znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 184/05-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   decembra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť B. H., SRN, J. R., SRN, Ing. L. D., L., P. T., SRN, A. T., SRN, a Ing. K. L., K., zastúpených advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl. 38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 544/92 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   544/92   p o r u š i l základné právo B. H., J. R., Ing. L. D., P. T., A. T. a Ing. K. L., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 544/92 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. B. H., J. R., Ing. L. D., P. T., A. T. a Ing. K. L. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. B. H., J. R., Ing. L. D., P. T., A. T. a Ing. K. L. p r i z n á v a   náhradu trov právneho   zastúpenia   v sume   38   715 Sk   (slovom   tridsaťosemtisícsedemstopätnásť slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   ich advokátky JUDr. M. P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 14. septembra 2005 sp. zn. I. ÚS 184/05 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť B. H., SRN, J. R., SRN, Ing. L. D., L., P. T., SRN, A. T., SRN, a Ing. K. L., K. (ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. M.   P.,   Ž.,   ktorou   namietali   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa   čl. 38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   postupom Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 544/92 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti a z pripojených listín vyplynulo, že sťažovatelia, resp. ich právni predchodcovia   podali   v   marci   1992   na   okresnom   súde   žalobný   návrh   na vydanie nehnuteľností   proti   mestu   Ž.   (ďalej   len   „odporca“),   pretože   nehnuteľnosti,   ktoré   sú predmetom sporu, mali prejsť na odporcu kúpnou zmluvou, ktorá bola uzavretá „v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok“. Okresný súd 23. októbra 1995 rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 14 C 544/92-87, proti ktorému sťažovatelia podali odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 18 Co 635/96 z 20. marca 1996 napadnutý rozsudok okresného   súdu   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľov   do podania   ich   ústavnej   sťažnosti   nebolo   v danej   veci   rozhodnuté   napriek   tomu,   že   ide v podstate o 13 rokov trvajúci súdny spor. Podľa názoru sťažovateľov je postup okresného súdu   neodborný   a je   zrejmý   nedostatok   plynulosti   v jeho   činnosti.   Za   13   rokov   sporu „okresný súd nezabezpečil a neposkytol ústavou garantované právo na súdnu a inú právnu ochranu a ani neodstránil stav právnej neistoty“. Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd pri posudzovaní doby konania pred súdnym orgánom bral do úvahy nielen celkovú zložitosť prípadu, postup účastníkov súdneho konania, ale tiež aj samotný predmet konania.

1. 2. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Okresný   súd   v Žiline   postupom   v konaní   o vydanie   nehnuteľností   sp.   zn. 14 C 544/1992 porušil ústavné právo nás navrhovateľov B. H. (...), J. R. (...), Ing. L. D. (...), P. T. (...), A. T. (...), a Ing. K. L. (...), na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Okresnému   súdu   v Žiline   sa   ukladá   povinnosť   zabezpečiť   rozhodnutie   v konaní vedenom pod č. 14 C 544/92.

Okresnému   súdu   v Žiline   sa   ukladá   povinnosť,   aby   v konaní   vedenom   pod   č. 14 C 544/92 konal bez prieťahov.

Okresnému súdu v Žiline sa ukladá povinnosť zaplatiť navrhovateľom v rade 1) až 6) spoločne a nerozdielne primerané finančné zadosťučinenie v sume 6.000.000,- Sk, ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Okresnému súdu v Žiline sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľov na účet JUDr. M. P. (...).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. P. H., listom z 1. decembra 2005 sp. zn. 1 SprS 29/05, ku ktorému bolo pripojené aj vyjadrenie zákonného sudcu JUDr. V. K. z 8.   novembra   2005,   a právna   zástupkyňa   sťažovateľov   stanoviskom   k uvedeným vyjadreniam okresného súdu z 8. decembra 2005.

2.   1.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   prípise   oznámil   ústavnému   súdu,   že „súhlasíme   s upustením   od   ústneho   prejednania   veci“, ďalej   uviedol,   že   sa   pridržiava vyjadrenia zákonného sudcu, ktorý podal chronológiu úkonov vykonaných v napadnutom konaní a uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:

„Konanie 14 C 544/1992 je reštitučným konaním. Pôvodný návrh bol podaný na súd dňa 30. 03. 1992 a na základe podania z 29. 09. 2003 bola pripustená uznesením zo dňa 29. 03. 2004 zmena návrhu.

