znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 183/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. V., M., zastúpenej advokátkou JUDr. E. C., B., ktorou namieta porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   41   ods.   4   a čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 32 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 184/2011 z 24. januára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 29. marca 2012 doručená sťažnosť V. V., M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 32 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 184/2011 z 24. januára 2012.

2.   Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka   je účastníčkou konania (ako matka) vo veci starostlivosti o maloleté deti (V.) – M. A., a A. F., zastúpené kolíznym opatrovníkom Ú., B. (ďalej len „kolízny opatrovník“), o návrhu otca MUDr. P. V., bývajúceho v USA, na zmenu zverenia maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti   oboch   rodičov   a návrhu   matky   na   zvýšenie   výživného.   Vo   veci   rozhodol Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 25 P 182/2009 z 18. apríla 2011 o navýšení vyživovacej povinnosti otca k maloletej M. A. zo sumy 8 000 Sk (t. j. 265,55 €) na sumu 800 € mesačne a k maloletému A. F. zo sumy 8 000 Sk na sumu 700 € mesačne počnúc od 18. apríla 2011. Okresný súd „vo zvyšku návrh matky“ a tiež „návrh otca“ zamietol.   Na   odvolanie   oboch   rodičov   proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 CoP 184/11 z 24. januára 2012 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Súčasne „návrh otca na zmenu petitu“ nepripustil.

3. Sťažovateľka uviedla, že jej sťažnosť „smeruje voči výroku rozsudku krajského súdu...   v časti zvýšenia výživného na maloleté deti V.“ a že touto sťažnosťou „namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl.   36   ods.   1   Listiny...   a   ďalej,   porušenie   jej   základného   práva,   ale   predovšetkým základného   práva   mal.   detí   V.   na   rodičovskú   starostlivosť   garantovanú   čl.   41   ods.   4 Ústavy... a čl. 32 ods. 4 Listiny...“.

4. Sťažovateľka v rámci porušenia základného práva na súdnu ochranu „namieta predovšetkým   nesprávnu   interpretáciu   a   aplikáciu   kogentných   noriem   Zákona   o   rodine (ust. § 62 ods. 2; ust. § 75 ods. 1) z pohľadu zmyslu a účelu predmetu tejto zákonnej úpravy krajským súdom a ďalej, rozpor jeho rozhodnutia s princípmi riadneho a spravodlivého procesu. Porušenie princípov..., vidí sťažovateľka v tom, že:

- právne závery napadnutého rozhodnutia krajského súdu sú v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami a sú tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

- v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd nereagoval na sťažovateľkou prednesené zásadné, relevantné námietky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, hoci ust. § 157 ods. 2 OSP súdom priamo ukladá povinnosť dbať na presvedčivosť odôvodnenia svojich   rozhodnutí.“. Vo   vzťahu   k porušeniu „práva   rodičov   vychovávať   svoje   deti a naopak... práva (detí pozn.) na rodičovskú výchovu a starostlivosť“ (čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 32 ods. 4 listiny) sťažovateľka namieta najmä nepriznanie výživného maloletým deťom „aspoň   v rozsahu,   v akom   ho   otec   dobrovoľne   plnil“,   nedostatočné   prihliadnutie   na majetkové pomery oboch rodičov a z toho vyplývajúce možnosti plnenia si vyživovacej povinnosti a tiež nesprávne určený „počiatok zvýšenia vyživovacej povinnosti“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1/ Základné práva V. V... na rodičovskú starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy... a čl. 32 ods. 4 Listiny... a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 36 ods. 1 Listiny... rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 11 CoP 184/2011-595 z 24. 1. 2012 v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, boli porušené.

2/ Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 11 CoP 184/2011-595 z 24. 1. 2012 v časti,   v   ktorej   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušuje   a   vec   mu   vracia na ďalšie konanie.

3/ Krajský súd... je povinný uhradiť V. V. trovy konania...“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9.   Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 32 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 CoP 184/2011 z 24. januára 2012.

10.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

12.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich ústavou a listinou garantovaných základných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva,   že   podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   porušil označené základné práva predovšetkým ňou namietaným postupom uvedeným v bode 4. Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého rozsudku   krajského súdu týkajúceho sa uvedených námietok a sťažovateľkou   označenými   základnými   právami   podľa   ústavy   a   listiny   existuje   taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 41 ods.   4   ústavy   (resp.   čl.   32   ods.   4   listiny)   starostlivosť   o deti   a ich   výchova   je právom rodičov,   deti   majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a starostlivosť.   Práva   rodičov   možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

14.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných   súdov.   V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   iba   posúdenie,   či   účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní rozsudkom sp. zn. 11 CoP 184/2011 z 24. januára 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. listiny).

