znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 182/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť D. K., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 554/2011 z 31. januára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 190/2012 z 11. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   D.   K. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2013 doručená   a 9.   januára   2013   doplnená   sťažnosť   D.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 554/2011 z 31. januára 2012 (ďalej len „uznesenie z 31. januára 2012“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 190/2012 z 11. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie z 11. októbra 2012“ alebo ďalej spolu len „napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že žalobou vedenou na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 327/2009 sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v sume 45 816 € „za väzbu v trvaní v skoro dvoch rokov v trestnej veci, v ktorej bol spod obžaloby oslobodený“.

Okresný   súd   uznesením   sťažovateľa   zaviazal   zaplatiť   súdny   poplatok   v   sume 4 580 €,   proti   ktorému   následne   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   nebolo   dosiaľ rozhodnuté. Sťažovateľ súčasne v predmetnom konaní požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov podľa ustanovenia § 138 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré odôvodnil svojou nepriaznivou majetkovou aj príjmovou situáciou, svojimi povinnosťami súvisiacimi   so starostlivosťou   o   dve   maloleté   deti   a   nízkym   príjmom,   ktorý   dosahuje v podnikaní   v porovnaní   so   sumou   poplatku,   ktorý   bol   zaviazaný   zaplatiť.   Sťažovateľ zároveň argumentoval, že v dôsledku straty jedného oka, ktorú utrpel ako obeť trestného činu, má obmedzené možnosti vykonávať zárobkovú činnosť a jeho podnikanie, aj keď nie veľmi výnosné, je preňho jediným dostupným spôsobom živobytia, pretože iné reálne možnosti zamestnať sa vzhľadom na svoje zdravotné postihnutie a vzdelanie nemá.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   7 C 327/2009   z 12.   októbra   2011 sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a krajský súd následne uvedené uznesenie na základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   potvrdil   uznesením   z   31.   januára   2012 s odôvodnením, že pokiaľ mu jeho príjem nedovoľuje zaplatiť súdny poplatok, má svoje doterajšie podnikanie ukončiť a nájsť si lepšie platenú prácu.

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci pri svojom rozhodovaní aplikovali judikatúru týkajúcu sa výživného na maloleté deti. Pri posudzovaní podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov je však podľa neho rozhodujúca výlučne aktuálna majetková a príjmová situácia účastníka konania s ohľadom na výšku poplatku, a nie miera úsilia, ktoré účastník konania vyvinul, aby mal dostatok prostriedkov na platenie súdnych poplatkov.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   svojej   judikatúre   uviedol,   že   súdny   poplatok nesmie predstavovať bariéru prístupu k spravodlivosti, čo znamená, že nikomu nemôže byť uprené   domáhať   sa   svojho   práva   na   súde   len   v   dôsledku   majetkovej   neschopnosti zaplatiť súdny poplatok.

V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že jeho príjem postačuje iba na zabezpečenie živobytia jeho a jeho detí, nie však na tvorbu úspor, ktorými by dokázal pokryť zaplatenie súdneho poplatku vo výške jeho ročného príjmu.

Ako   podnikateľ   dosahuje sťažovateľ   len   priemerné   príjmy   a   s   ohľadom   na jeho zdravotný stav a povinnosť starostlivosti o deti je pre neho najvhodnejšie a najdostupnejšie zabezpečovať si prostriedky na živobytie prostredníctvom súkromného podnikania, aj keď málo   ziskového.   Sťažovateľ   je   vyučeným   opravárom   poľnohospodárskej   techniky a výkonom svojej profesie v pracovnom pomere sotva dosiahne výrazne vyššie príjmy, než dosahuje v súčasnosti.

Krajský   súd   v   odôvodnení   uznesenia   z   31.   januára   2012   okrem   iného   poukázal na skutočnosť, že sťažovateľovi bola v trestnom konaní proti páchateľovi trestného činu, ktorý svojím konaním pripravil sťažovateľa o oko, priznaná náhrada škody. K uspokojeniu priznanej   náhrady   škody   páchateľ   trestného   činu   dobrovoľne   nepristúpil,   a   pre   jeho nemajetnosť je táto pohľadávka   podľa   sťažovateľa „v   súčasnosti   nevymožiteľná   (osoba z kriminálneho   prostredia   bez   stáleho   príjmu   a   majetku   evidovaného   na   svoju   osobu). Vzhľadom na obžalobu z vraždy podanú voči páchateľovi na tunajšom súde a hroziaci dlhoročný trest je aj v budúcnosti náhrada škody prakticky vylúčená.“.

Proti uzneseniu krajského súdu z 31. januára 2012 podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd jeho dovolanie svojím uznesením sp. zn. 3 Cdo 190/2012 z 11. októbra 2012 odmietol ako neprípustné.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   súdny   poplatok,   na   zaplatenie   ktorého   bol   sťažovateľ zaviazaný, presahuje jeho majetkové možnosti, ktoré si sťažovateľ s ohľadom na svoje zdravotné postihnutie nemá možnosť zlepšiť nájdením si iného zamestnania.

Priamym   dôsledkom   uvedeného   postupu   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní v predmetnej veci je odňatie práva na pristúp k súdu sťažovateľovi garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Uznesenie krajského súdu z 31. januára 2012 úplne ignoruje argumenty a dôkazy sťažovateľa   o   jeho   zdravotných   obmedzeniach   (preukázané   v   uvedenom   konaní predloženým   zdravotným   posudkom),   ktoré   ho výrazne obmedzujú   na pracovnom   trhu. Tento argument bol popritom relevantný vo vzťahu k prijatiu záveru krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ môže ukončiť svoje podnikanie, zamestnať sa, a tak si zabezpečiť vyšší príjem, a preto sa najvyšší súd s ním mal v odôvodnení svojho uznesenia z 11. októbra 2012 vysporiadať. Nereagovanie na podstatný argument sťažovateľa má za následok porušenie jeho práva na súdnu ochranu.

