znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 183/03-25

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2003   prerokoval   prijatú   sťažnosť   RNDr.   S.   Č.   -   GEOSERVIS,   bytom   B.,   zastúpeného advokátom JUDr. I. B., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 14/92 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 14/92 p o r u š i l právo RNDr. S. Č. – GEOSERVIS na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. RNDr. S. Č. - GEOSERVIS p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume   15 000   Sk   (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava II povinný   vyplatiť   RNDr.   S.   Č.   -   GEOSERVIS   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   RNDr.   S.   Č.   –   GEOSERVIS p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume   8   800   Sk   (slovom   osemtisícosemsto   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava II povinný vyplatiť advokátovi JUDr. I. B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 183/03-12   z 15.   októbra   2003   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť RNDr. S. Č. - GEOSERVIS, bytom B (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. B., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 14/92.

Tak okresný súd vo svojom vyjadrení z 11. novembra 2003 doručenom ústavnému súdu 19. novembra 2003, ako aj právny zástupca sťažovateľa v prípise z 24. novembra 2003 doručenom ústavnému súdu 26. novembra 2003 vyslovili súhlas s tým, aby v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v tejto veci. Keďže   podľa   názoru   ústavného   súdu   nebolo   možné   od   ústneho   pojednávania   očakávať ďalšie   objasnenie   veci,   ústavný   súd   vec   posúdil   na   základe   písomných   dôkazov obsiahnutých v jeho spise.

Zo   sťažnosti   sťažovateľa   doručenej   ústavnému   súdu   15.   augusta   2003   vyplývajú nasledovné podstatné skutočnosti.

Sťažovateľ podal   6.   marca   1992 na vtedajší   Obvodný   súd Bratislava 2,   ktorý   je právnym predchodcom okresného súdu, žalobu voči IGHP, š. p., Inžiniersko-geologickému a   hydrogeologickému   prieskumu   Žilina,   odštepnému   závodu   Bratislava,   o zaplatenie 34 791,56   Kčs.   Konajúci súd vydal 17. decembra 1992 pod sp.   zn. Cb 14/92 platobný rozkaz,   ktorým   podanej   žalobe   v celom   rozsahu   vyhovel.   Vzhľadom   na   to,   že   v čase vydania platobného rozkazu žalovaný subjekt už neexistoval, na návrh sťažovateľa výkon rozhodnutia nariadený uznesením č. k. Eb 130/94-11 z 18. januára 1995 bol zastavený. Od uvedeného času je stav konania nezmenený. Okresný súd do podania sťažnosti nevydal žiadne   meritórne   rozhodnutie,   hoci   nejestvovali   nijaké   objektívne   príčiny,   pre   ktoré   by nemohol   konať   a rozhodnúť.   Okresný   súd   spravidla   raz   do   roka   vykonal   formálne a neopodstatnené   úkony,   avšak   doposiaľ   vo   veci   nerozhodol,   hoci   od   podania   žaloby uplynulo viac než jedenásť rokov.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 14/92. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 15 000 Sk. Túto požiadavku odôvodňuje tým, že nečinnosťou súdu utrpel finančnú stratu, lebo nemohol včas a účinne vymáhať svoju pohľadávku v exekučnom konaní. Za dobu nečinnosti okresného súdu došlo k reálnemu znehodnoteniu   vymáhanej   pohľadávky.   Napokon   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   z tejto nevymoženej pohľadávky musí zaplatiť daň z príjmu, keďže ukončil podnikateľskú činnosť.

Z vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   doručeného   ústavnému   súdu 19. novembra 2003 vyplývajú nasledovné podstatné skutočnosti.