15.   Po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol odvolanie účastníkov konania, náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca   z v konaní   zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský súd   (v   podstatnom   vo   vzťahu   k námietkam   sťažovateľky)   oboznámil   prvostupňové rozhodnutie a najmä jeho odôvodnenie (ktoré považuje ústavný súd za právne relevantné citovať,   keďže   s   výsledkami   dokazovania   okresného   súdu   sa   odvolací   súd „stotožnil“, pozn.):

„Prvostupňový súd svoje rozhodnutie zdôvodnil tak, že mal preukázané, že zverenie mal.   detí   do   striedavej   osobnej   starostlivosti   oboch   rodičov   tak,   ako   to   navrhuje   otec v 6 týždňových časových intervaloch, ktoré by malo začať plynúť dňom 01. 10. 2011 nie je možné, nakoľko v zmysle § 154 ods. 1 O. s. p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.   V   tomto   smere   sa   súd   stotožnil   aj   s   tvrdením   právnej   zástupkyne   matky a kolízneho   opatrovníka   v   tom,   že   rozhodnutie   súdu   nie   je   možné   viazať   na   neisté podmienky, ktoré by mali nastať v budúcnosti a má vychádzať zo skutkového stavu zisteného v čase jeho vyhlásenia. Navyše by zverenie maloletých detí nekorešpondovalo s ich vôľou a bolo by veľmi ťažko realizovateľné aj s ohľadom na vzdialenosť bydlísk otca a detí, ako aj vzhľadom na tú skutočnosť, že otec by na Slovensku nemal vytvorený reálny domov, keď sa snažil   preukázať   svoju   schopnosť   zariadiť   si   pomery   tak,   aby   mohol   6   v   týždňových intervaloch   striedavo   žiť   na   Slovensku.   Prvostupňový   súd   nevyhovel   návrhu   otca   aj s prihliadnutím   na   to,   že   obe   deti   sa   k   danej   problematike   nevyjadrili   jednoznačne a presvedčivo napriek tomu, že sú podľa názoru súdu dostatočne zrelé a kompetentné sa k veci vyjadriť. Je pravdou, že spočiatku ich návrh otca nadchol, avšak, keď si to premysleli nevedeli si dostatočne predstaviť, čo by pre nich znamenalo striedanie domácich prostredí. Deti   prezentujú   kladný   vzťah   k   obidvom   rodičom,   ako   aj   to,   že   otca   radi   v   Amerike navštevujú. Prvostupňový súd mal jednoznačne preukázané, že od posledného rozhodnutia o výživnom, ktoré bolo viac ako pred 9 rokmi sa podstatným spôsobom zmenili pomery na strane   mal.   detí,   preto   návrh   na   zvýšenie   výživného   považoval   za   dôvodný.   Deti   sú podstatne   staršie,   zvýšili   sa   ich   potreby,   zmena   nastala   tým,   že   od   septembra   2009 navštevujú súkromnú školu, s čím sú spojené mimoriadne vysoké finančné výdavky. Výdavky súvisiace   so   školným   prvostupňový   súd   hodnotil   ako   odôvodnené,   keďže   obaja   rodičia s návštevou tejto školy súhlasili a boli si vedomí aj finančnej náročnosti s tým spojenej. Doteraz   sa   na   výdavkoch   detí   súvisiacich   s   návštevou   školy   podieľali   obaja   rodičia, nakoľko otec zaplatil školné za mal. M. a matka za mal. A. Z dokazovania tiež vyplynulo, že otec okrem poplatku za školu prispieval na deti aj rôznymi inými spôsobmi, v neposlednom rade   deťom   hradil   všetky   cestovné   náklady   súvisiace   s   ich   návštevou   v Amerike.   Ide o nezanedbateľné výdavky, preto prvostupňový súd na ne musel prihliadnuť. Takýto spôsob financovania potrieb deti je prospešný pretože deti do Ameriky chodia radi a chceli by tam chodiť aj častejšie. Takto zvýšené výživné podľa názoru súdu prvého stupňa pokryje všetky odôvodnené potreby detí spolu s príspevkom matky. Prvostupňový súd apeloval na rodičov, aby   v   záujme   svojich   detí   začali   spoločne   komunikovať,   nevystavovali   deti   hraničným situáciám a naopak mali by sa tešiť z ich úspechov, keď obaja sú šikovní a milí mladí ľudia. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.“

Následne krajský súd oboznámil odvolaciu   argumentáciu   obidvoch   rodičov,   ktorí proti jeho rozhodnutiu podali odvolanie.

