znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 181/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., B., a Ing. J. K., Z., zastúpených advokátkou JUDr. I. S., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 1 S 271/2010 z 24. novembra 2011, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 12/2012 z 28. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. K. a Ing. J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2013 doručená   sťažnosť   Ing.   J.   K.,   B.,   a Ing. J.   K.,   Z.   (ďalej   spolu   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. I. S., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 271/2010   z   24.   novembra   2011   (ďalej   len   „rozsudok   z 24. novembra   2011“), ako aj uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 Sžr 12/2012 z 28. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie z 28. septembra 2012“).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva, že   na   krajskom   súde   bola   Z.,   B.   (ďalej   len „žalobca“) podaná žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského pozemkového úradu   v B.   sp. zn. 1323/081/07/2010   zo   4.   októbra   2010   (ďalej   len   „rozhodnutie zo 4. októbra 2010“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v B.   č. 1662/2010/1263/09-MSO   zo   7.   apríla   2010   (ďalej   spolu   aj   „napadnuté rozhodnutia“).   Rozsudkom   krajského   súdu   z   24.   novembra   2011   bolo   rozhodnutie zo 4. októbra 2010 zrušené podľa ustanovenia § 250j Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a vec bola vrátená Krajskému pozemkovému úradu v B. na ďalšie konanie.

V odôvodnení rozsudku z 24. novembra 2011 krajský súd uviedol, že napadnuté rozhodnutia nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní   (správny   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov,   t.   j.   neobsahujú   náležité odôvodnenie, ktoré by bolo dostatočne presvedčivé a obsahovalo právne posúdenie veci. Odôvodnenie rozhodnutia zo 4. októbra 2010 podľa krajského súdu bolo len reprodukciou znenia zákona, na základe ktorého sa rozhodlo, a chýbajú v ňom dôvody, o ktoré sa jeho výrok opiera. V tejto súvislosti poukázal na to, že rozhodnutie zo 4. októbra 2010 malo obsahovať   stručne   popísaný   skutkový   stav,   zhrnutie   argumentácie   účastníka   konania predloženej v odvolaní spolu s popisom jeho návrhu rozhodnutia a aj reakciu na všetky podnety a tvrdenia účastníkov konania (vrátane vytknutia chýb v preskúmavanom konaní), ako   aj   dôvody,   prečo   nepristúpil   na   vykonanie   navrhnutých   dôkazov   a   špecifikáciu dôkazov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej, aby nedošlo k znemožneniu ochrany práv účastníkov konania. S ohľadom na uvedené boli napadnuté rozhodnutia rozsudkom krajského súdu z 24. novembra 2011 zrušené a vec bola vrátená späť na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 3 OSP.

Sťažovatelia podali proti rozsudku z 24. novembra 2011 odvolanie, v ktorom žiadali tento rozsudok zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní uviedli,   že   sú   vlastníkmi   pozemkov,   ktoré   užíva   žalobca   bez   akéhokoľvek   právneho dôvodu. Najvyšší   súd   uznesením   z   28.   septembra   2012   odmietol   toto   odvolanie ako neprístupné.

V rámci argumentácie sťažovatelia poukázali na znenie § 250 ods. 1 OSP, ktoré bolo novelou zákona č. 384/2008 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 15. októbra 2008, doplnené o druhú vetu, podľa ktorej súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti vyplývajúce   zo   správneho   rozhodnutia   by   mohli   byť   zrušením   správneho   rozhodnutia dotknuté.   V   tejto   súvislosti   sťažovatelia   uviedli,   že   týmto „doplňujúcim   ustanovením bol rozšírený okruh účastníkov konania o žalobách, tak aby účastníkmi súdneho konania mohli   byť   aj   tí   účastníci   správneho   konania,   ktorí   sami   žalobu   nepodali   (napr.   preto, že sú s rozhodnutím   správneho   orgánu   spokojní),   ale   zrušením   rozhodnutia   správneho orgánu by mohli byť dotknuté ich práva a povinnosti. O pribratí účastníka do súdneho preskúmavacieho konania vydá súd z úradnej povinnosti uznesenie (§ 246c ods. 1 prvá veta, §   94   ods.   2   druhá   veta).   Pribratie   účastníka   správneho   konania   do súdneho   konania nie je zákonom   priamo   vylúčené   ani   v odvolacom   konaní,   bude   však   treba   dbať   na   to, aby tým, že sa nemohol zúčastniť konania od začiatku, mu nebola odňatá možnosť konať pred   súdom   a   nebolo   odopreté   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (princíp   rovnosti zbraní) v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR. (Napr. uznesenie NS SR, sp. zn. 9 Sžo 37/2010, I. ÚS 166/2011).“.