V konaní   došlo   k procesnému   nástupníctvu   po   pôvodných   navrhovateľoch,   po navrhovateľke v 1) rade bolo právoplatne ukončené dedičské konanie dňa 17. 04. 2003 a právni nástupcovia sú terajší navrhovatelia v 1) až 3) rade. Predchádzajúca sudkyňa ako aj Krajský súd v Žiline pri rozhodnutí o vydaní predbežného opatrenia neuvádzali ďalej pôvodnú navrhovateľku v 2) rade E.   L.,   bytom Ž. Táto skutočnosť nemusela byť súdmi považovaná za významnú pri rozhodovaní o vydaní predbežného opatrenia, ale v súčasnosti považuje súd za nevyhnutné objasniť jej osud ako aj prípadných nástupcov za nevyhnutné pre   ďalšie   úkony   v konaní.   Uvedenú   skutočnosť   nebolo   možné   objasniť   z obsahu   spisu a bráni ďalšiemu postupu súdu, preto súd v tejto veci začal šetrenie. Uvedená skutočnosť je podstatná aj z dôvodu, že súd rozhodol na základe podania zo dňa 26. 09. 2003 o pripustení zmeny návrhu, pričom takýto úkon súdu vzhľadom na ust. § 91 ods. 2 O. s. p. nemusí byť účinný a rozhodnutie súdu bez objasnenia tejto skutočnosti by trpelo vadami.

Súd rozhodol o pripustení vstupu do konania o odporcu v II) rade a rozšírení návrhu uznesením   č.   14   C   544/92-243   z 29.   03.   2004   po   odstránení   vád   návrhu,   najmä   po preukázaní plných mocí na zastupovanie v konaní. Súd zároveň toho istého dňa rozhodol uznesením   č.   k.   14   C   544/92-241   o nariadení   znaleckého   dokazovania.   Uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 6 Co 246/04 z 29. 10. 2004 bolo uznesenie prvostupňového súdu zrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie.

Na základe Opatrenia č. 4 zo dňa 01. 10. 2004 k Rozvrhu práce Okresného súdu Žilina na rok 2004 veci v senáte 14 C boli pridelené sudcovi Okresného súdu v Žiline JUDr. V. K. Vo veci bolo opätovne rozhodnuté dňa 28. 02. 2005, konečné rozhodnutie bolo vydané Krajským úradom v Žiline č. k. 6 Co 193/05 dňa 31. 05. 2005. Uznesenie bolo doručené účastníkom 11. 08. 2005.

Do   11.   08.   2005   nebolo   možné   v konaní   ďalej   pokračovať,   najmä   pokračovať v nariadenom znaleckom dokazovaní na základe uznesenia 14 C 544/92-241 znalcom Ing. P. K.

Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že sa jedná o pomerne zložitú právnu vec, rozhodnutie súdu vzhľadom na namietané dôvody vrátenia veci je možné až po dôkladnom znaleckom dokazovaní. Prieťahy boli spôsobené čiastočne prerušením konania z dôvodu úmrtia   navrhovateľky   v 1)   rade   a čiastočne   aj   navrhovateľmi   (podávali   návrhy) prostredníctvom právneho zástupcu bez preukázania právneho zastupovania). V konaní je preto potrebné dokončiť nariadené znalecké dokazovania, odstrániť vady konania a až po odstránení uvedených prekážok bude možné v konaní pokračovať.

Súd je názoru, že dĺžka konania vzhľadom na osobité okolnosti prípadu je primeraná a v konaní nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Na záver súd poukazuje na to, že navrhovateľmi uplatnená nemajetková ujma je neprimerane vysoká, oporu nemá v obdobných rozhodnutiach Ústavného súdu SR alebo Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   v sťažnosti   nie   je   jej   výška   vôbec   odôvodnená, spôsobenie ujmy nie je preukázané ba ani konštatované.“

2.   2.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   vo   svojom   stanovisku   k uvedeným vyjadreniam okresného súdu uviedla, že:

„(...)   oznamujeme,   že   netrváme   na   tom,   aby   sa   v predmetnej   veci   konalo   ústne pojednávanie, uplatňujeme si trovy právneho zastúpenia (...).

