znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 179/2010-19

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5.   mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva garantovaného čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.   1 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky, čl.   1 ods.   1 a čl. 36 ods.   1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Coe 110/2009 z 25. septembra 2009, v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 23 Er 1549/2003-17 z   1. júla 2009, a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE 164/2009 z   8. decembra 2009, v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 23 Er 3065/2004-20 z 27. júla 2009, a takto

r o z h o d o l :

1. Veci vedené na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. I. ÚS 179/2010 a I. ÚS 183/2010   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 179/2010.

2. Sťažnosti spoločnosti Z., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Spoločnosť   Z.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   podala   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 11. januára 2010 a 11. marca 2010 dve sťažnosti,   ktorými   sa   domáhala   zrušenia   v úvodnej   časti   označených   rozhodnutí všeobecných   súdov,   ktorými   bola   exekúcia   platobných   výmerov   na   zaplatenie   dlžných poplatkov   z omeškania   z poistného   na   zdravotné   poistenie   vyhlásená   za   neprípustnú s následkom jej zastavenia. Sťažovateľka je toho názoru, že došlo k porušeniu jej ústavne zaručených práv, ktoré vyplývajú z čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).  

2.   Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

3. Podľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

4.   Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenia   o spojení   vecí,   v súlade s citovaným   ustanovením   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   je   však   možné   v konaní pred ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenia § 112 ods. 1 OSP.

5. Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 43/2010 a Rvp 495/2010 vyplýva, že tieto veci spolu skutkovo súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov, sťažovateľ je vo všetkých veciach   zastúpený   rovnakým   právnym   zástupcom   a v každej   jednej   sťažnosti   sa   na obdobnom   skutkovom   základe   s totožnou   právnou   argumentáciou   namieta   porušenie rovnakých základných práv. Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránke, s výnimkou označenia napadnutých rozsudkov všeobecných súdov, celkom identické.

6. Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti   konania v súlade s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05.

9. Zjavne neopodstatnené sú ústavné sťažnosti podané sťažovateľkou proti postupu a napadnutým rozhodnutiam Okresného súdu   Trenčín, proti   ktorým sama podala riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom rozhodoval krajský súd ako súd odvolací a ktorý mohol poskytnúť ochranu sťažovateľkiným právam, čo však vylučuje právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti proti prvostupňovému súdu.

10. Ústavný súd ďalej konštatuje, že už vo viacerých skutkovo i právne rovnakých veciach   tej   istej   sťažovateľky   proti   postupu   a rozhodnutiam   Krajského   súdu   v Trenčíne rozhodol tak, že ich ako zjavne neopodstatnené odmietol (pozri napr. III. ÚS 396/09 a pod.). Keďže prvý senát ústavného súdu v tejto veci nedospel k iným záverom v súvislosti s otázkou   namietaného   (ne)porušenia   označených   práv   sťažovateľky,   v podrobnostiach odkazuje na uznesenie ústavného súdu č. k. III. ÚS 396/09-18   zo 16. decembra 2009, z ktorého   vyplýva   záver,   že   všeobecný   súd   môže   rozhodnúť   o zastavení   exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo na to zistí dôvody, a aj to, že správca konkurznej podstaty úpadcu nebol oprávnený vydávať individuálne akty ako orgán verejnej správy, a teda   nemohol   vydať ani   platný   exekučný   titul,   na   základe   ktorého   bolo   možné   viesť exekúciu tak, ako to v prerokovávaných veciach žiadala sťažovateľka, že úlohou ústavného súdu nie je zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov v obdobných (podobných či rovnakých) veciach a že obsahom základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie ústavného súdu, ktoré by malo byť v súlade s právnym názorom sťažovateľky (I. ÚS 265/07 a p.).

11.   Všeobecné   súdy   vrátane   súdu   exekučného   boli   oprávnené   aj   mimo   rámec správneho súdnictva skúmať správne akty práve len z hľadiska, či nejde o akty ničotné (nulitné alebo paakty), ktoré nevyvolávajú žiadne právne účinky. Ničotnými sú hlavne akty vydané   vecne   nepríslušným   orgánom.   Z uvedeného   je   potom   zrejmé,   že   napadnuté rozhodnutia   všeobecných   súdov   vydané   v exekučnom   konaní   boli   správne,   preto   nimi nemohli zasiahnuť do označených práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala.

12. Z týchto dôvodov ústavný súd ústavné sťažnosti mimo ústne pojednávanie a bez prítomnosti účastníkov podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnené.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 5. mája 2010