znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 182/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Paxtravel, s. r. o., Pečianska 23,Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Dočárom, obchodná spoločnosť GarantPartners legal s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva   na   prístup   k súdu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   naspravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.5 Odbo 10/2013   z 22.   októbra   2014   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislavesp. zn. 2 Cob 521/2011 zo 4. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Paxtravel, s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 3/2015a sp. zn. Rvp 4/2015 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 3/2015.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Paxtravel,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. januára2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Paxtravel, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (prístup k súdu)podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Odbo 10/2013 z 22. októbra 2014 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp3/2015) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob521/2011   zo   4.   decembra   2012   (sťažnosť   vedená   pod   sp. zn. Rvp   4/2015)   (ďalej   aj„napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 C 242/2003 z 31. októbra 2011 bola zamietnutá žalobasťažovateľky o zaplatenie sumy 124 669,39 € s prísl. z titulu náhrady spôsobenej škody.Po podaní   odvolania,   v   ktorom   sťažovateľka   poukázala   na   nepreskúmateľnosť   tohtorozhodnutia okresného súdu, krajský súd potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu. Protitomuto rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom najvyšší súdrozhodol   uznesením   tak,   že   dovolanie   odmietol   z dôvodu,   že   nepreskúmateľnosťrozhodnutia nie je vadou podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“),   ale   na   druhej   strane   rozhodnutia   okresného   súdu   a krajského   súdu   preskúmala hodnotil na s. 8.

3. Sťažovateľka vidí dôvody svojich sťažností aj v tom, že rozhodnutie najvyššiehosúdu je nepreskúmateľné v dôsledku zmätočnosti, a tvrdí, že niektoré strany v napadnutomuznesení   sú   len „okopírované“ z iného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.5 Obdo 13/2013 z 15. mája 2013. Takisto za arbitrárne považuje aj rozhodnutie krajskéhosúdu,   pretože   krajský   súd   sa   obmedzil   len   na   konštatovanie   správnosti   dôvodovnapadnutého   prvostupňového   rozhodnutia   a opiera   sa   o   svojvoľný   výber   vykonanýchdôkazov   svedčiacich   jednostranne   iba   proti   sťažovateľke,   čím   došlo   tiež   k   odňatiu   jejmožnosti konať pred súdom.

4. Sťažovateľka v sťažnostiach podrobne cituje z napadnutých rozhodnutí najvyššiehosúdu a krajského súdu, i z vyjadrení niektorých znalcov a tvrdí, že ich odôvodnenia sú lenformálne, nelogické a svojvoľné, pretože nedali odpovede na všetky podstatné námietkysťažovateľky   v okolnostiach   danej   veci   a neopierajú   sa   ani   o také   dôkazy   uvedené   vzáveroch znaleckých posudkov, ktoré sťažovateľka považuje za kľúčové a ktoré sú v jejprospech.

5.   Na   základe   uvedeného v petite podaných sťažností   sťažovateľka navrhuje, abyústavný súd vyslovil, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdudošlo k porušeniu jej označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho žiada ústavný súd, aby ich rozhodnutia zrušil a veci imvrátil na ďalšie konanie, a domáha sa tiež aj náhrady trov konania a priznania finančnéhozadosťučinenia v sume 1 800 €, ktoré je povinný zaplatiť najvyšší súd.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona oústavnom súde).

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniazákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   neskorších   predpisov.V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov.   Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšakv súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľačl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn.Rvp 3/2015 a sp. zn. Rvp 4/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú totožnosťuvedených sťažností, ako aj rovnaké právne zastúpenie a skutočnosť, že sťažovateľka sadomáha vyslovenia porušenia tých istých označených práv, rozhodol ústavný súd, uplatniaccitované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   návrh   predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomtoprípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré bymohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhyvo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(napr. I.   ÚS   66/98,   III.   ÚS   168/05,   IV.   ÚS   136/05,   I.   ÚS   264/2011).   O   zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jejúčel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, súzjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tietodôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

12. Sťažovateľka sa najskôr domáhala vyslovenia porušenia základného práva nasúdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 5   Odbo   10/2013z 22. októbra 2014, ktorým jej dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 prvej vety OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako neprípustné (pozri body 1 a 4).

13. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inúprávnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúryústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlades procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmtopredpisom je Občiansky súdny poriadok.

14.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivýsúdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecnýmsúdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, ževšeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkakonania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez   ďalšieho dokazovaniaimplikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsahopravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetkytieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobomreagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilnéhoprocesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ichuplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04,IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 252/2012).

15. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považujeza   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienkyna uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že právevšeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   ajza dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00).

16. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl.OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiuodvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, lenpokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie jeprípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

17. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom vysporiadalso všetkými námietkami sťažovateľky pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolaniav zmysle   § 237   písm. f)   OSP   (bez   toho,   aby   posudzoval   správnosť   skutkových   aleboprávnych záverov krajského súdu) a napadnuté uznesenie nie je zjavne neodôvodnené aniarbitrárne, práve naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov (na s. 5 až s. 9) na svojvýrok,   hoci   samotná   sťažovateľka   sa   s ním   nestotožňuje.   Ústavný   súd   nezistil   tedapri postupe najvyššieho súdu v danej veci také vady konania, ktoré by vykazovali znakyodňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP a konflikt so základnýmprávom   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   resp.   právom   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   (napr.I. ÚS 356/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 31/2013).

18. Je pravdou, že vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.5 Odbo   10/2013   z 22. októbra   2014   mali   niektoré   námietky   sťažovateľky   svojeopodstatnenie,   pretože toto   uznesenie,   ktoré   bolo   doručované   účastníkom   konania,vykazovalo zrejmé nesprávnosti na s. 8, ale najvyšší súd aj túto vadu medzitým odstránilsám   postupom   podľa   §   164   OSP,   keď   17.   februára   2015   vyhlásil   opravné   uznesenie.K uvedenému ústavný súd dodáva, že sťažovateľka sa sama ešte pred podaním sťažnostiústavnému súdu mohla domáhať tejto opravy zrejmej nesprávnosti na najvyššom súde, čovšak nevyužila.

19. Podľa § 164 OSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chybyv písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O návrhu na opravu súd rozhodne do30 dní od jeho podania. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritommôže   odložiť   vykonateľnosť   rozsudku   na   čas,   kým   opravné   uznesenie   nenadobudneprávoplatnosť. V súlade s § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa nauznesenie   primerane   ustanovenia   o   rozsudku.   Podľa   §   169   ods.   1   OSP   v   písomnomvyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci,výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.

20. Vychádzajúc z uvedeného, v čase prerokovania sťažnosti ústavný súd konštatuje,že najvyšší súd odstránil zrejmú nesprávnosť pri písaní, resp. opise napadnutého uzneseniapostupom podľa § 164 OSP a tiež jeho zjavná chyba na s. 8 bola aj predtým bez hlbšiehovýznamu k ostatnej časti odôvodnenia i výroku, preto ústavný súd v konečnom dôsledkuvyhodnotil   samotnú   argumentáciu   sťažovateľky   odôvodňujúcu   porušenie   čl.   46   ods.   1ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v tejto časti ako nedôvodnú.

21. Ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovanípodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretoženezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu v tejtoveci.

22. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ani tieto jejnámietky nemohli byť spôsobilé na prijatie iného rozhodnutia, pretože iba skutočnosť, žerozhodnutie   krajského   súdu   sa   obmedzilo   len   na   konštatovanie   správnosti   dôvodovnapadnutého prvostupňového rozhodnutia, nemôže byť samo osebe dôvodom na porušeniejej označených práv, keďže krajskému súdu to výslovne umožňuje procesný kódex v § 219ods. 1 a 2 OSP.

