znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 183/09-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. A. N., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10 Co 38/2006 z 23. októbra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 9/2008 z 28. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2009 (na   výzvu   ústavného   súdu   doplnená   podaním   z 15. apríla 2009)   doručená   sťažnosť JUDr. J. M. (ďalej len   „sťažovateľ“)   podľa   čl.   127 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ktoré však v podaní bližšie nekonkretizoval (z obsahu však vyplýva,   že   išlo   o právo   na   súdnu   ochranu,   resp.   spravodlivý   súdny   proces,   pozn.), základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 38/2006 z 23. októbra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 9/2008 z 28. októbra 2008.

1.   Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že „... Okresný   súd   v   Prešove v právnej veci sťažovateľa o zaplatenie odmeny za právne zastúpenie v sume 2.580,- Sk s prísl. rozsudkom zo dňa 12. októbra 2005 č. k. 16 C 103/02-82 vo veci rozhodol tak, že zaviazal odporkyňu... zaplatiť sťažovateľovi istinu v sume 2.500,- Sk a trovy konania v sume 200,- Sk.

Mal   za   preukázané,   že   sťažovateľ   ako   advokát   zastupoval   odporkyňu   v   konaní na základe plnej moci.

Následne sťažovateľ vyúčtoval odmenu za právne zastúpenie... za dva úkony právnej pomoci spolu sumu 2.560,- Sk.

S   námietkou   odporkyne   spočívajúcou   v   započítaní   vzájomných   pohľadávok sa vyporiadal tak, že... podľa § 581 ods. 2 Obč. zák. započítať nemožno splatnú pohľadávku oproti   pohľadávke,   ktorá   nie   je   splatná.   S   poukazom   na   skutočnosť,   že   pohľadávka odporkyne je doposiaľ sporná, nieje možné ju v tomto štádiu konania započítať.

Na   odvolanie   odporkyne   Krajský   súd   v   Prešove   rozsudkom   zo   dňa   23.   októbra 2007... zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol...

Podľa   odvolacieho   súdu   sťažovateľ   nepreukázal,   že   odporkyni   uhradil   sumu 4.702.113,- Sk. Odporkyňa jednostranným prejavom započítala pohľadávku sťažovateľa za nezaplatenú vymoženú sumu...

Rozsudok sa stal právoplatný dňa 20. decembra 2007...

Sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   senáty   Krajského   súdu   v   Prešove ako odvolacie súdy medzi tými istými účastníkmi na základe obdobných skutkových zistení dospeli k odlišnému skutkovému a právnemu záveru ako dospel odvolací súd v konaní 10 Co 38/2006...

Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy prelína aj princíp právnej istoty (ako jeden z prvkov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy), v zmysle ktorého súdy majú v rovnakých alebo analogických situáciách rozhodovať rovnako...

Podľa   stanoviska   sťažovateľa   pokiaľ   súd   rieši   právnu   otázku   (tú   istú   alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby   sa   argumentačne   vyrovnal   so   skoršími   súdnymi   rozhodnutiami,   nekoná   v   súlade s princípom   právnej   istoty   v   zmysle   čl.   1   ods.   1   ústavy   a   môže   tým   porušiť   aj   právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy...

Sťažovateľ   legitímne   očakával,   že   vzhľadom   na   predchádzajúce   rozhodnutia odvolacích   súdov   v   skutkovo   a   právne   porovnateľných   prípadoch   aj   odvolací   súd v posudzovanej veci rozhodne rovnako...

Sťažovateľ podal proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. októbra 2007 č. k 10 Co 38/2006-151 v zákonnej lehote dovolanie pričom jeho prípustnosť videl v tom, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f O. s. p...“

Najvyšší súd uznesením zo dňa 28. októbra 2008 sp. zn. 2 Cdo 9/2008 dovolanie sťažovateľa   odmietol,   keď   dospel   z záveru,   že   dovolanie   nie   jej   v zmysle   zákona prípustné...“.

