znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 184/08-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2008 v senáte   zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka, sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a   sudcu Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť A. B., B., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. L. Cs., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 Tos 12/2008 z 3. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. B. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Tos 12/2008 a jeho uznesením z 3. marca 2008   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajský súd v Košiciach   j e   p o v i n n ý   uhradiť A.   B. trovy jeho právneho zastúpenia v sume 10 098 Sk (slovom desaťtisícdeväťdesiatosem slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. Cs., R., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti A. B. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. I. ÚS 184/08 z 22. mája 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť   A.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej namieta,   že   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   Tos   12/2008   a jeho   uznesením   z 3.   marca   2008,   ktorým   bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“)   sp.   zn.   1   T   15/2008   z 27.   februára 2008,   došlo   k nezákonnému pozbaveniu   jeho osobnej slobody porušením čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v súvislosti s trvaním jeho väzby v čase od 1. februára 2008 do 27. februára 2008.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   túto   vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 15. augusta 2008, ako aj krajský súd vo   vyjadrení   zo   16.   júna   2008   vyslovili   súhlas   s tým,   aby   sa   upustilo   od   ústneho pojednávania.

Zo sťažnosti, k nej pripojených písomností a zistení ústavného súdu vyplýva, že:

1. proti sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa odboru Východ Úradu boja proti organizovanej   kriminalite   Prezídia   Policajného   zboru   K.   (ďalej   len   „policajný   orgán“) sp. zn. ČVS: PPZ-1/BOK-V-2007 z 11. januára 2007 začaté trestné stíhanie a 16. mája 2007 bol   obvinený za zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotronických   látok,   jedov a prekurzorov,   ich   držanie   a obchodovanie   s nimi   podľa   §   172   ods.   1   písm.   a),   c)   a d) a ods. 2 písm. c) a d) Trestného zákona.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   11/2007   z 18.   mája   2007   v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Tpo 32/2007 z 19. júna 2007 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa   § 72 ods.   1 z dôvodov   uvedených   v § 71 ods.   1 písm. b) a c)   Trestného poriadku s tým, že doba trvania väzby začala plynúť 16. mája 2007 o 11.30 h.

2. Následne rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 60/2007 z 13. novembra 2007 bola lehota trvania väzby u sťažovateľa predĺžená podľa § 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku do 31. januára 2008.

3. Okresná prokuratúra Rožňava (ďalej len „okresná prokuratúra“) podala 29. januára 2008 na sťažovateľa okresnému súdu obžalobu sp. zn. Pv 68/2007.

Podľa názoru sťažovateľa: „Myslím si..., že podanie obžaloby v lehote do 31. 1. 2008 bolo len účelové a tým aj odporujúce duchu zákona.... za najzávažnejšie pochybenie v môj neprospech, ktoré vo mne vyvolalo aj potrebu obrátiť sa i na ÚS SR touto ústavnou sťažnosťou bola skutočnosť, že ja som mal väzbu predĺženú len do 31. 1. 2008 a preto podľa mojej mienky táto sa od 1. 2. 2008 stala nezákonnou, nakoľko od uvedeného dňa som bol vo väzbe bez rozhodnutia súdu, keďže o podanie obžaloby prokurátorom v žiadnom prípade nie je možné považovať za rozhodnutie súdu.... ja som bol vo väzbe od 1. 2. 2008 do 27. 2. 2008... nie na základe rozhodnutia prokurátora (o súde už ani nehovorím), ale len na základe určitého procesného úkonu okresného prokurátora (pre ním podanú obžalobu)“.

4. Okresný súd uznesením č. k. 1 T 15/2008-669 z 27. februára 2008 podľa § 244 ods.   1   písm.   g)   Trestného   poriadku   trestnú   vec   sťažovateľa   (a   ďalších   troch obžalovaných) vrátil okresnej prokuratúre na konanie o dohode o vine a treste.

5. Súčasne uznesením č. k. 1 T 15/2008-671 z 27. februára 2008 ponechal okresný súd podľa § 244 ods. 5 Trestného poriadku sťažovateľa vo väzbe „pretože dôvody väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku naďalej trvajú“. (Týmto rozhodnutím   okresný   súd   taktiež   neprijal   písomný   sľub,   záruku   dôveryhodnej   osoby   – matky a peňažnú záruku ponúknutú sťažovateľom.)

