znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 182 /03-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. P., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. M. F., B., ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci súdom bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 14 C 51/97, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 3. júla 2003 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 14. júla 2003, označeným ako „Návrh na začatie konania“ Ing. S. P., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpená advokátom JUDr. M. F., B., namieta porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   súdom   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní vedenom   na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 14 C 51/97.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu,   priznal   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

Z podania vyplýva, že rozsudkami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 396/2000 z 31. mája 2001 bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 51/97-123 z 26. mája 2000 tak, že sťažovateľka bola zaviazaná vypratať domovú nehnuteľnosť   bez   zabezpečenia   bytovej   náhrady.   Sťažovateľka   v zákonnej   lehote 25. septembra   2001   podala   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie   a žiadala rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Keďže okresný súd ani po siedmich mesiacoch od podania dovolania nepredložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   sťažovateľka   osobitným   podaním   zo   17.   apríla   2002 prostredníctvom okresného súdu požiadala najvyšší súd o odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu, proti ktorému dovolanie smerovalo. Chcela tým dosiahnuť, aby žalobca Martin Medveď nemohol pristúpiť k exekúcii vyprataním domu. Sťažovateľka toho istého dňa podala predsedovi okresného aj sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 51/97. Sťažnosť ostala bez akejkoľvek odozvy, a preto sťažovateľka prostredníctvom právneho   zástupcu   6.   novembra   2002   vybavenie   sťažnosti   urgovala,   avšak   opätovne bezvýsledne. Okresný súd 17. decembra 2002 vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na predloženie splnomocnenia na zastupovanie v dovolacom konaní, pričom právny zástupca 7. januára 2003 okresnému súdu oznámil, že splnomocnenie predložil spolu s dovolaním ešte 25. septembra 2001. V záujme urýchlenia veci však 7. januára 2003 splnomocnenie opätovne   predložil.   Okresný   súd   napokon   spis   s dovolaním   predložil   najvyššiemu   súdu v apríli 2003, teda po jednom roku a ôsmich mesiacoch od podania dovolania. Tento úkon okresného súdu nemožno hodnotiť ako zložitú vec, pritom sťažovateľka, ale ani jej právny zástupca   svojím   konaním   k predĺženiu   dovolacieho   konania   neprispeli.   Práve   naopak, obratom   reagovali na niekedy   aj neodôvodnené výzvy okresného súdu.   Konajúci sudca okresného súdu   bez akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   dovolanie sťažovateľky   spolu   so spisom riadne a včas najvyššiemu súdu nepredložil. Pokiaľ predloženie spisu zabralo dobu jedného roka a ôsmich mesiacov, treba to považovať za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy. Po celú   túto   dobu   bola   sťažovateľka   v neistote   o tom,   či   bude   musieť   dom   vypratať   po zabezpečení   náhradného   bytu   alebo   bez   neho.   Sťažovateľka   v dôsledku   tejto traumatizujúcej situácie úplne stratila dôveru v orgány justície a napokon v lehote do 31. mája 2002, dokedy v zmysle rozsudku krajského súdu mala dom opustiť, dobrovoľne aj s maloletým   synom   z domu   odišla.   V dôsledku   toho   potom   podaním   z 24.   júna   2003 dovolanie ako bezpredmetné vzala späť.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   podaním   doručeným   8.   septembra   2003 sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu upresnila, že spis okresného súdu sp. zn. 14   C   51/97   bol   najvyššiemu   súdu   predložený   7.   februára   2003.   Pokiaľ   sa   v sťažnosti vychádzalo z toho, že sa tak stalo v apríli 2003, bolo tomu tak preto, lebo najvyšší súd prípisom   z 20.   mája   2003,   resp.   opakovaným   prípisom   z 10.   júna   2003   požadoval   od sťažovateľky zaujatie stanoviska k vyjadreniu žalobcu M. M.

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 51/97, ktorý si ústavný súd zadovážil, sa dajú zistiť nasledovné relevantné skutočnosti.

Dovolanie sťažovateľky bolo doručené 26. septembra 2001.Dňa 16. októbra 2001 bol daný pokyn doručiť dovolanie žalobcovi M. M. s tým, aby sa vyjadril v lehote 10 dní.

