znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 181/2014-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť S. V. vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 CoKR 24/2013-874 z 28. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 31. marca 2014 doručená sťažnosť JUDr. S. V. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   2   CoKR   24/2013-874   z 28. novembra 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“). Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len   „okresný   súd“)   uznesením   č.   k.   25   K   16/2012-740   z   21.   marca   2013   (ďalej   len „uznesenie okresného súdu“) odvolal sťažovateľa z funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu – AB Cosmetics, s. r. o., a ustanovil do funkcie správcu Mgr. Ing. P. K.

Na odvolanie sťažovateľa (odvolaného správcu konkurznej podstaty, pozn.) krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu.

Sťažovateľ napadol ústavnou sťažnosťou uznesenie krajského súdu, ktoré považuje za arbitrárne a porušujúce ním označené základné a iné práva.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   a   následne   krajský   súd   rozhodli   v   rozpore so zákonom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   7/2005   Z. z.   o   konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“).   Podľa   sťažovateľa   nie   je   zrejmé,   podľa   ktorého   ustanovenia citovaného zákona okresný súd pri odvolaní správcu postupoval, s čím sa krajský súd pri rozhodovaní   o odvolaní   žiadnym   spôsobom   nevysporiadal.   Okresný   súd   aj   krajský   súd podľa   sťažovateľa   vo   svojich   rozhodnutiach   vopred   prejudikovali   rozhodnutie   v   inom konaní   o   dôvodnosti   popretia   pohľadávky   veriteľa   (Twilight   Ventures   Ltd.)   a   učinili nesprávne a nepodložené závery o porušení povinností sťažovateľa ako správcu konkurznej podstaty.   Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   základného   a   iného   práva   namietaným uznesením krajského súdu aj v jeho nedostatočnom odôvodnení.

Sťažovateľ   ďalej   poukazuje   na   danosť   dôvodov   na   vylúčenie   sudcov,   ktorí rozhodovali o jeho odvolaní, hoci sám námietku zaujatosti nepodával, a preto podľa neho v jeho veci rozhodovali nezákonní sudcovia.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Krajským súdom v Bratislave v konaní sp. zn. 2 CoKR/24/2013-874 zo dňa 28.11.2013, porušené bolo.

2.   Uznesenie   Krajského1   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   2   CoKR/24/2013-874   zo   dňa 28.13.2013 sa ruší. Vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie okresného súdu o jeho odvolaní z funkcie správcu konkurznej podstaty a bol menovaný nový správca.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Krajský súd v napadnutom uznesení zhrnul dôvody rozhodnutia okresného súdu a po vyhodnotení odvolacích dôvodov sťažovateľa uviedol:

„Napadnutým   uznesením   súd   prvého   stupňa   (prvým   výrokom)   odvolal   z   funkcie správcu S. V... a (druhým výrokom) ustanovil do funkcie správcu P. K...

V odôvodnení svojho rozhodnutia konajúci súd uviedol, že ustanovený správca zvolal prvú schôdzu veriteľov na deň 27.12.2012. Správca úpadcu zaslal súdu dňa 28.12.2012 zápisnicu   z   konania   prvej   schôdze   veriteľov,   ktorá   sa   konala   v   ustanovenom   termíne. Z predloženej zápisnice zo zasadnutia prvej schôdze veriteľov zo dňa 27.12.2012 je zrejmé, že jedným z bodov programu schôdze bolo aj rozhodnutie o výmene správcu podľa § 36 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ZKR). Z uvedenej zápisnice vyplýva, že návrh na výmenu správcu nebol schválený.

Okresný   súd   Trnava   uznesením   č.   k.   25   K/16/2012-635   zo   dňa   04.01.2013 (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.01.2013) zrušil uznesenie schôdze veriteľov č. 1 ako aj uznesenie schôdze veriteľov č. 2, ktorým bol zamietnutý návrh konkurzného veriteľa OTP Banka Slovensko, a.s., Štúrova 5, Bratislava, na výmenu správcu.

Súd   mal   za   to,   že   rozhodnutie   schôdze   veriteľov,   ktorým   sa   zamietol   návrh konkurzného veriteľa OTP Banka Slovensko, a.s., na výmenu správcu z S. V. na nového správcu P. K. bolo prijaté v rozpore so zákonom, nakoľko o tomto návrhu, resp. proti tomuto návrhu hlasoval aj veriteľ, ktorý bol podľa názoru súdu účinné popretý, a teda mu nemal byť umožnený výkon hlasovacích práv.

Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že má za to, že došlo   k   platnému   a   účinnému   popretiu   pohľadávky   Twilight   Ventures   Ltd.   veriteľom THANEL, s.r.o., a teda popretý veriteľ nebol oprávnený na výkon hlasovacích práv. Po preštudovaní zápisnice z prvej schôdze veriteľov súd dospel k záveru, že na tejto schôdzi   bolo   rozhodnuté   o   výmene   správcu,   pričom   schôdza   veriteľov   bola uznášaniaschopná a oprávnená rozhodovať o výmene správcu.

