SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 181/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Českárepublika, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 6 Cdo 346/2013 z 29. októbra 2014 vo výroku o náhrade trov konania a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola31. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
y (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom,Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika, pre namietané porušenie jeho základnéhopráva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 346/2013 z 29. októbra 2014 vo výrokuo náhrade trov konania [(„větě druhé usnesení Nejvyššího soudu...“), ďalej aj „napadnutéuznesenie“].
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom protižalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskejrepubliky (ďalej len „žalovaná“), v právnej veci o zaplatenie sumy 995,82 €s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) podsp. zn. 21 C 80/2012.
Okresný súd uznesením z 28. februára 2013 uložil žalovanej povinnosť zaplatiťsťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 354,84 €. Krajský súd v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) ako súd odvolací uznesením sp. zn. 5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013 potvrdilnapadnuté uznesenie okresného súdu. Proti tomuto uzneseniu podala dovolanie žalovaná,ktorá ho žiadala zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súdnapadnutým uznesením dovolanie žalovanej odmietol a sťažovateľovi nepriznal náhradutrov dovolacieho konania.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Stěžovatel podává tuto ústavní stížnost výlučně proti větě druhé usnesení Nejvyššího soudu SR ze dne 29. 10. 2014 sp. zn. 6 Cdo 346/2013... V případě stěžovatele je klíčová otázka, zda stěžovateli byly náklady dovolacího řízení odepřeny právem, či neprávem.
Dovolací soud uznává, že tyto náklady vznikly, ale nepřihlédl k nim proto, že z plné moci, založené ve spisu, není zřejmé oprávnění zastupovat stěžovatele i v dovolacím řízení. K tomu stěžovatel uvádí: Nedostatek v plné moci je odstranitelnou vadou řízení. Stěžovatel i jeho advokát žili ve víře, že advokátovo pověření se vztahuje k celému řízení, tj. k zastupování před soudy všech stupňů, tedy i před Nejvyšším soudem SR. Podle toho také advokát ve jménu stěžovatele a v jeho prospěch po celou dobu řízení konal. Jestliže Nejvyšší soud SR přesto shledal v plné moci nejakou závadu, měl stěžovatele, resp. jeho advokáta, vyzvat k odstranění takového nedostatku. (V obdobné věci tak Nejvyšší soud SR učinil přípisem ze dne 14. 2. 2014 sp. zn. 8 Cdo 71/2013.)“
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „I. Větou druhou z usnesení Nejvyššího soudu SR ze dne 29. 10. 2014 sp. zn. 6 Cdo 346/2013 bylo porušeno stěžovatelovo právo na spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy, právo na soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 46 odst. 1 Ústavy a právo na rovnost podle čl. 1 Listiny.
II. Věta druhá z usnesení Nejvyšší soudu SR ze dne 29. 10. 2014 sp. zn. 6 Cdo 346/2013 se zrušuje.
III. Stěžovateli se přiznává zadostiučinění ve výši 100,- Euro... IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního zastupování...“
II.
5. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ďalej len „zákono ústavnom súde“) ústavný súd vyzval najvyšší súd na zaujatie písomného stanoviskak predmetnej sťažnosti a okresný súd na predloženie súdneho spisu sp. zn. 21 C 80/2012.
6. Najvyšší súd listom č. KP 3/2015-4 z 18. januára 2015 zaujal toto písomnéstanovisko: «Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením z 29. októbra 2014, sp. zn. 6 Cdo 346/2013 sťažovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Rozhodnutie v tejto časti odôvodnil tým, že z hľadiska rozhodovania o náhrade trov dovolacieho konania neprihliadol na písomné vyjadrenie žalobcu k dovolaniu z dôvodu, že advokát nepredložil plnomocenstvo, z ktorého by bolo zrejmé, že je oprávnený zastupovať žalobcu v dovolacom konaní. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia, najvyšší súd skúmal, či advokát preukázal udelenie plnomocenstva v konaní pred dovolacím súdom a v nadväznosti na to, či žalobcovi patrí náhrada trov vo forme odmeny za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Advokát (účastník konania) preukazuje oprávnenie zastupovať účastníka v dovolacom konaní pripojením osobitného plnomocenstva súčasne s podaním dovolania, prípadne ho môže dovolaciemu súdu predložiť dodatočne, a to až do vydania rozhodnutia dovolacím súdom. Ak tak neurobí ani do vydania konečného rozhodnutia, nie je splnený základný predpoklad pre priznanie týchto trov účastníkovi konania.
