znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 182/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť R. H. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 4 T 113/2010 z 3. mája 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 To 30/2012 z 22. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 54/2013 z 5. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. H. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014 doručená   sťažnosť   R.   H.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 113/2010 z 3. mája 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 3. mája 2012“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 30/2012 z 22. mája 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 22. mája 2013“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 54/2013 z 5. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 5. novembra 2013“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu z 3. mája 2012 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3 Trestného   zákona.   Za   uvedený   trestný   čin   mu   bol   rozsudkom   okresného   súdu z 3. mája 2012 uložený trest odňatia slobody v trvaní 66 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, zároveň bol zaviazaný povinnosťou   uhradiť   spoločnosti   ContiTrade   Slovakia,   s. r. o.,   Terézie   Vansovej   1054, Púchov, škodu v celkovej výške 31 534,22 € a vo zvyšku nároku na náhradu škody okresný súd odkázal uvedenú poškodenú spoločnosť na občianske súdne konanie.

Na   základe odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   podľa   § 321   ods.   1 písm.   d)   a 3 Trestného poriadku svojím rozsudkom z 22. mája 2013 zrušil rozsudok okresného súdu z 3. mája 2012 vo výroku o treste a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Proti rozsudku krajského   súdu   z   22.   mája   2013   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   obhajkyne 24. júla 2013 dovolanie.

Najvyšší súd svojím uznesením z 5. novembra 2013 dovolanie sťažovateľa v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Podľa sťažovateľa v predmetnej veci došlo k porušeniu zásady totožnosti skutkov, pretože   podľa   obžaloby podanej   23.   júla 2010   Okresnou   prokuratúrou   Poprad   mal   byť skutok sťažovateľom spáchaný v čase od 1. apríla 2007 do 30. novembra 2007, mal ho spáchať dvomi samostatnými výbermi hotovosti z pokladne, a to tak, že 31. októbra 2007 vybral z pokladne predajne spolu sumu 1 082 677 Sk (35 938,29 €), ktorú odviedol na účet spoločnosti len v sume 982 677 Sk (32 618,90 €), a rovnako 12. novembra 2007 vybral z pokladne predajne sumu 900 000 Sk (29 874,53 €), z ktorej na účet spoločnosti odviedol len sumu 50 000 Sk (1 659,70 €) 20. novembra 2007. Skutok mal spáchať od 31. októbra 2007   do   20.   novembra   2007,   pretože   prvý   výber   uskutočnil   31.   októbra   2007 a 20. novembra   2007   vložil   poslednú   časť   druhého   výberu,   a   to   vo   výške   50   000   Sk (1 659,70 €), čo je v logickom rozpore s tvrdením obsiahnutým v prvej časti skutkovej vety. Skutkom mal spáchať škodu v sume 31 534,22 € (950 000 Sk), čo je škoda predstavujúca rozdiel dvoch už uvedených výberov a ich čiastočných vkladov na účet spoločnosti, t. j. zločin sprenevery mal pozostávať z dvoch útokov, ktoré boli vykonané 31. októbra 2007 a 12. novembra 2007.

Naproti tomu podľa uznesenia o vznesení obvinenia mal sťažovateľ skutok spáchať v čase od 1. apríla 2007 do 30. novembra 2007, skutok mal spáchať počas celej doby trvania pracovného   pomeru   (od   1.   apríla   2007   do   30.   novembra   2007),   na   účet   spoločnosti neodvádzal tržby v plnej výške a počas celej doby trvania pracovného pomeru mal vydávať z tejto predajne tovar. Na vydaný tovar mal nevystavovať pokladničné bločky z pokladne a peniaze   za   vydaný   tovar   mal   taktiež   nepoukázať   na   účet   spoločnosti   MATADOR Slovensko, s. r. o., ktoré si mal ponechať, pričom uvedeným skutkom mal spáchať škodu v sume 44 816,20 € (1 135 132,89 Sk) a neodvedením tržieb mal spôsobiť škodu v sume 36 781,55 € (1 108 081 Sk). Výdajom tovaru bez vystavenia potrebných dokladov mal spôsobiť škodu v sume 8 034,65 € (242 051,89 Sk), t. j. zločin sprenevery mal pozostávať z niekoľkých   časovo   neurčených   útokov,   ktoré   boli   vykonané   v   rozpätí   obdobia od 1. apríla 2007 do 30. novembra 2007.

