znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 183/06-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ch. T., bytom Ž., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Okresného   súdu   Trnava   sp. zn.   3 PP 324/05   z   25. januára 2006   a   uznesením Krajského   súdu   v Trnave   sp. zn. 6 Tos 11/06   zo   14. marca 2006,   ako   aj   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 3 PP 324/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ch. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2006 doručená sťažnosť Ch. T., bytom Ž.,   t. č. vo výkone trestu   odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného   v   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný   súd“)   sp. zn.   3 PP 324/05   z   25. januára 2006   a   uznesením   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tos 11/06 zo 14. marca 2006, ako aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 PP 324/05.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   Okresného   súdu Levice č. k. 3 T 116/03-1161 zo 14. júla 2004 právoplatne odsúdený za trestný čin lúpeže v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 234 ods. 1 a ods. 2 písm. b) vtedy účinného zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon (ďalej len „vtedy účinný Trestný zákon“) a iné, za ktoré mu bol   uložený   úhrnný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   5 rokov   so   zaradením do I. nápravnovýchovnej   skupiny.   Po   vykonaní   polovice   uloženého   trestu   sťažovateľ požiadal okresný   súd   o podmienečné   prepustenie z výkonu   trestu   odňatia   slobody.   Jeho žiadosť okresný súd uznesením sp. zn. 3 PP 324/05 z 25. januára 2006 zamietol z dôvodu, že neboli splnené podmienky prepustenia v zmysle ustanovení § 61 ods. 1 a § 62 ods. 1 vtedy   účinného   Trestného   zákona,   keď   sťažovateľ   nesplnil   formálnu   podmienku na podmienečné prepustenie, pretože nevykonal dve tretiny uloženého trestu. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tos 11/06 zo 14. marca 2006 zamietol ako nedôvodnú.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedol: «OS   TT   dňa   25. 01. 2006 uznesením sp. zn.   3 PP 324/2005   zamietol   moju   žiadosť   o   podmienečné   prepustenie z formálnoprávnych   dôvodov,   a   to   napriek   tomu,   že   som   uznesením   KS NR sp. zn. 1 To 17/2005 a stanoviskom GP SR č. XV Pz 246/05-63 preukázal, že som nebol odsúdený   pre   trestný   čin,   ktorý   sa   nachádza   v   ustanovení   § 62   ods. 1   Trz. (...). Dňa 14. 07. 2004 som bol odsúdený OS LV sp. zn. 3 T 116/03 podľa § 234 ods. 2 Trz. k úhrnnému trestu v trvaní 5 rokov. Podľa § 39a ods. 2 a) som bol zaradený do I. NVS. Aj z tohto vyplýva, že sa predmetný trestný čin nenachádza v § 62 Trz., lebo by som bol zaradený do III. NVS. Je pravda, že ods. 3 tohto zákona dovoľuje zaradiť páchateľa do inej NVS, než do ktorej má byť podľa odseku 2 zaradený, avšak OS LV nepoužil tento odsek zákona, nakoľko ma evidoval ako odsúdeného za trestný čin, ktorý sa nenachádza v §-e 62 ods. 1 Trz. V uznesení KS NR sp. zn. 1 To 17/2005 strana 6 sa uvádza, že... správne je aj zaradenie oboch obžalovaných na výkon uložených trestov odňatia slobody do I. NVS (nejedná sa u nich o odsúdenie za trestný čin uvedený v § 62 Trz., kde je uvedený trestný čin podľa   §   234   ods.   2   a 3   Trz.,   pričom   „a“   je   zlučovacia   spojka).   V stanovisku   GP SR č. XV Pz 246/05-63 strana 2. sa uvádza, že... Vaše zaradenie do I. NVS pre výkon trestu je správne a podmienečné prepustenie je možné po polovici výkonu trestu odňatia slobody, keďže   ste   neboli   odsúdený   za   § 234   ods. 2   a   3 Tr.   zák.   Na   základe   horeuvedených dokumentov bol dňa 15. 11. 2005 predsedom senátu OS TT JUDr. B. podľa § 61 ods. 1 Tz. prepustený ods. P. H., ktorý bol odsúdený za obdobný trestný čin ako ja. Ako je možné, že v prípade   ods.   P.   H.   uznali   horeuvedené   skutočnosti,   a v mojom   prípade   nie?   Alebo neplatia pre všetkých občanov tohto štátu ustanovené zákony rovnako? Týmto konaním bol porušený   čl.   46   ÚSR   a čl.   6   Dohovoru   o ľudských   právach,   nakoľko   moja   vec   nebola spravodlivo prejednaná. OS TT navyše porušil zákon o podmienečnom prepustení, nakoľko v predmetnej veci nerozhodol v zákonom danej lehote 60 dní. Týmto bol porušený čl. 48 ÚSR a čiastočne čl. 6 Dohovoru o ľudských právach, nakoľko vznikli zbytočné prieťahy v konaní. KS TT taktiež neuznal horeuvedené rozhodnutia (KS NR sp. zn. 1 To 17/2005 a GP SR č. XV Pz 246/05-63) a stotožnil sa s rozhodnutím OS TT, a moju sťažnosť ako nedôvodnú   zamietol.   Nezmienil   sa   ani   o porušenej   lehote.   Žiadosť   o podmienečné prepustenie som podával 19. 10. 2005 a rozhodnutie bolo až 25. 1. 2006, t. j. po viac než troch mesiacoch.»