6. Proti uzneseniu o ponechaní vo väzbe podal sťažovateľ „do zápisnice o verejnom zasadnutí“ sťažnosť,   ktorú   písomne   odôvodnil   podaním   z 29.   februára   2008   a jeho doplnením zo 7. marca 2008. Sťažovateľ sa domáhal rozhodnutia, ktorým by bol „okamžite prepustený   na   slobodu“.   (V   zbernom   spise   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Tos   12/2008   sa nachádza len podanie označené ako „Dôvody sťažnosti – doplnenie“ zo 7. marca 2008, ktoré bolo doručené krajskému súdu 11. marca 2008.)

7.   Sťažovateľovu   sťažnosť   (proti   uzneseniu   okresného   súdu   a jeho ponechaní   vo väzbe) krajský súd uznesením sp. zn. 8 Tos 12/2008 z 3. marca 2008 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

V odôvodnení svojho uznesenia krajský súd uviedol: „Okresný súd v Rožňave uznesením zo dňa 27. 2. 2008 sp. zn. 1T/15/2008 podľa § 244 ods. 5 Tr. por. ponechal obvineného A. B. vo väzbe, pretože dôvody väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. naďalej trvajú. Podľa § 80 ods. 1 písm. a/, b/, § 81 ods. 1 Tr. por. neprijal písomný sľub, záruku dôveryhodnej osoby – matky a peňažnú záruku ponúknutú obvineným.

Proti tomuto uzneseniu zahlásil obvinený sťažnosť priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí dňa 27. 2. 2008, ktorú ústne ani písomne neodôvodnil.“

Samotné rozhodnutie o merite veci odôvodnil krajský súd takto: „... krajský súd... zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná. Obvinený... bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu... z... 18. 5. 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu... z... 19. júna 2007 podľa § 72 ods. 1 Tr. por. z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. por. s tým, že väzba začala plynúť dňom 16. 5. 2007 o 11.30 hod. a vykoná sa v ÚVV Košice.

Následne rozhodnutím Krajského súdu... z... 13. novembra 2007 bola lehota trvania väzby u obvineného... predĺžená podľa § 76 ods. 2, 3 Tr. por. do 31. januára 2008.... na obvineného... podal Okresný prokurátor... dňa 29. 1. 2008 obžalobu... Vzhľadom na túto skutočnosť po preskúmaní predloženého spisového materiálu mal tak   krajský   súd   preukázané,   že   aj   v   danom   štádiu   trestného   konania   doteraz   zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dané dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený. Rovnako... sa krajský súd v tomto štádiu trestného konania stotožnil aj s názorom okresného súdu, že vo vzťahu k osobe obvineného sú naďalej dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Okresný   súd   po   podaní   obžaloby...   nariadil   verejné   zasadnutie   za   účelom predbežného   prejednania   obžaloby,   na   ktorom   dňa   27.   2.   2008   tak   obvinený,   ako   aj prokurátor predniesli, že chcú konať o dohode o vine a treste, na základe čoho okresný súd... vrátil vec prokurátorovi na konanie o dohode o vine a treste.

Zo   zápisnice   o   verejnom   zasadnutí   o   predbežnom   prejedaní   obžaloby   mal   ďalej krajský súd preukázané, že obvinený... bol... na verejnom zasadnutí vo vzťahu k dôvodom väzby okresným súdom riadne vypočutý s tým, že obvinený uviedol, že sa v celom rozsahu doznáva k spáchaniu trestnej činnosti, kladenej mu za vinu, svoje konanie ľutuje a zároveň žiada o konanie o dohode o vine a treste.

Na základe takto zistených skutočností po zákonnom postupe zo strany okresného súdu sa krajský súd stotožnil so záverom okresného súdu. že dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. u obvineného... pominuli.

Rovnako sa však krajský súd stotožnil aj so záverom okresného súdu, že vo vzťahu k osobe obvineného naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. s tým, že tieto sú už podrobne rozvedené v predchádzajúcich rozhodnutiach tak okresného, ako aj krajského súdu v súvislosti s rozhodovaním o väzobnom stíhaní obvineného. Aj v danom štádiu trestného konania, vzhľadom na osobu obvineného, ktorý bol doposiaľ 5 - krát súdne trestaný, vo všetkých prípadoch za úmyselnú trestnú činnosť, pričom posledne bol odsúdený za trestný čin rovnakého charakteru, ako je vedené trestné stíhanie v predmetnej trestnej veci,   kde   podmienečný   výchovný   trest   odňatia   slobody   na   jeho   osobu   zrejme   výchovne dostatočne nevplýval, keďže je znovu dôvodne podozrivý zo spáchania obdobnej trestnej činnosti, sú aj podľa názoru krajského súdu dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dané bez akýchkoľvek pochybností.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, osobu obvineného, jeho predchádzajúci život   a   povahu   prejednávaného   prípadu   tak   krajský   súd   nezistil   žiadne   pochybenie okresného súdu ani v súvislosti s neprijatím inštitútov nahradzujúcich výkon väzby. To boli dôvody, pre ktoré odvolací súd o sťažnosti obvineného A. B. rozhodol tak, ako to uviedol vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

