znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 182/09-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9. júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť H. B., P., M. B., P., JUDr. M. U., P., MUDr. A. U., P., a S., P., všetkých zastúpených advokátom JUDr. K. P., P., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských opráv a slobôd uznesením   Okresného   súdu   Bratislava I   sp. zn.   16 C 5/2006   z   24.   apríla 2006, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 239/06 z 31. januára 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 136/2007 z 25. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. B., M. B., JUDr. M. U., MUDr. A. U. a S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2009 doručená a 14. apríla 2009 doplnená sťažnosť H. B., M. B., JUDr. M. U., MUDr. A. U. a S. (ďalej   len   „sťažovatelia“), ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva „na spravodlivý proces a právo na ochranu ich základných ľudských práv zaručených... v článku 46 ods. 1“ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   opráv   a slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 5/2006 z 24. apríla 2006, uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn.   9 Co 239/06 z 31. januára 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 136/2007 z 25. októbra 2007.

1. Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že „žalobou   z...   21. 12. 2005   žiadali od žalovaných Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR... Ministerstvo vnútra SR...   Ministerstvo   financií   SR...   Ministerstvo   hospodárstva   SR...   zaplatiť   H. B.   sumu 50 000.- Sk, M. B. sumu 300 000.- Sk, M. U. sumu 680 000.- Sk, S. sumu 25 000 - Sk, A. U. sumu 90 000.- Sk, ktoré sumy vložili na základe zmlúv o pôžičke nebankovým subjektom B. s. r. o. K., D. a. s. B., A. s. r. o. K., B. B. s tým, že tieto subjekty im investované peňažné prostriedky aj s výnosmi vrátia tak, ako to vo svojich ponukách, výzvach v tlači, rozhlase, elektronických komunikačných systémoch, brožúrach, obežníkoch a iných písomnostiach na uzavretie   zmlúv   sľubovali   naviac   vyššie   úroky   ako   ponúkali   banky,   týmto   konaním   sa nesporne   nebankové   subjekty   (dlžník)   dopustili   podvodného   konania   o   čom   Slovenská republika   v zastúpení   žalovaných   ministerstiev   vedela...   Slovenská   republika   i   keď   bola povinná   zakročiť,   nesprávnym   úradným   postupom   a   svojou   nečinnosťou   spôsobila sťažovateľom škodu, ktorá sa rovná hodnote investovanej sumy do nebankových subjektov. Okresný   súd   Bratislava   I   v   Bratislave   uznesením   zo   dňa   24.   4.   2006   sp.   zn. 16 C/5/2006 konanie zastavil ktoré rozhodnutie zdôvodnil iba tým, že žalobcovia v tomto konaní   i   napriek   výzve   súdu   nezaplatili   súdny   poplatok   v   stanovenej   lehote,   a   ani do vydania rozhodnutia o zastavení konania...

Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil... Proti rozhodnutiu krajského súdu sťažovatelia podali dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky   uznesením zo dňa 25.   10.   2007 sp.   zn.   4 Cdo   136/2007   odmietol s odôvodnením, že prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. lebo v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších stupňov bolo postihnuté vadami uvedenými § 237 O. s. p. a ani dovolacím súdom neboli zistené...“.

Podľa názoru sťažovateľov „Rozhodnutia okresného a krajského súdu sú postihnuté takými vadami, ktoré bránia sťažovateľom riadne pokračovať v súdnom konaní o náhradu škody a tým porušujú ich ústavné práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces tak, ako zaručuje čl. 46 ods. 1) a 3) ústavy, zároveň porušujú ich ľudské práva a základné slobody zabezpečené v čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Aj rozhodnutie najvyššieho súdu je v rozpore s ustanoveniami ústavy o zaručení možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., ktorým boli tiež porušené základne práva a slobody sťažovateľov lebo postupom súdu im bola odňatá možnosť konať pred ním pri uplatnení svojho práva na náhradu škody...“.

2. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„... právo   sťažovateľov   na   spravodlivý   proces   zaručené   Ústavou   Slovenskej republiky v   čl. 46 ods. 1 a 2) ako aj základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských opráv a slobôd napadnutými rozhodnutiami súdov porušené boli.

