. zn. 3 Co 353/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. S.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2009 doručená faxom (poštou 14. apríla 2009) sťažnosť, doplnená podaniami zo 6. mája 2009 a 1. júna 2009, Ing. M. S. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí (ďalej len „európsky dohovor“) a čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 14 ods. 2 a čl. 18 Dohovoru o právach   dieťaťa   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 23 C 68/05 z 2. mája 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 18. novembra 2008 sp. zn. 3 Co 353/05.

1. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že „V konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava IV pod spis. zn. 23 C 68/05 vo veci navrhovateľky M. S... proti odporcovi Ing. M. S... prebiehalo konanie o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností voči maloletým deťom M... a K..., na čas po rozvode.

V uvedenom konaní Okresný súd rozviedol manželstvo účastníkov konania, maloleté deti...   zveril na čas po rozvode do výchovy a opatery...   matke,   ktorá má maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok. Odporcu... zaviazal súd prispievať na ich výživu sumou 2.500,-   Sk,   resp.   2.000,-   Sk   mesačne.   Súd   ďalej   odporcovi   určil   právo   stretávať   sa s maloletými deťmi každý víkend v párnom týždni od piatku od 18.00 hod. do nedele do 18.00 hod.

Proti rozsudku Okresného súdu Bratislavu IV podal otec maloletých detí odvolanie a zároveň podal návrh na opravu odôvodnenia rozsudku.

Krajský súd na odvolanie odporcu rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach potvrdil a návrh odporcu na opravu odôvodnenia rozsudku zamietol.“.

Podľa názoru sťažovateľa „vyššie uvedenými rozhodnutiami súdov... boli porušené jeho základné... práva a slobody podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 6 ods. 1 Dohovoru...,   čl.   32   ods.   4,   čl.   36   ods.   1   a čl.   37   ods.   3   Listiny...,   čl.   6   Európskeho dohovoru..., čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 14 ods. 2 a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa“.

Po   citovaní   už   uvedených   ustanovení   ústavy,   medzinárodných   zmlúv   o ľudských právach a základných slobodách sťažovateľ ďalej uviedol:

„Z citovaných ustanovení je zrejmé, že je základným právom tak detí ako aj ich rodičov na priamu výchovu detí rodičmi, a to v čo možno najširšom rozsahu zo strany oboch rodičov. Rovnako z nich nepochybne vyplýva, že záujem dieťaťa má pri rozhodovaní štátnych orgánov vždy prednosť pred ostatnými pre rozhodnutie podstatnými okolnosťami. Súdy sa v predmetných konaniach vyššie uvedenými ustanoveniami neriadili.

Odvolací súd odôvodnil potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa v časti upravujúcej styk sťažovateľa s deťmi tým, že súdy určili iba minimálny rozsah a pravidla styku, ktoré ďalej budú podľa jeho predpokladov rozvíjať obaja rodičia dohodou. Podľa názoru súdu, presným vymedzením   období   a hodín,   kedy   by   mali byť   deti   k dispozícii   otcovi   by tak účastníkov ako aj deti zbytočne zväzovali a opäť by vyvolávali iba stresové situácie, Naopak možnosť voľnej dohody ohľadne styku v čase tak letných ako aj zimných a jarných prázdnin a   to   aj   na   dlhšie   obdobie   umožní   účastníkom lepšie   si zorganizovať   tento   čas   pri zabezpečení   aj   prípadných   zájazdov,   ktoré   nemusia   korešpondovať   s   určeným   časovým rozsahom v určení styku rozhodnutím sudu.

Takéto rozhodnutie, a to zvlášť s ohľadom na jeho odôvodnenie je v príkrom rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami tak Ústavy SR ako aj medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná...

Rozhodnutím   o styku   otca   s deťmi,   tak   ako   je   uvedené   vo   výroku   rozsudku,   súd porušil nielen práva sťažovateľa ako rodiča zaručené medzinárodnými zmluvami, ale aj ústavnú rovnosť účastníkov súdneho konania a rovnoprávnosť rodičov pri výchove ich detí. Súd   totiž   v plnej   miere   v odôvodnení   priznáva   práva   na   výchovu   detí   obom   rodičom, výrokom však upravil iba práva jedného z rodičov a druhému z rodičov bez dôvodov, ktoré by mali čo i len najmenšiu oporu v právnych predpisoch, takúto úpravu a ochranu jeho práv odmietol...

