znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 181/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Českárepublika, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 6 Cdo 346/2013 z 29. októbra 2014 vo výroku o náhrade trov konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola31. decembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

y (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom,Symfonická   1496/9,   Praha,   Česká   republika,   pre   namietané   porušenie   jeho   základnéhopráva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 346/2013 z 29. októbra 2014 vo výrokuo náhrade trov konania [(„větě druhé usnesení Nejvyššího soudu...“), ďalej aj „napadnutéuznesenie“].

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom protižalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „žalovaná“),   v právnej   veci   o zaplatenie   sumy   995,82   €s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) podsp. zn. 21 C 80/2012.

Okresný   súd   uznesením   z 28.   februára   2013   uložil   žalovanej   povinnosť   zaplatiťsťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 354,84 €. Krajský súd v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) ako súd odvolací uznesením sp. zn. 5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013 potvrdilnapadnuté uznesenie okresného súdu. Proti tomuto uzneseniu podala dovolanie žalovaná,ktorá   ho   žiadala   zrušiť   a vec   vrátiť   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Najvyšší   súdnapadnutým   uznesením   dovolanie   žalovanej   odmietol   a sťažovateľovi   nepriznal   náhradutrov dovolacieho konania.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Stěžovatel podává tuto ústavní stížnost výlučně proti větě druhé usnesení Nejvyššího soudu SR ze dne 29. 10. 2014 sp. zn. 6 Cdo 346/2013... V případě stěžovatele je klíčová otázka, zda stěžovateli byly náklady dovolacího řízení odepřeny právem, či neprávem.

Dovolací soud uznává, že tyto náklady vznikly, ale nepřihlédl k nim proto, že z plné moci, založené ve spisu, není zřejmé oprávnění zastupovat stěžovatele i v dovolacím řízení. K tomu stěžovatel uvádí: Nedostatek v plné moci je odstranitelnou vadou řízení. Stěžovatel i jeho advokát žili ve víře, že advokátovo pověření se vztahuje k celému řízení, tj. k zastupování před soudy všech stupňů, tedy i před Nejvyšším soudem SR. Podle toho také advokát ve jménu stěžovatele a v jeho prospěch po celou dobu řízení konal. Jestliže Nejvyšší soud SR přesto shledal v plné moci nejakou závadu, měl stěžovatele, resp.   jeho   advokáta,   vyzvat   k   odstranění   takového   nedostatku.   (V   obdobné   věci tak   Nejvyšší   soud   SR   učinil   přípisem   ze   dne   14.   2.   2014   sp.   zn. 8 Cdo 71/2013.)“

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „I.   Větou   druhou   z   usnesení   Nejvyššího   soudu   SR   ze   dne   29.   10.   2014   sp.   zn. 6 Cdo 346/2013 bylo porušeno stěžovatelovo právo na spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy, právo na soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 46 odst. 1 Ústavy a právo na rovnost podle čl. 1 Listiny.

II.   Věta   druhá   z   usnesení   Nejvyšší   soudu   SR   ze   dne   29.   10.   2014   sp.   zn. 6 Cdo 346/2013 se zrušuje.

III. Stěžovateli se přiznává zadostiučinění ve výši 100,- Euro... IV.   Stěžovateli   se   podle   advokátního   tarifu   přiznávají   náklady   právního zastupování...“

II.

5.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   (§   25   ods.   1   zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ďalej len „zákono ústavnom   súde“)   ústavný   súd   vyzval   najvyšší   súd   na zaujatie   písomného   stanoviskak predmetnej sťažnosti a okresný súd na predloženie súdneho spisu sp. zn. 21 C 80/2012.

6.   Najvyšší   súd   listom   č.   KP   3/2015-4   z 18.   januára   2015   zaujal   toto   písomnéstanovisko: «Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením z 29. októbra 2014, sp. zn. 6 Cdo 346/2013 sťažovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Rozhodnutie v tejto časti odôvodnil tým, že z hľadiska rozhodovania o náhrade trov   dovolacieho   konania   neprihliadol   na   písomné   vyjadrenie   žalobcu   k   dovolaniu z dôvodu, že advokát nepredložil plnomocenstvo, z ktorého by bolo zrejmé, že je oprávnený zastupovať   žalobcu   v   dovolacom   konaní.   Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   napadnutého uznesenia, najvyšší súd skúmal, či advokát preukázal udelenie plnomocenstva v konaní pred dovolacím súdom a v nadväznosti na to, či žalobcovi patrí náhrada trov vo forme odmeny za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Advokát (účastník konania) preukazuje oprávnenie zastupovať účastníka v dovolacom konaní pripojením osobitného plnomocenstva súčasne s podaním dovolania, prípadne ho môže dovolaciemu súdu predložiť dodatočne, a to až do vydania rozhodnutia dovolacím súdom. Ak tak neurobí ani do vydania konečného rozhodnutia,   nie   je   splnený   základný   predpoklad   pre   priznanie   týchto   trov   účastníkovi konania.

