znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 183/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. A., K., vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13, čl. 14, čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 21 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 43 ods. 1, čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 7 C 36/2002-20 z 5. mája 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. A.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. marca 2008 doručené podanie Ing. I. A. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorom namietal porušenie práv podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13, čl. 14, čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 21 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 43 ods. 1, čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 36/2002-20 z 5. mája 2003, ktorým bolo na návrh jeho manželky zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov.

Sťažovateľ poukazoval na „rozporuplnosť“ predmetného rozsudku „1.   s Chartou zákl. ľudských práv, 2. s ÚSTAVOU Slov. republiky, 3. s platnou legislatívou...“ a tvrdil, že „zo strany súdnej moci došlo ku vážnemu porušeniu elementárnych ľudských práv voči mojej osobe“.

2. Sťažovateľ navrhol nasledovný „petit:

A. - Náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu - podľa uváženia ctihodností   ÚS   SK,   navrhujem   za   každý   mesiac   prieťahov   vo   veci   porušovania elementárnych ľudských práv, osobného znevažovania, indoktrinácie, psychickej tyranie - odškodnenie 10 tis. Sk/mesiac; celková suma odškodného 840 tis. Sk -

B. - Na základe frontálneho porušovania Charty, Dohovoru a najmä ústavných práv SK navrhujem:

- zrušiť Rozsudok 7C/36/2002-20 OS Čadca (...) a to od samého počiatku (...)“.

K sťažnosti   sťažovateľ   pripojil   predmetný   rozsudok   okresného   súdu   a podanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 13. februára 2008.

3.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že rozsudok   okresného   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním   z 12.   júna   2003.   Krajský   súd v Žiline (ďalej len „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k. 8 Co 183/2006-106   z 18.   júla 2006 potvrdil rozsudok okresného súdu.

Na   dovolanie   sťažovateľa   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   253/2007 z 27. novembra 2007 toto dovolanie odmietol („Keďže v danom prípade dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vady uvedené   v   §   237   O.   s.   p.   neboli   zistené,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolanie odporcu ako neprípustné podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol.“).

Rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 36/2002-20 z 5. mája 2003 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 183/2006-106 z 18. júla 2006 nadobudol právoplatnosť 13. marca 2006.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu je len subsidiárna.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie jeho „ľudských práv“ výlučne označeným rozsudkom okresného súdu.

Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne uvedených v tomto zákone.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 citovaného zákona).

Ústavný   súd   opätovne   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ   napadol rozsudok   okresného   súdu.   Avšak   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať rozsudok okresného súdu, pretože   o odvolaní   voči   tomuto   rozsudku   rozhodoval   krajský   súd.   Z tohto   dôvodu   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Z rovnakých dôvodov by ústavný súd odmietol aj nárok sťažovateľa o „náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu“ (ktorej sa domáhal v petite sťažnosti, pozn.),   pretože   o tejto   je   primárne   oprávnený   v zmysle   zákona   č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov (predtým zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom,   pozn.)   konať a rozhodovať všeobecný súd.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   ďalším   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti,   keďže rozsudok   okresného   súdu   nadobudol   právoplatnosť   13.   októbra   2006   a sťažnosť   bola ústavnému   súdu   doručená   28.   marca   2008,   je   aj   jej   oneskorené   podanie   (po   lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

V súvislosti   s vecou   sťažovateľa   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   aj   keby   bol sťažovateľ   napadol   neústavnosť   rozhodnutia   krajského   súdu   (č.   k.   8   Co   183/2006-106 z 18. júla 2006),   ktoré   nadobudlo právoplatnosť taktiež   13.   októbra 2006,   bola by jeho sťažnosť v tejto časti odmietnutá čiastočne z tých istých dôvodov (t. j. pre oneskorenosť jej podania ústavnému súdu).

Vzhľadom na to, že nedostatok právomoci a tiež nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na podanie sťažnosti ako prekážku brániacu prerokovaniu veci pred ústavným súdom nemožno   odstrániť,   nepovažoval   ústavný   súd   za   dôvodné   vyzývať   sťažovateľa   na odstránenie ďalších nedostatkov jeho podania, ktoré neobsahovalo náležitosti požadované ustanoveniami § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.

Z už uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008