2. Sťažovateľ ešte uviedol, že uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície P. bolo proti nemu „... vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery... na tom skutkovom základe, že ako bývalý právny zástupca M. Š..., ktorú zastupoval na základe splnomocnenia v súdnych konaniach 9 C 221/96 a 9 C 405/97 na OS v Prešove, po tom, čo na jeho účet... boli prevedené finančné prostriedky prisúdené z týchto sporov M. Š.... vo výške 5.190.600,- Sk a dňa 16. 03. 1998 vo výške 3.823.063,90 Sk, tieto poukázal dňa 28. 01. 1997 vo výške 2.500.000,- Sk a dňa vo výške 1.811.500,- Sk na účet M. Š...,   kde   ale   ostatné   finančné   prostriedky   v celkovej   výške   4.702.163,90   Sk   použil   pre vlastnú potrebu, čím M. Š. spôsobil svojim konaním škodu vo výške 4.702.163,90 Sk... Obžaloba   Krajského   prokurátora   v Prešov...   kladie   za   vinu   sťažovateľovi,   že finančné prostriedky v celkovej výške 4.702.163,90 Sk sťažovateľ použil pre svoju osobnú potrebu čím sa dopustil pokračujúceho trestného činu sprenevery... Trestné konanie nie je právoplatne skončené a vo veci nebolo ešte nariadené hlavné pojednávanie...“.

3. Podľa   názoru   sťažovateľa „rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa 23. októbra 2007 č. k. 10 Co 38/2006-151 (ako aj uznesením najvyššieho súdu sp.   zn. 2 Cdo 9/2008 z 28. októbra 2008, pozn.) došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 ústavy, ak aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1, 2 dohovoru...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základne právo JUDr. J. M. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. októbra 2007 č. k. 10 Co 38/2006-151 a uznesením NS SR zo dňa 28. októbra 2008, sp. zn. 2 Cdo 9/2008 porušené.

Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. októbra 2008, sp. zn. 2 Cdo 9/2008 a zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. októbra 2007, č. k. 10 Co 38/2006-151 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania   JUDr.   J.   M. v celkovej sume 143,85 € s DPH na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. N... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

5. Predchádzajúcu   sťažnosť sťažovateľa, ktorou   namietal porušenie už uvedených základných   práv   zaručených   ústavou   a práv   zaručených   dohovorom   rozsudkom krajského súdu   sp.   zn.   10   Co   38/2006   z 23.   októbra   2007,   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS 229/08-8 z 3. júla 2008 podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú,   lebo   sťažovateľ   uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu námietku, ktorá je zároveň aj dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Sťažnosť bola preto „odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo slobôd upravených   buď v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve o ľudských právach, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   základných   práv   podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 9/2008 z 28. októbra 2008, ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   aj   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02, IV. ÚS 66/02), a tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Ústavný   súd   z podanej   sťažnosti   a jej   príloh   zistil,   že   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 2   Cdo   9/2008   z 28.   októbra   2008   rozhodol   o dovolaní   sťažovateľa   tak,   že   jeho dovolanie odmietol.

Sťažovateľ odôvodňoval porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu najmä skutočnosťou, že najvyšší súd ako súd dovolací jeho dovolanie odmietol, pričom   podľa   sťažovateľa   je   dovolanie   prípustné   najmä   s ohľadom   na   to,   že   v konaní krajského súdu „došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f) O. s. p...“.

Sťažovateľ v sťažnosti vychádzal z dôvodov, ktoré uviedol aj v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní. Dovolací súd ho posúdil ako také, ktoré   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok nie je prípustný,   a preto   ho   odmietol.   Rovnako   dovolací   súd   nezistil   ani   dôvodnosť podaného dovolania podľa namietaného porušenia § 237 písm. f) OSP.

Nosným   základným   právom   sťažovateľom   namietaných   porušení   článkov   ústavy a dohovoru   je   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu,   ktorého   súčasťou   je   aj   právo   na spravodlivý proces.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania   implikovať povinnosť   všeobecného súdu   akceptovať   jeho   návrhy,   procesné   úkony   a   obsah   opravných   prostriedkov   a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto návrhy a procesné úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04).

V tejto súvislosti   ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu   judikatúru   považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/2000), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,   ak nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Preskúmanie   rozhodnutia všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie   len   v   prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody.   Skutkový   stav   a   právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté   právne   závery   boli   so   zreteľom   na   skutkový   stav   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal.