V   uvedenej   veci   advokát   JUDr.   Ľubomír   Muller   (žalobca)   nepripojil   súčasne s podaním vyjadrenia k dovolaniu osobitné plnomocenstvo, z ktorého by bolo zrejmé, že je oprávnený   zastupovať   žalobcu   v   dovolacom   konaní   a   neurobil   tak   ani   do   vydania konečného rozhodnutia. Najvyšší súd žalobcovi preto trovy dovolacieho konania, ktoré mali pozostávať z odmeny za právnu službu vykonanú advokátom, nepriznal. V danej veci nejde o prípad   podania   žaloby   alebo   iného   návrhu   na   začatie   konania   (odvolania   alebo dovolania), kedy by bolo potrebné advokáta (účastníka konania), ktorý urobil procesný úkon za iného bez pripojenia plnomocenstva, vyzvať na jeho predloženie a ani o prípad takého nedostatku v plnej moci, ktorý by súd bol povinný pokúsiť sa odstrániť. Napokon, zo sťažnosti   sťažovateľa   nevyplýva,   že   by   advokát   žalobcu   vo   vyjadrení   k   dovolaniu poukázal na plnomocenstvo udelené mu žalobcom v základnom konaní, v ktorom by sa výslovne uvádzalo, že jeho zastúpenie sa vzťahuje aj pre dovolacie konanie a na ktoré plnomocenstvo by v tomto podaní odkázal.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.»

7.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   nepovažoval   za   dôvodné   požiadať   sťažovateľao vyjadrenie   k predmetnému   stanovisku,   keďže   neobsahovalo   také   nové   relevantnéskutočnosti, na ktoré by bolo reagovanie sťažovateľa nevyhnutné, a v podstatnom už boloobsiahnuté v argumentácii jeho sťažnosti (pozri bod 3).

8. Nahliadnutím do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 21 C 80/2012 ústavný súdzistil k podstate predmetnej veci (pozri bod 3 – „... je klíčová otázka, zda stěžovateli byly náklady dovolacího řízení odepřeny právem, či neprávem“) toto:

- na č. l. 2 súdneho spisu je plná moc sťažovateľa z 30. júna 2011 udelená advokátoviJUDr.   Lubomírovi   Müllerovi   tohto   znenia: „Dávám   plnou   moc   JUDr.   Lubomíru Müllerovi... advokátovi... aby mne zastupoval ve všech právních úkonech, které se týkají mé vojenské služby, mého odsouzení, věznění a rehabilitace, a to v oblasti správní, pracovně- právní, občansko-právní i trestně-právní. Plná moc se vztahuje m. j. výslovně na podání návrhu na povolení obnovy řízení, návrhu na vyslovení rehabilitace a návrhu na přezkum rozsudku, dále na podání podnětu ke stížnosti pro porušení zákona a na řízení o této stížnosti. Plná moc se vztahuje na zastupování před soudy všech stupňů v České republice i ve   Slovenské   republice,   a   rovněž   na   celé   řízení   o   odškodnění   včetně   dodatečného odškodnění a příplatku k důchodu. Plná moc se vztahuje i na řízení podle vládního nařízení č. 165/1997 Sb. a na řízení podle zákonů č. 261/2001 Sb. a 462/2002 Z. z. Plná moc se vztahuje i na podání ústavní stížnosti a na řízení před Ústavním soudem ČR a Ústavním soudem SR.“;

- na č. l. 96 súdneho spisu je vyjadrenie sťažovateľa z 12. októbra 2013 k dovolaniužalovanej adresované okresnému súdu, v záhlaví ktorého je uvedené:

„Sp. zn. 21 C/80/2012 Žalobce: ⬛⬛⬛⬛...

Zastoupen: JUDr. Lubomírem Müllerem... Žalovaná: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti... Věc: Vyjádření k dovolání žalované...“

V časti   X.   vyjadrenia   sťažovateľ   uviedol   požadovanú   výšku   nákladov   svojhoprávneho zastúpenia. Vyjadrenie podpísal advokát.

9.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   v kontrolovanom   súdnom   spise   k vyjadreniuk dovolaniu   nebola   pripojená   časove   aktuálna   plná   moc   na   zastupovanie   sťažovateľav dovolacom konaní   a ani   v texte   samotného   vyjadrenia   nebola zmienka (odvolanie   sa)na všeobecnú plnú moc z 30. júna 2011 (č. l. 2).