8.   Sťažovateľ (vzhľadom   na už uvedené) považuje postup   a rozhodnutia   vo veci konajúcich väzobných súdov za postup, ktorým bolo porušené jeho „základné právo na osobnú   slobodu“,   ktoré „bolo   porušené   rozhodovacou   činnosťou   porušovateľa,   ktorý miesto   zrušenia   nezákonného,   protiústavného   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   moju sťažnosť proti nemu zamietol“. Podľa názoru sťažovateľa: «Hoci v zmysle čl. 17/5 Ústavy SR do väzby je možné vziať kohokoľvek len z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu, ja som bol vo väzbe od 1. 2. 2008 do 27. 2. 2008 dokonca ani nie na základe rozhodnutia prokurátora (o súde už ani nehovorím), ale len na základe určitého procesného úkonu okresného prokurátora (pre ním podanú obžalobu). Ak by bol správny tento postup, každý obžalovaný by mohol byť vo väzbe, na koho sa podá obžaloba bez ohľadu na to, či jej dôvody existujú alebo nie! Poukazujúc na hore uvedené mám za to, že môj pobyt vo väzbe v uvedenom období bol protizákonný pre absenciu rozhodnutia súdu, na základe ktorého by sa mohla vykonávať na mne väzba. Je pravda, že uvedeného dňa súd pri predbežnom prejednaní obžaloby rozhodol aj o ďalšom trvaní väzby, avšak v tejto súvislosti namietam,   že   každé   rozhodnutie   súdu   o   väzbe   má   charakter   rozhodnutia   do   budúcna, nemôže   mať   retroaktívne   účinky   a   preto   ani   toto   následné   rozhodnutie   nemohlo konvalidovať   vyššie   uvedené   pochybenie.   Naviac   týmto   rozhodnutím   súdu   došlo i k ďalšiemu porušeniu môjho práva na osobnú slobodu, pretože už aj zo samotného pojmu „predĺženie   väzby“   vyplýva,   že   predĺžiť   je   možné   len   niečo   existujúce,   avšak   v   mojom prípade   táto   väzba   trvať   nemala,   ergo   nebolo   možné   ju   účinne   predlžovať.   Navyše poukazujem   i   na   to,   že   súd nerozhodol o ďalšom   trvaní väzby bezodkladne   po   podaní obžaloby a stalo sa tak temer po mesiaci (de facto po 4 týždňoch).»

9. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález:„ktorým by ÚS SR vyslovil, že KS v Košiciach v konaní sp. zn. 8 Tos/l2/2008 porušil moje právo na osobnú slobodu upravené v čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, predmetné uznesenie zrušil   a vec   by   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie,   zaviazal   by   porušovateľa   nahradiť   mi nemajetkovú ujmu v sume 100.000,- Sk titulom primeraného finančného zadosťučinenia... a zároveň by mi priznal právo aj na náhradu všetkých trov tohto konania v sume 21.712,- Sk...“.

10. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 T 50/2008 z 30. apríla 2008 podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku schválil dohodu o vine a treste uzavretú medzi okresným prokurátorom a sťažovateľom   10.   apríla   2008   a 11.   apríla   2008,   podľa   ktorej   bol   sťažovateľ   uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 2 písm. a) a c) Trestného zákona, za čo bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní ôsmich rokov nepodmienečne a pre výkon trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným   stupňom   stráženia.   Súčasne   mu   bol   uložený   aj   ochranný   dohľad   na   dobu troch rokov.

II.