Z uvedeného vyplýva, že pre skutok spočívajúci v dvoch samostatných výberoch hotovosti z pokladne poškodeného, ktoré neboli odvedené na účet poškodenej spoločnosti v celej   výške,   nebolo   vznesené   obvinenie   a   neuskutočnilo   sa   vôbec   prípravné   konanie. Skutok týkajúci sa výdaja tovaru z predajne poškodenej spoločnosti, pričom na vydaný tovar nemal sťažovateľ vystavovať pokladničné bločky z pokladne a peniaze za vydaný tovar taktiež nemal poukázať na účet spoločnosti MATADOR Slovensko, s. r. o., ale si ich mal ponechať, nebol zahrnutý do obžaloby, hoci sa o ňom viedlo prípravné konanie.Rozdiel v skutkovej vete obsiahnutej v uznesení o vznesení obvinenia a v podanej obžalobe proti sťažovateľovi bol v čase, kedy bol skutok spáchaný, v spôsobe spáchania skutku, v počte spáchaných útokov, ako aj vo výške spôsobenej škody. Podľa sťažovateľa uvedené odlišnosti skutkov obsiahnutých v uznesení o vznesení obvinenia a v obžalobe, ktoré spočívajú až v štyroch   základných údajoch, znamenajú, že v predmetnom konaní nebola   zachovaná   zásada   totožnosti   skutku,   ktorá   je   východiskom   zákonného   procesu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o skutkovú vetu obsiahnutú v uznesení o vznesení obvinenia, ktorá sa týka výdaja tovaru, tak s jej nezahrnutím do obžaloby sa prokurátor   procesne   vôbec   nevysporiadal,   rovnako   ako   sa   nevysporiadal   so   zmenenou výškou spôsobenej škody.

V skutkovej vete rozsudku okresného súdu z 3. mája 2012 je uvedená skutková veta obsiahnutá v obžalobe. V predmetnej veci došlo k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu zásadným spôsobom, pretože predmetom dokazovania v prípravnom konaní bol iný skutok, než v konaní pred okresným súdom, pretože obhajoba bola v dôsledku tohto porušenia v prípravnom konaní zameraná na vyvrátenie a preukázanie iných skutočností a dôkazov, než aké sú následne uvedené v obžalobe a aké sú na jej podklade preukazované v konaní pred súdom. Sťažovateľ svojím odvolaním namietal aj samotné konanie predchádzajúce vydaniu rozsudku okresného súdu z 3. mája 2012, ktoré považoval za spôsobilé vyvolať nesprávnosť samotného výroku o vine a následne aj nesprávnosť výroku o treste. Krajský súd   sa   otázkou   porušenia   zásady   totožnosti   skutkov   vôbec   nezaoberal   a v   rozsudku krajského súdu z 22. mája 2013 ani neriešil procesnú správnosť alebo nesprávnosť rozsudku okresného súdu z 3. mája 2012 týkajúcu sa tejto otázky. Okrem iného aj v dôsledku tejto skutočnosti – chýbajúceho výroku krajského súdu o správnosti alebo nesprávnosti konania, ktoré predchádzalo rozsudku okresného súdu z 3. mája 2012, podal sťažovateľ mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie podľa § 369 ods. 3 Trestného poriadku.