Na   vyjadrenie   Okresného   súdu   v Žiline   oznamujeme,   že   z pripojeného   prehľadu úkonov jednoznačne vyplýva, že návrh bol podaný dňa 1. 3. 1992 a od tej doby k dnešnému dňu   za   obdobie   13   a pol   roka   okresný   súd   vo   veci   nerozhodol   a od   13.   1.   1999   do 29. 3. 2004, t. j. za obdobie 5-tich rokov vo veci nevykonal žiadne úkony.

Všetky   úkony,   ktoré   robil   mali   viacmenej   procesný   charakter   a rozhodovalo   sa o predbežnom opatrení, ale vo veci samej bol vynesený jedenkrát prvostupňový rozsudok, ktorý bol zrušený uznesením krajského súdu a od 20. 3. 1996, teda po dobu 9-tich rokov nebolo vo veci rozhodnuté ani v prvostupňovom konaní.

Sme   toho   názoru,   že   v danej   veci   skutočne   došlo   k prieťahom   v konaní   a nešlo o žiadne   osobité   okolnosti   prípadu,   nakoľko   takýchto   reštitučných   konaní   prebehlo   na súdoch od roku 1992 veľké množstvo, tiež išlo o komplikované prípady, ktoré sú už prevažne právoplatne skončené.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 544/92 najmä po 15. februári 1993,   pretože   ústavný   súd   chráni   ústavnosť   spôsobom,   ktorý   upravuje   ústava   a zákon o ústavnom súde, pričom zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto ústavný súd nemá oprávnenie konať a rozhodovať   o porušení   práv   fyzickej   alebo   právnickej   osoby,   ku   ktorému   došlo   pred 15. februárom 1993 (napr. I. ÚS 81/03).

Dňa   1.   marca 1992   bol okresnému súdu doručený žalobný návrh   navrhovateľov 1. E. T., bytom v Ž., 2. E. L., bytom v Ž., 3. Ing. J. L., bytom v Ž., 4. B. H., bytom v Ž., a Ing. K. L., bytom v K., o vydanie nehnuteľností v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách proti mestu Ž. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 14 C 544/92.

Dňa 3. apríla 1992 súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril k návrhu. Odporca tak urobil 22. apríla 1992.

Dňa 24. apríla 1992 súd nariadil pripojenie dedičského spisu sp. zn. D 1228/72.Dňa 9. júna 1992 bol pripojený dedičský spis sp. zn. D 1228/72.Dňa 15. septembra 1992 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa   18.   septembra   1992   súd   pod   hrozbou   zastavenia   konania   vyzval   právneho zástupcu navrhovateľov, aby v lehote 7 dní oznámil adresu navrhovateľky v 4. rade a aby predložil geometrický plán ohľadom nehnuteľností, ktoré navrhovatelia žiadajú vydať.Dňa   27.   novembra   1992   súd   pod   hrozbou   zastavenia   konania   opätovne   vyzval právneho zástupcu navrhovateľov na splnenie výzvy z 18. septembra 1992.

Dňa 2. novembra 1992 sa na okresný súd dostavila navrhovateľka v 1. rade, ktorá oznámila   súdu,   že   v priebehu   mesiaca   november   sa   bude   zdržiavať   v Nemecku,   preto žiadala, aby v tomto čase nebolo nariadené pojednávanie.

Dňa 12. januára 1993 súd opätovne požiadal právneho zástupcu navrhovateľov, aby splnil výzvu z 18. septembra 1992.

Dňa   15.   januára   1993   bol   v spise   zaznamenaný   tento   úradný   záznam: „právny zástupca navrhovateľov je od 30. decembra 1992 hospitalizovaný“.

Dňa   9.   marca   1993   sa   dostavila   na   súd   navrhovateľka   v 1.   rade   a oznámila,   že navrhovateľka B. H. býva naďalej na uvedenej adrese v Ž. a navrhovateľ Ing. K. L. sa dlhšiu dobu nachádza služobne v Afrike.

Dňa   11.   marca   1993   sa   opätovne   dostavila   na   súd   navrhovateľka   v 1.   rade a požiadala, aby termín pojednávania bol nariadený až v čase, keď jej právny zástupca bude práceschopný. Zároveň navrhla vypočutie svedka Ing. V. B.

Dňa 17. marca 1993 právny zástupca navrhovateľov oznámil súdu, že adresa trvalého bydliska navrhovateľky B. H. je (...) Ž., u jej matky E. L.