V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Zjavná   neopodstatnenosť   teda   znamená, že už pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   nezistí   žiadnu   reálnu   možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   právo   na   spravodlivé   konanie ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, tak ako ho garantuje čl. 46 ods. 1 ústavy, nie je absolútne. Ak ide o vymedzenie súdnej ochrany subjektívnemu právu, uvedený   článok   odkazuje   na   zákon.   Preto   len   na   základe   tohto   článku   ústavy nemožno vyvodiť právo na súdnu ochranu dovolacím súdom. Tým viac potom platí, že sa ho nemožno   dovolávať   bez   splnenia   zákonom   ustanovených   podmienok,   ktoré   v prípade dovolacieho   súdu   ako   tretej   inštancie   všeobecného   súdnictva   môžu   byť   prísnejšie   ako v prípade   súdu   prvého   a   druhého   stupňa.   Je   to   dané   samotnou   povahou   dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

7. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 9/2008 z 28. októbra 2008   vo   vzťahu   k zisťovaniu   splnenia   zákonom   ustanovených   podmienok   na   podanie dovolania okrem iného vyplýva:

„Najvyšší   súd...   dospel   k záveru,   že   dovolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu,   voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný...

V prejednávanej veci súd rozhodol rozsudkom... Podľa § 238 ods. 5 O. s. p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok   minimálnej   mzdy   a   v   obchodných   veciach   desaťnásobok   minimálnej   mzdy, pričom   na   príslušenstvo   sa   neprihliada   Ak   je   predmetom   dovolacieho   konania   len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Suma 2 560 Sk, na zaplatenie ktorej bola odporkyňa súdom prvého stupňa zaviazaná, neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy v deň podania návrhu na prvostupňovom súde... Prípustnosť dovolania navrhovateľa preto uvedené ustanovenie § 238 ods. 5 O. s. p. vylučuje.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie),... sa Najvyšší súd Slovenskej republiky... zaoberal... aj otázkou,   či   podané   dovolanie   nie   je   prípustné   podľa   §   237   O.   s.   p.   Uvedené   zákonné ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti   každému   rozhodnutiu   (rozsudku   alebo   uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným   sudcom   alebo   nesprávne   obsadeným   súdom).   Existenciu   žiadnej   podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil. Vychádzajúc   z   obsahu   dovolania   dovolaci   súd   sa   osobitne   zameral   na   otázku splnenia podmienok prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p.

Pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   treba   rozumieť   taký   závadný   procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom   súdnom   konaní   za   účelom   ochrany   práv   a   právom   chránených   záujmov. To znamená, že zo strany súdu musí ísť o porušenie konkrétneho procesného ustanovenia voči   dotknutému   účastníkovi,   ktorého   bezprostredným   následkom   je   odňatie   možnosti tomuto účastníkovi konať pred súdom.

Podľa dovolacieho súdu vadou konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. nie je, že odvolací súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa.“

8. V reakcii na tvrdenia sťažovateľa uvedené v jeho dovolaní najvyšší súd uviedol:„Podľa   §   115   ods.   1,   2   O.   s.   p.   v   znení   do   15.   októbra   2008,   ak   tento   zákon neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doteraz vykonané dôkazy.

Podľa § 119 ods. 1 prvá veta O. s. p. pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná a v jeho prítomnosti, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť   vo   veci   bez   prítomnosti   účastníka,   ale   tak,   že   súd   je   povinný   umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Citované ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. umožňuje vec prejednať   v   neprítomnosti   účastníka,   ktorý   i   keď   bol   riadne   predvolaný,   nedostavil sa na pojednávanie,   ani   nepožiadal   z   dôležitého   dôvodu   o   jeho   odročenie.   Z   toho predpokladu vychádza aj citované ustanovenie § 119 O. s. p., v zmysle ktorého sa môže pojednávanie odročiť len z dôležitých dôvodov.

