znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 182/2011-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť D. D., P., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 12 Co 2/2011-90 z 24. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. D. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2011 doručená sťažnosť D. D., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. F. K., P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 Co 2/2011-90 z 24. februára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Sťažovateľ sa... návrhom zo... domáhal voči odporcovi... zaplatenia... 8.931,52 Eur s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 18. 9. 2007 do zaplatenia... návrh... odôvodnil tým, že U... 20. 5. 2003 uzavrela s odporcom ako dlžníkom zmluvu o úvere... na základe ktorej poskytla dlžníkovi... sumu 8.431,26 Eur...

Navrhovateľ pri poskytnutí... úveru na... ručiteľskej listine... veriteľovi vyhlásil, že ak dlžník nesplní voči veriteľovi svoj splatný záväzok,   ručiteľ uspokojí veriteľa a splní zabezpečený záväzok v celom rozsahu.

Keďže dlžník nesplnil povinnosti vyplývajúce mu z úverovej zmluvy... sťažovateľ ako ručiteľ... splnil veriteľovi v jednotlivých splátkach v celkovej výške 8.931,52 Eur... Posledná splátka...bola uskutočnená...17. 9. 2007. Okresný súd v Prešove na základe návrhu sťažovateľa... vydal platobný rozkaz..., ktorým návrhu navrhovateľa v plnom rozsahu vyhovel.

Proti   tomuto   platobnému   rozkazu   odporca   podal...   odpor,   v   ktorom   vzniesol námietku premlčania plnenia jednotlivých splátok.

Okresný súd... 24. 11. 2010 vyhlásil rozsudok, v ktorom zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi istinu 2.624,68 Eur s 8,5 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 18. 9. 2007 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti návrh zamietol s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

Proti rozsudku... sťažovateľ podal... odvolanie, v ktorom sa domáhal zmeny výroku napadnutého rozsudku v prevyšujúcej časti, v ktorej bol jeho návrh zamietnutý,   ako aj náhrady trov konania.

Krajský   súd...   rozsudkom   sp.   zn.   12Co   2/2011-90   zo   dňa   24.   2.   2011...   potvrdil rozsudok   súdu   I.   stupňa   v   jeho   napadnutej   časti,   t.   j.   vo   výroku   o   zamietnutí   návrhu v prevyšujúcej časti.“

Podľa sťažovateľa „Právne závery, ako aj samotné odôvodnenie rozsudku Krajského súdu...   právne   neobstoja,   sú   nesprávne   a   nezákonné,   sú   založené   na   neopodstatnenej právnej konštrukcii, ktorá nemá oporu v platnom právnom poriadku na území Slovenskej republiky.

Aj napriek tomu, že zo samotnej ručiteľskej listiny uzavretej medzi veriteľom U. a. s., Filiálka P. a sťažovateľom ako ručiteľom z bodu 11 jednoznačne vyplýva, že záväzky z tohto vyhlásenia sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka o ručení, všeobecné súdy v prejednávanej veci vec právne neposudzovali podľa Obchodného zákonníka, ale naopak, podľa Občianskeho zákonníka, čo je neprípustné a nezákonné.“.

Sťažovateľ sa domnieva, že «... obidva všeobecné súdy nepostupovali v súlade so zásadou   „iura   novit   curia“   a   právne   vzťahy   medzi   účastníkmi   posudzovali   podľa nesprávnej   právnej   normy   a   právneho   predpisu,   čím   zásadne   popreli   účel   a   význam príslušných   ustanovení   Obchodného   zákonníka,   v   dôsledku   čoho   je   preto   napadnuté rozhodnutie z tohto dôvodu arbitrárne.

Aj nedostatok odôvodnenia rozsudkov všeobecných súdov je potrebné považovať za prejav arbitrárnosti rozsudku, čo znamená zároveň porušenie čl. 46 ods. 2 Ústavy SR.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo D. D. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12Co 2/2011-90 zo dňa 24. 2. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 12Co 2/2011-90 zo dňa 24. 2. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. D. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 Eur (slovom: tritisíc eur), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania D. D., ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa... vo výške 314,18 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   môže   ústavný súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vychádzajúc z čl. 127 ods. 1, ako aj ďalších súvisiacich ustanovení ústavy možno konštatovať,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv a slobôd   je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané.

Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď právne vzťahy vzniknuté z úverovej zmluvy a ručiteľskej listiny medzi sťažovateľom a odporcom posúdil nie podľa Obchodného zákonník, ale podľa Občianskeho zákonníka.