Sťažovateľ krajskému súdu vyčíta, že „neuviedol a zrejme ani nezisťoval, akú výšku podľa neho dosahujú mzdy opravárov poľnohospodárskych strojov alebo čašníkov a či by sťažovateľovi takáto mzda, aj vzhľadom na jeho vyživovacie povinnosti k maloletým deťom, umožnila   získať   prostriedky   na   zaplatenie   súdneho   poplatku.   V   tejto   časti   súd   teda vychádzal z čírej domnienky, keďže vôbec nezohľadňoval vzdelanie, prax, zdravotný stav sťažovateľa a situáciu na trhu práce a svoje rozhodnutie založil na téze, že kto zarába málo, mal by si nájsť lepšie zamestnanie.“.

Súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   nereagovali   nijakým   spôsobom ani na sťažovateľov argument, že nárok na náhradu škody voči páchateľovi trestného činu, ktorý mu bol priznaný v trestnom konaní, je v súčasnosti nevymožiteľný, čo v predmetnom konaní bolo preukázané predložením oznámenia exekútora, z ktorého vyplýva, že sa mu nepodarilo   zistiť   žiaden   majetok   páchateľa.   V   tejto   súvislosti   je   potrebné   poukázať na skutočnosť, že podľa § 138 OSP je pre posúdenie nároku na oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodujúcou aktuálna majetková situácia a schopnosť zaplatiť súdny poplatok, nie   prisľúb   budúcich   príjmov.   Existencia   takéhoto   právneho   nároku   sťažovateľa   preto nie je na účely oslobodenia od súdnych poplatkov podstatná.

Krajský súd uznesenie z 31. januára 2012 založil na právnom názore, podľa ktorého účastník konania je povinný aktívne sa snažiť získať prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku, pritom   takýto   výklad §   138 OSP je v príkrom   rozpore   s účelom   a   zmyslom právnej normy.

S   ohľadom   na   uvedené   sťažovateľ   konštatoval,   že   uznesenie   krajského   súdu z 31. januára 2012 vykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti a má za následok porušenie jeho práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ uviedol, že uvedené zásadné   vady   uznesenia   krajského   súdu   z   31.   januára   2012   mali   podľa   judikatúry za následok odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP, a teda zakladali prípustnosť dovolania.

Pokiaľ   napriek   uvedeným   vadám   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   odmietol a vecou sa nezaoberal, odoprel mu právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo uznesením krajského súdu z 31. januára 2012, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 11. októbra 2012 porušené, zruší uvedené uznesenia a zaviaže uvedené súdy zaplatiť mu náhradu trov konania.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej neperfektnej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu z 31. januára 2012 a uznesením najvyššieho   súdu   z   11.   októbra   2012.   K namietanému   porušeniu   označeného   práva uznesením krajského súdu malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd v tomto uznesení aplikoval   nesprávne   judikatúru   týkajúcu   sa rozhodovania   o oslobodení   od   súdnych poplatkov   v konaní   o výživnom   na   maloleté   dieťa   a vôbec   sa   nezaoberal   skúmaním aktuálnej   majetkovej   a príjmovej   situácie   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   mal   sťažovateľom označené   právo   porušiť   svojím   uznesením   z   11.   októbra   2012,   pretože   v   konaní pred krajským   súdom   došlo   k nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   podmienok   odpustenia poplatkovej   povinnosti,   t.   j.   došlo   k   takým   zásadným   vadám,   ktoré   mali   v   súlade s judikatúrou   najvyššieho   súdu   za následok   odňatie   možnosti   sťažovateľa   konať pred súdom.   S   ohľadom   na   to   mal   najvyšší   súd   na   základe   sťažovateľom   podaného dovolania   preskúmať   závery   krajského   súdu   uvedené   v uznesení   z   31.   januára   2012, a nie ho odmietnuť ako neprípustné.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú   osobu.   Preto   každá   fyzická   osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci, ktorý je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľa, podľa ktorej napadnutými   uzneseniami   došlo   k   neprípustnému   zásahu   do   jeho   základného   práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do jeho práva na prístup k súdu, keďže v zmysle § 138 ods.   1   prvej   vety   OSP   na   návrh   môže   súd   priznať   účastníkovi   celkom   alebo   sčasti oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde o svojvoľné   alebo   zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva,   a v prípade nezaplatenia súdneho poplatku, t. j. neodstránenia vady konania, je súd povinný konanie zastaviť podľa § 104 ods. 2 OSP.

Podľa   názoru   ústavného súdu   je v   posudzovaných   prípadoch   už na prvý   pohľad zrejmé, že napadnutými uzneseniami k neprípustnému zásahu do označeného základného práva   dôjsť   nemohlo.   Samotné   vydanie   napadnutých   uznesení,   ale   ani   nadobudnutie právoplatnosti týchto uznesení nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu pre sťažovateľa. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti poukazuje, by totiž mohlo dôjsť   až   prípadným   vydaním   uznesenia   o   zastavení   konania   podľa   §   104   ods.   2   OSP z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľom.

Proti   uzneseniu   o   zastavení   konania   je   prípustné   odvolanie   a   vo   vzťahu   proti prípadnému   nepriaznivému   potvrdzujúcemu   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľ možnosť uplatňovať všetky   tie   zásadné   námietky,   ktoré   sú   obsahom   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu. Všeobecné súdy preto budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sťažovateľovi nebolo na základe jeho žiadosti   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   je   v   danom   prípade   zlučiteľné s tým základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namieta.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   o   sťažnosti   sťažovateľa   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013