SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 182/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Paxtravel, s. r. o., Pečianska 23,Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Dočárom, obchodná spoločnosť GarantPartners legal s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.5 Odbo 10/2013 z 22. októbra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislavesp. zn. 2 Cob 521/2011 zo 4. decembra 2012 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Paxtravel, s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 3/2015a sp. zn. Rvp 4/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 3/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Paxtravel, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. januára2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Paxtravel, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (prístup k súdu)podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Odbo 10/2013 z 22. októbra 2014 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp3/2015) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob521/2011 zo 4. decembra 2012 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 4/2015) (ďalej aj„napadnuté rozhodnutia“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 C 242/2003 z 31. októbra 2011 bola zamietnutá žalobasťažovateľky o zaplatenie sumy 124 669,39 € s prísl. z titulu náhrady spôsobenej škody.Po podaní odvolania, v ktorom sťažovateľka poukázala na nepreskúmateľnosť tohtorozhodnutia okresného súdu, krajský súd potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu. Protitomuto rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom najvyšší súdrozhodol uznesením tak, že dovolanie odmietol z dôvodu, že nepreskúmateľnosťrozhodnutia nie je vadou podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“), ale na druhej strane rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu preskúmala hodnotil na s. 8.
3. Sťažovateľka vidí dôvody svojich sťažností aj v tom, že rozhodnutie najvyššiehosúdu je nepreskúmateľné v dôsledku zmätočnosti, a tvrdí, že niektoré strany v napadnutomuznesení sú len „okopírované“ z iného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.5 Obdo 13/2013 z 15. mája 2013. Takisto za arbitrárne považuje aj rozhodnutie krajskéhosúdu, pretože krajský súd sa obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodovnapadnutého prvostupňového rozhodnutia a opiera sa o svojvoľný výber vykonanýchdôkazov svedčiacich jednostranne iba proti sťažovateľke, čím došlo tiež k odňatiu jejmožnosti konať pred súdom.
4. Sťažovateľka v sťažnostiach podrobne cituje z napadnutých rozhodnutí najvyššiehosúdu a krajského súdu, i z vyjadrení niektorých znalcov a tvrdí, že ich odôvodnenia sú lenformálne, nelogické a svojvoľné, pretože nedali odpovede na všetky podstatné námietkysťažovateľky v okolnostiach danej veci a neopierajú sa ani o také dôkazy uvedené vzáveroch znaleckých posudkov, ktoré sťažovateľka považuje za kľúčové a ktoré sú v jejprospech.
5. Na základe uvedeného v petite podaných sťažností sťažovateľka navrhuje, abyústavný súd vyslovil, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdudošlo k porušeniu jej označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho žiada ústavný súd, aby ich rozhodnutia zrušil a veci imvrátil na ďalšie konanie, a domáha sa tiež aj náhrady trov konania a priznania finančnéhozadosťučinenia v sume 1 800 €, ktoré je povinný zaplatiť najvyšší súd.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona oústavnom súde).
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniazákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov.V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšakv súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 3/2015 a sp. zn. Rvp 4/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú totožnosťuvedených sťažností, ako aj rovnaké právne zastúpenie a skutočnosť, že sťažovateľka sadomáha vyslovenia porušenia tých istých označených práv, rozhodol ústavný súd, uplatniaccitované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomtoprípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré bymohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhyvo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jejúčel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, súzjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tietodôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
12. Sťažovateľka sa najskôr domáhala vyslovenia porušenia základného práva nasúdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Odbo 10/2013z 22. októbra 2014, ktorým jej dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 prvej vety OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako neprípustné (pozri body 1 a 4).
13. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inúprávnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúryústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlades procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmtopredpisom je Občiansky súdny poriadok.
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivýsúdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecnýmsúdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, ževšeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkakonania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovaniaimplikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsahopravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetkytieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobomreagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilnéhoprocesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ichuplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 252/2012).
15. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považujeza potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienkyna uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že právevšeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00).
16. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl.OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, lenpokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie jeprípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
17. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom vysporiadalso všetkými námietkami sťažovateľky pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolaniav zmysle § 237 písm. f) OSP (bez toho, aby posudzoval správnosť skutkových aleboprávnych záverov krajského súdu) a napadnuté uznesenie nie je zjavne neodôvodnené aniarbitrárne, práve naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov (na s. 5 až s. 9) na svojvýrok, hoci samotná sťažovateľka sa s ním nestotožňuje. Ústavný súd nezistil tedapri postupe najvyššieho súdu v danej veci také vady konania, ktoré by vykazovali znakyodňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP a konflikt so základnýmprávom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr.I. ÚS 356/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 31/2013).
18. Je pravdou, že vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.5 Odbo 10/2013 z 22. októbra 2014 mali niektoré námietky sťažovateľky svojeopodstatnenie, pretože toto uznesenie, ktoré bolo doručované účastníkom konania,vykazovalo zrejmé nesprávnosti na s. 8, ale najvyšší súd aj túto vadu medzitým odstránilsám postupom podľa § 164 OSP, keď 17. februára 2015 vyhlásil opravné uznesenie.K uvedenému ústavný súd dodáva, že sťažovateľka sa sama ešte pred podaním sťažnostiústavnému súdu mohla domáhať tejto opravy zrejmej nesprávnosti na najvyššom súde, čovšak nevyužila.