Ústavný súd si v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zabezpečil odvolanie, ktoré proti rozsudku Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 C 63/2010 z 24. novembra 2010 podal sťažovateľ.

Dôvody odvolania sú v stručnosti správne zhrnuté v napadnutom rozsudku krajského súdu   takto: „Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   odvolanie   právny   zástupca navrhovateľa. Žiadal rozhodnutie zmeniť, a to v časti, kde časť návrhu bola zamietnutá, a zaviazať odporcu k náhrade trov konania. Súd svoje rozhodnutie oprel o ustanovenie § 550 a   §   103   Občianskeho   zákonníka.   Použitie   §   550   je   správne.   Navrhovateľ   nesúhlasí   s nepriznaním časti nároku z dôvodu vznesenej námietky premlčania. Ak ručiteľ dlh splnil, prechádzajú na neho práva zo zákona, a to všetky práva veriteľa tzv. zákonnou cestou. Vzniká   pohľadávka   voči   dlžníkovi   v   rozsahu   toho,   čo   ručiteľ   veriteľovi   plnil.   Takejto náhrady   sa   nemôže   ručiteľ   domáhať   až   dodatočne,   teda   ani   predtým,   než   sám   plnil. Splatnosť pohľadávky ručiteľa voči dlžníkovi nie je stanovená. Pokiaľ nedošlo k dohode, je veriteľ   povinný   plniť   prvého   dňa   po   tom,   kedy   ho   ručiteľ   k   plneniu   vyzval   (§   563 Občianskeho   zákonníka).   Pokiaľ   sa   to   nesplní,   dostáva   sa   nasledujúceho   dňa   do premlčania.

Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Odporca na pojednávaní dňa 3. 11. 2010 uviedol, že navrhovateľ mu neoznámil, kedy sa v celosti za neho ako dlžníka plnil dlh voči veriteľovi. Ak sa tak nestalo, splatnosť pohľadávky   ručiteľa   voči   dlžníkovi   nie   je   určená.   Prichádza   do   úvahy   výzva   ručiteľa dlžníkovi,   aby   plnil.   Súd   pri   rozhodovaní   o   vznesenej   námietke   premlčania   použil ustanovenie § 103 Občianskeho zákonníka, pričom toto upravuje inú problematiku, ako má na   mysli   ustanovenie   §   565   Občianskeho   zákonníka,   a   nie   ako   je   to   správne   v   §   550 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba je trojročná. Plynie odo dňa, kedy sa mohlo vykonať právo prvýkrát. Zročnosť dlhu, kedy ručiteľ plnil za odporcu, nastala až po tom, keď ručiteľ uspokojil pohľadávku veriteľa ako celok (nie od jednotlivých splátok). Od tej doby začína bežať premlčacia trojročná lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka, a nie podľa § 103, ako to ustálil súd prvého stupňa.“

Z   obsahu   odvolania   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   nenamieta   skutočnosti,   ktoré   sú predmetom jeho sťažnosti, naopak, súhlasí s názorom okresného súdu, že otázku premlčania sporného nároku je potrebné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, a nie podľa Obchodného zákonníka, tak ako to namieta v sťažnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde ústavný súd poskytuje ochranu   základnému   právu   vyplývajúcemu   z   ústavy   iba   vtedy,   ak   o   tejto   ochrane nerozhoduje iný súd. Iný súd však musí mať na poskytnutie takej ochrany (ochranou nie je úspech v konaní pred takým súdom) podnet predpísaný zákonnou úpravou konania pred ním, v tomto prípade to bolo odvolanie.

Ústavný súd pripomína, že krajský súd konal o odvolaní v takom druhu občianskeho súdneho   konania,   v   ktorom   zodpovednosť   za   výsledok   spočíva   predovšetkým na účastníkoch konania, ktorí sú povinní tvrdiť a dokazovať opodstatnenosť uplatneného nároku na súdnu ochranu. Ide o zásadu, ktorá sa v občianskom súdnom konaní v súčasnosti zdôrazňuje, a to zásada „vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje práva“), z ktorej okrem iného vyplýva priama závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania od ich súčinnosti.

Ak sťažovateľ neuplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi dôvody odvolania, ktoré uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, nesplnil základný ústavný predpoklad, aby bola založená právomoc ústavného súdu na prerokovanie jeho sťažnosti.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok svojej právomoci. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 9. júna 2011