Podľa sťažovateľa uvedeným postupom došlo v predmetnej veci k porušeniu § 234 ods. 2 Trestného poriadku, čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   vo   veci   sťažovateľa   podľa   neho   porušili   ním označené práva aj v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutku. V tejto súvislosti poukázal na § 213 Trestného zákona, podľa ktorého sa trestného činu sprenevery dopustí ten, kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu. V predmetnej veci sa predmetom sprenevery (podľa obžaloby) mali stať finančné   prostriedky.   Tieto   boli   zverené   na   základe   spoločnej   dohody   o   hmotnej zodpovednosti   trom   zamestnancom   poškodenej   spoločnosti.   Sťažovateľovi   ako obžalovanému (vedúci predajne) a dvom zamestnancom, ktorí v konaní vystupovali ako svedkovia (servisní pracovníci). Hoci uzavretie dohody o hmotnej zodpovednosti a vznik schodku   postačuje   na   vyvodenie   pracovnoprávnej   zodpovednosti,   nemôže   podľa sťažovateľa   stačiť   aj   na   vyvodenie   jeho   trestnoprávnej   zodpovednosti,   pretože   táto zodpovednosť   nie   je   koncipovaná   na   princípe   objektívnej   zodpovednosti   vedúceho predajne, ale je koncipovaná na zavinení (úmysle) spôsobiť inej osobe škodu, čo zároveň vytvára predpoklad na naplnenie jednej zo základných zložiek skutkovej podstaty trestného činu, a tým je subjektívna stránka.

Aj krajský súd v odôvodnení rozsudku z 22. mája 2013 konštatuje, že „je potrebné konštatovať, že obžalovaný tým, že ako vedúci pracovník, keď neodvádzal riadne a včas denné   tržby,   bezdôvodne   tieto   finančné   prostriedky   kumuloval,   táto   skutočnosť   ešte nezakladá   trestno-právnu   zodpovednosť   obžalovaného,   ale   možno   ju   hodnotiť   ako porušenie   pracovno-právnych   predpisov,   ako   porušenie   pracovnej   disciplíny   zo   strany obžalovaného ako vedúceho prevádzky...“.

Sťažovateľ uviedol, že na pojednávaniach preukázal, že prístup do predajne, skladu, trezoru,   pokladni,   disponovanie   s   tovarom,   finančnými   prostriedkami   mali   všetci   traja zamestnanci   úplne   rovnocenný.   Okrem   hlavného   vstupu   do   prevádzky   sa   nikto   z   nich neidentifikoval individuálne, či už išlo o prístup do predajne, skladu, pokladne, trezoru alebo   k finančným   prostriedkom.   Systém   práce,   účtovanie   na   pokladní,   výdaj   tovaru, prijímanie   finančných   prostriedkov   a   nakladanie   s   nimi   mali   všetci   traja   zamestnanci rovnocenný, aj hmotná zodpovednosť za zverené hodnoty bola nimi podpísaná na jednom dokumente rovnocenne – vlastnoručnými podpismi.

Na   základe   zistených   skutočností   sa   potom   podľa   sťažovateľa   možno   rozumne domnievať, že schodok mohol vzniknúť v dôsledku dlhodobého neodvádzania tržieb, a nie dvojrazovým výberom finančných prostriedkov z pokladne jeho osobou a ich neodvedením na   účet   poškodenej   spoločnosti   tak,   ako   to   vo   svojom   právnom   závere   vyslovili   súdy zúčastnené na rozhodovaní predmetnej veci.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to,   že z rozsudku   okresného súdu z 3. mája 2012 vyplýva, že sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3 Trestného poriadku sa mal dopustiť tým, že 31. októbra 2007 vybral z pokladne predajne sumu 1 082 677 Sk (35 938,29 €), ktorú odviedol len vo výške 982 677 Sk (32 168,90 €), a rovnako 12. novembra 2007 vybral z pokladne   sumu   900   000   Sk   (29   874,53   €),   z   ktorej   na   účet   poškodenej   spoločnosti odviedol len sumu 50 000 Sk (1 659,70 €) 20. novembra 2007.