Ako   vyplýva   z   obsahu   spisu,   odvolací   súd   riadne   predvolal   účastníkov na pojednávanie a zástupca odporcu predvolanie prevzal 18. 9. 2007 (čl. 146) a z obsahu zápisnice o pojednávaní   odvolacieho súdu   z 23.   10.   2007 vyplýva,   že právny   zástupca navrhovateľa ospravedlnil svoju neúčasť na tomto pojednávaní z dôvodu kolízie súdnych pojednávaní na okresnom súde. Nevyplýva z nej však, že by právny zástupca z tohto dôvodu požiadal   o   odročenie   pojednávania.   Ak   teda   právny   zástupca   navrhovateľa   nepožiadal o odročenie pojednávania a odvolací súd pojednával v jeho neprítomnosti, neodňal tým účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p.“

9. Najvyšší súd v namietanom uznesení reagoval aj na ďalšie výhrady sťažovateľa (dovolateľa): „Za   opodstatnené   nepovažoval   dovolací   súd   námietky   navrhovateľa spočívajúce   v porušení   jeho   práva   na   spravodlivý   proces   tým,   že   odvolací   súd   svoje rozhodnutie nečakane založil na iných skutkových a právnych záveroch než súd prvého stupňa   a že nepredvídateľne   vo   veci   rozhodol   inak   ako   iný   senát   odvolacieho   súdu v skutkovo a právne porovnateľných veciach.

Súd prvého stupňa dospel k záveru o dôvodnosti nároku uplatneného navrhovateľom a   nezohľadnil   námietku   započítania   tejto pohľadávky s pohľadávkou odporkyne pre jej spornosť. Odvolací súd preskúmaval rozsudok súdu prvého stupňa len z hľadiska rozsahu a dôvodov   podaného   odvolania...,   t.   j.   dôvodnosti   námietky   započítania.   Vychádzajúc z dokazovania   vykonaného   súdom   prvého   stupňa   považujúc   za   relevantné   splnenie poučovacej   povinnosti   v   zmysle   §   120   ods.   4   O.   s.   p.   dospel   k   záveru   o   spôsobilosti pohľadávok odporkyne a navrhovateľa na započítanie, keď navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie návratnosti odporkyňou namietaných neuhradených finančných prostriedkov. Prehodnotenie možnosti započítania pohľadávky odporkyne voči pohľadávke navrhovateľa   nemožno   považovať   za   postup,   ktorým   by   odvolací   súd   porušil   právo navrhovateľa na spravodlivý proces, pretože svoje rozhodnutie nečakane nezaložil na iných skutkových   a   právnych   záveroch   o   nároku   uplatnenom   navrhovateľom   než   súd   prvého stupňa.   Odvolací   súd   nevyvodil   svoj   iný   právny   názor   zo   skutočností,   ktoré   by   neboli namietané   v   odvolaní   a   ktorými   by   sa   súd   prvého   stupňa   nezaoberal.   Ani   o   nároku uplatnenom navrhovateľom nerozhodol nepredvídateľne inak ako iné senáty odvolacieho súdu, ktoré potvrdili rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bolo jeho návrhu vyhovené tým, že prehodnotil spôsobilosť započítania pohľadávok účastníkov.

Obsahom   poučenia   účastníka   súdom   podľa   ustanovenia   §   5   ods.   1   O.   s.   p., je poučenie   o   procesných   právach   a   procesných   povinnostiach.   Procesné   práva a povinnosti sú obsahom procesnoprávnych vzťahov, ktoré vznikajú po začatí občianskeho súdneho konania,   výnimočne   aj   v konaní   o činnosti súdu   pred začatím konania podľa druhej časti Občianskeho súdneho poriadku. Súd je povinný poučiť účastníkov konania najmä o tom, aké procesné práva im priznávajú a aké procesné povinnosti im ukladajú procesnoprávne predpisy, ako treba nimi urobené procesné úkony vykonať, aby vyvolali nimi sledované procesné účinky, prípadne ako treba odstrániť vady už urobených právnych úkonov, aké právne následky sú spojené s vykonávanými procesnými úkonmi, ako treba splniť procesnú povinnosť vyplývajúcu zo zákona alebo rozhodnutia súdu a pod. O právach a povinnostiach, ktoré vyplývajú pre účastníka z hmotného práva, súd nepoučuje. Spôsob plnenia   poučovacej   povinnosti   musí   rešpektovať   ústavný   princíp   rovnosti   účastníkov konania, nestrannosť súdu a (do účinnosti zákona č. 384/2008, t. j. do 15. 10. 2008) zákaz prejudikovania názoru súdu.