23. Aj druhej námietke, že rozhodnutie krajského súdu je zmätočné a tiež arbitrárne,pretože krajský súd nesprávne vyhodnotil dôkazy a svojím rozhodnutím nedal sťažovateľkeodpovede na všetky podstatné námietky, čím podľa nej došlo k odňatiu jej možnosti konaťpred súdom, ústavný súd konštatuje, že ani v tomto prípade medzi námietkami sťažovateľky(uvedenými   v sťažnosti),   namietaným uznesením   krajského   súdu   a možnosťou porušeniazákladného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ichporušenia   po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   námietkamsťažovateľky,   že   by   sa   krajský   súd   nedostatočne   vysporiadal   s jej tvrdeniami,   nemoholprisvedčiť. Sťažovateľkou namietané nedostatky sa totiž v skutočnosti týkajú nedostatočnéhozistenia   skutkového   stavu,   resp.   hodnotenia   dôkazov.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sakrajský   súd   s otázkami,   ktoré   sťažovateľka   považuje   za nezodpovedané,   zaoberal,   alerovnako ako okresný súd dospel k iným skutkovým zisteniam, ako tvrdí sťažovateľka.

24. Ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý byvykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovaťpravdivosť skutkových tvrdení (I. ÚS 200/2011, IV. ÚS 497/2013). Ústavný súd v tejtosúvislosti   uvádza,   že   už   rozhodovacia   činnosť   Komisie   pre   ľudské   práva   (sťažnosťč. 6172/73,   X.   v.   United   Kingdom,   sťažnosť   č. 10000/83,   H   v.   United   Kingdom)   podspravodlivým súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právoúčastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotilprávne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

25. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu v intenciách uvedeného zásadne neprislúchahodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné). Takýto postupby bol nielen v rozpore s jeho už spomínaným postavením, ale popieral by základné zásadyústnosti   a   bezprostrednosti   súdneho   konania,   ktoré   vytvárajú   najlepšie   predpokladyna zistenie skutkového stavu (m. m. I. ÚS 118/2011).

26. Ústavný súd preto nemôže nahrádzať všeobecné súdy pri zisťovaní skutkovéhostavu vrátane hodnotenia dôkazov, v tomto prípade pri zisťovaní technického stavu vozidla,ale   skúma   napadnutý   rozsudok   iba   z   hľadiska   už   spomenutých   kritérií   zjavnejneodôvodnenosti   a   arbitrárnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v spojitostis rozsudkom okresného súdu dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečopovažoval rozhodnutie okresného súdu za vecne správne, a v nadväznosti na to ho potvrdil.Napadnutý rozsudok okresného súdu obsahuje podľa názoru krajského súdu dostatočnézistenia na záver o zamietnutí jej žaloby. Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudokkrajského   súdu   obsahuje   v spojení   s napadnutým   prvostupňovým   rozsudkom   dostatokskutkových   argumentov   podporených   aj   znaleckými   posudkami   a právne   závery   nie   súv logickom   rozpore   a neavizujú   zjavný   omyl   v aplikácii   procesných   a hmotnoprávnychpredpisov.

27. Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval z rozhodnutia krajského súdu, ktorýsa   stotožnil   v plnom   rozsahu   s odôvodnením   napadnutého   rozsudku   okresného   súdus doplnením ďalších dôvodov na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (s. 3),citujúc jednotlivé odvolacie námietky sťažovateľky (s. 2), je toho názoru, že odôvodnenierozhodnutia krajského súdu je síce stručnejšie, ale dané odpovede na jednotlivé podstatnéodvolacie námietky sťažovateľky sú jasné, zrozumiteľné a ústavne udržateľné aj s ohľadomna   skutkové   a právne   závery   vyslovené   v   rozhodnutí   prvostupňového   súdu.   Napadnutýrozsudok   krajského   súdu   tiež   nemožno   iba   z dôvodu,   že   krajský   súd   sa   stotožnils vyhodnotením   dôkazov   inak,   ako   to   požadovala   sťažovateľka,   považovať   za   zjavneneodôvodnený alebo arbitrárny.

28. Podľa názoru ústavného súdu nič nesignalizuje, že by napadnutým rozsudkomkrajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru, a preto odmietol jej sťažnosť v tejto časti tiež akozjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015