19. Podľa § 164 OSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chybyv písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O návrhu na opravu súd rozhodne do30 dní od jeho podania. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritommôže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudneprávoplatnosť. V súlade s § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa nauznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Podľa § 169 ods. 1 OSP v písomnomvyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci,výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.
20. Vychádzajúc z uvedeného, v čase prerokovania sťažnosti ústavný súd konštatuje,že najvyšší súd odstránil zrejmú nesprávnosť pri písaní, resp. opise napadnutého uzneseniapostupom podľa § 164 OSP a tiež jeho zjavná chyba na s. 8 bola aj predtým bez hlbšiehovýznamu k ostatnej časti odôvodnenia i výroku, preto ústavný súd v konečnom dôsledkuvyhodnotil samotnú argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v tejto časti ako nedôvodnú.
21. Ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovanípodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretoženezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu v tejtoveci.
22. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ani tieto jejnámietky nemohli byť spôsobilé na prijatie iného rozhodnutia, pretože iba skutočnosť, žerozhodnutie krajského súdu sa obmedzilo len na konštatovanie správnosti dôvodovnapadnutého prvostupňového rozhodnutia, nemôže byť samo osebe dôvodom na porušeniejej označených práv, keďže krajskému súdu to výslovne umožňuje procesný kódex v § 219ods. 1 a 2 OSP.
23. Aj druhej námietke, že rozhodnutie krajského súdu je zmätočné a tiež arbitrárne,pretože krajský súd nesprávne vyhodnotil dôkazy a svojím rozhodnutím nedal sťažovateľkeodpovede na všetky podstatné námietky, čím podľa nej došlo k odňatiu jej možnosti konaťpred súdom, ústavný súd konštatuje, že ani v tomto prípade medzi námietkami sťažovateľky(uvedenými v sťažnosti), namietaným uznesením krajského súdu a možnosťou porušeniazákladného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ichporušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd námietkamsťažovateľky, že by sa krajský súd nedostatočne vysporiadal s jej tvrdeniami, nemoholprisvedčiť. Sťažovateľkou namietané nedostatky sa totiž v skutočnosti týkajú nedostatočnéhozistenia skutkového stavu, resp. hodnotenia dôkazov. Podľa názoru ústavného súdu sakrajský súd s otázkami, ktoré sťažovateľka považuje za nezodpovedané, zaoberal, alerovnako ako okresný súd dospel k iným skutkovým zisteniam, ako tvrdí sťažovateľka.
24. Ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý byvykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovaťpravdivosť skutkových tvrdení (I. ÚS 200/2011, IV. ÚS 497/2013). Ústavný súd v tejtosúvislosti uvádza, že už rozhodovacia činnosť Komisie pre ľudské práva (sťažnosťč. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom) podspravodlivým súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právoúčastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotilprávne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.
25. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu v intenciách uvedeného zásadne neprislúchahodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné). Takýto postupby bol nielen v rozpore s jeho už spomínaným postavením, ale popieral by základné zásadyústnosti a bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpokladyna zistenie skutkového stavu (m. m. I. ÚS 118/2011).
26. Ústavný súd preto nemôže nahrádzať všeobecné súdy pri zisťovaní skutkovéhostavu vrátane hodnotenia dôkazov, v tomto prípade pri zisťovaní technického stavu vozidla,ale skúma napadnutý rozsudok iba z hľadiska už spomenutých kritérií zjavnejneodôvodnenosti a arbitrárnosti. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v spojitostis rozsudkom okresného súdu dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečopovažoval rozhodnutie okresného súdu za vecne správne, a v nadväznosti na to ho potvrdil.Napadnutý rozsudok okresného súdu obsahuje podľa názoru krajského súdu dostatočnézistenia na záver o zamietnutí jej žaloby. Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudokkrajského súdu obsahuje v spojení s napadnutým prvostupňovým rozsudkom dostatokskutkových argumentov podporených aj znaleckými posudkami a právne závery nie súv logickom rozpore a neavizujú zjavný omyl v aplikácii procesných a hmotnoprávnychpredpisov.
27. Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval z rozhodnutia krajského súdu, ktorýsa stotožnil v plnom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdus doplnením ďalších dôvodov na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (s. 3),citujúc jednotlivé odvolacie námietky sťažovateľky (s. 2), je toho názoru, že odôvodnenierozhodnutia krajského súdu je síce stručnejšie, ale dané odpovede na jednotlivé podstatnéodvolacie námietky sťažovateľky sú jasné, zrozumiteľné a ústavne udržateľné aj s ohľadomna skutkové a právne závery vyslovené v rozhodnutí prvostupňového súdu. Napadnutýrozsudok krajského súdu tiež nemožno iba z dôvodu, že krajský súd sa stotožnils vyhodnotením dôkazov inak, ako to požadovala sťažovateľka, považovať za zjavneneodôvodnený alebo arbitrárny.
28. Podľa názoru ústavného súdu nič nesignalizuje, že by napadnutým rozsudkomkrajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru, a preto odmietol jej sťažnosť v tejto časti tiež akozjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. apríla 2015