S poukazom na priložený prehľad úkonov uskutočnených v spise sp. zn. Cb 14/92 je zrejmé, že hoci sa vykonávajú v prevažnej miere také úkony, ktoré smerujú k rozhodnutiu vo veci samej, možno so sťažovateľom súhlasiť v tom, že v určitých úsekoch konania došlo k prieťahom.   Tieto   prieťahy   však   mali   objektívny   charakter   a súviseli   s veľkou zaťaženosťou   sudcu,   resp.   boli   spôsobené   pochybením   administratívneho   aparátu,   ktorý chybne   založil   spis   do   archívu.   V nijakom   prípade   nemožno   súhlasiť   s tvrdením sťažovateľa, že od januára 1995 je stav konania nezmenený a že konajúci súd spravidla raz do roka vykonal len formálne, neopodstatnené úkony.

II.

Z obsahu   sťažnosti   ak   nej   pripojených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov konania, z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu a na základe telefonického dopytu ústavného súdu z 11. decembra 2003 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Žaloba   sťažovateľa   voči   IGHP,   š.   p.,   Inžiniersko-geologickému a hydrogeologickému   prieskumu   Žilina,   odštepnému   závodu   Bratislava,   o   zaplatenie poplatkov z omeškania vo výške 34 791,56 Sk došla okresnému súdu 9. marca 1992. Zo žaloby vyplýva, že jej predmetom je poplatok z omeškania z dôvodu, že žalovaná firma plnila svoje platobné povinnosti voči sťažovateľovi s oneskorením.

Dňa   4.   mája   1992   bol   vyžiadaný   výpis   z obchodného   registra   týkajúci   sa oboch účastníkov konania.

Dňa 21. mája 1992 došla žiadaná informácia z obchodného registra.Dňa   5.   novembra   1992   bol   sťažovateľ   vyzvaný   na   zaplatenie   súdneho   poplatku, pričom sťažovateľ prípisom doručeným 30. novembra 1992 zaplatenie súdneho poplatku zdokladoval.

Dňa   2.   decembra   1992   bol   právny   zástupca   sťažovateľa   vyzvaný   obratom špecifikovať trovy právneho zastúpenia, pričom špecifikácia došla 14. decembra 1992.Dňa   17.   decembra   1992   bol   vydaný   platobný   rozkaz,   ktorým   sa   žalobe v celom rozsahu   vyhovelo.   Namiesto   v žalobe označeného   žalovaného prevzala   platobný   rozkaz 5. januára 1993 firma GEOS, a. s.

Právny zástupca sťažovateľa 15. júla 1994 oznámil, že subjekt označený v žalobe ako žalovaný bol 30. apríla 1992 zrušený bez likvidácie, pričom jeho právnymi nástupcami sa stali IGHP, a. s., Žilina, a GEOS, a. s., Bratislava. Vzhľadom na túto skutočnosť požadoval zrušenie platobného rozkazu, lebo tento nemohol byť neexistujúcemu účastníkovi doručený. Zároveň žiadal pripustiť zmenu účastníkov na strane žalovanej tak, že za žalovaného 1 označil   IGHP,   a.   s.,   Žilina   (ďalej   len   „žalovaný   1“)   a za   žalovaného   2   GEOS,   a.   s., Bratislava   (ďalej   len   žalovaný   2“).   Právny   zástupca   priložil   k podaniu   potvrdenie obchodného registra, podľa ktorého po zrušení pôvodne žalovanej firmy sa stali označené nové subjekty jej právnymi nástupcami.

Dňa   26.   septembra   1994   bol   vyžiadaný   výpis   z obchodného   registra   ohľadne právneho stavu týkajúceho sa pôvodne žalovanej firmy.

Dňa   19.   januára   1995   právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   fotokópiu   výpisu z obchodného registra týkajúceho sa žalovaného 2.

Dňa   19.   januára   1995   došiel   výpis   z obchodného   registra   týkajúci   sa   pôvodne žalovanej firmy.

Dňa   17.   augusta   1995   bola   zaslaná   výzva   Ministerstvu   hospodárstva   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   hospodárstva“)   na   oznámenie,   či   žalovaní   1   a 2   sú právnymi nástupcami pôvodne žalovanej firmy.