Dňa   25.   marca   2002   bol   spis   sp.   zn.   14   C   51/97   predložený   na   rozhodnutie o dovolaní najvyššiemu súdu, ktorému bol doručený 2. apríla 2002.

Dňa 15. mája 2002 najvyšší súd vrátil okresnému súdu spis sp. zn. 14 C 51/97 ako predčasne predložený, keďže nebol zaplatený súdny poplatok v plnej výške a keďže nebolo predložené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky.

Dňa 24. októbra 2002 bola sťažovateľka vyzvaná na doplatenie súdneho poplatku a na predloženie splnomocnenia v lehote piatich dní pod hrozbou zastavenia dovolacieho konania. Výzvu sa nepodarilo doručiť a pošta ju vrátila 22. novembra 2002.

Dňa 6. novembra 2002 právny zástupca sťažovateľky oznámil doplatenie zvyšných 1 000 Sk súdneho poplatku.

Toho istého dňa sťažovateľka urgovala vybavenie sťažnosti zo 17. apríla 2002.Dňa   17.   decembra   2002   bol   právny   zástupca   sťažovateľky   opäť   vyzvaný   na predloženie splnomocnenia do siedmich dní.

Dňa 16. januára 2003 právny zástupca oznámil, že splnomocnenie spolu s dovolaním predložil   ešte   25.   septembra   2001,   ale   napriek   tomu   pripojil   splnomocnenie   od sťažovateľky.   Treba   poznamenať,   že   v spise   sa   splnomocnenie   ako   príloha   dovolania nenachádza.

Dňa 7. februára 2003 bol spis sp. zn. 14 C 51/97 predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní, kde bol zaevidovaný pod sp. zn. 4 Cdo 12/03.

Dňa 12. mája 2003 žalobca M. M. najvyššiemu súdu oznámil, že sťažovateľka sa 31. mája 2002 z domu vysťahovala, pričom doložil aj uznesenie okresného súdu č. k. 18 C 479/01-74   z 15.   januára   2003   o schválení   zmieru,   podľa   ktorého   sťažovateľka   zaplatila žalobcovi M. M. ako nájomné za užívanie domu od 1. septembra 1998 do 31. mája 2002 sumu 64 000 Sk, čím sa vzájomné nároky z užívania domu považujú za vyporiadané.Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 12/03 z 30. júna 2003 bolo zastavené dovolacie konanie v dôsledku späťvzatia dovolania.

Dňa 12. septembra 2003 bol daný pokyn na doručenie uznesenia najvyššieho súdu realizovaný 17. septembra 2003.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Podľa zistenia ústavného súdu tvrdenia sťažovateľky uvedené v sťažnosti nie sú bezo zvyšku v súlade so skutočnosťou.

Po podaní dovolania 26. septembra 2001 a doručení jeho rovnopisu protistrane bol spis sp. zn. 14 C 51/97 predložený najvyššiemu súdu 25. marca 2002, ktorému bol doručený 2. apríla 2002. Najvyšší súd bol nútený 15. mája 2002 spis ako predčasne predložený vrátiť, keďže   súdny   poplatok   nebol   uhradený   v plnej   výške   a keďže   nebolo   predložené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   predčasné   predloženie   spisu   najvyššiemu   súdu spôsobila predovšetkým sťažovateľka, lebo jej zákonnou povinnosťou bolo zaplatiť súdny poplatok v plnom rozsahu a predložiť splnomocnenie pre právneho zástupcu. Zároveň je skutočnosťou, že ani okresný súd nesplnil dôsledne povinnosť preskúmať, či sú splnené podmienky na predloženie spisu.

V dobe po vrátení spisu okresnému súdu sa vykonávali úkony, ktoré najvyšší súd nariadil, pričom všetky podmienky sa podarilo splniť až 16. januára 2003. Po zohľadnení zákonných požiadaviek najvyššieho súdu bol spis 7. februára 2003 opätovne predložený najvyššiemu súdu, čím činnosť okresného súdu v súvislosti s dovolacím konaním skončila.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03).

Podľa názoru ústavného súdu v súlade s citovanou judikatúrou nemožno v postupe okresného   súdu   ustáliť prieťahy   takej   intenzity,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle citovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2003