znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 184/07-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   októbra   2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. O., S., zastúpeného advokátom Mgr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 3 T 98/03 a Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 4 To 74/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. O.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2007 doručená sťažnosť Ing. P. O., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 T 98/03 a Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 To 74/06. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. júla 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 98/03 zo 6. februára 2006 uznaný vinným zo spáchania trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. d) a ods. 4 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) a bol mu za to uložený peňažný trest 20 000 Sk, resp. pre prípad zmarenia výkonu peňažného trestu náhradný trest odňatia slobody v trvaní piatich mesiacov. Stalo sa tak   preto,   lebo   v presne   nezistenej   dobe   v mesiacoch   december   2001   až   január   2002 v katastri obce K. ako konateľ L. B., S. svojvoľne vydal súhlas na ťažbu z lesných pozemkov v dielcoch č. 244, 248A a 248B v užívaní L. U., čím následne došlo k vyťaženiu 214 stromov buka v množstve 299,1 m3 drevnej hmoty, ktorú odpredal a spôsobil škodu 352 927 Sk. Rozsudkom krajského súdu č. k. 4 To 74/06-213 z 22. marca 2007 bol rozsudok okresného súdu   zrušený   v celom   rozsahu   a sťažovateľ   bol   uznaný   vinným   na   totožnom   skutkovom základe pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. d) ods. 3 písm. a) Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „nový Trestný zákon“) a bol mu uložený rovnaký trest.

Sťažovateľ nesúhlasí s právoplatnými odsudzujúcimi rozsudkami, pretože sa cíti byť nevinný, keďže sa podľa jeho tvrdenia nedopustil žiadneho trestného činu. Obom súdom vytýka   absenciu   takého   odôvodnenia   rozsudkov,   ktoré   by   jasne   a zrozumiteľne   dávali odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   v danej   veci.   Taktiež   podľa sťažovateľa nie je zrejmé, ako sa súdy vyrovnali s jeho obhajobou, a prečo nevyhoveli jeho návrhom   na   vykonanie   ďalších   dôkazov.   V rámci   verejného   zasadnutia   krajského   súdu 22. marca 2007 sťažovateľ navrhoval, aby sa vykonala nová ohliadka miesta činu, aby boli vypočutí svedkovia K. a F., aby sa vykonala konfrontácia medzi svedkami D., D. a G. a aby sa zabezpečilo odborné vyjadrenie týkajúce sa množstva vyťaženého dreva. Krajský súd navrhované   dokazovanie   uznesením   zamietol,   avšak   v odôvodnení   rozsudku   sa nevysporiadal   s dôvodmi   odmietnutia.   Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   ním   navrhované dôkazy   mali   vysokú   výpovednú   hodnotu   i relevanciu.   Svedkovia   K.   a F.   boli   osobne prítomní pri ohliadke vykonanej 6. júna 2002 Obvodným úradom S., kde sa mal sťažovateľ vraj k trestnému činu priznať. Navrhovaná konfrontácia svedkov by preukázala, že svedok D. sa pýtal na ľudí, ktorí mali ťažiť drevo z kolonickej strany. Krajský súd však konštatuje, že   zmeny   vo   výpovediach   svedkov   G.   a D.   sú   evidentne   tendenčné   v snahe   pomôcť sťažovateľovi. Navrhované odborné vyjadrenie mohlo preukázať, že i pri výrube všetkých stromov by drevná hmota predstavovala objem iba 30 - 40 m3. Vykonanie ohliadky miesta činu pokladá sťažovateľ za rozhodujúci dôkaz, lebo práve tam by sa dalo zistiť, či došlo k výrubu stromov - bukov označených sťažovateľom modrou farbou, keďže tieto označenia sú i po viacerých rokoch ešte viditeľné. Súdy sa však uspokojili s ohliadkou vykonanou 15. júla 2003 vyšetrovateľom, kedy sa konštatovalo, že v danom úseku sa nachádzajú pne po bukoch v počte asi 214 kusov a ani na jednom mieste nie je uvedené, že by pne boli označené modrou farbou. Súdy ďalej nezohľadnili odborné stanovisko N. Z. z 9. januára 2006, z ktorého vyplýva, že v prípade ťažby vykonávanej v mesiacoch november - december 2001 nie je možné s