Dňa   19.   marca   1993   konajúca   sudkyňa   nariadila   pripojiť   spis   štátneho   notárstva sp. zn. D 1228/72 a právneho zástupcu navrhovateľov pod následkom zastavenia konania požiadala, aby v lehote 10 dní doložil výzvu, ktorú adresoval Mestskému úradu Ž. 20. júna 1991. Dňa 27. apríla 1993 navrhovateľka v 1. rade doložila do spisu výzvy na vydanie nehnuteľností adresované odporcovi a jeho odpoveď na tieto výzvy.

Dňa 10. mája 1993 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že zástupca odporcu predloží súdu fotokópie znaleckého posudku a bude vypočutý svedok Ing. B.

Dňa 17. mája 1993 odporca doručil súdu žiadaný znalecký posudok.Dňa   12.   augusta   1993   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   požiadala Ministerstvo   vnútra   Českej   republiky   o   oznámenie,   kde   sú   hlásení   na   trvalý   pobyt navrhovatelia Ing. J. L., B. H. a Ing. K. L., Mestský úrad Ž. o oznámenie, kde sú hlásení na trvalý pobyt navrhovatelia Ing. J. L. a B. H. a Mestský úrad K. o oznámenie, kde je hlásený na trvalý pobyt navrhovateľ Ing. K. L.

Dňa 25. augusta 1993 Mestský úrad Ž. oznámil súdu, že Ing. J. L. má v evidencii uvedené trvalé bydlisko Ž., B. H. sa v evidencii nenachádza.

Dňa 1. septembra 1993 Mestské veliteľstvo Policajného zboru K. oznámilo súdu, že navrhovateľ Ing. K. L. je prihlásený na trvalý pobyt v K.

Dňa 15. septembra 1993 bola na okresnom súde spísaná zápisnica s navrhovateľkami B. H. a Ing. J. L., ktoré požiadali súd o vypočutie, pretože sa v tom čase zdržiavali v SRN. Dňa 21. septembra 1993 okresný súd opätovne požiadal Ministerstvo vnútra Českej republiky o oznámenie, kde sú prihlásené na trvalý pobyt navrhovateľky Ing. J. L. a B. H.Dňa 6. októbra 1993 Ministerstvo vnútra Českej republiky oznámilo súdu, že Ing. J. L. a B. H. majú trvalý pobyt v Ž., a Ing. K. L. nie je vedený v evidencii.

Dňa 25. mája 1994 bolo nariadené pojednávanie na 6. jún 1994.Dňa 6. júna 1994 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 1. júl 1994.Dňa 1. júla 1994 bola vykonaná ohliadka na mieste samom.Dňa 6. decembra 1994 bolo nariadené pojednávanie na 15. december 1994. Dňa 13. decembra 1994 odporca požiadal o odročenie pojednávania nariadeného na 15. december 1994.

Dňa 15. decembra 1994 bolo pojednávanie odročené na neurčito.Dňa 13. apríla 1995 bolo nariadené pojednávanie na 25. apríl 1995.Dňa 25. apríla 1995 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.Dňa 1. júna 1995 sa na súd dostavila navrhovateľka E. L., ktorá požiadala súd, aby zatiaľ   nenariaďoval   pojednávanie,   pretože   sa   v týchto   dňoch   má   podrobiť   operácii a navrhovateľka E. T. nastupuje na liečenie.

Dňa 11. júla 1995 súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľov, aby sa vyjadril, či navrhovateľka E. L. je už práceschopná, a aby podal správu o navrhovateľke E. T., ktorá mala byť na liečení.

Dňa 1. augusta 1995 súd urgoval splnenie výzvy z 11. júla 1995 právnym zástupcom navrhovateľov.

Dňa 6. októbra 1995 bolo nariadené pojednávanie na 17. október 1995.Dňa 17. októbra 1995 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. október 1995 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Dňa 23. októbra 1995 okresný súd vo veci vyhlásil rozsudok, ktorým predmetný návrh zamietol.

Dňa 21. decembra 1995 navrhovatelia podali odvolanie proti uvedenému rozsudku.Dňa 23. januára 1996 sa k odvolaniu navrhovateľov vyjadril odporca.Dňa 7. februára 1996 bol spis doručený Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby rozhodol o podanom odvolaní.

Dňa   20.   marca   1996   sa   uskutočnilo   pojednávanie   pred   odvolacím   súdom,   ktorý napadnutý rozsudok svojím uznesením sp. zn. 18 Co 635/96 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 7. novembra 1996 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 20. novembra 1996 okresný súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľov, aby oznámil adresy menovaných svedkýň a aby zároveň predložil dôkaz o tom, za akú kúpnu cenu kupovali rodičia navrhovateľov sporné nehnuteľnosti.

