znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 183/07-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď., B., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ.   H.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods.   2   a základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom   Bratislava   I pod   sp.   zn.   5 T 104/04   a Krajským   súdom   v Bratislave   pod   sp.   zn. 3 To 23/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Ď.   o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2007 doručená sťažnosť Ing. P. Ď., B., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 T 104/04 a Krajským súdom   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   3   To   23/07.   Sťažnosť   bola príslušníkovi zboru väzenskej a justičnej stráže odovzdaná 17. júla 2007 a toho istého dňa bola odovzdaná aj na poštovú prepravu. Na výzvu ústavného súdu bola doplnená podaním právneho zástupcu sťažovateľa, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 5. októbra 2007.

Z podanej sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatne uznaný vinným   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   5   T   104/04   z 11.   apríla   2005   v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 23/07 z 15. mája 2007. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru došlo na základe štyroch skutočností. Predovšetkým došlo k právoplatnému odsúdeniu sťažovateľa bez toho, aby nadobudlo právoplatnosť uznesenie vyšetrovateľa z 9. augusta 2004, ktorým bolo voči sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin útoku na verejného činiteľa. Sťažovateľ   podal   do   zápisnice   o jeho   výsluchu   ako   obvineného   9.   augusta   2004   proti uzneseniu   sťažnosť.   Hoci   ešte   neuplynula   trojdňová   zákonná   lehota,   vyšetrovateľ   spis predložil   prokurátorovi   na   rozhodnutie   o sťažnosti,   pričom   prokurátor   rozhodol   už 10. augusta   2004   tak,   že   sťažnosť   zamietol.   Uznesenie   bolo   sťažovateľovi   doručené 12. augusta   2004.   Sťažovateľ   11.   augusta   2004   (teda   ešte   pred   uplynutím   zákonnej trojdňovej lehoty) podal doplnenie sťažnosti z 9. augusta 2004. S týmto podaním sa však prokurátor   nevysporiadal,   resp.   o ňom   nerozhodol.   Preto   dosiaľ   nebolo   o sťažnosti z 11. augusta 2004 rozhodnuté. Znamená to, že uznesenie o vznesení obvinenia sa nestalo právoplatným. Ďalej je podľa sťažovateľa podstatné, že uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 909/04 z 12. augusta 2004 bol vzatý do väzby a práva podať sťažnosť sa pri vyhlásení uznesenia nevzdal. Proti uzneseniu podal 6. septembra 2004 sťažnosť spojenú so žiadosťou o navrátenie   zmeškanej   lehoty.   Túto   žiadosť   odôvodnil   tým,   že   keď   16.   augusta   2004 (posledný deň zákonnej lehoty) požiadal referenta ústavu na výkon väzby o zabezpečenie odoslania sťažnosti z dôvodu, že nemal na odoslanie finančné prostriedky, jeho žiadosť bola odmietnutá.   Prekážka   odpadla   2.   septembra   2004,   keď   sa   dozvedel,   že   na   účte   už   má finančné   prostriedky,   a preto   si   môže   zakúpiť   poštové   známky.   Sťažovateľ   spolu   so sťažnosťou   a žiadosťou   o odpustenie   zmeškania   lehoty   predložil   aj   čestné   vyhlásenie spoluväzňa potvrdzujúce uvedené skutočnosti. Riaditeľ ústavu na výkon väzby vo svojej odpovedi potvrdil skutočnosť, že sťažovateľ žiadal 16. augusta 2004 o odoslanie sťažnosti a že mu bol v tejto súvislosti vysvetlený postup, podľa ktorého, ak nemá na účte peniaze, musí vypísať žiadanku adresovanú riaditeľovi. Úradná korešpondencia sa potom na základe súhlasu riaditeľa odosiela na trovy ústavu na výkon väzby. Je právom obvineného podať sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe a tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o sťažnosti rozhodnúť. O tejto sťažnosti však rozhodnuté dosiaľ nebolo, a preto sa uznesenie o vzatí do väzby nestalo právoplatným. Napriek tomu však všeobecné súdy rozhodli o vine a treste sťažovateľa. Okrem toho sťažovateľ 11. mája 2005 podal námietku zaujatosti proti sudcovi okresného súdu konajúcemu vo veci samej pod sp. zn. 5 T 104/04, ktorú doplnil 10. augusta 2005.   