Sťažovatelia sú podielovými spoluvlastníkmi pozemkov, ktoré užíva žalobca, ktorý inicioval konanie o vyporiadanie vlastníctva k týmto pozemkom. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd tým, že uznesením sťažovateľov nepribral do konania, porušil ich ústavou garantované   právo   vlastniť   majetok,   ako   aj   právo   na   spravodlivý   súdny   proces, predovšetkým princíp rovnosti zbraní.

Sťažovatelia poukázali na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa práva na ochranu vlastníckeho   práva,   ako   aj   práva   na   súdnu   ochranu   a   následne   uviedol,   že   krajský súd i najvyšší súd podľa neho svojím nezákonným postupom porušili ním označené práva.

Rozsudok z 24. novembra 2011 považujú sťažovatelia za arbitrárny, nespravodlivý a nepreskúmateľný.   V   tejto   súvislosti   sťažovatelia   poukázali   predovšetkým   na   dôvody uvedené   v   samotnom   odvolaní   z   23.   januára   2012.   Napadnuté   rozhodnutia   sú   podľa sťažovateľov dostatočne odôvodnené a úplné, vyčerpávajúce, poukazujúce na jednotlivé namietané   tvrdenia   účastníkov   a   vysvetľujúce   skutkové   i   práve   dôvody,   prečo   boli v predmetnej veci vydané napadnuté rozhodnutia. Naopak, práve rozsudok krajského súdu z 24. novembra 2011 nespĺňa zákonné náležitosti rozhodnutia, a to predovšetkým vo vzťahu k jeho odôvodneniu.

Postup krajského súdu, ktorým bez uvedenia konkrétnych dôvodov zrušil napadnuté rozhodnutia postupom porušujúcim označené práva sťažovateľov, ktorým ich do konania nepribral, „spôsobil právny stav, ktorý je neželateľný a v právnom štáte nie je prípustný, lebo je v rozpore s princípom predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý sa považuje za jeden z hlavným princípov právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty (článok 1 ods. 1 Ústavy SR). Domnievam sa preto, že KS v Bratislave ignoroval právo účastníka na spravodlivý súdny proces, ako aj na riadne odôvodnenie rozsudku, čím sa jeho rozsudok stal zmätočným a nepreskúmateľným.“.

Sťažovatelia, ktorí boli postupom krajského súdu vylúčení z konania v predmetnej veci,   v   snahe   ochrániť   svoje   práva   a   právom   chránené   záujmy   podali   odvolanie proti rozsudku z 24. novembra 2011, pretože ako vlastníci boli týmto rozsudkom dotknutí, avšak najvyšší súd ich odvolanie odmietol.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   ústavnému   súdu   navrhli,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že rozsudkom krajského súdu z 24. novembra 2011, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 28. septembra 2012 boli porušené ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedený rozsudok krajského súdu i uznesenie najvyššieho súdu, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná im náhradu trov konania v sume 323,49 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   krajského   súdu   z   24.   novembra   2011   a   uznesením   najvyššieho   súdu z 28. septembra 2012. K porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- krajský   súd   nerozhodol   v   súlade   s   §   250   ods.   1   OSP   o   pribratí   sťažovateľov do konania,

- rozsudok   z   24.   novembra   2011   je   arbitrárny,   nespravodlivý,   nepreskúmateľný, nedostatočne   odôvodnený,   pretože   bez uvedenia   konkrétnych   dôvodov   zrušil   napadnuté rozhodnutia,

- najvyšší súd uznesením   z 28.   septembra 2012 odmietol   odvolanie sťažovateľov proti rozsudku z 24. novembra 2011.