V závere svojho rozhodnutia Okresný súd Trnava uviedol, že podľa jeho zistenia došlo k porušeniu povinnosti správcu S. V., ktoré sú také závažné, že by odôvodňovali jeho odvolanie,   nakoľko   však   došlo   k   platnej   výmene   správcu   veriteľmi   na   prvej   schôdzi veriteľov, súd rozhodol tak, ako je vyššie uvedené....

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal uznesenie prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O. s. p.; prejednal odvolanie odvolateľa podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a po dôkladnom oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že odvolaniu S. V. nie je možné vyhovieť.

Odvolací súd... zastáva názor, že ak je rozhodnuté o odvolaní správcu proti jeho vôli, správca je oprávnený podať odvolanie, pretože sa stáva účastníkom konania a rozhoduje sa o jeho právach. Ak by takéto právo nebolo odvolanému správcovi priznané, mohol by byť zbavený funkcie aj keby neboli zákonné dôvody na jeho odvolanie a bol by zbavený práva na súdnu ochranu....

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   so   závermi   súdu   prvého   stupňa a k odvolacím   dôvodom   odvolateľa   považuje   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia doplniť nasledovné skutočnosti.

Pre výsledok prvej schôdze veriteľov, ktorej obsahom bol návrh veriteľa OTP Banka Slovensko, a. s., na výmenu správcu, je rozhodujúce posúdenie otázky výkonu hlasovacích práv veriteľa Twilight Ventures Ltd. zo strany veriteľa THANEL, s. r. o., a posúdenie, či došlo k účinnému popretiu tejto pohľadávky....

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v danej veci   došlo   k   účinnému   popretiu   pohľadávky   veriteľa   Twilight   Ventures   Ltd.;   nakoľko popretie pohľadávky bolo podané na predpísanom tlačive zo dňa 04.10.2012 a na bankový účet správcu bola pripísaná kaucia 350 eur. Veriteľ síce uviedol ako variabilný symbol u veriteľa   Twilight   Ventures   Ltd.   Číslo   34,   pod   ktorým   je   uvedený   v   zozname   správcu označenom ako zoznam prihlášok, miesto čísla 35, pod ktorým je evidovaný v zozname pohľadávok správcu podľa abecedy, avšak na základe uvedeného nemožno konštatovať, že nedošlo k účinnému popretiu pohľadávky zo strany veriteľa THANEL, s. r. o., a to len pre nesprávne uvedenie čísla pohľadávky zo zoznamu pohľadávok ako variabilného symbolu, keď aj v zozname doručenom správcom súdu, je v deň popretia ešte pohľadávka označená pod číslom 34.

Argumentácia   odvolateľa,   že   nie   je   možné   zamieňať   číslo   veriteľa   s   priebežným poradím veriteľa podľa momentu doručenia prihlášok, prezentovaná v jeho odvolaní je podľa názoru odvolacieho súdu neakceptovateľná....

Odvolací   súd   zastáva   názor,   že   stanovisko   správcu   V.,   t.   j.   odvolateľa,   ktorý považoval popretie pohľadávky vzhľadom na vyššie uvedené za neúčinné, možno považovať za   formalistický   výklad   zákonného   ustanovenia   a   jeho   pripustením   by   bolo   porušené základné právo popierajúceho veriteľa.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   odvolací   súd   dospel   k   rovnakému   záveru   ako   súd prvého stupňa, že po preštudovaní zápisnice z prvej schôdze veriteľov je možné konštatovať, že na prvej schôdzi veriteľov bolo rozhodnuté o výmene správcu, pričom schôdza veriteľov bola uznášaniaschopná a oprávnená rozhodovať o výmene správcu v súlade s ustanovením § 36 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii.“

Pokiaľ sťažovateľ namieta nesprávne a so zákonom o konkurze a vyrovnaní rozporné právne   závery   krajského   súdu   v   jeho   uznesení,   ako   aj   jeho   nedostatočné   odôvodnenie, ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia   krajského   súdu   argumentáciu   sťažovateľa nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom   aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu   do   namietaného uznesenia v súlade   s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu bolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore   či   urobené   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnené.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu   stotožňovať   s   procesným   úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Sťažovateľ   vo   svojej   argumentácii   namietal   aj   nezákonnosť   sudcov,   ktorí v odvolacom   senáte   krajského   súdu   rozhodovali   o   jeho   odvolaní   najmä   pre   ich   vzťah k sťažovateľovi. Ústavný súd k tejto časti argumentácie sťažovateľa uvádza, že posúdenie otázky   vylúčenia   sudcov   je   plne   v   právomoci   všeobecného   súdu,   a   pokiaľ   sťažovateľ v konaní pred všeobecným súdom zaujatosť sudcov nenamietal, ústavnému súdu v súlade so zásadou subsidiarity pre nedostatok jeho právomoci neprináleží sa meritórne zaoberať touto časťou argumentácie sťažovateľa.

Ústavný   súd   preto   nezistil   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014