SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 181/2016-23
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 10736/2015 – sp. zn. 10737/2015, sp. zn.Rvp 11076/2015, sp. zn. Rvp 12209/2015, sp. zn. Rvp 12835/2015, sp. zn. Rvp 13070/2015,sp. zn. Rvp 13599/2015, sp. zn. Rvp 14661/2015, sp. zn. Rvp 14665/2015, sp. zn.Rvp 14947/2015, sp. zn. Rvp 15568/2015 a sp. zn. Rvp 16842/2015 – sp. zn.Rvp 16843/2015 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2,čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 14Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných právEurópskej únie postupom Okresného súdu Brezno a následne Krajského súdu v BanskejBystrici a ich uzneseniami uvedenými v prílohe č. 1 tohto rozhodnutia, ako i postupomOkresného súdu Lučenec a následne Krajského súdu v Banskej Bystrici a ich uzneseniamiuvedenými v prílohe č. 2 tohto rozhodnutia a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 10736/2015 – sp. zn. 10737/2015, sp. zn. Rvp 11076/2015, sp. zn. Rvp 12209/2015,sp. zn. Rvp 12835/2015, sp. zn. Rvp 13070/2015, sp. zn. Rvp 13599/2015, sp. zn.Rvp 14661/2015, sp. zn. Rvp 14665/2015, sp. zn. Rvp 14947/2015, sp. zn. Rvp 15568/2015a sp. zn. Rvp 16842/2015 – sp. zn. Rvp 16843/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10736/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli od 20. júla2015 do 21. decembra 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľačl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zároveň ajzákladného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)postupom Okresného súdu Brezno a následne Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) a ich uzneseniami uvedenými v prílohe č. 1 tohto rozhodnutia, akoi postupom Okresného súdu Lučenec a následne krajského súdu a ich uzneseniamiuvedenými v prílohe č. 2 tohto rozhodnutia (spolu ďalej len „okresné súdy“, „napadnutéuznesenia okresných súdov“ a „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
2. Sťažovateľka v predostretej argumentácii (už mnohonásobne a pravidelne saopakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdov,ako aj krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdeniarelevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnúprávnu vec sa vzťahujúcich, a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciuprávnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.
3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami tak okresných súdov, ako i krajského súdudošlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave,dohovore, dodatkovom protokole a charte, aby napadnuté uznesenia krajského súdua napadnuté uznesenia okresných súdov zrušil a veci vrátil okresným súdom na ďalšiekonanie, aby sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie a napokon aj úhradutrov konania.
Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade ajdočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení krajského súdu.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.
5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákonao ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 10736/2015 – sp. zn. 10737/2015, sp. zn. Rvp 11076/2015, sp. zn. Rvp 12209/2015,sp. zn. Rvp 12835/2015, sp. zn. Rvp 13070/2015, sp. zn. Rvp 13599/2015, sp. zn.Rvp 14661/2015, sp. zn. Rvp 14665/2015, sp. zn. Rvp 14947/2015, sp. zn. Rvp 15568/2015a sp. zn. Rvp 16842/2015 – sp. zn. Rvp 16843/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnua skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobesťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami okresných súdov
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môžedomôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
9. Pokiaľ ide o postup okresných súdov a napadnuté uznesenia okresných súdov,ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možnépodať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňoupodané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomociústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Pozornosti ústavného súdu nad rámec uvedeného neušlo, že sťažovateľkaprostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval aj samotné sťažnosti podanéústavnému súdu, s návrhmi nedoručila i napadnuté uznesenia okresných súdov. Predloženierozhodnutia všeobecného súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, je pritom podľa § 50 ods. 2zákona o ústavnom súde zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom.Vzhľadom na konštantnú prax ústavného súdu pri posudzovaní opakujúcich saneúplných a neakceptovateľných podaní sťažovateľky, právne zastúpenej kvalifikovanýmprávnym zástupcom, ústavný súd poznamenáva, že v prípade napadnutých uzneseníokresných súdov by tu bol dôvod na ich odmietnutie aj z dôvodu nedostatku náležitostípredpísaných zákonom (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.C K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami krajského súdu
11. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojichzistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach jetotožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností,ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právnezávery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc, ako ajrozsudkov rozhodcovského súdu ako exekučných titulov koncipovaných na podkladeneprijateľných podmienok v úverových zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úverekoncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti napodmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvoraEurópskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipania spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútorocha exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v zneníneskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore s § 214 ods. 1 OSPa v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom na totožnosť takv osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkovýchokolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadochpredošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notorickyznáme dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názorústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutýchrozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie jepotrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojichpredchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn.I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn.I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, sp. zn.I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 99/2014 z 5. marca 2014, sp. zn.I. ÚS 100/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011,II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn.II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn.II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013, sp. zn.II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2011, sp. zn.III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn.III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn.III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn.III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn.III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 297/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn.IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn.IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn.IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn.IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn.IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014 atď.), ktoréskončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tamuvedených.
Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálenéprávne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje rozhodnutia.Zároveň ústavný súd prízvukuje, že sťažovateľka ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkazpotvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovískby mohla zaručiť spravodlivé konanie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciLino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002, sťažnosť č. 64336/01, ako ajrozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 218/2009, sp. zn.3 Cdo 51/2011, sp. zn. 3 Cdo 186/2012, sp. zn. 7 Cdo 56/2011).
12. Na podporu svojej argumentácie ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľkyaj na rozhodnutia Súdneho dvora C-76/10 zo 16. 11. 2010 vydané vo veci iniciovanejsťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu saproblematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery ústavným súdompredostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe.V ostatnom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27. 2. 2014 vo veci sp. zn. C 470/12,bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníčkou je sťažovateľka, pozn.), v ktorom Súdny dvorvýslovne deklaroval, že„možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421, bod 25)“.
13. Ústavný súd taktiež dodáva, že v súčasnom období platná právna úpravaformulovaná v § 58 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších zákonov, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a je účinná od 1. januára2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím exekučného súduo zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) Exekučnéhoporiadku len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné naobjasnenie veci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (právnaúprava, ktorá bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, pozn.) ústavnýsúd konštatuje, že aj v prípade, ak by tento postup nebol zo strany všeobecných súdovdodržaný (nariadenie pojednávania pred vyhlásením exekúcie za neprípustnú a jejzastavenie, pozn.), nepredstavoval by také porušenie označených práv sťažovateľky, ktoréby svojou intenzitou bolo spôsobilé zasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, abyústavný súd mohol vysloviť ich porušenie (napr. I. ÚS 367/2014). Naostatok postup podľa§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku ani neprichádzal do úvahy v žiadnom z napadnutýchkonaní okresných súdov z dôvodu neúčinnosti predmetnej právnej úpravy.
14. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnostitýkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenostia nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Ústavný súd, prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podanésťažnosti, odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákonao ústavnom súde). Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľky v nich uplatnených (zrušenie napadnutých uznesení krajského súdua okresných súdov, vrátenie vecí okresným súdom na ďalšie konanie a priznanieprimeraného finančného zadosťučinenia, ako i úhrady trov konania) stratilo opodstatnenie,preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
15. Nad rámec uvedeného ústavný súd v závere dodáva, že právny zástupcasťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí sibyť už vopred vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buďna rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietanianeexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiskačasového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujúpozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vnímalen ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či takýpostup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinnostíadvokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. marca 2016
Príloha č. 1 k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 181/2016
po r. č. sp. zn.
sťažností
vedených
ústavným súdom (Rvp) sp. zn. uznesení Okresného súdu
Brezno sp. zn. uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici
1.Rvp12209/20154 Er 1965/2010 z 26. augusta 20142 CoE 150/2015 z 20. mája 2015
2.Rvp14665/20153 Er 2240/2014 z 19. novembra201441 CoE 194/2015 z 12. augusta 2015
3.Rvp14947/20154 Er 2103/2014 z 19. decembra20143 CoE 112/2015 z 26. augusta 2015
4.Rvp16842/20157 Er 360/2015 z 1. júla 20155 CoE 184/2015 z 20. októbra 2015
Príloha č. 2 k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 181/2016
po r. č. sp. zn.
sťažností
vedených
ústavným súdom (Rvp) sp. zn. uznesení Okresného súdu
Lučenec sp. zn. uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici
1.Rvp10736/20158 Er 1213/2009 z 16. marca 20122 CoE 102/2015 z 16. apríla 2015
2.Rvp10737/201514 Er 654/2011 z 1. marca 20122 CoE 157/2015 z 30. apríla 2015
3.Rvp11076/201522 Er 366/2005 z 9. júla 201441 CoE 339/2014 z 18. decembra 2014
4.Rvp12835/20155 Er 306/2008 z 30. apríla 201241 CoE 140/2015 z 30. júna 2015
5.Rvp13070/201513 Er 965/2004 z 16. decembra201312 CoE 38/2014 z 25. júna 2015
6.Rvp13599/20158 Er 443/2010 z 15. decembra 2011 43 CoE 240/2015 z 25. júna 2015
7.Rvp14661/20159 Er 729/2009 z 19. septembra201313 CoE 57/2015 z 31. augusta 2015
8.Rvp15568/201517 Er 777/2014 z 29. mája 201515 CoE 79/2015 z 30. septembra 2015
9.Rvp16843/201517 Er 778/2014 z 29. mája 201543 CoE 360/2015 z 30. septembra 2015
10