Tento právny záver vyslovil konajúci súd napriek tomu, že zo znaleckého posudku č. 7/2009 vypracovaného znalkyňou D. L. a z jeho príloh vyplýva, že už od apríla 2007 dochádzalo k nárastu stavu pokladne. Z obžaloby, ako aj zo záverov súdov zúčastnených na rozhodovaní   v   predmetnej   veci   vyplýva,   že   31.   októbra   2007   malo   dôjsť   k prvému „neodvedenému“ výberu finančných prostriedkov z pokladne poškodenej spoločnosti (stav pokladne bol 1 256 872,50 Sk). Z výpovede svedkyne (pracovníčka ekonomického úseku poverená výkonom   kontroly   tržieb   spoločnosti)   vykonanej na hlavnom pojednávaní 20. októbra 2011 vyplynulo, že prvé nezrovnalosti medzi doručeným súpisom a výpismi banky zistila   už   v   máji   2007,   o   čom   sťažovateľa   v   uvedenom   období   vedenie   poškodenej spoločnosti neinformovalo. Z vykonaného dokazovania podľa sťažovateľa vyplynulo, že k neodvádzaniu finančných prostriedkov dochádzalo aj v čase, keď nebol ako vedúci predajne prítomný na pracovisku. Z výpovedí spolupracovníkov sťažovateľa vyplynulo, že tržby v čase neprítomnosti sťažovateľa taktiež neboli odvádzané riadne a včas a boli odvádzané týmito   spolupracovníkmi.   Uvedené   skutkové   zistenie   odporuje   právnemu   záveru   súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci o tom, že schodok bol spôsobený dvomi samostatnými   výbermi   finančných   prostriedkov   sťažovateľa   z   pokladne   poškodenej spoločnosti a ich neodvedením na účet spoločnosti, ako aj právnemu záveru o tom, že práve sťažovateľ ako vedúci predajne si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a dopustil sa tak zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3 Trestného zákona.

Napriek uvedeným zisteniam okresný súd z vykonaného dokazovania ustálil právny záver, podľa ktorého sa sprenevery v podobe schodku dopustil práve sťažovateľ. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že pokiaľ reálne prichádzajú do úvahy dve alebo viaceré verzie skutkového deja, je potrebné s použitím zásady in dubio pro reo neuznať sťažovateľa   za   vinného,   pretože   nedokázaná   vina   musí   mať pre   obžalovaného rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina.

Vzhľadom na uvedené v závere svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Na   základe   uvedených   skutočností   žiadam   Ústavný   súd   SR,   aby   vyhovel   mojej sťažnosti a aby vyslovil porušenie zákona a súčasne zrušil všetky doterajšie rozhodnutia príslušných súdov, ktoré vo veci konali a rozhodovali.

Žiadam,   aby   Ústavný   súd   SR   po   prijatí   mojej   sťažnosti   zakázal   pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd a prerušil vykonateľnosť rozhodnutí a uznesení príslušných súdov, teda aj môj výkon trestu odňatia slobody, ktorý vykonávam už viac ako 9 mesiacov.

Zároveň   žiadam   Ústavný   súd   SR,   aby   prikázal   príslušnému   súdu,   aby   vec v primeranom rozsahu znova prerokoval a rozhodol....“

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   taktiež požiadal   o   ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   predmetnej   veci   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu z 3. mája 2012, rozsudkom krajského súdu z 22. mája 2013 a uznesením najvyššieho súdu z 5. novembra 2013.

V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu z 5. novembra 2013, ktoré je konečným   rozhodnutím   v   tejto veci,   bolo sťažovateľovi   doručené   5.   decembra   2013 a jeho právnej zástupkyni 7. decembra 2013.

Sťažnosť sťažovateľa z 3. apríla 2014 bola daná na poštovú prepravu 3. apríla 2014 (ústavnému súdu bola doručená 4. apríla 2014).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa ochrany svojich označených práv domáhal až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom   súde   odmietol   ako oneskorene podanú, a vzhľadom   na túto skutočnosť bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014