Dňa 11. septembra 1995 došla odpoveď ministerstva hospodárstva, podľa ktorej sa žalovaní 1 a 2 stali právnymi nástupcami podľa určitého kľúča.

Dňa 5. septembra 1996 bol predvolaný právny zástupca sťažovateľa na informatívny výsluch na deň 17. september 1996, ktorý sa dostavil 2. októbra 1996 a prisľúbil oznámiť okruh žalovaných do 30 dní.

Podľa úradného záznamu z 8. októbra 1997 podpísaného pani S. pri kontrole spisov menovaná   zistila,   že   spis   bol   založený   v archíve   napriek   tomu,   že   mal   byť   sudcovi predložený ešte 7. novembra 1996.

Dňa 3. apríla 1998 sa u právneho zástupcu sťažovateľa urgovalo označenie okruhu žalovaných pod hrozbou pokuty. Tento referát bol vykonaný 28. mája 1998.

Právny   zástupca   sťažovateľa   4.   júna   1998   oznámil,   že   doporučenou   poštou   pod označeným podacím číslom ešte 29. októbra 1996 upravil žalobný petit a označil účastníkov na žalovanej strane so všetkými potrebnými údajmi. Pripojil kópiu podania z 25. októbra 1996, z ktorej vyplýva, že žalovaný 1 alebo 2 majú byť zaviazaní, a to buď niektorý z nich, alebo obaja spoločne a nerozdielne na zaplatenie požadovanej istiny a trov konania. Návrh odôvodnil tým, že sťažovateľovi nie je známe, ktorý zo žalovaných je právnym nástupcom pôvodne žalovanej firmy, a že sťažovateľ nemá možnosť to zistiť.

Dňa 22. marca 2000 bolo vyzvané ministerstvo hospodárstva, či pôvodne označený žalovaný štátny podnik mal právnu subjektivitu.

Z prípisu ministerstva hospodárstva z 19. apríla 2000 doručeného 25. apríla 2000 vyplýva, že ministerstvo hospodárstva nebolo zakladateľom pôvodne žalovanej firmy, lebo týmto zakladateľom bolo Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“).

Dňa 26. júla 2000 bol zaslaný nový dopyt ministerstvu životného prostredia.Z prípisu ministerstva životného prostredia z 9. augusta 2000 (dátum doručenia nie je zistiteľný) vyplýva, že pôvodne žalovaná firma mala právnu subjektivitu a členila sa na dve organizačné   jednotky.   Tento   stav   trval   do   roku   1992,   keď   v rámci   privatizácie   vznikli k 1. máju 1992 dve nové firmy, a to žalovaný 1 a žalovaný 2.

Dňa 8. novembra 2000 bol vytýčený termín pojednávania na 15. január 2001, pričom zápisnica   o tomto   pojednávaní   sa   v spise   nenachádza.   Pojednávanie   sa   pravdepodobne nekonalo preto, lebo nebolo vykázané doručenie u právneho zástupcu sťažovateľa, pričom súdna kancelária 24. januára 2001 zistila novú adresu právneho zástupcu.