Z kontextu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa dožaduje, aby ústavný súd po prijatí jeho   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že   okresný   súd   uznesením sp. zn. 3 PP 324/05 z 25. januára 2006, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, a krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tos 11/06 zo 14. marca 2006,   ktorým   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   citovanému   rozhodnutiu okresného   súdu,   porušili   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručené   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 PP 324/05 porušil základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 220/04).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 3 PP 324/05 z 25. januára   2006,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa   o podmienečné   prepustenie z výkonu   trestu   odňatia   slobody,   a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Tos   11/06   zo 14. marca 2006, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu, a to tým, že všeobecné súdy pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody sťažovateľa nesprávne aplikovali ustanovenia § 61 ods. 1 a § 62 ods. 1 vtedy účinného Trestného zákona, ako aj namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného   v   čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 PP 324/05, v ktorom rozhodoval o žiadosti   sťažovateľa   o podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody, a to tým, že nebolo okresným súdom rozhodnuté v lehote 60 dní určenej zákonom, čím malo dôjsť k zbytočným prieťahom v postupe okresného súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

1.1 Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu okresného súdu vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd v danom prípade nemá právomoc preskúmavať rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal na základe opravného prostriedku sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.2 Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   označených   základných   práv   postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 11/06 zo 14. marca 2006 ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   napokon   nie   je   ani   chrániť   občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva,   že   „právo   na   súd“,   ktorého   jedným   aspektom   je   právo   na   prístup   k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka   posúdenia   žiadosti   o   podmienečné   prepustenie   z   výkonu   trestu   odňatia slobody je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv   sťažovateľa   (mutatis   mutandis   IV. ÚS 35/02).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným v napadnutom uznesení krajského súdu sp. zn. 6 Tos 11/06 zo 14. marca 2006, týkajúcim sa otázky podmienečného prepustenia.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že:«Okresný   súd   v Trnave   postupoval   správne   pokiaľ   žiadosti   odsúdeného   Ch.   T. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody (...) nevyhovel pre nesplnenie zákonnej požiadavky uvedenej v ustanovení § 62 ods. 1 Tr. zák.

V zmysle tohto zákonného ustanovenia osoba, ktorá bola odsúdená aj pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 2 a ods. 3 môže byť podmienečne prepustená až po výkone dvoch tretín uloženého trestu odňatia slobody.

Podľa názoru tunajšieho súdu stačí na to, aby bola naplnená zákonná požiadavka odsúdenia pre niektorý z trestných činov uvedených v § 62 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, odsúdenie aj pre trestný čin právne kvalifikovaný v zmysle ustanovenia § 234 ods. 2 Tr. zák., keďže sa jedná o samostatnú kvalifikovanú podstatu trestného činu. Pokiaľ v tejto súvislosti odsúdený poukazuje, že nebol súdený aj v zmysle ustanovenia § 234 ods. 3 Tr. zák. v tomto smere tunajší súd poukazuje na to, že spojka „a“ medzi   ustanovením   ods.   2   a ods.   3   §   234   je   len   spojovacia   spojka   a znamená,   že   ide o posledné   dva   odstavce   predmetnej   skutkovej   podstaty   trestného   činu,   ktoré   oboje sú samostatnými kvalifikovanými skutkovými podstatami.