II.A   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľmi   označených   práv   rozsudkom krajského súdu z 24. novembra 2011

V   zmysle   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje a   na   ktorých   použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozsudok   krajského   súdu   z   24.   novembra   2011 nadobudol právoplatnosť 29. decembra 2011.

Sťažnosť   sťažovateľov   z   18.   decembra   2012   bola   prevzatá   na   poštovú   prepravu 4. januára 2013 a ústavnému súdu bola doručená 7. januára 2013.

Sťažovatelia   sa   ochrany   nimi   označených   práv,   k   porušeniu   ktorých   malo   dôjsť rozsudkom krajského súdu z 24. novembra 2011, domáhali až v čase, keď k ich porušovaniu už nemohlo dochádzať, resp. v čase po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

II.B K namietanému porušeniu sťažovateľových práv uznesením najvyššieho súdu z 28. septembra 2012

Sťažovatelia namietali, že k porušeniu nimi označených práv došlo aj uznesením z 28. septembra 2012, ktorým najvyšší súd odmietol ich odvolanie proti rozsudku krajského súdu z 24. novembra 2011 ako neprípustné.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   uznesenie   najvyššieho   súdu   z 28.   septembra   2012, v ktorom najvyšší súd v podstatnom uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c OSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) dospel k záveru, že odvolanie je potrebné odmietnuť.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

Podľa § 246c ods. 1 druhá veta OSP v správnom súdnictve je opravný prostriedok prípustný, len ak je to ustanovené v piatej časti OSP.

Podľa § 250ja ods. 1 OSP proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 1, 2 a 6 je prípustné odvolanie.

Krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu podľa § 250j ods. 3 OSP. V súlade s § 250ja ods. 1 OSP je prípustné odvolanie iba proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 1 a 2, a naopak pri zrušení rozhodnutia správneho orgánu podľa § 250j ods. 3 OSP nie je odvolanie prípustné. Napadnutý rozsudok krajského súdu obsahoval správne poučenie o neprípustnosti odvolania.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie ako odvolanie podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné odmietol podľa § 246c ods. 1 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP. Nemohol sa zaoberať dôvodmi odvolania ani obsahom   napadnutého   rozsudku,   pretože   zistil   dôvod,   ktorý   viedol   k   nemeritórnemu (procesnému) rozhodnutiu,   preto nebolo možné odvolanie vecne prejednať   a rozhodnúť o ňom. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 písm. c) a s § 246c ods. 1 prvá veta OSP a účastníkom trovy odvolacieho konania nepriznal, keďže výsledok konania je obdobný, ako pri zastavení konania.“

Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd v konaní o odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu z 24. novembra 2011 najprv preskúmaval splnenie procesných podmienok konania. Vo svojom uznesení z 28. septembra 2012 najvyšší súd poukázal na príslušné znenie dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich jeho právomoc rozhodovať vo veciach týkajúcich sa správneho súdnictva a následne uzavrel, že odvolanie sťažovateľov   odmieta   v   dôsledku   zistenia   neodstrániteľnej   vady   konania   spočívajúcej v nedostatku jeho právomoci konať o ňom. Podľa ústavného súdu odôvodnenie uznesenia z 28. septembra 2012 nemožno označiť za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, pretože právne   závery   najvyššieho   súdu   vyvodené   pri   aplikácii   relevantnej   právnej   úpravy korešpondujú   so   skutkovými   zisteniami,   a   tieto   zistenia   nie   sú   výsledkom   svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie o tejto otázke, ktorá mala z hľadiska posúdenia dôvodu odmietnutia odvolania sťažovateľov rozhodujúci význam.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   v   tejto   časti pri jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013