Dňa 13. decembra 1996 právny zástupca navrhovateľov podal návrh na vypočutie svedkov.

Dňa 19. decembra 1996 doručil súdu odporca svoje vyjadrenie.Dňa 4. februára 1997 navrhovatelia „doplnili a dokladovali skutkový a právny stav“.Dňa 11. februára 1997 bolo nariadené pojednávanie na 24. február 1997. Dňa   24.   februára   1997   právny   zástupca   navrhovateľov   požiadal   o odročenie pojednávania nariadeného na 24. február 1997.

Dňa 24. februára 1997 bolo pojednávanie odročené na 18. marec 1997 s tým, že opätovne budú volaní svedkovia, ktorí sa na pojednávanie nedostavili.

Dňa 18. marca 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 3. apríl 1997.

Dňa 3. apríla 1997 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom vypočutia svedkyne M. B. a M. P.

Dňa 21. novembra 1997 súd nariadil vypočutie svedkyne M. B. v mieste jej bydliska na 5. december 1997.

Dňa 2. decembra 1997 odporca požiadal o odročenie výsluchu menovanej svedkyne, preto súd určil výsluch tejto svedkyne na 17. december 1997.

Dňa 17. decembra 1997 sa uskutočnil výsluch svedkyne M. B. v mieste jej bydliska.Dňa 14. januára 1998 bolo nariadené pojednávanie na 12. február 1998.Dňa 12. februára 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 10. marec 1998.

Dňa 10. marca 1998 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom, že sa ukladá právnemu zástupcovi navrhovateľov, aby v lehote 10 dní predložil doklady   týkajúce   sa   kúpnej   ceny   sporných   nehnuteľností,   prípadne   ďalšie   podklady nevyhnutné k dokazovaniu.

Dňa   2.   apríla   1998   súd   urgoval   predloženie   vyžadovaných   dokladov   právnym zástupcom navrhovateľov.

Dňa   30.   apríla   1998   súd   opätovne   vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľov   na predloženie dokladov.

Dňa 29. mája 1998 súd pod hrozbou poriadkovej pokuty opätovne vyzval právneho zástupcu navrhovateľov na predloženie dokladov.

Dňa   6.   júla   1998   súd   pod   hrozbou   poriadkovej   pokuty   znovu   vyzval   právneho zástupcu navrhovateľov na predloženie dokladov.

Dňa   29.   októbra   1998   právny   zástupca   navrhovateľov   doručil   súdu   požadované doklady.

Dňa 18. januára 1999 súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľov, aby sa vyjadril, v súvislosti   s   akými   ďalšími   okolnosťami   žiada   vypočuť   svedka   Ing.   B.   a   zároveň   ho vyzval,   aby   oznámil   adresu   svedkyne   E.   L.   V uvedený   deň   súd   uznesením   č.   k. 14 C 544/92-198   uložil   účastníkom   konania   povinnosť   zložiť   preddavok   na   znalecké dokazovanie.

Dňa 9. februára 1999 odporca zložil zálohu na znalecké dokazovanie. Dňa 18. novembra 1999 navrhovateľka E. T. zložila zálohu na znalecké dokazovanie za navrhovateľov.

Dňa 12. apríla 2002 zomrela navrhovateľka v 1. rade – E. T.Dňa   17.   apríla   2003   nadobudlo   právoplatnosť   osvedčenie,   ktorým   dedičia   po navrhovateľke v 1. rade uzavreli dedičskú dohodu.

Dňa 16. júna 2003 navrhovateľky Ing. J. R. a B. H. oznámili súdu, že v predmetnej veci pred okresným súdom splnomocnili právnym zastupovaním JUDr. M. P.

Dňa 5. septembra 2003 navrhovateľky Ing. J. R. a B. H. podali návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 11. septembra 2003 bolo okresnému súdu oznámené, že právnymi nástupcami navrhovateľky v 1. rade sú podľa dedičského rozhodnutia sp. zn. D 901/2002 Ing. L. D., bytom v L., P. T. a A. T., obaja bytom v SRN, ktorí splnomocnili právnym zastupovaním v predmetnej veci pred okresným súdom JUDr. M. P. Vzhľadom na to, že navrhovateľ P. T. a A.   T.   boli v zahraničí,   plnomocenstvo na právne zastupovanie prisľúbili doručiť   súdu dodatočne.