Z obsahu preskúmavaného spisu súdu prvého stupňa nevyplýva, že by súdy nižších stupňov porušili svoju poučovaciu povinnosť.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka navrhovateľa, že súd mu odňal možnosť konať pred ním aj tým, že mu neposkytol riadne právne poučenie pri uplatnení jeho práv.

Nemožno súhlasiť ani s námietkou navrhovateľa, že by záverom odvolacieho súdu o spôsobilosti   pohľadávok   na   započítame   došlo   k   porušeniu   zásady   prezumcie   neviny. Odvolací súd neriešil v konaní otázku, ktorú nebol oprávnený riešiť (spáchanie trestného činu) predtým než o nej rozhodne súd v príslušnej trestnej veci, ktorým rozhodnutím by bol viazaný (§ 135 ods. 1 O. s. p.).

Dovolanie   nie   je   ďalším   odvolaním,   ale   mimoriadnym   opravným   prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných [§ 241 ods. 2 písm. a), b) O. s. p.] a hmotnoprávnych [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.] vád. Prieskum dokazovania vykonaného odvolacím súdom (z hľadiska dostatočne zisteného skutkového stavu) prichádza do úvahy iba   v   dôsledku   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   (§   243b   ods.   2   O.   s.   p.   v   znení od 15. 10. 2008).   Nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   síce   relevantným   dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

Prípustnosť dovolania napokon nie je možné vyvodiť ani z inej vady (neuvedenej v § 237 O. s. p.). Pre iné než v ustanovení § 237 O. s. p. uvedené vady rozhodnutia a jemu predchádzajúceho   konania,   dovolanie   nie   je   prípustné.   Takáto   vada   môže   byť   právne významná len pri inak prípustnom dovolaní. Dovolanie navrhovateľa ale nie je prípustné podľa   ustanovení   upravujúcich   prípustnosť   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   v   akej   procesnej   forme   bolo   napadnuté   rozhodnutie vo veci samej vydané.

Vzhľadom   k   uvedenému   dospel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k   záveru, že dovolanie je v prejednávanej veci procesné neprípustné, preto ho v zmysle § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal...“

10. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených   v dovolaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   takého   rozhodnutie   nie   je neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   preto   nie   je   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   čo   by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (podobne aj IV.   ÚS   43/04)   sťažovateľa. Treba   ešte   uviesť,   že dovolací   súd   aj ústavne udržateľným spôsobom zaujal stanovisko k aplikácii § 580 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a jej eventuálneho vplyvu na namietané porušenie označených základných práv a slobôd, k čomu treba ešte dodať, že ak iný senát všeobecného súdu má iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľa, potom ústavnému   súdu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov a suplovať   tak   právomoc,   ktorá   podľa   §   8   ods.   3   zákona   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najmä najvyššiemu súdu.

11. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti (namietané porušenie práva na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces rozsudkom najvyššieho   súdu)   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

12. Ústavný súd z uvedeného dôvodu (t. j. pre zjavnú neopodstatnenosť) odmietol sťažnosť aj v tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl. 50 ods. 2 ústavy (právo na prezumpciu neviny), vzhľadom na to, že nezistil žiadnu vzájomnú   príčinnú   súvislosť   medzi   označeným   základným   právom   a postupom, resp. rozhodnutím   najvyššieho   súdu   o dovolaní   v sťažovateľovej   občianskoprávnej   veci týkajúcej sa uloženej mu povinnosti zaplatiť 2 560 Sk s príslušenstvom.

Postup súdu v súlade s na vec sa vzťahujúcimi procesnoprávnymi normami (v danom prípade ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku týkajúcimi sa dovolacieho konania) nemožno kvalifikovať ako postup, ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd.

13. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľa o porušení označených základných práv a slobôd rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 10 Co 38/2006 z 23. októbra 2007.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne   konanie   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z čoho   vyplýva,   že všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   a   arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

14. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

15. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov a priznaním náhrady trov konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009