Pokiaľ   ide   o výrok,   ktorým   Krajský   súd   v Bratislave   zamietol   návrh   na   opravu dôvodov rozsudku, sťažovateľ má za to, že postupom a rozhodnutím súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Krajský súd zamietnutie návrhu sťažovateľa odôvodnil tým, že bol podaný až po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku...“

2.   Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd „vychádzajúc   z   popísaného   skutkového stavu... vydal nález o porušení základných práv sťažovateľa garantovaných mu čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 14 ods. 2 a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa   a rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   18.   novembra   2008,   sp.   zn. 3 Co 353/07, 3 Co 311/08 ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 2. 5. 2007, sp. zn. 23 C 68/05 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie“.

3. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti nahliadol ústavný súd do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 23 C 68/05 (a k nemu pripojených súdnych spisov), z ktorého získal tieto (v sťažnosti z 8. apríla neuvedené) právne relevantné informácie:

3.1   Sťažovateľ   13.   februára   2009   doručil   okresnému   súdu „Dovolanie   odporcu (rodiča) proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 353/07-404, 3 Co 311/08 zo dňa 18. novembra 2008 a návrh na odloženie vykonateľnosti rozhodnutia“. Dovolanie podal z dôvodu, že „účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]“. Sťažovateľ navrhol, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť predmetného rozsudku a tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

3.2   Okresný   súd   listom   z 19.   februára   2009   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie splnomocnenia na jeho zastupovanie advokátom. Ďalším listom z uvedeného dňa požiadal navrhovateľku   o predloženie   jej   vyjadrenia   k dovolaniu.   Sťažovateľ   listom   z 19.   marca 2009 predložil splnomocnenie na svoje zastupovanie advokátom a navrhovateľka 13. marca 2009 predložila okresnému súdu požadované vyjadrenie.

3.3 Okresný súd listom z 27. marca 2009 predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) súdny spis s dovolaním odporcu (sťažovateľa).

3.4 Najvyšší súd listom sp. zn. 2 Cdo 84/2009 zo 14. mája 2009 vrátil okresnému súdu „spis   bez   vydania   rozhodnutia   o dovolaní   žalovaného,   pretože   neboli   splnené podmienky na predloženie spisu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky“.

Dôvodom vrátenia spisu bola „zrejmá chyba v písaní, ktorú je oprávnený opraviť postupom podľa § 164 O. s. p. súd, ktorý sa chyby v písaní dopustil, t. j. Krajský súd v Bratislave...“,   ktorý   na   strane   8   rozsudku   uviedol   ako   dátum   vyhlásenia   rozsudku 18. november 2008. Rozsudok bol však vyhlásený na pojednávaní konanom 18. decembra 2008. Okresný   súd   25.   mája 2009   predložil   súdny spis krajskému   súdu „na   vykonanie opravy v zmysle prípisu NS SR zo dňa 14. mája 2009“.

Krajský súd opravným uznesením č. k. 3 Co 353/2007-1054, 3 Co 311/2008 z 1. júna 2009 opravil dátum vyhlásenia rozsudku na 18. december 2008. Predmetné uznesenie bolo doručené okresnému súdu 2. júna 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia krajského súdu najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu (napr. na spravodlivé súdne konanie) a z neho vyplývajúce (a na neho nadväzujúce) ďalšie ním označené práva, v dôsledku porušenia ktorých sa domáhal, ako v konaní   pred   ústavným   súdom,   tak   aj   podaním   dovolania   najvyššiemu   súdu,   zrušenia rozhodnutia krajského súdu a ďalšieho konania v jeho rodinno-právnej veci.

Námietka („... postupom a rozhodnutím súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom“),   ktorú   sťažovateľ   uplatnil   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   je   zároveň   aj dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Ak sa za tejto situácie domáhal svojho práva jednak na dovolacom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Ústavný súd zaujal preto názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena   a spol.   verzus   Česká   republika   a rozhodnutie   uverejnené   v Zbierke   nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009