Dňa   2.   februára   2001   bol   nariadený   termín   pojednávania   na   20.   február   2001. Zápisnica o pojednávaní sa v spise nenachádza, iba na referáte sudkyne je pripísaný úradný záznam, podľa ktorého sa „Pojednávanie nekonalo z dôvodu PN predsedníčky senátu“.Dňa 19. februára 2001 bol nariadený termín pojednávania na 15. marec 2001.Z listu žalovaného 1 doručeného 28. februára 2001 vyplýva, že tento sa nepovažuje za   pasívne   legitimovaného,   lebo   v zmysle   delimitácie   z 1.   mája   1992   je   pasívne legitimovaný žalovaný 2. Z tohto dôvodu ospravedlnil aj neúčasť na pojednávaní 15. marca 2001. Zo zápisnice o pojednávaní z 15. marca 2001 vyplýva, že bol prítomný iba právny zástupca   sťažovateľa,   ktorý   predložil   výpis   z obchodného   registra,   ktorý   dokazuje,   že žalovaný   1   je   už   v likvidácii,   a preto   upravil   v tom   zmysle   označenie   žalovaného   1. Prehlásil, že trvá na tom, aby žalovaný 1 a žalovaný 2 boli zaviazaní uhradiť požadovanú istinu   spoločne   a nerozdielne,   lebo   sa   nedá   zistiť,   ktorý   z nich   záväzok   prevzal. Pojednávanie bolo odročené na 3. máj 2001, pričom žalovanému bola uložená poriadková pokuta a povinnosť predložiť do 10 dní delimitačný protokol z 1. mája 1992.

Dňa 7. mája 2001 bolo vydané uznesenie o uložení poriadkovej pokuty 2 000 Sk žalovanému 2.

Zo zápisnice o pojednávaní z 3. mája 2001 vyplýva, že bol prítomný iba právny zástupca   sťažovateľa.   Obom   žalovaným   bola   uložená   poriadková   pokuta   po   3   000   Sk, pojednávanie   sa   odročilo   na   neurčito   a obaja   žalovaní   boli   vyzvaní   na   predloženie delimitačného protokolu z 1. mája 1992.

Dňa   3.   mája   2001   boli   vyhotovené   obe   uznesenia   o poriadkovej   pokute,   ktoré žalovaní prevzali. Zároveň bol vyžiadaný výpis z obchodného registra ohľadom žalovaného 1, ktorý došiel 22. mája 2001 a potvrdzoval skutočnosť, že žalovaný 1 je v likvidácii. Dňa 28. mája 2001 právny zástupca žalovaného 2 predložil delimitačný protokol z 1. mája 1992 aj s doplnkom č. 1.

Dňa   5.   júna   2001   žalovaný   1   predložil   delimitačný   protokol   z 1.   mája   1992. Predložené texty žalovaného 1 a žalovaného 2 nie sú totožné.

Dňa 21. januára 2002 bol vytýčený termín pojednávania na 19. február 2002.Zo zápisnice o pojednávaní z 19. februára 2002 vyplýva, že prítomný bol iba právny zástupca žalovaného 2. Prehlásil, že prešetrí, či má delimitačný protokol aj ďalšie dodatky popri dodatku č. 1. Pojednávanie sa odročilo na neurčito s tým, že sťažovateľ mal byť vyzvaný na presné špecifikovanie uplatneného nároku.

Z prípisu   právneho   zástupcu   sťažovateľa   doručeného   15.   mája   2002   vyplýva,   že sťažovateľ   požaduje   zaviazať   žalovaného   1   a žalovaného   2   na   zaplatenie   spoločne a nerozdielne   s tým,   že   v rozsahu   plnenia   jedného   z nich   zaniká   povinnosť   druhého. Upresnil aj označenie sťažovateľa, ktorý dovtedy vystupoval ako GEOSERVIS – Č. S., tak, že jeho označenie správne znie RNDr. S. Č. – GEOSERVIS.

Dňa 30. septembra 2002 bol vytýčený termín pojednávania na 21. november 2002.Zo zápisnice o pojednávaní z 21. novembra 2002 vyplýva, že prítomní boli právni zástupcovia sťažovateľa a žalovaného 2. Pojednávanie bolo bez ďalšieho a bez uvedenia dôvodu odročené na neurčito.

Dňa   21.   novembra   2002   právny   zástupca   žalovaného   2   vzniesol   voči   nároku sťažovateľa námietku premlčania.