Dňa 29. septembra 2003 navrhovatelia Ing. J. R., B. H. a Ing. L. D. doručili súdu podanie, ktorým rozšírili žalobný návrh aj na S., a. s., so sídlom v Ž. (ďalej aj „odporca v 2. rade“) „na vydanie predbežného opatrenia“ a spresnili žalobný petit.

Dňa 2. októbra 2003 navrhovateľ P. T. a 7. októbra 2003 navrhovateľ A. T. doručili súdu plnú moc pre JUDr. M. P.

Dňa 13. februára 2004 navrhovatelia požiadali súd o vydanie uznesenia o nariadení predbežného opatrenia a uznesenia o ustanovení znalca.

Dňa 25. februára 2004 navrhovateľ Ing. K. L. doručil súdu plnú moc pre JUDr. M. P. Dňa 29. marca 2004 okresný súd uznesením č. k. 14 C 544/02-241 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva a uznesením č. k. 14 C 544/92-243 pripustil do konania na strane odporcu S., a. s., so sídlom v Ž., zároveň pripustil úpravu petitu návrhu. Okresný   súd   uvedeného   dňa   tiež   vydal   uznesenie   č.   k.   14   C   544/92-245   o nariadení predbežného opatrenia.

Dňa 20. apríla 2004 podalo mesto Ž. odvolanie proti uzneseniu č. k. 14 C 544/92-245 o nariadení predbežného opatrenia a toho istého dňa podal proti tomuto uzneseniu odvolanie aj odporca v 2. rade.

Dňa 30. apríla 2004 okresný súd uznesením uložil odporcom, aby zaplatili súdny poplatok za odvolania, ktoré boli súčasne zaslané právnej zástupkyni navrhovateľov, aby sa k nim vyjadrili.

Dňa 6. mája 2004 navrhovatelia doručili súdu vyjadrenie k odvolaniu odporcov.Dňa 7. mája 2004 odporca v 1. rade zaplatil súdny poplatok za odvolanie.Dňa 12. mája 2004 zaplatil súdny poplatok za odvolanie aj odporca v 2. rade.Dňa 1. októbra 2004 bol spis sp. zn. 14 C 544/92 pridelený na ďalšie prejednávanie a rozhodovanie do senátu JUDr. V. K.

Dňa 7. októbra 2004 bola vec doručená Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o uvedenom odvolaní odporcov.

Dňa 29. októbra 2004 krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 246/04 zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 7. januára 2005 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa   28.   februára   2005   okresný   súd   uznesením   č.   k.   14   C   544/92-278   návrh   na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Dňa 8. marca 2005 navrhovatelia podali odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 14 C 544/92-278.

Dňa 14. apríla 2005 súd vyzval navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa 20. apríla 2005 navrhovatelia zaplatili súdny poplatok za odvolanie. Dňa 29. apríla 2005 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní navrhovateľov.

Dňa 31. mája 2005 krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 193/05 napadnuté uznesenie okresného   súdu   zmenil   vo   vzťahu   k odporcovi   v 2.   rade   tak,   že   návrhu   na   vydanie predbežného   opatrenia   v podstate   vyhovel,   a   vo   vzťahu   k odporcovi   v 1.   rade   potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Dňa 9. augusta 2005 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 9. novembra 2005 okresný súd vyzval JUDr. L. P., aby oznámil, či v konaní naďalej   zastupuje   navrhovateľku   E.   L.   Okresný   súd   súčasne   vyzval   JUDr.   M.   P.,   aby oznámila, či v konaní zastupuje aj navrhovateľku E. L.

Dňa   16.   novembra   2005   JUDr.   L.   P.   oznámil   súdu,   že   plná   moc   zo   strany navrhovateľky E. L. mu vypovedaná nebola.

Dňa   23.   novembra   2005   JUDr.   M.   P.   oznámila   súdu,   že   navrhovateľku   E. L. v napadnutom konaní právne nezastupuje.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   o vydanie   nehnuteľností   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   544/92   dochádza k porušovaniu   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v danej   veci   môže   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   s riešením   právneho nástupníctva   po   zomrelej   účastníčke   konania,   ale   aj   s   nevyhnutnosťou   znaleckého dokazovania.   Doterajší   neobyčajne   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však   ústavný nemôže pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci.  