určitosťou v júni - auguste 2002 potvrdiť, kedy došlo ku ťažbe, lebo prechod od včasného (jarného dreva) k neskorému (letnému) drevu v jednom vegetačnom období nie je pri jednotlivých druhoch drevín rovnako výrazný, hoci ostro ohraničené ročné kruhy možno vidieť na dreve duba, jaseňa, agáta, borovice, duglasky, smrekovca a jedle. Problémy s rozlíšením ročných kruhov sú najmä u buka, hraba a brezy, pričom „jarné“ drevo má iné fyzikálne vlastnosti ako „letné“ drevo. Nedá sa presne určiť, ktoré stromy boli vyťažené v jednotlivých mesiacoch november - december 2001, január, február a marec 2002, teda v období vegetačného pokoja. Súdy sa ani len nezaoberali s možnosťou, že po skončení   realizovanej   ťažby   dreva   mohlo   dôjsť,   ako   už   veľakrát   predtým,   k opätovným krádežiam dreva zo susedného lesa, a bez ďalšieho ustálili, že všetko drevo bolo vyťažené na   príkaz   sťažovateľa.   Príslušný   text   zápisnice   z ústneho   pojednávania   spojeného s miestnou   ohliadkou   z 9.   júna   2002   nemožno   považovať   za   priznanie   sťažovateľa   ku spáchaniu inkriminovaného skutku, pretože zo zápisnice pri správnej interpretácii vyplýva iba to, že sťažovateľ vydal príkaz na ťažbu dreva len na svojom majetku a len pokiaľ ide o stromy označené modrou farbou. Priznanie sa ku ťažbe dreva na vlastnom majetku však nemôže byť považované za priznanie sa k trestnému činu. Pri ustálení výšky škody sa súdy uspokojili s vyčíslením Ing. J. H., zamestnanca poškodeného, o nezaujatosti ktorého možno preto pochybovať. Napokon oba súdy pochybili aj v tom, že sťažovateľa v skutkovej vete označili za „konateľa LPS B., S.“, hoci povolenie na ťažbu dreva vydal ako odborný lesný hospodár. Vzhľadom na všetky uvedené námietky dospieva sťažovateľ k záveru, že skutok, tak ako je uvedený v právoplatnom odsudzujúcom rozsudku, sa nestal, lebo nie je možné vydať   povolenie   na   ťažbu   dreva   na   cudzom   majetku.   Rozsudok   krajského   súdu   bol sťažovateľovi doručený 25. mája 2007.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných   práv   podľa   ústavy,   listiny   a práv   podľa   dohovoru   v konaniach   vedených okresným súdom a krajským súdom s tým, aby rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T 98/03 zo 6. februára 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 To 74/06 z 22. marca 2007 boli   zrušené   a vec   vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľ   požaduje   aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 4 To 74/06-213 z 22. marca 2007 vyplýva, že rozsudok okresného súdu bol zrušený v celom rozsahu a sťažovateľ bol uznaný vinným na totožnom skutkovom základe prečinom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. d), ods. 3 písm. a) nového Trestného zákona a bol   mu   uložený   peňažný   trest   20   000   Sk,   resp.   pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu náhradný trest odňatia slobody v trvaní piatich mesiacov.

Podľa názoru krajského súdu bolo vykonanými dôkazmi nepochybne preukázané, že skutok tak,   ako ho okresný súd ustálil,   sa stal,   a že ho spáchal sťažovateľ. Sťažovateľ spáchanie skutku popieral a tvrdil, že sa necíti byť vinným, pretože drevnú hmotu ťažil len na pozemkoch L. B., S. Uviedol, že majetok spoločenstva susedí s majetkom v katastri obce K.,   ktorý   je   v   užívaní   L.   U.,   pričom   medzi   týmito   pozemkami   nebola   jednoznačne stabilizovaná a vyznačená hranica. Keďže strany, kde bola predtým vyznačená hranica, boli vyrezané, zrekonštruoval katastrálnu hranicu. V uvedených dielcoch patriacich L. U. aj L. B., S. boli časté krádeže dreva, preto sa rozhodol vykonať v mesiacoch november a december 2001 a v januári 2002 v dielcoch 245, 246 a 247A ťažbu. Mohlo sa stať, že pri uhadzovaní   haluzín   zašiel   aj   do   dielcov   L.   