„Otec navrhol zmenu petitu vo veci úpravy práv a povinností k mal. deťom tak, že bude upravený jeho styk mal. deťmi počas Vianočných sviatkov, Veľkonočných sviatkov, letných prázdnin, jarných školských prázdnin, jesenných školských prázdnin, ako aj počas jeho pobytu na území Slovenskej republiky. Poukázal na to, že je nepochybné v záujme detí stretávať   sa   s   otcom   ktorého   deti   majú   radi   a   vzájomný   kontakt   je   potrebný.   Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové konanie. Matka podala odvolanie v časti stanovenej vyživovacej povinnosti, pričom žiadala zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že bude určené výživné na maloleté deti po 2.000 € mesačne. Zročné výživné súd povolí otcovi splácať v mesačných splátkach spolu s bežným   výživným.   Poukázala   na   to,   že   obidvaja   rodičia   majú   vyživovaciu   povinnosť k deťom, pričom dieťa má právo podieľať sa životnej úrovni rodiča. Prvostupňový súd pri hodnotení možností a schopností otca prihliadol na jeho príjem z pracovného pomeru, neprihliadol na jeho celkové majetkové pomery, pričom ani nebolo preukázané, že otec od posledného určenia výživného nadobudol do výlučného vlastníctva rodinný dom, byt v B., otec vlastní niekoľko horských bicyklov najvyššej kvality, absolvuje dovolenky, ktoré nie sú nízkorozpočtové a nepribudla mu ďalšia vyživovacia povinnosť. Majetkové pomery otca sú nadštandardné. Prvostupňový súd nedostatočne prihliadal na potreby detí, výdavky na   zdravotnú   starostlivosť,   výdavky   súvisiace   so   športovými   aktivitami,   ako   aj   na skutočnosť, že matke pribudli dve vyživovacie povinnosti.

Otec na odvolanie matky žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako správny v ňou napadnutej časti.

Matka nesúhlasila s odvolaním otca a žiadala aby odvolací súd návrh na zmenu petitu nepripustil.“

Krajský súd voje rozhodnutie odôvodnil takto: „Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p., prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O. s. p., s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 156 ods. 3 O. s. p., a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, odvolaniu rodičov nie je možné vyhovieť.

Prvostupňový súd vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, vyvodil z neho správny právny záver a svoje rozhodnutie aj riadne zdôvodnil. V odvolaní neboli uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd poukazuje na správne dôvody súdu prvého stupňa, s ktorými sa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. stotožňuje.

K odvolaniu otca odvolací súd dopĺňa, že hoci ust. § 216 ods. 1 nevylučuje aplikáciu ust. § 95 i pre odvolacieho konanie, pripustenie tejto zmeny v odvolacom konaní nie je možné,   pretože   v   odvolacom   konaní   sa   viac-menej   uplatňuje   koncentračná   zásada, navrhovanou   zmenou   by   došlo   k   zmene   predmetu   konania   a   následné   rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej by malo za následok jednostupňové konanie. Ak by odvolací súd   rozhodol   o   niečom,   o   čom   nebolo   rozhodnuté   súdom   prvého   stupňa,   došlo   by   aj k porušeniu vecnej príslušnosti súdu. Takýto postup by bol v rozpore aj s koncentračnou zásadou, ktorá je presadzovaná občianskom súdnom konaní. Z uvedených dôvodov pokiaľ nedôjde medzi rodičmi k dohode o styku s mal. deťmi, môže sa otec domáhať takejto úpravy novým návrhom. Z uvedených dôvodov odvolací súd návrh otca na zmenu petitu nepripustil. Odvolací súd tu upriamuje pozornosť rodičov na tú skutočnosť, že v záujme mal. detí je vždy priaznivejšie uzavretie dohody o styku s deťmi ako autoritatívne rozhodnutie súdu. K odvolaniu matky odvolací súd udáva, že zvýšené výživné bolo súdom prvého stupňa na deti určené správne v súlade s ust. § 62, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1 Zák. o rodine. Bez povšimnutia nemožno nechať príspevky otca, ktoré mal. deťom poskytuje mimo vyživovacej povinnosti. Tieto príspevky nemožno rozhodne považovať za nepatrné. V tejto časti taktiež prvostupňový súd rozhodol správne a námietky matky v odvolaní nemajú za následok zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, odvolací súd ho potvrdil podľa § 219 O. s. p.“

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. V tomto ohľade z pohľadu de lege lata ústavný súd poukazuje tiež na § 219 ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   zmien a doplnkov, v zmysle ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 CoP 184/2011 z 24. januára 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny). S prihliadnutím na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Sťažovateľka súčasne namietala (pozri bod 5) aj porušenie základného práva na „rodičovskú starostlivosť“ podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, resp. čl. 32 ods. 4 listiny (pozri bod 13)   už   uvedeným   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu,   a to   najmä   nezvýšením výživného na mal. deti V. podľa jej predstáv (bod 3).

21.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 40 ods. 4 ústavy (resp. čl. 32 ods. 4 listiny), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). Inak povedané, o prípadnom porušení týchto (namietaných) práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím krajského súdu nebolo porušené základné právo   zaručené   čl.   46   ods.   1   ústavy   (resp.   čl.   36   ods.   1   listiny),   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu základného práva zaručeného čl. 40 ods. 4 ústavy, resp. čl. 32 ods. 4 listiny.

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľky   v tejto   časti   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

23. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012