1. K ústavným súdom prijatej sťažnosti sa písomne vyjadril predseda krajského súdu podaním zo 16. júna 2008 sp. zn. 1 SprV/535/2008, v ktorom uviedol:

„Sťažnosť A. B.... považujeme za nedôvodnú. Máme za to, že tak Okresný súd Rožňava, ako aj Krajský súd v Košiciach konali v predmetnej veci prednostne a urýchlene.... Máme za to, že Trestný poriadok neobsahuje lehotu, v ktorej sa musí po podaní obžaloby rozhodnúť o väzbe, avšak v súlade s chápaním väzby ako mimoriadneho inštitútu na zabezpečenie osoby obvineného na účely trestného konania,   ako   aj   v   súlade   s   Ústavou   a Dohovorom   treba   uvedené   časové   intervaly rozhodovania o väzbe sťažovateľa považovať v konkrétnej veci za primerané, a preto za súladné s článkom 17 ods. 5 Ústavy a článkom 5 ods. 3 Dohovoru....“

2. Sťažovateľ podaním z 1. júla 2008 zaujal stanovisko k vyjadreniu krajského súdu zo 16. júna 2008 k prijatej ústavnej sťažnosti, v ktorom uviedol:

„Mám   za   to,   že   sa   porušovateľ   nevyjadril   in   meritum   causae,   teda   k   našej najpodstatnejšej námietke v predmetnej veci, že som bol vo väzbe v časovom období, ktoré som uviedol, nie na základe rozhodnutia súdu, ale len na základe určitého procesného postupu prokurátora - podania obžaloby ním.

Napriek týmto skutočnostiam, a to i napriek tomu, že ja som to namietal v písomnej sťažnosti, sťažovateľ vôbec   nebral   ohľad   na   moje   základné   ľudské   právo   garantované Ústavou SR, ktorého porušenie som namietal aj vo svojej ústavnej sťažnosti.

Tvrdenie   o   tom,   že   trestný   poriadok   neobsahuje   lehotu,   v   ktorej   je   potrebné rozhodnúť   o   trvaní   väzby   po   podaní   obžaloby   považujem   za   irelevantné,   pretože   ja namietam najmä to, čo som už vyššie uviedol, t. j. že som bol vo väzbe bez rozhodnutia súdu, na čo nemá vplyv tvrdenie sťažovateľa.“ (Vo zvýraznenom texte je zrejme omylom uvedené sťažovateľ namiesto porušovateľ, pozn.)

3. Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti uznesením č. k. I. ÚS 184/08-9 z 22. mája 2008 takto rozhodol:

Sťažnosť A. B., v ktorej namieta, že postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tos 12/2008 a jeho uznesením z 3. marca 2008 došlo k nezákonnému pozbaveniu   osobnej   slobody   porušením   čl.   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky v súvislosti   s trvaním   jeho   väzby   v čase   od   1.   februára   2008   do   27. februára   2008, p r i j í m a   na ďalšie konanie.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   17   ústavy   osobná   sloboda   sa   zaručuje   (odsek   1).   Nikoho   nemožno... pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (odsek 2 prvá veta). Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu (odsek 5).

1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom posudzovanej sťažnosti (vecne vymedzenej jej   petitom   a uznesením   ústavného   súdu   o jej   prijatí   na   ďalšie   konanie)   je   namietané porušenie označeného práva postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 8 Tos 12/2008 z 3.   marca   2008   o zamietnutí   jeho   sťažnosti   proti   prvostupňovému   uzneseniu   sp.   zn. 1 T 15/2008 z 27. februára 2008 (ktorým bolo rozhodnuté, že sa sťažovateľ ponecháva vo väzbe „pretože dôvody väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku naďalej trvajú“), teda rozhodnutím vydaným až po uplynutí väzobnej lehoty predĺženej do 31. januára 2008 už skôr citovaným rozhodnutím krajského súdu z 13. novembra 2007, v dôsledku čoho sa jeho väzba „od 1. 2. 2008 stala nezákonnou“ a jeho „pobyt vo väzbe v uvedenom   období (t.   j.   v čase   od   1.   februára   2008   do   27.   februára   2008,   pozn.) bol protizákonný pre absenciu rozhodnutia súdu, na základe ktorého by sa mohla vykonávať na mne väzba“.

Aj   keď   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom   na   začatie   konania,   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone, vzhľadom ku kontinuálnej nadväznosti inštančných konaní vo väzobných veciach ústavný súd v rámci posudzovania postupu a rozhodnutia v petite sťažnosti označeného krajského súdu prihliadal aj na postup a rozhodnutie v prvostupňovom konaní, ktoré predchádzalo jeho rozhodnutiu, t. j. na vecné zistenia, aplikáciu a interpretáciu na vec sa vzťahujúcich právnych noriem okresným súdom, ktoré si krajský súd osvojil a z ktorých vychádzal pri svojom rozhodovaní.