Uznesením   zo   6.   októbra   2005   bolo   rozhodnuté,   že   sudca   nie   je   vylúčený z prerokúvania trestnej veci. Rozhodnutie sa opiera o ustanovenie § 31 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“). Správne sa však malo rozhodovať o námietke podľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku. Z tohto dôvodu krajský súd uznesenie okresného súdu zrušil. Okresný súd rozhodoval o námietke zaujatosti opäť 6. marca   2006,   avšak   ani   teraz   nerozhodol   podľa   §   30   ods.   1,   ale   podľa   §   31   ods.   2 Trestného poriadku, teda tak, ako keby išlo o námietku zaujatosti zapisovateľa. Na základe sťažnosti   podanej   sťažovateľom   rozhodol   krajský   súd   12.   apríla   2006   tak,   že   sťažnosť zamietol   a v   odôvodnení   uznesenia   uviedol:   „Čo   sa   týka   námietok   obžalovaného   na nesprávne použitie § 31 ods. 2 Tr. por., možno pripustiť, že sú opodstatnené. Tu došlo zrejme k omylu predsedu senátu.“ Treba preto dôjsť k záveru, že o námietke sťažovateľa dosiaľ rozhodnuté v skutočnosti nebolo, a to napriek tomu, že príslušné uznesenia sa stali právoplatnými. Podľa názoru sťažovateľa súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo na to, aby všetky opravné prostriedky proti rozhodnutiam, ktoré s vecou súvisia a sú s ňou   neoddeliteľne späté, boli pred   rozhodnutím vo veci   samej rozhodnuté.   Ak   sa   tak nestalo,   ale   napriek   tomu   sa   rozhodlo   vo   veci   samej,   ide   o hrubé   porušenie   práva   na spravodlivý   proces.   Napokon   sťažovateľ   namieta,   že   v čase,   keď   uplatnil   námietku zaujatosti sudcu okresného súdu a keď nebolo o nej rozhodnuté, vydal 11. júla 2005 sudca, proti ktorému bola vznesená námietka, opravné uznesenie týkajúce sa výroku o náhrade škody. Preto bolo toto uznesenie krajským súdom zrušené. Sudca napriek tomu 7. októbra 2005 vydal ďalšie opravné uznesenie, ktoré bolo uznesením krajského súdu zo 7. februára 2006 z rovnakého dôvodu zrušené. Keďže podľa názoru sťažovateľa o námietke zaujatosti sudcu   okresného   súdu   nebolo   právoplatne   rozhodnuté   dosiaľ,   nemožno   za   zákonné považovať ani jeho ďalšie opravné uznesenie z 29. apríla 2006, hoci krajský súd sťažnosť proti tomuto uzneseniu 20. novembra 2006 zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa vytýkané štyri skutočnosti porušenia jeho základných práv treba   považovať   zároveň   za   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a práva obhajovať sa. Ak totiž sťažovateľ podal opravné prostriedky, využil tým právo obhajovať sa osobne, a ak o opravných prostriedkoch nebolo rozhodnuté, alebo bolo rozhodnuté skôr, ako uplynula zákonná lehota, došlo tým k upretiu práva na obhajobu.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 T 104/04 a krajským súdom pod sp. zn. 3 To 23/07 s tým, aby boli rozsudky všeobecných súdov zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje zrušiť aj všetky rozhodnutia nadväzujúce na tieto rozsudky. Napokon požaduje, aby mu okresný súd a krajský súd nahradili trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   osobne, v doplňujúcom podaní spracovanom právnym zástupcom sa uvádza, že trvá aj na tom, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu rozhodnúť o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby z 12. augusta 2004 a okresnému súdu o jeho námietke zaujatosti sudcu okresného súdu.

Rovnako trvá na tom, aby ústavný súd dočasným opatrením zrušil príkaz krajského súdu   na   dodanie   sťažovateľa   do   výkonu   trestu   a odložil   vykonateľnosť   právoplatných rozsudkov všeobecných súdov.

2. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 23/07 z 15. mája 2007 vyplýva, že ním bol zrušený výrok rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 T 104/04 z 11. apríla 2005 o náhrade škody, pričom inak zostal rozsudok nezmenený.