U.,   no   ťažbu   v týchto   dielcoch   nevykonal. Následne bola geodetom zameraná nová hranica a túto hranicu rešpektuje. Na rozdiel od sťažovateľa svedok Ing. J. H. uvádzal, že po oznámení nelegálneho výrubu drevnej hmoty bol spoločne s Ing. D. a M. F. na ohliadke na mieste výrubu, kde sa prvýkrát vykonalo meranie pňov čerstvo vyťažených po zimnej ťažbe v dielcoch 244, 248A a 248B. Po miestnej ohliadke 6. júna 2002, na ktorej sa zúčastnil aj sťažovateľ, a po novom určení hranice geodetom, znovu vykonal meranie v časti od katastrálnej hranice po domnelú hranicu, ktorú vyznačil   sťažovateľ,   teda   merali   sa   iba   hraničné   úseky   a v nich   čerstvo   vyťažené   pne. Následne upravili výšku škody na sumu 352 927 Sk. Svedok V. D. uviedol, že v mesiaci apríl 2002 pri pochôdzke zistil na parcele č. 248 a 244 vyťaženie drevnej hmoty, čo následne oznámil   nadriadeným.   Preznačenie   hranice   a   čerstvú   ťažbu   v   hraničných   dielcoch   v rozsahu popísanom v rozsudku potvrdili aj svedkovia Ing. R. D. a M. F. Títo svedkovia tiež potvrdili správnosť posledného merania po zameraní novej hranice geodetom a následné vyčíslenie škody. Rovnako ako svedkyňa Ing. A. R. potvrdili skutočnosti miestnej ohliadky zo 6. júna 2002, kde sa mal sťažovateľ priznať, že stromy preznačil on a že ťažbu vykonali na jeho príkaz. O uvedenej ohliadke je spísaná aj zápisnica, ktorá je súčasťou spisu. Svedok J. M. v prípravnom konaní uviedol, že spolupracuje so sťažovateľom. Ťažbu vykonávali asi G. a D., on nebol na mieste, kde sa ťažilo, zo skladu odkúpil asi polovicu vyťaženého množstva, nevie presne, koľko sa vyťažilo. Na hlavnom pojednávaní svoju výpoveď zmenil, uvádzal, že ťažbu vykonával s ťažobnou čatou, ťažba bola vopred vyznačená sťažovateľom, ktorý im ukazoval, ktoré stromy majú vyťažiť. Sám bol prítomný na mieste, kde sa ťažilo, nevie   koľko   sa   presne   vyťažilo,   ale   všetku   drevnú   hmotu   odkúpil   od   sťažovateľa.   Pri odstraňovaní rozporov v jeho výpovediach pred okresným súdom zotrval na tom, že pri ťažbe bol osobne. Svedok J. G. v prípravnom konaní uvádzal, že pre sťažovateľa ťažil na prelome rokov 2001/2002, rezalo sa to, čo ukázal sťažovateľ, bolo to niekde na rozhraní lesa sťažovateľa a L. U., predtým tam bol vyrezaný nejaký priesek. Sťažovateľ na stromoch označil nejakými šípkami, kde je hranica, po túto mohol rezať, nevie, koľko dreva vyrezal, bol platený na dni. Nikto okrem neho tam neťažil, rezal stromy, ktoré sťažovateľ vyznačil červenou farbou, pred nimi nikto v uvedenom úseku nerezal, bol to nevyrezaný les. Na hlavnom pojednávaní už uviedol, že uvedenú ťažbu vykonával spoločne s D., počas tejto ťažby prišiel k nim D., F. a D., chodili tam tiež občania z obce K., ktorí tam ťažili drevo v štátnych lesoch. Svedok L. D. v prípravnom konaní vypovedal, že u M. mal dlh, ktorý chcel splatiť prácou pri ťažbe dreva, preto išiel ťažiť pre sťažovateľa, ťažil tam koncom decembra r. 2001 a v januári 2002. Ťažbu vyznačoval sťažovateľ, nevedel uviesť, koľko dreva vyťažili, evidenciu si viedol sťažovateľ, nikto iný tam v tom čase nebol, v úseku, kde rezali oni, predtým nikto nerezal. Na hlavnom pojednávaní uviedol, že ťažil spoločne s G., stromy modrou farbou označoval sťažovateľ, ktorý tam bol každý druhý deň, evidenciu viedol M., v tom čase ťažili drevo nejaké osoby, počas ťažby raz prišiel D. s dvoma pánmi a pýtal sa, či nevideli nejakých ľudí z kolonickej strany, čo berú drevo, povedal mu, že ich videl, vtedy tam bol prítomný aj M. Je teda evidentné, že sťažovateľa zo spáchania skutku usvedčujú najmä svedkovia Ing. J. H., Ing. R. D., V. D., M. F. a Ing. A. R. Na druhej strane obranu sťažovateľa najmä zmenenými výpoveďami na hlavnom pojednávaní potvrdzovali svedkovia J. G., L. D. a sčasti J. M. Podľa názoru krajského súdu zmeny vo výpovediach svedkov J. G. a L. D. spočívajúce okrem iného aj v tom, že počas vykonávania ťažby prišiel k nim D. s ďalšími dvoma osobami a mali sa pýtať na ľudí z kolonickej strany, ktorí tam berú drevo, je evidentne   tendenčná   v snahe   napomôcť   sťažovateľovi.   