Dňa 11. augusta 2003 bol vytýčený termín pojednávania na 9. október 2003.Podľa výpisu z Obchodného registra zo septembra 2003 IGHP, š. p., Inžiniersko-geologický   a hydrogeologický   prieskum   Bratislava   bol   zrušený   bez   likvidácie   dňom 30. apríla 1992; majetok, práva a povinnosti prešli dňom 1. mája 1992 na Fond národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „Fond národného majetku“). Právnymi nástupcami budú:

1. IGHP, a.s., so sídlom Žilina – na právne vzťahy po zrušení

2. GEOS, a. s., Bratislava.

Podľa uznesenia z 3. septembra 2003 o pripustení zmeny návrhu – žalovaní 1a 2 sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi 34 791,56 Sk a trovy konania.Dňa   5.   septembra   2003   sa   od   Fondu   národného   majetku   požaduje   zaslanie rozhodnutia   o prechode   práv   a povinností   z pôvodne   žalovaného   subjektu   na   právnych nástupcov.

Dňa 18. septembra 2003 došlo požadované rozhodnutie z Fondu národného majetku. Dňa   9.   októbra   2003   pre   neúčasť   žalovaného   1   bolo   pojednávanie   odročené   na 30. október 2003.

Dňa 30. októbra 2003 bolo pojednávanie opäť pre neúčasť žalovanej strany odročené na 2. december 2003.

Dňa 2. decembra 2003 bol vynesený rozsudok.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,... môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

2. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

2.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom   konania na   okresnom   súde vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Cb   14/92   je pohľadávka z titulu poplatkov z omeškania vyplývajúcich zo skutočnosti, že dlžník plnil svoje platobné povinnosti voči sťažovateľovi s oneskorením.

Ústavný súd ani zo skutočností uvádzaných okresným súdom, ale ani z obsahu spisu nezistil v doterajšom priebehu konania žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o takej zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť, resp. odôvodniť doterajší zdĺhavý priebeh konania.

2.2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd poukazuje na skutočnosť,   že hoci   v čase   podania   žaloby žalovaný subjekt ešte jestvoval, už o necelý mesiac, a to 30. apríla 1992, bol zrušený bez likvidácie s ustanovením právnych nástupcov, na ktorých mali prejsť všetky aktíva a pasíva pôvodne žalovaného subjektu. Sťažovateľ túto skutočnosť zistil až v júli 1994 a prípisom z 15. júla 1994 okresnému súdu oznámil zánik žalovaného   subjektu,   pričom   zároveň   označil   aj   do   úvahy   prichádzajúcich   právnych nástupcov. Požiadal súčasne o pripustenie zmeny účastníkov na žalovanej strane a doložil výpis   z obchodného   registra   preukazujúci   zánik   pôvodne   žalovaného   subjektu   a právne nástupníctvo.

Zo   spisu   je   zrejmé,   že   okresný   súd   o uvedených   zásadných   skutočnostiach   do oznámenia sťažovateľa z 15. júla 1994 nič nevedel a považoval vydaný platobný rozkaz za právoplatný. Inak by nebolo mohlo dôjsť ku nariadeniu výkonu rozhodnutia.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   niesol   sťažovateľ   ako   žalobca   v konaní   pred všeobecným súdom primeranú zodpovednosť za priebeh a výsledok konania. Preto pokiaľ okresnému   súdu   oznámil   zánik   pôvodne   žalovaného   subjektu   a s tým   súvisiace   ďalšie zásadné   skutočnosti   až   15.   júla   1994,   treba   za   prieťahy   vzniknuté   do   tohto   obdobia považovať   za   zodpovedného   sťažovateľa.   Ďalšie   prieťahy,   ktoré   by   spôsobil   svojím postupom sťažovateľ, zistené neboli.

2.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   prípadu,   najmä   na   skutočnosť,   že   konanie   sa   začalo   9.   marca   1992 a neprávoplatne sa skončilo 2. decembra 2003. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť dňom 15. februára 2003, a keďže neobsahuje ustanovenia   o spätnej   účinnosti,   nemal   ústavný   súd   oprávnenie   konať   a rozhodovať o porušení práv sťažovateľa pred týmto dňom. Ústavný súd sa preto zaoberal posudzovaním jeho sťažnosťou namietaného konania v období po 15. februári 2003 (mutatis mutandis I. ÚS 49/03).