V uvedenej veci advokát JUDr. Ľubomír Muller (žalobca) nepripojil súčasne s podaním vyjadrenia k dovolaniu osobitné plnomocenstvo, z ktorého by bolo zrejmé, že je oprávnený zastupovať žalobcu v dovolacom konaní a neurobil tak ani do vydania konečného rozhodnutia. Najvyšší súd žalobcovi preto trovy dovolacieho konania, ktoré mali pozostávať z odmeny za právnu službu vykonanú advokátom, nepriznal. V danej veci nejde o prípad podania žaloby alebo iného návrhu na začatie konania (odvolania alebo dovolania), kedy by bolo potrebné advokáta (účastníka konania), ktorý urobil procesný úkon za iného bez pripojenia plnomocenstva, vyzvať na jeho predloženie a ani o prípad takého nedostatku v plnej moci, ktorý by súd bol povinný pokúsiť sa odstrániť. Napokon, zo sťažnosti sťažovateľa nevyplýva, že by advokát žalobcu vo vyjadrení k dovolaniu poukázal na plnomocenstvo udelené mu žalobcom v základnom konaní, v ktorom by sa výslovne uvádzalo, že jeho zastúpenie sa vzťahuje aj pre dovolacie konanie a na ktoré plnomocenstvo by v tomto podaní odkázal.
Z uvedeného je zrejmé, že postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.»
7. Ústavný súd poznamenáva, že nepovažoval za dôvodné požiadať sťažovateľao vyjadrenie k predmetnému stanovisku, keďže neobsahovalo také nové relevantnéskutočnosti, na ktoré by bolo reagovanie sťažovateľa nevyhnutné, a v podstatnom už boloobsiahnuté v argumentácii jeho sťažnosti (pozri bod 3).
8. Nahliadnutím do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 21 C 80/2012 ústavný súdzistil k podstate predmetnej veci (pozri bod 3 – „... je klíčová otázka, zda stěžovateli byly náklady dovolacího řízení odepřeny právem, či neprávem“) toto:
- na č. l. 2 súdneho spisu je plná moc sťažovateľa z 30. júna 2011 udelená advokátoviJUDr. Lubomírovi Müllerovi tohto znenia: „Dávám plnou moc JUDr. Lubomíru Müllerovi... advokátovi... aby mne zastupoval ve všech právních úkonech, které se týkají mé vojenské služby, mého odsouzení, věznění a rehabilitace, a to v oblasti správní, pracovně- právní, občansko-právní i trestně-právní. Plná moc se vztahuje m. j. výslovně na podání návrhu na povolení obnovy řízení, návrhu na vyslovení rehabilitace a návrhu na přezkum rozsudku, dále na podání podnětu ke stížnosti pro porušení zákona a na řízení o této stížnosti. Plná moc se vztahuje na zastupování před soudy všech stupňů v České republice i ve Slovenské republice, a rovněž na celé řízení o odškodnění včetně dodatečného odškodnění a příplatku k důchodu. Plná moc se vztahuje i na řízení podle vládního nařízení č. 165/1997 Sb. a na řízení podle zákonů č. 261/2001 Sb. a 462/2002 Z. z. Plná moc se vztahuje i na podání ústavní stížnosti a na řízení před Ústavním soudem ČR a Ústavním soudem SR.“;
- na č. l. 96 súdneho spisu je vyjadrenie sťažovateľa z 12. októbra 2013 k dovolaniužalovanej adresované okresnému súdu, v záhlaví ktorého je uvedené:
„Sp. zn. 21 C/80/2012 Žalobce: ⬛⬛⬛⬛...
Zastoupen: JUDr. Lubomírem Müllerem... Žalovaná: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti... Věc: Vyjádření k dovolání žalované...“
V časti X. vyjadrenia sťažovateľ uviedol požadovanú výšku nákladov svojhoprávneho zastúpenia. Vyjadrenie podpísal advokát.