Treba ďalej konštatovať, že konanie vo veci (od podania žalobného návrhu 1. marca 1992 až dosiaľ) trvá viac ako 13 rokov a 9 mesiacov, z toho na okresnom súde takmer 12,5 roka. Táto dĺžka konania je celkom zjavne neprimeraná.

2. Pri posudzovaní správania sťažovateľov v napadnutej veci ústavný súd konštatuje, že na ich ťarchu treba pripísať skutočnosť, že na výzvy súdu nereagovali prostredníctvom svojho pôvodného právneho zástupcu JUDr. L. P. vždy v súdom stanovenej lehote, a tak aj oni prispeli k predĺženiu konania (napr. výzva na predloženie dokladov z 10. marca 1998 súdu   bola   splnená   až   po   siedmich   mesiacoch   29.   októbra   1998,   a to   po   opakovaných urgenciách súdu a pod hrozbou pokuty). Okrem toho aj pre žiadosti menovaného právneho zástupcu   navrhovateľov (napr.   24. februára 1997)   a pre neprítomnosť navrhovateľov na pojednávaniach muselo dôjsť k odročeniu pojednávaní, teda okresný súd aj vzhľadom na tieto   skutočnosti   nemohol   vždy plynulo   postupovať   v konaní.   Pri   právnom   zastúpení navrhovateľov   bolo   neprípustné,   aby   okresný   súd   musel   zisťovať   (a   to   aj   v Českej republike)   adresy   trvalého   pobytu   navrhovateľov,   ktorí   by   mali   mať   predovšetkým naliehavý záujem na tom, aby každú zmenu kontaktnej adresy oznamovali súdu.

V danom prípade však podiel sťažovateľov na vzniknutých prieťahoch podľa názoru ústavného   súdu   neospravedlňuje   neúmerne   dlhé,   dvanásť   a pol   roka   trvajúce   konanie okresného   súdu.   Na   uvedené   skutočnosti   však   ústavný   súd   prihliadol   pri   určení   výšky primeraného finančného zadosťučinenia v tejto veci.  

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na opakovanú nečinnosť okresného súdu, konkrétne v období od 6. októbra 1993 do 25. mája 1994 (sedem mesiacov), od 3. apríla 1997 do 21. novembra 1997 (sedem mesiacov), od 18. januára 1999 do 12. apríla 2002 (tri roky a dva mesiace) a od 11. septembra 2003 do 29. marca 2004 (šesť mesiacov), teda okresný súd počas štyroch rokov a desiatich   mesiacov   vo   veci   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci   k odstráneniu   právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia ako navrhovatelia v preskúmavanej veci počas súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (napr.   I. ÚS   41/02).   Ústavný   súd   pritom   prihliadol   aj   na   obranu   okresného   súdu,   že „prieťahy boli spôsobené čiastočne prerušením konania z dôvodu úmrtia navrhovateľky v 1)   rade“.   Bezpochyby   však   uvedená   nečinnosť   okresného   súdu   nadobudla   charakter zbytočných prieťahov najmä v kontexte neprimerane dlhého, dvanásť a pol ročného konania okresného súdu v danej veci. K prieťahom pritom v podstate nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku nečinnosti súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48   ods.   2   ústavy a v čl.   38   ods.   2 listiny, tak ako to je uvedené vo výroku   tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   požadovali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 6 miliónov Sk, ktorú odôvodnili tým, že v ich právnej veci „okresný súd (...) neodstránil stav právnej neistoty“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   38   ods.   2   listiny   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre sťažovateľov.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, ako aj na ich podiel na vzniknutých prieťahoch považuje za primerané vo výške každému po 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 38 715 Sk z dôvodu trov ich právneho zastúpenia.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti z 31. augusta 2005 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 8. decembra 2005). Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2005, patrí odmena pre jedného   sťažovateľa   v sume   2   501   Sk.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   bola   znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu   2 000,80   Sk.   Spolu   s režijným   paušálom   k   tomuto   úkonu   (150   Sk   v roku   2005) v prípade jedného sťažovateľa tvorí náhrada trov za jeden úkon vykonaný v roku 2005 sumu 2 150,80 Sk a za tri úkony 6 452,40 Sk v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb.   Celkové   trovy   právneho   zastúpenia   šiestich   sťažovateľov   predstavujú preto zaokrúhlene sumu 38 715 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2005