Keďže   žiaden   zo   svedkov   túto skutočnosť nepotvrdil, naopak v čase, keď mala byť vykonávaná ťažba v uvedených lesných dielcoch, neboli, a napokon táto zmena je v rozpore aj s tým, čo uvádzali v prípravnom konaní, že pri ťažbe boli prítomní iba oni a sťažovateľ, prípadne M. Okresný súd správne, podľa názoru krajského súdu, po zhodnotení všetkých týchto dôkazov aj ďalších listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise konštatoval, že mal dostatočne preukázané, že sa skutok stal   tak,   ako je   uvedený   vo výroku rozsudku,   a že sa   tohto   skutku dopustil sťažovateľ. Okresný súd vychádzajúc z výšky škody, ktorú mal sťažovateľ svojím konaním spôsobiť, kvalifikoval konanie sťažovateľa ako trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. d) a ods. 4 starého Trestného zákona pri konštatovaní, že tento si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil,   a takou   vecou   bolo   drevo   z   pozemku,   ktorý   patrí   do   lesného   pôdneho   fondu a spôsobil týmto činom väčšiu škodu. K pochybeniu zo strany okresného súdu došlo, keď sa nedôsledne zaoberal otázkou trestnosti činu z pohľadu ustanovenia § 16 ods. 1 starého Trestného   zákona.   Podľa   tohto   ustanovenia   trestnosť   činu   sa   posudzuje   podľa   zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, podľa neskoršieho zákona sa posudzuje len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Sťažovateľ mal svojím konaním spôsobiť L. U. škodu v sume 352 927 Sk. Túto škodu je potrebné tak z pohľadu § 89 ods. 13 starého Trestného zákona, ako aj z pohľadu § 125 ods. 1 nového Trestného zákona považovať za väčšiu škodu. Pri trestnom čine krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. d) a ods. 4 starého Trestného zákona je daná trestná sadzba v rozmedzí od jedného roka do päť rokov. Pri prečine krádeže podľa § 212 ods. 3 písm. a) nového Trestného zákona je trestná sadzba daná rozmedzím šesť mesiacov až tri roky. Navyše však nový Trestný zákon ukladá súdu povinnosť pri výmere trestu zohľadňovať pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, taxatívne vymedzených v ustanovení § 36 a § 37 nového Trestného zákona. Pri zistení, že poľahčujúce okolnosti prevažujú   nad   priťažujúcimi   okolnosťami,   v   danom   prípade   ako   poľahčujúcu   okolnosť krajský súd vyhodnotil tú skutočnosť, že sťažovateľ pred spáchaním skutku viedol riadny život   [§   36   písm.   j)   nového   Trestného   zákona],   a   priťažujúcu   okolnosť   nezistil,   dospel krajský   súd   k   záveru,   že   použitie   nového   Trestného   zákona   z   tohto   pohľadu   bude   pre sťažovateľa   priaznivejšie.   Uvedené   pochybenie   okresného   súdu   však   mohol   krajský   súd napraviť sám, preto zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a sám vo veci rozhodol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 98/03 zo 6. februára 2006, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z citovaného   článku   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak neposkytuje túto ochranu všeobecný súd. Keďže proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, právo poskytnúť ochranu označeným základným právam podľa ústavy, listiny a právam podľa dohovoru mal krajský súd ako súd odvolací, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 To 74/06 z 22. marca 2007. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že všeobecné súdy rozhodli bez vykonania všetkého potrebného   dokazovania,   vykonané   dôkazy   nevyhodnotili   v súlade   so   zákonom   a ani odôvodnenie ich rozhodnutí nie je dostatočné.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   s námietkami   sťažovateľa   súhlasiť. Všeobecné súdy vykonali vo veci dokazovanie v rozsahu, ktorý považovali za dostačujúci a skutkové závery, ku ktorým dospeli, podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnili. Nie je úlohou ústavného súdu hodnotiť vykonané dokazovanie, a to tým menej, že ústavný súd sám tieto dôkazy nevykonal, a preto ani nemohol nadobudnúť bezprostredné poznatky o veci.   Vykonanie potrebného   dokazovania   a jeho   vyhodnotenie   je   úlohou   všeobecných súdov, a to predovšetkým okresného súdu ako súdu, ktorý dôkazy sám vykonáva.

Všetky uvedené skutočnosti vedú ústavný súd k záveru, že rozsudok krajského súdu nemožno považovať za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd do záverov krajského súdu zasiahol.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007