9. Ústavný súd poznamenáva, že v kontrolovanom súdnom spise k vyjadreniuk dovolaniu nebola pripojená časove aktuálna plná moc na zastupovanie sťažovateľav dovolacom konaní a ani v texte samotného vyjadrenia nebola zmienka (odvolanie sa)na všeobecnú plnú moc z 30. júna 2011 (č. l. 2).
III.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010).
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 346/2013 z 29. októbra 2014 ako súdu dovolacieho, ktorýmdovolanie žalovanej odmietol a náhradu trov dovolacieho konania žalobcovi (sťažovateľovi)nepriznal, čím porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.
13. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnostipre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahomorgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnejmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,III. ÚS 181/2012).
14. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnenýpreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výkladea uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnýmisúdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zoskutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavnýsúd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02, III. ÚS 344/06).
15. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
16. Sťažovateľ odôvodňoval porušenie označených práv napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu tým, že najvyšší súd neprihliadol na všeobecnú plnú moc udelenúadvokátovi 30. júna 2011, ktorá sa nachádzala v súdnom spise, a nevyzval ho na odstránenieeventuálnej „závady“ v tomto splnomocnení (pozri body 3 a 8).
17. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovanáuž spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietanýchzásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebov prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľnéso súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetomkontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
18. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenýmrozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej vecinebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalonásledne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislostis jeho rozhodnutím o trovách dovolacieho konania v uznesení sp. zn. 6 Cdo 346/2013z 29. októbra 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, listiny, resp. dohovoru.
19. Namietanú časť svojho rozhodnutia odôvodnil najvyšší súd takto: „Úspešnému žalobcovi (t. j. sťažovateľovi, pozn.) dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala. Na jeho písomné vyjadrenie z 12. októbra 2013 z hľadiska rozhodovania o trovách dovolacieho konania neprihliadol, lebo advokát nepredložil plnomocenstvo, z ktorého by bolo zrejmé, že je oprávnený zastupovať žalobcu, v mene ktorého sa vyjadril, aj v dovolacom konaní.“
20. Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti (bod 3), ako ajzo zistení vyplývajúcich z posudzovaného súdneho spisu (body 8, 9), ústavný súd považujeodôvodnenie namietanej časti predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu (bod 19)za primerané k existujúcim okolnostiam (skutočnostiam), dostatočne (aj keď stroho)reflektujúce na aplikované relevantné procesnoprávne normy upravujúce posudzovanúproblematiku (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov).
Postup najvyššieho súdu v prípade ďalšej v sťažnosti uvedenej námietky –nevyzvanie sťažovateľa na odstránenie nedostatkov splnomocnenia udeleného advokátovi30. júna 2011, ktorý interpretuje najvyšší súd vo svojom vyjadrení v bode 6, neposudzujeústavný súd ako postup nelegitímny, nekorešpondujúci s aplikovanými (ústavneinterpretovanými) na vec použitými zákonnými ustanoveniami. Spornou môže byť lenotázka jeho neuvedenia – nezačlenenia – do strohého odôvodnenia namietanej častirozhodnutia, čo však v konečnom dôsledku nemá zásadný vplyv na ústavnoprávnu kvalitusťažnosťou napadnutej časti posudzovaného uznesenia najvyššieho súdu.
21. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom najvyššieho súdua sťažovateľom namietaným porušením označených práv, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods.2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
22. Nad rámec už uvedeného je potrebné poznamenať, že ani ústavný súdpodľa svojej ustálenej praxe nevyzýva (nie je povinný vyzvať) advokáta (ako osobu právaznalú) na odstraňovanie prípadných nedostatkov predloženej plnej moci, resp. doplneniepodania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na povinnosť advokáta uvedenú v § 18ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorej„advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sarozumie, že... dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klientavšetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť ahospodárnosť poskytovaných právnych služieb.“.
23. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod zaoberaťsa jeho ďalšími návrhmi (pozri bod 4).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. apríla 2015