Zo   skutočností   uvedených   v sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   ako   aj   zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu z 18. mája 2007 (v spojení s uznesením krajského súdu z 19. júna 2007) vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, pričom väzba začala plynúť 16. mája 2007 o 11.30 h..

Uznesením krajského súdu z 13. novembra 2007 (č. k. 7 Tpo 60/2007-61) bola väzba sťažovateľa predĺžená do 31. januára 2008.

Okresná   prokuratúra   29.   januára   2008   dala   na   okresnom   súde   obžalobu   na sťažovateľa (a ďalších troch obvinených). Okresný súd uznesením z 27. februára 2008 vec vrátil   okresnej   prokuratúre   na   konanie   o dohode   o vine   a treste   a ďalším   uznesením z uvedeného dňa (č. k. 1 T 15/2008-671) o väzbe sťažovateľa rozhodol tak, že sťažovateľa ponechal   vo   väzbe „pretože   dôvody   väzby   v zmysle   ustanovenia   §   71   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku naďalej trvajú“.

Proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe,   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorou   sa   domáhal   zrušenia   tohto   prvostupňového rozhodnutia a jeho prepustenia na slobodu.

Krajský súd uznesením z 3. marca 2008 sťažovateľovu sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol, lebo „nezistil žiadne pochybenie okresného súdu...“, a tiež preto, že „po zákonnom postupe zo strany okresného súdu sa... stotožnil so záverom okresného súdu, že dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku u obvineného... sa pominuli... naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por....“.

K predmetu   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   (sťažovateľom   tvrdenému nezákonnému trvaniu jeho väzby v čase od 1. februára 2008 do 27. februára 2008) krajský súd vo vyjadrení predsedu krajského súdu zo 16. júna 2008 (pozri bližšie bod 1 II. časti odôvodnenia)   argumentoval   svojím   postupom   súladným   s platnou   právnou   úpravou. Sťažovateľovu sťažnosť, ktorej podstatou je tvrdenie o nezákonnosti jeho väzby v čase od 1. februára   2008   do   27.   februára   2008,   lebo   toto   obdobie   nebolo   pokryté   súdnym rozhodnutím, krajský súd považuje za nedôvodnú.

Ústavný súd konštatuje, že z predložených písomností vyplýva, že predĺžená lehota trvania väzby sťažovateľa skončila 31. januára 2008 a o ďalšom ponechaní sťažovateľa vo väzbe   rozhodol   okresný   súd   uznesením   z 27.   februára   2008,   teda   27   dní   po   uplynutí uznesením krajského súdu z 13. novembra 2007 predĺženej lehoty trvania väzby, keď sa okresný   súd   opätovne   zaoberal   samotnou   existenciou   dôvodov   väzby   a sťažovateľ   bol držaný v namietanom období vo väzbe bez súdneho rozhodnutia.

Ústavný   súd   sa   už   vyjadril   k ústavným   zárukám   osobnej   slobody   jednotlivca. Napríklad vo veci sp. zn. II. ÚS 55/98 uviedol, že tieto sa v prípade väzby nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu. Ustanovenie čl. 17 ods. 5 ústavy o tom, že do väzby možno vziať iba „na základe rozhodnutia súdu“, nadväzuje na prvý odsek tohto článku, podľa ktorého „osobná sloboda sa zaručuje“. Ústavodarca tým jasne vyjadril, aký veľký význam   pripisuje   jednak   samotnej   osobnej   slobode   jednotlivca   a jednak   úlohe   súdov a sudcov pri napĺňaní ústavných záruk osobnej slobody. Podľa ústavy zo všetkých orgánov činných v trestnom konaní sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej trestné konanie vedené vo väzbe alebo na slobode. Na prevzatie tejto zodpovednosti ústava ustanovuje formu „rozhodnutia“, a tým dbá o to, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných v trestnom konaní.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že z čl. 17 ods. 5 ústavy (ako aj z čl. 5 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   –   ďalej   len   „dohovor“) nepochybne vyplýva, že väzba, ak má byť zákonná, musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu. Preto aj v danom prípade vždy musí existovať uznesenie všeobecného súdu. Tieto závery vyplývajú z predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu, ktorá sa opiera o závery Európskeho súdu pre ľudské práva – ďalej len „ESĽP“ (I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05).

Výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných   všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Okrem toho ústavný súd vo svojej judikatúre už zdôraznil, že základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98) a že do rámca ústavných   záruk   práva   na   osobnú   slobodu   treba   zahrnúť   aj   záruky   poskytované   čl.   5 dohovoru, tak ako ich vykladá a uplatňuje ESĽP vo svojej judikatúre (napr. III. ÚS 7/00, II. ÚS 55/98).

Z judikatúry ESĽP tiež vyplýva, že samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 dohovoru a nemôže   bez   príslušného   súdneho   rozhodnutia   odôvodniť   ďalšie   trvanie   väzby   (napr. Stasaitis c. Litva, rozsudok z 21. marca 2002).

V zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom   trvaní   väzby   výslovne   konajúcim   súdom   rozhodlo   ešte   predtým,   ako   uplynie zákonom ustanovená lehota väzby v danom prípade v prípravnom konaní (mutatis mutandis I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05).

Tým, že vo veci rozhodujúce súdy nerozhodli včas o trvaní väzby v namietanej dobe a sťažovateľ bol počas nej vo väzbe bez rozhodnutia súdu, ústavný súd konštatuje porušenie sťažovateľovho základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy (tak, ako sa toho sťažovateľ domáhal).

2.   Sťažovateľ   ďalej   požadoval,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 8 Tos 12/2008 z 3. marca 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Aj   keď ústavný súd vyslovil porušenie označeného práva, nevyhovel   požiadavke sťažovateľa na zrušenie namietaného uznesenia krajského súdu pre jej súčasnú neaktuálnosť a nedôvodnosť rozhodovania o nej.

Od podania sťažnosti ústavnému súdu (3. apríla 2008) totiž v predmetnej trestnej veci (teraz vedenej okresným súdom pod sp. zn. 1 T 50/2008) bol podaný okresnou prokuratúrou návrh   na   schválenie   dohody   o vine   a treste   uzavretej   medzi   okresným   prokurátorom a sťažovateľom   11.   apríla   2008,   o ktorom   na   verejnom   zasadnutí   30.   apríla   2008   bolo rozhodnuté rozsudkom, ktorým bola dohoda schválená (pozri bližšie I. časť odôvodnenia). Sťažovateľovi bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní osem rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu stredného stupňa stráženia. Proti rozsudku o schválení dohody   o vine   a treste   nie   je   v zmysle   ustanovenia   §   334   ods.   4   Trestného   poriadku prípustné odvolanie. Sťažovateľ je toho času vo výkone trestu odňatia slobody.

3.   Sťažovateľ   taktiež   žiadal „nahradiť   mi   nemajetkovú   ujmu   v sume   100.000   Sk titulom primeraného finančného zadosťučinenia“.

Vzhľadom na všetky už uvedené podstatné okolnosti predmetnej (posudzovanej) veci vyplývajúce   zo   sťažnosti   a s ňou   súvisiacich   písomností,   najmä však   s prihliadnutím   na skutočnosti   podmieňujúce   schválenie   dohody   o vine   a treste   (na   verejnom   zasadnutí obvinení na všetky položené otázky v zmysle ustanovenia § 333 ods. 3 Trestného poriadku odpovedali zhodne „áno“ – citované z odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 30. apríla 2008,   pozn.)   ústavný   súd   považuje   už   samotné   vyslovenie   porušenia   označeného základného práva za dostatočné zadosťučinenie pre sťažovateľa, a preto jeho návrhu v tejto časti nevyhovel.

3. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom. Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 31. marca 2008 a stanovisko z 1. júla 2008. Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“)   prislúcha   ako   základná   tarifa   podľa   ustanovení   §   11   ods.   2   vyhlášky   1/6 z výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky, t.   j. zo   sumy   19 056   Sk),   čo   predstavuje odmenu za jeden úkon 3 176 Sk a spolu s režijným paušálom 190 Sk sumu 3 366 Sk za jeden úkon právnych služieb. Náhrada trov konania za tri úkony právnych služieb v danom prípade predstavuje spolu sumu 10 098 Sk.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   trovy   konania   v sume   16   284   Sk.   Keďže   ním požadovaná   suma   presahovala   nárok   vyplývajúci   z príslušných   ustanovení   vyhlášky, ústavný súd jeho požiadavke v navyšujúcej časti nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

5. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008