znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 182/08-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. G. B., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 306/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. G. B.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2008 doručená sťažnosť Ing. G. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 306/2002.

2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:„Súd I. stupňa sa obmedzil na odročenie pojednávania na neurčito, práve z dôvodu potreby nariadenia znaleckého dokazovania za účelom ustálenia výšky mojich mzdových nárokov, súd vytýčil ďalší neúčelný termín pojednávania na deň 23. 8. 2007, bez toho, aby nariadil znalecké dokazovanie, tak ako o tom rozhodol dna 7. 3. 2007. Aj toto neúčelné pojednávanie, na ktorom sa nevykonalo žiadne dokazovanie smerujúce k právoplatnému rozhodnutiu   o   mojich   mzdových   nárokoch,   súd   odročil   na   neurčito   a   opäť   uznesením rozhodol, že po obdržaní požadovaných dokladov, od účastníkov konania, nariadi znalecké dokazovanie vo veci mojich mzdových nárokov. Aj ostatný úkon súdu I. stupňa sa javí byť neúčelným a zbytočným. Na tomto pojednávaní sa súd obmedzil iba na to, že zamietol môj návrh   na   nariadenie   znaleckého   dokazovania,   aj   keď   predtým,   dvakrát   odročil pojednávanie práve za týmto účelom. Aj konanie o základe môjho nároku sa javilo byť plynulým   iba   v období   od   21.   4.   2004   do   23.   2.   2005,   kedy   sa   uskutočnili   štyri pojednávania, pričom na poslednom dňa 23. 2. 2005 súd rozhodol o základe môjho nároku, a to, že pracovný pomer u žalovanej založený pracovnou zmluvou na dobu určitú, sa zmenil na pracovný pomer uzavretý na dobu neurčitú a tento pracovný pomer medzi účastníkmi naďalej trvá od začiatku konania, teda od 22. 8. 2002 do 21. 4. 2004, dvadsať mesiacov a následne   od   15. 12.   2003   doteraz,   teda   ďalších   27   mesiacov,   nekonal   Okresný   súd   v Martine plynulo a dôsledne v záujme rýchleho a efektívneho odstránenia mojej právnej neistoty.“.

3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné   právo   sťažovateľky   Ing.   G.   B.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde v Martine pod sp. zn. 9 C 306/2002 porušené bolo.

Okresnému súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 306/2002 sa prikazuje, aby konal bez zbytočných prieťahov.

Ing. G. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 150.000,- Sk, ktorú sumu je Okresný súd v Martine povinný jej zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.

Okresný súd v Martine je povinný nahradiť Ing. G. B. trovy právneho zastúpenia v sume 6.253,- Sk na bankový účet právnej zástupkyne JUDr. M. K. (...) do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

4. Ústavný súd vyzval sťažovateľku prostredníctvom jej právnej zástupkyne listom č. k. Rvp 14073/08-17 z 2. apríla 2008, aby v lehote 10 dní odstránila nedostatky podania a predložila okrem iného aj listinný dôkaz o tom, že sťažovateľka využila možnosť podať sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podľa   §   62   a nasl.   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa   čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci predbežne skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný   súd   listom   z 2.   apríla   2008   vyzval   sťažovateľku   na   predloženie   okrem   iného aj dokladu o doručení sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu.

Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu listom zo 14. apríla 2008 zaslala ústavnému   súdu   pôvodnú   súdnu   žalobu, rozsudok   okresného   súdu   z 23.   februára 2005, rozsudok krajského súdu z 15. decembra 2005, požadovaný doklad o doručení sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní predsedovi okresného súdu však nezaslala. Predložila síce kópiu listu z 28. augusta 2006 adresovanú „do rúk predsedovi OS Martin“, v ktorej namietala prieťahy   v súdnom   konaní,   avšak   z uvedeného   podania   nevyplýva,   že   bolo   doručené predsedovi okresného súdu, nie je ani podpísané a navyše z listu predsedníčky okresného súdu   sp. zn. Spr. 356/08 z 25. apríla 2008 (doručený ústavnému súdu   30. apríla 2008) vyplýva, že „Sťažovateľka nevyužila právo podľa ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. (...) a ani v minulosti nepodala sťažnosť podľa zk. č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov.“. Pokiaľ právna zástupkyňa sťažovateľky „preukazovala“ doručenie sťažnosti na prieťahy v konaní   predsedovi   okresného   súdu   poštovým   podacím   lístkom   o doručovaní   listovej zásielky pre okresný súd potvrdený pečiatkou z 30. augusta 2006, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom   na   uvedené   predmetný   podací   lístok   s najväčšou   pravdepodobnosťou   súvisí s písomnosťou sťažovateľky z 28. augusta 2006 doručenou okresnému súdu 5. septembra 2006, ktorá tvorí č. l. 65 spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 306/02 (tento list nesúvisí so sťažnosťou   na   prieťahy   v konaní   adresovanou   predsedovi   okresného   súdu,   pozn.). K uvedenému názoru dospel ústavný súd aj vzhľadom k ďalšiemu nepravdivému tvrdeniu právnej   zástupkyne   sťažovateľky,   že   sťažnosť   na   prieťahy   adresovanú   predsedovi okresného   súdu   mal   k dispozícii   aj   Krajský   súd   v Žiline   (tento   rozhodoval   o   odvolaní v predmetnej veci, pozn.), čo „konštatuje v zápisnici z pojednávania (...) zo dňa 15. 12. 2005“. K uvedenému tvrdeniu ústavný súd už len poznamenáva, že z obsahu predmetnej zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 15. decembra 2005 (na č. l. 159 spisu) nič také nevyplýva, pričom v decembri 2005 ani nemohol byť uvedený tento údaj, lebo ide o obdobie august 2006. Ústavný súd preto tvrdenie sťažovateľky o doručení sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu považuje za účelové a nepreukázané.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   kvalifikovaným spôsobom   nepreukázala,   že   podala   (doručila   predsedovi   okresného   súdu)   sťažnosť   na prieťahy v namietanom konaní pred okresným súdom, hoci ústavný súd ju na predloženie tohto dokladu riadne vyzval.

V prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia   právneho prostriedku,   na uplatnenie   ktorého   mala   sťažovateľka   právo   podľa   § 62   a nasl.   zákona o súdoch.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky,   ktoré   mal   k   dispozícii   podľa   zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní (...)“.   V zmysle prvej   vety   druhého odseku   citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľka v prerokúvanej veci nesplnila (kvalifikovane nepreukázala) požiadavku namietania prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov ani nepreukázala, že ju nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov   ochrany   základných   práv   a slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľka konala v súlade s pravidlami, ktoré   s uplatnením   daného   prostriedku   súvisia.   Nekonanie   týmto   spôsobom   (...)   má   za následok   nesplnenie   sťažovateľkinej   povinnosti   vyčerpať   dostupný   prostriedok   ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Keďže   ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   ani   z odpovede   sťažovateľky   na   výzvu ústavného súdu zo 14. apríla 2008 nezistil, že by sťažovateľka kvalifikovaným spôsobom podala   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na prieťahy   v predmetnom   konaní   pred podaním sťažnosti ústavnému súdu a ani z obsahu sťažnosti, z jej príloh a z vyjadrenia právnej zástupkyne sťažovateľky nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   došlo   zo   strany   sťažovateľky z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v nej   dochádza   k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008