3.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   z 8.   októbra   2007   sťažovateľ   dovolanie   proti právoplatným rozsudkom všeobecných súdov dosiaľ nepodal.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade z dôvodov uvedených nižšie právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam   sťažovateľa   vyplývajúcim   z ústavy   a dohovoru   prináleží   všeobecným   súdom (krajskému   súdu   a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky),   čím   je   zároveň   vylúčená právomoc ústavného súdu.

Na   prerokovanie   a rozhodnutie   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 5 T 104/04, nie je daná právomoc ústavného súdu preto, lebo proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa mal krajský súd ako súd odvolací. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Do určitej miery je odlišná situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 3 To 23/07. Sťažovateľ považuje námietky uvedené v sťažnosti jednak za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, ale zároveň aj za porušenie jeho práva na obhajobu.

Hoci trestné stíhanie bolo proti sťažovateľovi vedené na základe Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, rozsudky všeobecných súdov nadobudli právoplatnosť až po 31. decembri 2005, keď Trestný poriadok už stratil účinnosť. Od 1. januára 2006 totiž nadobudol účinnosť nový Trestný poriadok. Z intertemporálneho ustanovenia § 566 ods. 3 nového Trestného poriadku vyplýva, že dovolanie možno podať proti rozhodnutiam, ktoré nadobudli   právoplatnosť   po   nadobudnutí   účinnosti   nového   Trestného   poriadku,   teda   po 31. decembri 2005. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ má možnosť v trojročnej zákonnej lehote (§ 370 ods. 2 nového Trestného poriadku) podať proti rozsudku   krajského súdu dovolanie. Dovolanie možno podať okrem iného aj vtedy, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu a ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania [§ 371 ods. 1 písm. c) a e) nového Trestného poriadku].

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   z 8.   októbra   2007   sťažovateľ   dosiaľ   dovolanie nepodal.

Inštitút dovolania treba považovať za opravný prostriedok, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje, a na použitie ktorého je sťažovateľ oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   teda   podľa   nového   Trestného   poriadku.   Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojich obhajobných práv (nerozhodnutím o sťažnosti proti vzneseniu obvinenia, proti vzatiu do väzby a o námietke zaujatosti sudcu okresného súdu), ako aj to, že v jeho veci rozhodoval sudca, ktorý mal byť z rozhodovania pre zaujatosť vylúčený,   má   možnosť   z týchto   dôvodov   podať   dovolanie.   O ochrane   označených základných práv má byť preto primárne rozhodnuté v dovolacom konaní. Tým je v tomto štádiu konania vylúčená právomoc ústavného súdu.

Pokiaľ sťažovateľ namieta nezákonnosť naposledy vydaného opravného uznesenia týkajúceho sa   jeho povinnosti nahradiť škodu poškodenému, ktoré bolo krajským súdom potvrdené, treba uviesť, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol výrok o náhrade škody   ako   nezákonný   zrušený,   a preto   v tejto   časti   sťažovateľovej   námietke   chýba opodstatnenie.

Keďže predmetom sťažnosti (vychádzajúc z formulácie návrhu požadovaného nálezu

- petitu) je porušenie základných práv sťažovateľa v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 5 T 104/04 a krajským súdom pod sp. zn. 3 To 23/07, nie je možné zaoberať sa pri   takto   vymedzenom   predmete   konania   požiadavkou   sťažovateľa,   aby   ústavný   súd prikázal krajskému súdu rozhodnúť o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby. Ide totiž o iné konanie, v ktorom okresný súd rozhodoval ešte pred podaním obžaloby, teda v rámci prípravného konania. Nebolo preto predmetom konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 3 To 23/07 (v rámci rozhodovania v merite veci) rozhodovať o sťažnosti proti vzatiu sťažovateľa do väzby.

Napokon   sa   sťažovateľ   domáha   toho,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu rozhodnúť   o námietke   zaujatosti   sudcu   okresného   súdu.   Tu   treba   uviesť,   že   z tvrdení samotného   sťažovateľa   je   zrejmé,   že   o námietke   bolo   právoplatne   rozhodnuté.   Keďže sťažovateľ nepovažuje toto právoplatné rozhodnutie za rozhodnutie o jeho námietke (pre nesprávnu   citáciu   zákonného   ustanovenia   týkajúceho   sa   zapisovateľa),   má   možnosť z dôvodov už uvedených podať dovolanie.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   v celom   rozsahu,   nebolo   už potrebné osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007