Vzhľadom na vyššie uvedené tunajší súd konštatuje, že nedošlo k naplneniu zákonnej podmienky výkonu dvoch tretín trestu potrebných pre podmienečné prepustenie (...).»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   o   podmienkach podmienečného prepustenia v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, krajský súd na zásadné námietky sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa ako nedôvodnú zamietnuť.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

1.3 Sťažovateľ   namietal   aj porušenie   svojho   základného   práva   na súdnu   ochranu garantovaného v čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd konštatuje,   že zo   skutočností,   ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení jeho práva na súdnu ochranu. Sťažovateľovi súdy neodopreli spravodlivosť, ibaže jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody v danom prípade nevyhoveli. Ústavou   zaručené   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1   ústavy   pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr.   II. ÚS 4/94,   I. ÚS 8/96).   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľom uplatnené právo „byť podmienečne prepustený“ nie je garantované dohovorom (napr. rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva zo 7. mája 1990, Helmut Aldrian v. Rakúsko, č. 16266/90). Tieto konania sa v skutočnosti netýkajú rozhodnutia o „trestnom obvinení“, ani o „občianskych právach   a záväzkoch“   v zmysle čl. 6   ods. 1   dohovoru,   preto   namietanie porušenia   tohto článku   dohovoru   všeobecnými   súdmi   v   konaní   o   žiadosti   o   podmienečné   prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je nezlučiteľné ratione materiae s ustanoveniami dohovoru, čo   je   rovnako   dôvodom   pre   odmietnutie   tejto   časti   sťažnosti   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 PP 324/05,   pretože   pri   rozhodovaní   o jeho   žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nedodržal zákonom (Trestným poriadkom) stanovenú lehotu 60 dní od doručenia návrhu.

Zo sťažnosti vyplýva, že návrh sťažovateľa na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody bol doručený okresnému súdu 19. októbra 2005. O tomto návrhu okresný   súd   rozhodol   25. januára 2006.   Konanie   ako   celok   bolo   právoplatne   skončené 14. marca 2006,   keď   o   opravnom   prostriedku   proti   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol krajský súd.

Podľa   judikatúry   ústavného súdu   účelom   základného práva   na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   (v   primeranej   lehote)   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného   štátneho   orgánu (I. ÚS 89/02,   I. ÚS 47/03,   I. ÚS 122/03,   I. ÚS 167/03,   I. ÚS 208/03).   Rovnako   stabilnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je názor, že účelom predmetnej zákonnej lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je zabezpečiť rovnováhu medzi potrebou ochrany základných práv a slobôd na jednej strane a potrebou ochrany princípu právnej istoty na strane druhej (I. ÚS 22/02, I. ÚS 35/02, I. ÚS 188/03).

V prípade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je však toto právo a princíp právnej istoty v istom zmysle a do istej miery totožné. Totožnosť predmetného práva a princípu právnej istoty je tu totožnosťou predmetu a účelu ochrany poskytovanej ústavným súdom. Inými slovami, ochranou práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   ústavný   súd   zároveň   chráni   jeden   konkrétny   rozmer   princípu   právnej   istoty; rozmer   spočívajúci   v   nároku   účastníka   konania   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty v dobe, ktorá nie je zbytočne, resp. neprimerane dlhá.

S prihliadnutím na uvedené východiská poskytuje ústavný súd ochranu základnému právu   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právu   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   zásadne   vtedy, ak v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo   (I. ÚS 77/02, I. ÚS 86/02, I. ÚS 213/03).

Ústavný súd konštatuje, že v čase,   keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu (27. marec 2006),   už   bol   odstránený   stav   právnej   neistoty,   v ktorom   sa   sťažovateľ nachádzal pred   právoplatným skončením   príslušného   súdneho   konania   (14. marec 2006), a k porušovaniu označeného základného práva už nedochádzalo.

Z   týchto   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2006