znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 182/07-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   októbra   2007 predbežne prerokoval sťažnosť U., a. s., B., právne zastúpenej advokátom JUDr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Bratislave   pod   sp.   zn. 3 Ncb 5/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť U., a. s., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2007 doručená sťažnosť U., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou prostredníctvom svojho právneho zástupcu namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl. 36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Ncb 5/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 6. júna 2007.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   v právnej   veci   žalobcu   proti   sťažovateľke   ako   žalovanej o uloženie   zákazu   potvrdzovania   prihlášok   na   verejné   zdravotné   poistenie   vedenej Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 28 Cb 431/06 podala sťažovateľka 4. apríla 2007 okresnému súdu návrh podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,   aby   bola   táto   občianskoprávna   vec   z dôvodu   vhodnosti   prikázaná   na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava II. Uznesením krajského súdu č. k. 3   Ncb   5/2007-522   z 30.   apríla   2007   bol   tento   návrh   zamietnutý.   Uznesenie   bolo sťažovateľke doručené 10. mája 2007.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keď v uznesení ohľadom výroku týkajúceho sa návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti neuviedol náležité odôvodnenie, teda neuviedol, o aké skutkové zistenia svoje rozhodnutie oprel a aké právne   úvahy   ho   viedli   k jeho   rozhodnutiu.   Preto   je   podľa   sťažovateľky   napadnuté uznesenie   nepresvedčivé   a nepreskúmateľné.   Pritom   jasne   a jednoznačne   odôvodnené meritórne rozhodnutie alebo rozhodnutie procesnej povahy tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených základných práv podľa ústavy, listiny a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 Ncb 5/2007 s tým, aby bolo uznesenie v časti výroku o zamietnutí návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti zrušené a v tomto rozsahu vec vrátená na ďalšie konanie.

2. Z podania sťažovateľky z 2. apríla 2007 označeného ako „Námietka žalovaného podľa § 105 ods. 1 OSP ohľadom miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Bratislava I na konanie a návrh podľa § 12 ods. 2 OSP na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti“ vyplýva, že hoci žalobca ním podanú žalobu označil ako „žalobu na ochranu proti nekalej súťaži“ a domáhal sa rozsudku, ktorým by bolo sťažovateľke zakázané potvrdzovať podania označené ako prihláška na verejné zdravotné   poistenie,   neskorším   podaním   doručeným 16. marca   2007   požiadal   o pripustenie   zmeny   žaloby   v tom   zmysle,   že   sťažovateľka   má žalobcovi   zaplatiť   finančnú   čiastku.   Takto   zmenenou   žalobou   sa   teda   žalobca   domáhal iného plnenia na rovnakom skutkovom základe. Okresný súd zmenu žaloby 21. marca 2007 pripustil. Takýto postup žalobcu nasvedčuje podľa názoru sťažovateľky tomu, že žalobca mal od začiatku v úmysle domáhať sa peňažného plnenia, a nie samotnej ochrany proti nekalej súťaži. Označenie pôvodného podania ako žaloby o ochranu proti nekalej súťaži a naformulovanie nároku v petite žaloby bolo zrejme účelové, čomu nasvedčuje aj zásadná zmena žaloby, o pripustenie ktorej žalobca požiadal v čase, keď od podania žaloby uplynuli len tri mesiace a vo veci sa neuskutočnilo ani jedno pojednávanie. Označením podania ako „žaloba na ochranu proti nekalej súťaži“ a primeraným naformulovaním jej petitu žalobca dosiahol   miestnu   príslušnosť   okresného   súdu   ako   súdu   špecializovaného   na   agendu priemyselnej ochrany namiesto Okresného súdu Bratislava II, ktorý je inak všeobecným súdom   sťažovateľky.   Keďže   ide   o prvý   procesný   úkon   sťažovateľky   vo   veci   samej,   na základe uvedených skutočností namieta miestnu nepríslušnosť okresného súdu s tým, aby bola vec postúpená miestne príslušnému Okresnému súdu Bratislava II. Sťažovateľka ďalej alternatívne   poukazuje   na   ustanovenie   §   12   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku o vhodnej delegácii ako výnimke zo zásady perpetuatio fori a je toho názoru, že zamedzenie obchádzania zákona zo strany žalobcu vo forme účelového založenia miestnej príslušnosti okresného súdu a tiež odbremenenie okresného súdu od riešenia veci, ktorá v skutočnosti nespadá do jeho špecializovanej agendy, treba považovať za dôvod vhodnosti, pre ktorý prichádza do úvahy prikázať právnu vec Okresnému súdu Bratislava II.

3. Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 Ncb 5/2007-522 z 30. apríla 2007 vyplýva, že návrh sťažovateľky na prikázanie veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 28 Cb 431/06 inému   súdu   z dôvodu   vhodnosti   sa   zamieta   a že   sudkyňa   JUDr.   L.   P.   nie   je   vylúčená z prerokúvania a rozhodovania tejto veci. V súvislosti s návrhom sťažovateľky na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti podľa názoru krajského súdu podaním žalobcu zo 16. marca 2007, ktorým tento rozšíril pôvodne uplatňovaný nárok aj o nárok na náhradu škody, nedošlo k zmene predmetu sporu, ktorý sa i naďalej týka ochrany práv z nekalej súťaže, pre ktorý je miestne   i vecne   príslušný   okresný   súd.   Preto   bolo   potrebné   návrh   sťažovateľky   na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti ako nedôvodný zamietnuť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   v zásade   každý   návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd v uznesení z 30. apríla 2007 neuviedol náležité   odôvodnenie   v súlade   so   zákonom   a s označenými   článkami   ústavy,   listiny a dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu tvrdenie sťažovateľky nezodpovedá skutočnosti.

Z listinných   dôkazov,   ktoré   sťažovateľka   ústavnému   súdu   predložila   a ktorých podstatný obsah už bol uvedený, nepochybne vyplýva, že sťažovateľka odôvodnila svoj návrh   na   prikázanie   veci   z dôvodu   vhodnosti   inému   súdu   tým,   že   miestnu   príslušnosť okresného   súdu   založil   žalobca   účelovým   predstieraním   nekalosúťažnej   povahy   ním podanej   žaloby.   To   sa   podľa   sťažovateľky   odhalilo,   keď   žalobca   neskorším   podaním pôvodnú žalobu modifikoval. Na nápravu tohto stavu navrhla sťažovateľka postup podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Z uznesenia   krajského   súdu   celkom   jasne   a jednoznačne   vyplýva,   že   podľa   jeho názoru neskorším podaním žalobcu sa nič nezmenilo na nekalosúťažnej povahe podanej žaloby, pretože týmto podaním bola pôvodná žaloba iba rozšírená o nárok na náhradu škody v peniazoch.   To   znamená,   že   argument,   o ktorý   sťažovateľka   svoj   návrh   opierala, nepovažoval krajský súd za daný a akceptovateľný, a preto návrhu nemohol vyhovieť.

Možno   konštatovať,   že   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   týkajúce   sa napadnutého výroku treba považovať za dostatočné, pretože mimo akúkoľvek pochybnosť z neho vyplýva, prečo rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku uznesenia.

Vzhľadom na tento záver ústavného súdu už nie je potrebné osobitne sa zaoberať otázkou,   či   napadnutým   uznesením   a spôsobom   uvedeným   sťažovateľkou   prichádzalo vôbec do úvahy porušiť označené články ústavy, listiny a dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007