III.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010).

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12.   Podstatou   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľa   s   napadnutým   uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 346/2013 z 29. októbra 2014 ako súdu dovolacieho, ktorýmdovolanie žalovanej odmietol a náhradu trov dovolacieho konania žalobcovi (sťažovateľovi)nepriznal, čím porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 36   ods.   1   listiny,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru.

13. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnostipre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahomorgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnejmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (obdobne   napr.   III.   ÚS 263/03,   II.   ÚS   98/06,III. ÚS 181/2012).

14. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnenýpreskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výkladea uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnýmisúdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zoskutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavnýsúd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02, III. ÚS 344/06).

15. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

16.   Sťažovateľ   odôvodňoval   porušenie   označených   práv   napadnutým   uznesenímnajvyššieho   súdu   tým,   že   najvyšší   súd   neprihliadol   na   všeobecnú   plnú   moc   udelenúadvokátovi 30. júna 2011, ktorá sa nachádzala v súdnom spise, a nevyzval ho na odstránenieeventuálnej „závady“ v tomto splnomocnení (pozri body 3 a 8).

17.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systémuvšeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovaťvšeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovanáuž spomínaným   princípom   subsidiarity,   v   zmysle   ktorého   ústavný   súd   o   namietanýchzásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebov prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľnéso súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej   zmluve.V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebolnáležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetomkontroly   zo strany   ústavného súdu len vtedy, ak by ním   vyvodené závery   boli zjavneneodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

18. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenýmrozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v   danej   vecinebola   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalonásledne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v   súvislostis jeho rozhodnutím   o   trovách   dovolacieho   konania   v   uznesení   sp.   zn.   6   Cdo   346/2013z 29. októbra 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, listiny, resp. dohovoru.

19. Namietanú časť svojho rozhodnutia odôvodnil najvyšší súd takto: „Úspešnému žalobcovi (t. j. sťažovateľovi, pozn.) dovolací súd nepriznal náhradu trov   dovolacieho   konania   proti   žalovanej,   ktorá   úspech   nemala.   Na   jeho   písomné vyjadrenie   z 12.   októbra   2013   z hľadiska   rozhodovania   o trovách   dovolacieho   konania neprihliadol,   lebo   advokát   nepredložil   plnomocenstvo,   z ktorého   by   bolo   zrejmé,   že   je oprávnený zastupovať žalobcu, v mene ktorého sa vyjadril, aj v dovolacom konaní.“

20. Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti (bod 3), ako ajzo zistení vyplývajúcich z posudzovaného súdneho spisu (body 8, 9), ústavný súd považujeodôvodnenie   namietanej   časti   predmetného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   (bod   19)za primerané   k existujúcim   okolnostiam   (skutočnostiam),   dostatočne   (aj   keď   stroho)reflektujúce   na   aplikované   relevantné   procesnoprávne   normy   upravujúce   posudzovanúproblematiku   (zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskoršíchpredpisov).

Postup   najvyššieho   súdu   v prípade   ďalšej   v sťažnosti   uvedenej   námietky   –nevyzvanie sťažovateľa na odstránenie nedostatkov splnomocnenia udeleného advokátovi30. júna 2011, ktorý interpretuje najvyšší súd vo svojom vyjadrení v bode 6, neposudzujeústavný   súd   ako   postup   nelegitímny,   nekorešpondujúci   s aplikovanými   (ústavneinterpretovanými)   na   vec   použitými   zákonnými   ustanoveniami.   Spornou   môže   byť   lenotázka   jeho   neuvedenia   –   nezačlenenia   –   do   strohého   odôvodnenia   namietanej   častirozhodnutia, čo však v konečnom dôsledku nemá zásadný vplyv na ústavnoprávnu kvalitusťažnosťou napadnutej časti posudzovaného uznesenia najvyššieho súdu.

21. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom najvyššieho súdua sťažovateľom namietaným porušením označených práv, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods.2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

22.   Nad   rámec   už   uvedeného   je   potrebné   poznamenať,   že   ani   ústavný   súdpodľa svojej ustálenej praxe nevyzýva (nie je povinný vyzvať) advokáta (ako osobu právaznalú) na odstraňovanie prípadných nedostatkov predloženej plnej moci, resp. doplneniepodania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na povinnosť advokáta uvedenú v § 18ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorej„advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sarozumie, že...   dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klientavšetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť ahospodárnosť poskytovaných právnych služieb.“.

23. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod zaoberaťsa jeho ďalšími návrhmi (pozri bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015