Vychádzajúc z predloženej sťažnosti, z obsahu súdneho spisu okresného súdu a zo stanovísk   účastníkov   konania   ústavný   súd   konštatoval   zbytočné   prieťahy   v konaní spôsobené okresným súdom najmä v nasledovných obdobiach:

-od 11. septembra 1995 do 5. septembra 1996, teda obdobie jedného roka bez šiestich dní, ktoré uplynulo medzi dvoma úkonmi súdu;

-od 2. októbra 1996 do 8. októbra 1997, teda jeden rok a šesť dní, keď spis nebol k dispozícii, lebo bol omylom založený v archíve, hoci zákonnému sudcovi mal byť predložený ešte 7. novembra 1996;

-od 4. júna 1998 do 22. marca 2000, teda obdobie jedného roka, deviatich mesiacov a osemnástich dní, ktoré uplynulo medzi dvoma úkonmi súdu;

-od   21.   novembra   2002   do   11.   augusta   2003,   teda   obdobie   ôsmich   mesiacov a dvadsaťjeden dní, ktoré uplynulo medzi dvoma pojednávaniami.

Celkový rozsah zbytočných prieťahov ustálený ústavným súdom je štyri roky a šesť mesiacov.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukaze   na   veľkú   zaťaženosť   zákonného sudcu a na pochybenie spôsobené administratívnym aparátom (chybné založenie spisu do archívu) ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   nemôžu   byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štátu   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Pochybenie administratívneho aparátu zbavuje síce zákonného   sudcu   subjektívnej   zodpovednosti   za   prieťahy,   nie   však   okresný   súd zodpovednosti objektívnej.

Z týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

3. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal z dôvodu namietaného porušenia označeného základného   práva   priznanie   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   15   000   Sk   (slovom pätnásťtisíc slovenských korún).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   primerané finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej   nemajetkovej   ujmy (napr. I. ÚS   15/02). Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce namietané porušenie označeného práva, na predmet sporu v napadnutom občianskoprávnom súdnom konaní (vymáhanie poplatku z omeškania), ako aj na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) uznal podľa zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v požadovanej výške 15 000 Sk. V tejto súvislosti ústavný súd nemohol   prihliadnuť   na   tvrdenia   sťažovateľa,   že   nekonaním   súdu   „...utrpel   sťažovateľ finančnú   stratu,  ...došlo   k reálnemu   znehodnoteniu   hodnoty   vymáhanej   pohľadávky,...musel   uvedenú   pohľadávku   zaradiť   do   príjmu,   a tým   sa   mu   zvýšil   daňový   základ“. Ústavný   súd   totiž   pri   úvahe   o výške   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nemôže v žiadnom   prípade   špekulovať   o tom,   s akým   výsledkom   posudzované   konanie   môže skončiť (I. ÚS 23/03, I. ÚS 146/03).

4. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   advokátovi   JUDr.   I.   B. odmenu   za   dva   úkony   právnej   služby,   a to   za   prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a za vypracovanie sťažnosti   ústavnému súdu.   Pri   ustálení výšky   odmeny   za každý   z úkonov právnych služieb zohľadnil, že podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za   prvý   polrok   roku   2002   bola   priemerná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky 12 811 Sk a preto je odmena za jednotlivý úkon 4 270 Sk. Okrem toho prináleží za každý úkon aj 128 Sk režijného paušálu. Celkove preto patrí právnemu zástupcovi (po zaokrúhlení) odmena vo výške 8 800 Sk.

5.   Vzhľadom   na   ustanovenie   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu ústavného   súdu   nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť deň doručenia rozhodnutia ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2003