Zrušuje   uznesenia   Okresného   súdu   Bratislava   I.   zo   dňa   24.   4.   2006   sp.   zn. 16 C/5/2006,   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   31.   1.   2007   sp.   zn.   9   Co   239/06 a Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 10. 2007 sp. zn. 4 Cdo 137/2007, zároveň Okresnému súdu Bratislava I. v Bratislave nariaďuje, aby vo veci sp. zn. 16 C/5/2006 znova konal a rozhodol.“

3. Keďže   sťažovatelia   nepredložili   ústavnému   súdu   splnomocnenia   na   svoje zastupovanie   v   konaní   pred   ústavným   súdom   advokátom,   boli   písomne   vyzvaní na odstránenie tohto nedostatku. Sťažovateľmi splnomocnený advokát podaním z 8. apríla 2009 (doručeným 14. apríla 2009) sťažnosť sťažovateľov z 5. marca 2009 takto doplnil:„… K výzve ústavného súdu na odstránenie nedostatkov, uvedených v odôvodnení sp. zn. Rvp 398/08 uvádzam, že sťažnosťou proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa č. 127 ústavy Slovenskej republiky sa moji mandanti domáhajú práva na spravodlivé konanie pred nezávislým súdom v zmysle platných zákonov Slovenskej republiky a Ústavy Slovenskej republiky.

Samotná   sťažnosť,   ako   sa   podrobne   uvádza   v   jej   odôvodnení,   smeruje   proti rozhodnutiam Okresného súdu, Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR, ktoré znemožňujú   základné   právo   sťažovateľov   na   spravodlivý   proces   a   právo   na   ochranu ich základných ľudských práv zaručených ústavou SR v článku č. 46. ods. 1...“

4. Ústavný súd dopytom   na okresnom   súde   zistil,   že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 136/2007 z 25. októbra 2007 nadobudlo právoplatnosť 12. decembra 2007.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na ktorých   použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

5. Ak sťažovateľ má, alebo v minulosti mal možnosť domáhať sa ochrany svojich označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   pred   všeobecným   súdom,   tak to   vylučuje právomoc ústavného súdu konať o jeho sťažnosti. Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva   priamo z ústavy   (čl. 127 ods.   1)   a ústavný súd ho nemôže   prekonať postupom podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý sa vzťahuje na neprípustnosť sťažnosti spočívajúcu   v nevyužití   iných   ako   súdnych   prostriedkov   ochrany   označených sťažovateľových práv.

5.1 Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 16. C 5/2006 z 24. apríla 2006 podali riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľov uznesením okresného súdu sp. zn. 16 C 5/2006 z 24. apríla 2006.

Z uvedených   dôvodov   rozhodol   ústavný   súd   tak,   že   v časti   proti   namietanému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 16 C 5/2006 z 24. apríla 2006 nie je daná jeho právomoc, a preto   sťažnosť   v uvedenej   časti   odmietol   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie.

5.2 Sťažovatelia namietali tiež porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp.   zn. 9 Co 239/06   z 31. januára 2007,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 18.   apríla   2007. Týmto rozhodnutím krajský súd ako odvolací súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 136/2007 z 25. októbra 2007 odmietol.

Keďže   sťažovatelia   využili   možnosť   domáhať   sa   nápravy   nimi   tvrdeného protiprávneho   postupu   krajského   súdu   podaním   dovolania,   o ktorom   konal   a rozhodol najvyšší súd, nebolo (vzhľadom na už uvedené) v právomoci ústavného súdu posudzovať postup krajského súdu a zasahovať do jeho rozhodovacej právomoci.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie. (Ďalším možným dôvodom odmietnutia tejto časti sťažnosti je jej podanie po lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.)

6. Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu.   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04). Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu   sťažnosti,   no   najmä   zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 136/2007 z 25. októbra 2007 bolo doručené sťažovateľom dávno pred podaním sťažnosti ústavnému súdu a nadobudlo právoplatnosť 12. decembra 2007.

Sťažnosť   sťažovateľov   bola   doručená   ústavnému   súdu   12.   marca   2009,   teda v súvislosti s namietaným uznesením najvyššieho súdu po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej   lehoty   na   jej   podanie.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľov   v časti namietajúcej protiústavnosť označeného rozhodnutia najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

7. Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009