znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 184/06-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8.   júna 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv zaručených v čl. 46 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a   porušenia   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 16   C   101/04   a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 392/05 a porušenia čl. 127 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 48/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2006 doručená opätovná sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   základných   práv   zaručených   v   čl. 46   a v   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a porušenie   čl.   14   dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   16   C   101/04   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 392/05 a porušenia čl. 127 ústavy postupom ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 48/06.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn. 16   C   101/04   sa   K.,   a.   s.   (ďalej   len   „žalobkyňa“),   žalobou   podanou   pôvodne Okresnému súdu Bratislava III, ktorý z dôvodu miestnej príslušnosti postúpil 21. novembra 2002 vec okresnému súdu, domáha od sťažovateľa zaplatenia 24 177 Sk s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom č. k. 16 C 101/04-69 z 9. februára 2005 žalobe žalobkyne v plnom rozsahu vyhovel, proti čomu sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal a súčasne požiadal, aby mu bolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov za podané odvolanie. Okresný súd uznesením č. k. 16 C 101/04-90 z 27. apríla 2005 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   pričom   toto   uznesenie bolo   na   základe   odvolania sťažovateľa zrušené uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 181/05-109 z 30. júna 2005 a vec bola vrátená okresnému súdu na opätovné konanie o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením č. k. 16 C 101/04-116 z 15. septembra 2005 opakovane   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   proti   čomu   sa sťažovateľ   opätovne   odvolal.   O tomto   odvolaní   rozhodoval   krajský   súd   v sťažovateľom napadnutom konaní sp. zn. 8 Co 392/05, pričom uznesením č. k. 8 Co 392/05-124 z 27. februára 2006 krajský súd uznesenie okresného súdu z 15. septembra 2005 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov potvrdil. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 15. mája 2006 dovolanie.

Dňa 20. októbra 2005 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť vo veci namietaného porušenia   označených   práv   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu,   ktorú   ústavný   súd uznesením č. k. II. ÚS 48/06-14 z 15. marca 2006 odmietol.

Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd v napadnutom konaní nesprávne postupoval pri vyhodnocovaní dôkazov, pričom tento protizákonný postup zákonnej sudkyne okresného súdu v konečnom dôsledku viedol k vyhláseniu chybného rozsudku, preto sa sťažovateľ proti nemu odvolal a súčasne požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ vyjadruje   svoju   nespokojnosť   aj   s   tým,   že   v dôsledku   jeho   žiadosti   o oslobodenie od súdnych   poplatkov   sa   okresný   súd   pustil   do „ihrania   sa“ o otázke   oslobodenia od súdnych poplatkov, čím sa podľa sťažovateľa «Pôvodné meritum veci „zaplatenie škody 24.177   plus   príslušenstvo“   sa   vyparilo   a vzniklo   nové   meritum   „zaplatenie   poplatkov za odvolanie proti plevelnému rozsudku“». Navyše podľa sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd v napadnutých konaniach konajú v neprimeraných lehotách a so zbytočnými prieťahmi,   a to   aj   napriek   jeho   opakovaným   sťažnostiam   predsedovi   okresného   súdu na zbytočné prieťahy v konaní.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 101/04 a krajský súd svojím   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co   392/05   porušili   sťažovateľom označené   práva   a zároveň   ústavný   súd   porušil   čl.   127   ústavy   tým,   že   sťažovateľovi odmietol ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom   vedenom   pod sp. zn.   II.   ÚS   48/06.   Sťažovateľ   ďalej   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   každý z uvedených   súdov   je   povinný   sťažovateľovi   vyplatiť „finančnú   satisfakciu“ vo   výške 100 000 Sk a okresný súd navyše uhradiť sumu vo výške 500 000 Sk „za protizákonné vedenie   súdneho   konania“.   Súčasne   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil   všetky uznesenia vydané okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 101/04.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 101/04

Sťažovateľ namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a v čl. 13 dohovoru, ako aj porušenie čl. 14 dohovoru z dôvodu jeho   nespokojnosti   s procesným   postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní a porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1.1 Pokiaľ ide o porušenie základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 2, 3 a 4 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 101/04 ústavný súd   konštatuje,   že sťažovateľ   ohľadom   porušenia základných   práv   zaručených   v   čl.   46 ods. 2,   3   a   4   neuviedol   v sťažnosti   bližšie   dôvody   nasvedčujúce   tomu,   že   postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k ich porušeniu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   tú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 56/03,).

Keďže pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených práv, reálnosť ktorej by mohol po jej prijatí posúdiť v ďalšom konaní, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.2 Pokiaľ ide o porušenie sťažovateľom označeného základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru a porušenie čl. 14 dohovoru zakazujúceho diskrimináciu pri užívaní práv zaručených dohovorom, ústavný súd zistil, že porušenie týchto sťažovateľom označených   práv   a článku   dohovoru   v súvislosti   s postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   101/04   už   preskúmal   ústavný   súd   v konaní   vedenom   pod sp. zn. II. ÚS 48/06.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol   (prekážka   res   iudicata),   okrem   prípadov,   v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   vo   vyššie   uvedenom   rozsahu   sťažnosť   sťažovateľa   vychádzajúc z princípu subsidiarity vyjadreného v čl. 127 ods. 1 ústavy uznesením č. k. II. ÚS 48/06-14 z 15. marca 2006 odmietol z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.3   V súvislosti   s postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 101/04   sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže o predchádzajúcej vecne totožnej sťažovateľovej sťažnosti ústavný súd už tiež rozhodol citovaným uznesením č. k. II. ÚS 48/06-14 z 15. marca 2006 tak, že sťažnosť v tejto časti   odmietol   z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti,   ústavný   súd   aj vzhľadom na skutočnosť, že neopodstatnenosť sťažnosti je neodstrániteľným nedostatkom procesnej podmienky v konaní pred ústavným súdom, v rámci predbežného prerokovania kvalifikoval sťažnosť   v tejto   časti   do   15.   marca   2006   ako   vec,   o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol a konanie, o ktorom na ústavnom súde nie je v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde dovolanie prípustné.

Ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto časti za neprípustnú aj v súlade s § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľ sa ňou domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané   porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   101/04,   ústavný   súd   skúmal   možnosť   jeho   porušenia v predmetnom konaní okresného súdu, ktoré ešte nie je právoplatne skončené, iba v čase po rozhodnutí ústavného súdu v tejto veci, t. j. po 15. marci 2006. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že od 15. marca 2006 dosiaľ uplynula doba necelé tri mesiace, pričom v tomto   období   okresný   súd   nevykazoval   nečinnosť,   ktorú   by bolo   možné kvalifikovať ako zbytočný prieťah. Podľa zistenia ústavného súdu po tom, čo krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 392/05 z 27. februára 2006 potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým nebolo sťažovateľovi priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, bolo toto uznesenie krajského súdu doručené okresnému súdu 20. apríla 2006, ktorý ho následne doručoval účastníkom konania   a proti   ktorému   podal   sťažovateľ   19.   mája   2006   dovolanie.   Z uvedeného procesného   postupu   je   zrejmé,   že   okresný   súd   v predmetnom   konaní   nemohol   svojím postupom   v čase   po   rozhodnutí   ústavného   súdu   spôsobiť   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Uvedené závery boli východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa v časti preskúmania porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   v   čase   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   (do   15.   marca   2006)   odmietol   ako neprípustnú, a v časti preskúmania porušenia tohto základného práva v postupe okresného súdu po rozhodnutí ústavného súdu ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd nad rámec uvedeného uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti   v postupe okresného súdu dochádzalo k prieťahom v konaní, sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby opätovne podal sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 392/05

Sťažovateľ namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a v čl. 13 dohovoru a porušenie čl. 14 dohovoru aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 392/05, pričom súčasne namietal, že v predmetnom konaní krajský súd konal so zbytočnými prieťahmi, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu,   krajský   súd   v napadnutom   konaní   vedenom   pod sp. zn.   8   Co   392/05   konal   o odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. 16 C   101/04   z 15.   septembra   2005,   ktorým   sťažovateľovi   nebolo   priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Odvolanie sťažovateľa proti predmetnému uzneseniu okresného   súdu   bolo   krajskému   súdu   doručené   17.   októbra   2005,   pričom   krajský   súd predmetnú   vec   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   8   Co   392/05   z 27.   februára   2006,   ktorým odvolaním   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil   a následne   bol   spis   vrátený okresnému súdu 19. apríla 2006.

2.1   V súvislosti   so   sťažovateľom   namietaným   porušením   základných   práv zaručených   v čl.   46   ústavy   a práv   zaručených   v čl.   6   ods.   1   a   v čl.   13   dohovoru,   ako aj v súvislosti   s namietaným   porušením   čl.   14   dohovoru   postupom   krajského   súdu v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co   392/05,   ústavný   súd   konštatuje, že sťažovateľ neuviedol v sťažnosti bližšie dôvody   nasvedčujúce tomu, že by postupom krajského súdu v napadnutom konaní došlo k ich porušeniu.

Keďže pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených práv, reálnosť ktorého by mohol po jej prijatí posúdiť   v ďalšom   konaní,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2 Ústavný súd skúmal aj sťažovateľove námietky vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v odvolacom konaní sp. zn. 8 Co 392/05, pričom v tejto súvislosti ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali, že došlo k porušeniu tohto základného práva.

Ako   to   vyplýva   z vyššie   uvedeného   procesného   postupu   krajského   súdu, sťažovateľom napadnuté odvolacie konanie trvalo na krajskom súde od 17. októbra 2005, keď mu bolo doručené odvolanie sťažovateľa, do 19. apríla 2006, keď krajský súd vrátil spis okresnému súdu, t. j. konanie na krajskom súde trvalo celkovo pol roka, pričom krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením z 27. februára 2006, t. j. po 4 mesiacoch a 11 dňoch od nápadu veci. Vzhľadom na to, že odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa   musí   mať   vyhradenú   dobu   na   prípravu   konania   pred   rozhodnutím   o odvolaní (napr. štúdium spisového materiálu a vykonanie procesných úkonov súvisiacich s prípravou odvolacieho   konania   podľa   §   211   Občianskeho   súdneho   poriadku,   nemožno   túto   dobu hodnotiť ako dobu, ktorá by bola spôsobilá vyvolať porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Napokon od rozhodnutia vo veci odvolania 27. februára 2006 krajský súd vrátil spis okresnému súdu už 19. apríla 2006, t. j. iba viac ako 1 mesiac a 20 dní, čo je rovnako   vzhľadom   na   potrebu   časového   priestoru   na   písomné   vypracovanie rozhodnutia doba, ktorá nemohla byť príčinou zbytočných prieťahov v konaní.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K porušeniu čl. 127 ústavy postupom ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 48/06

Sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 127 ústavy postupom ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 48/06 tým, že mu v tomto konaní nebol ustanovený právny zástupca.

Podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde „návrh nie je prípustný ak navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu“.

Vzhľadom na uvedený zákonný dôvod ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2006